The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alžbeta Kamasová (* 1934)

• narodená 12. mája 1937 v Čičmanoch

• rodičia Ján Zaťko a Mária, rod. Hoľbičková, mala staršieho brata Jána a troch mladších súrodencov

• rodičia maloroľníci, otec podomový obchodník, obaja šili doma papuče, zaúčali aj deti

• pamätá si na židovskú rodinu, ktorú odvliekli do Auschwitzu

• na jeseň 1944 sa v okolí Čičmian začali vytvárať partizánske skupiny

• v decembri 1944 dedinu obsadili Nemci a nariadili nástup mužov, bol tam aj jej brat Ján

• vo februári išli cez dedinu francúzski partizáni, mama im navarila polievku a upiekla chlieb

• do hôr k partizánom odišiel aj brat Ján

• v apríli 1945 Nemci podpálili dedinu a nariadili druhý nástup, 65 mužov odvliekli do Mühlbergu

• dedinčania sa skrývali v pivniciach, neskôr ušli do hôr do bunkrov

• z úkrytov utekali do bezpečia do Gápla

• v máji 1945 sa vrátili naspäť, našli mnoho vyhorených a zničených domov

• rok po vojne Alžbeta odišla k strýkovi do Chebu

• po návrate si dokončila školu, pracovala ako predavačka a šička súkenných papúč

• vydala sa, pomáhala budovať výrobné družstvo Rajčanka, kde pracovala až do dôchodku

• v auguste 1968 mala malého syna, opäť sa bála, že ide vojna

• pracovala až do revolúcie v 1989, kedy odišla do dôchodku, výroba papúč v Čičmanoch skončila

• dnes dôchodkyňa, má tri deti, šesť vnúčat, žije v DSS v Dubnici nad Váhom

Alžbeta Kamasová sa narodila 12. mája 1934 v Čičmanoch. Jej otec Ján Zaťko a mama Mária, rodená Hoľbičková, boli maloroľníci. Zaťkovci obývali malý domček na hornom konci na kraji dediny. Otec bol od mamy o 13 rokov starší, prvá žena mu zomrela pri pôrode aj s dieťatkom. Alžbeta mala o sedem rokov staršieho brata Jána, po ňom sa narodili štyri deti, tie však čoskoro po pôrode zomreli. Alžbeta sa narodila ako šiesta v poradí a rodičia sa báli, že sa čoskoro pominie aj ona. Ako dieťa tiež chorľavela, no k lekárovi sa vtedy nechodilo, keďže nebolo ako ani za čo. Mama ju liečila len ľanovým semiačkom a bylinkami od pani Bayerovej z kaštieľa. Jedného dňa pani Bayerová doniesla okrem bylín aj košík plný jedla a povedala Alžbetinej mame: „Mariška moja, neboj sa, toto ti už bude žiť,“ spomína Alžbeta na slová pani z kaštieľa, ktorá jej pomáhala dostať sa z choroby. Hoci sa Alžbeta narodila do malého domčeka a chudoby, rodičia materiálny nedostatok kompenzovali láskou. Alžbeta si nepamätá, že by na deti rodičia niekedy kričali alebo sa hádali. K staršiemu Jánovi a Alžbete čoskoro pribudla sestra Viktória a brat Jozef.

Spomienky spred vojny
Alžbeta pomáhala rodičom v domácnosti, pásla husi a kravu. V tridsiatych rokoch v dedine fungovalo až 80 dielní na šitie súkenných papúč. Alžbetini rodičia si tiež privyrábali šitím zvrškov a podrážok a do papučiarskeho remesla zaúčali aj deti. Otec chodil aj ako podomový obchodník predávať sponky, gombíky a iný galantérny tovar, sezónne pracoval aj s najstarším synom Jánom v lese. Pamätá si, že im tam nosila halušky, ktoré mama doma navarila. Do školy nastúpila v roku 1940 v období existencie ľudáckej Slovenskej republiky. V Čičmanoch mal v tých časoch rádio len málokto a politikou sa nezaoberali. Nepamätá si, že by im niekto v škole rozprával, čo sa vo svete a v našej krajine deje. Spomína si však na miestnu židovskú rodinu Gláselovcov, ktorá na opačnom konci dediny vlastnila obchod a krčmu. „My sme nechodili veľa do dolného konca. Čo viem, bola som tam s otcom. Ešte menšia som bola, hádam ešte pred Povstaním. Bol žid, kde je dolná zastávka. Tam sme chodili, tam žid predával. A viem, že som tam raz bola po klince alebo čo aj s mojím otcom. On bol taký silný. Aj dcéru si pamätám, taká počerná, Erna sa volala. Pekná bola, také čierne vlasy mala. Našich rodičov som nikdy nepočula, že by na nich nadávali alebo čo,“ spomína Alžbeta. Rodinu Gláselovcov však v júli 1942 deportovali do Auschwitzu, kde Jozef Glásel, jeho manželka a dcéra Erna zahynuli. Syn Arnošt v čase deportácie nebol doma, neskôr sa pridal k partizánom.

Začiatky vojny v Čičmanoch
Izolovaná dedina spočiatku neprichádzala do kontaktu s protifašistickým odbojom. Čičmany neboli v centre strategických záujmov a žili pomerne pokojným životom. Všetko sa však zmenilo koncom leta 1944. Mama Mária chodila pomáhať v lete na žatvu bohatším gazdom v okolí. Práca sa nevyplácala peniazmi, ale tzv. „výžinkom“, čiže zbožím. Pre výžinok sa muselo ísť vozom a zobrať si ho domov. „Viem, že sme išli pre to zbožie na vozoch. Nie na rebrinákoch, ale takým nízkym vozom s doskami bez rebrín. Ja som išla s nimi a ma nechali, ako sa ide do Tužiny, ako je chotár čičmanský. Ako sa ide do Tužiny dolu, to je ako strecha. Na vrchu ma nechali, tak som tam sedela,“ spomína Alžbeta na koniec augusta 1944. Tužina (pozn. kedysi Schmiedshau) bola nemecká obec a patrila do oblasti Hauerlandu. Rodičov s bratom tam zdržiavali kvôli overovaniu dokladov, tak sa zvážanie výžinku pretiahlo do neskorého večera. Navyše cesta do Tužiny bola veľmi strmá a museli sa niekoľkokrát otočiť a vrecia postupne vyviezť na miesto, kde ich Alžbeta zatiaľ strážila. Akurát, keď sa rodičia s bratom dohadovali v Tužine s Nemcami, Alžbete priamo nad hlavou preletelo niekoľko lietadiel. „To hučalo, hučalo! Nebo bolo posypané samým lietadlom. To si pamätám. Mala som desať rokov. Hučalo to strašne,“ spomína Alžbeta na 29. august 1944, keď vypuklo SNP. Mama jej z Tužiny doniesla celé topánky, ktoré sa jej nepáčili, no o pár týždňov sa jej veľmi zišli.

Horúca jeseň 1944
Hlboké a ťažko dostupné hory a v nich ukrytá dedina poskytovali ideálne miesto na úkryt partizánskym skupinám. Hneď v prvý deň SNP obsadila obec jednotka Partizánskej brigády Jana Žižku, ktorá pôsobila najmä v Inoveckých horách a v Strážovských vrchoch. V septembri 1944 deti nastúpili do školy. No časom do dediny prenikli nemeckí vojaci, deti zo školy vyhnali a obsadili ju. V dedine sa usídlila početná nemecká rota. Alžbeta si na partizánov osobne nespomína, keďže rodičia deti z domu veľmi nepúšťali. Ich dom bol maličký, no v susedných domoch bolo takmer vždy plno cudzích ľudí. „Rádia nebolo, to len čo sa dospelí vyprávali. Ja som počúvala. My sme boli deti, z domu sme ďaleko nevychodili. To len viem, že dávali jedenie,“ spomína, ako rodičia podporovali cudzích ľudí v okolí, hoci u nich nikto neprespával. Mama piekla chlieb doma a do obchodu chodili len pre drobnosti. Keď odvliekli židovskú rodinu Gláselovcov z dolného konca do Auschwitzu, občas zašli do obchodu na hornom konci, ktorú vlastnili Kotercovci. „Oni neboli židia. Mali syna, taký počerný bol. Chytili ho Nemci a mysleli si, že je to žid. Normálne ho prezreli, či nemá obriezku, ako židia majú,“ spomína Alžbeta na incident medzi nemeckým vojakom a obchodníkovým synom. Začiatkom decembra 1944 sa s partizánskou jednotkou do Čičmian vrátil syn odvlečených Gláselovcov a chcel sa porátať s arizátormi majetku ich rodiny. Arizátora Jána Čecha a jeho manželku vyviedli za dedinu, ju zastrelili a on stihol ujsť. Tento incident Nemci využili a 4. decembra 1944 vyslali do obce oddiel asi 300 vojakov. O dva dni neskôr Nemci uzavreli celú dedinu a veliteľ nemeckej posádky nariadil nástup všetkých mužov od 16 do 60 rokov, z ktorých mal byť za prechovávanie partizánov každý desiaty zastrelený. Bol medzi nimi aj jej brat Ján. Zástup vo štvorstupe bol od Gláselovho obchodu, kde býval veliteľ, až po kostol. Za miestnych mužov sa zaručil farár Ján Štrba, richtár a niekoľko bohatších gazdov. Nakoniec mužov prepustili domov a nemeckí vojaci sa opäť usadili v dedine.

Domáci podporovali partizánov
Po nástupe a obsadení dediny nemeckými jednotkami sa partizáni stiahli naspäť do hôr a ľudia sa doma začali pripravovať na Vianoce. Alžbeta spomína, že ich mali chudobné ako každý iný rok. „Také osúchy sme mali, chlebík malý, do toho bol zapichnutý kúsok svrčinky. V prvom rade sa išlo do maštale, dávať statku. To bolo prvé. Žiadne darčeky, žiadne ozdoby, pár salóniek aj to z predošlého roku. Balili sme cukor kockový do pozlátky,“ spomína Alžbeta na vojnové Vianoce. Nemci zostali v Čičmanoch do konca januára a po ich odchode sa Čičmany stali opäť prechodným bydliskom partizánov. Miestni ich podporovali, ako mohli. Zabezpečovali im stravu a oblečenie, ktoré im nosili do hôr. Niekoľko miestnych sa k nim pridalo. „Bárskedy veru mama im upiekla, ako sú plechy, tak takú hrubú babu. S maslom a mliekom. Dobrá bola a veru sme z nej ani neodhryzli. Iných partizánov som nevidela, len viem, že im dala moja mať chleba a viem, že sme ho ani nejedli,“ približuje pamätníčka, ako jej mama varila partizánom. V tom čase z domu zmizol aj Alžbetin najstarší takmer 18-ročný brat Ján. „Vtedy môj brat len otvoril dvere a: ‘Mama, daj mi kúsok chleba!’ To si pamätám. Vtedy sme akurát melencovú polievku varili. A viem, že akurát to povedal a ja som ho nevidela, až po vojne. On už bol preč medzi chlapmi. Akurát toľko, čo mu podala toho chleba a viac som ho nevidela,“ spomína Alžbeta na odchod svojho brata medzi partizánov. Asi v polovici februára cez Čičmany prechádzali skupiny cudzích vojakov. „Oni prišli cez Zliechov cez tie hory, cez Čičmany išli. Viem, že dvanásti boli u nás. Ale neboli priamo u nás, kde by sa boli zmestili?! Malá izbička. Ale za naším domom, tiež sa volal Zaťko, ale sme neboli rodina. Len on bol sám. Moja mama tam polievku doniesla takú rezancovú. Také hrubé rezance. Tak oni sa najedli tej polievky,“ spomína Alžbeta na príchod francúzskych utečencov, ktorí ušli zo Škodových závodov v Dubnici nad Váhom. Mnoho miestnych ľudí pred vojnou chodilo na práce do Francúzska, tak sa s nimi vedeli dohovoriť a pomohli ich nasmerovať k veleniu Partizánskej brigády Jana Žižku, ku ktorej sa pridali.

Čakali koniec vojny, prišla pohroma
Začiatkom apríla hľadali ustupujúci Nemci únikové cesty, kadiaľ by sa vedeli čo najrýchlejšie presunúť aj s ťažkou technikou. Do Čičmian prišla hliadka nemeckých vojakov na motorke, ktorú však domáci hneď zlikvidovali a stopy zahladili. Druhú hliadku na aute stihol rovnaký osud. V dedine sa však do tretice objavila čata nemeckých vojakov na koňoch, no tú sa im už zlikvidovať nepodarilo. Jeden jazdec vyviazol, podal hlásenie veleniu vo Fačkove a osud Čičmian bol spečatený. Alžbeta si spomína na podvečer, keď po dedine začal pobehovať miestny hlásnik a bubnoval, že všetci chlapi nech berú náradie a idú zatarasovať prístupové cesty do dediny. Bolo to v piatok 6. apríla 1945. Do dediny sa už z dolného konca blížili Nemci na tankoch a začali strieľať. Ľudia si začali schovávať všetko, čo mohli. Zaťkovci mali malý drevený domček, ale susedia mali aj murovanú maštaľ, tak si doniesli schovať k nim oblečenie a periny a chvíľu sa tam skrývali aj oni. Alžbeta, jej rodičia a ďalšie dve malé deti sa však presunuli do pivnice, ktorá sa im zdala byť bezpečnejšia. „Báli sme sa, tak sme potom boli schovaní v pivnici. Lebo to nebolo vidieť. Museli sme zastierať okná s modrým papierom baliacim. To aby nedajbože svetlo nevideli,“ spomína. V inej pivnici mamina sestra opatrovala ich mamu, ktorá bola už 20 rokov slepá. Po dedine však stále sliedili Nemci a vyháňali ľudí z domov a úkrytov a zapaľovali domy. „Prišli k pivnici a tam sme tiež mali nejaké zbožie. Len viem, že vrece zobral a rozsypal ho po ceste ten Nemec. To už bolo, keď po domoch pozerali, hľadali. Tak viem, že aj nejaké kroje alebo niečo po plote porozhadzovali,“ spomína, ako ich objavili v pivnici. Vtedy sa rodina rozhodla ujsť do hôr.

Útek z horiacej dediny
Nemci pustošili a podpaľovali dedinu niekoľko dní a nocí. Nadránom 8. apríla 1945 nariadili ďalší nástup mužov od 14 do 60 rokov a 65 mužov odvliekli do Rajca a odtiaľ do koncentračného tábora v Mühlbergu v Nemecku. To však už Alžbeta s rodičmi a dvomi malými súrodencami utekali z dediny preč. „My sme išli hore Harvanicami s vozom, tlačili sme ho. Viem, že krava bola teľná. Lebo však väčšinou na jar sa telili teliatka. To už bolo vtedy, keď sme odišli, lebo už sliedili,“ spomína Alžbeta na útek z Čičmian. Vtedy veľmi ocenila nové topánky, ktoré jej mama kúpila v Tužine, keďže bolo ešte veľa snehu. Po ceste do hôr stretli niekoľko dedinčanov, ktorí taktiež ušli. Na vrchu Čelo narazili na úkryt, kde sa skrývala aj pani Bayerová z kaštieľa s rodinou. Pani mala malé dieťa a Alžbeta si pamätá, že okolo úkrytu boli povešané plienky a jej rodičia sa zhrozili, že ich tam kvôli nim odhalia. Zaťkovci a niekoľko ďalších rodín sa teda pobralo ešte ďalej. „My sme išli a zišli sme dolu a ako je Košarisko dole naľavo, keď ideš hore cestami, naľavo sa ide do Strážova a rovno sme išli. Tam sme boli. Ako sme zišli z toho vrchu, tam bola taká mladá hora. Tam sme si postavili takú búdu, osekali veľké konáre, poprikrývali, v tej búde sme boli,“ spomína na úkryt v hore. „Nič sme nemali. Iba chlieb upečený a cukor. To bolo všetko jedenie! A tá krava sa otelila, to teliatko museli zarezať a my sme to jedli. Také smolové mlieko, také nadojené hneď, čo malo to teliatko zjesť, tak my sme to jedli. To bolo zosekané,“ popisuje jedinú potravu, ktorú mali k dispozícii. Alžbeta musela niekoľkokrát prejsť do dediny po jedlo, aby nejako prežili. Pamätá si, že raz bola po chlieb, ktorý piekla mamina sestra v pivnici, kde sa skrývala so slepou starou mamou a druhýkrát doniesla dve sliepky. Vtedy išla aj s malou sestrou a stretli nemeckú hliadku. Malé deti ich však nezaujímali. Vodu chodili brávať niže búdy, kde bývali. „Chodila som na studianku. Ale to som musela zísť dolu. Bola tam neďaleko, ako sme boli. Čľupkali guľky z Vrchhája, strieľali tam,“ spomína Alžbeta. Vtedy sa rodičia rozhodli, že úkryt v búde v hore viac nie je pre nich bezpečný a musia putovať ďalej.

Putovanie do Gápla
Rodina zbalila zopár vecí na voz, zapriahli kravu a vybrali sa smerom do Gápla. „So susedmi, čo sme u nich mali poschovávané veci, aj oni boli. Ale mali sme každý inú búdu. Išli sme cez Kotrové, buková hora. Tak sme išli krížom, aby nás nevideli. Išli sme do Gápla, huta to kedysi volali. Tam sme išli a strieľali po nás, ako sme išli cez Strážovce, cez tie lúky.“ Keď skupina Čičmancov dorazila so Gápla, utečencov sa ujali miestni ľudia. Gápel bol už v tom čase oslobodený sovietskou a rumunskou armádou. Alžbeta si spomína, že bývali u rodiny v dlhom bielom dome na dolnom konci. „Viem, že navarili, kravskú hlavu sme objedali. To nám dali v jednom dome. Kravu hádam zabili a to sme jedli z tej kravskej hlavy mäso.“ Zaťkovci aj ostatní dedinčania pobudli v Gápli niekoľko dní, kým sa zotavili z úteku do hôr. Po pár dňoch sa tam objavili aj chlapi, ktorí ušli do hôr počas zarubovania prístupových ciest. Čičmany boli oslobodené 27. apríla 1945 a začiatkom mája sa pobrali domov aj Čičmanci z Gápla. Príchod domov však nebol radostný. Ľudská zloba zničila rozprávkovú dedinu na nepoznanie. Celé grunty ľahli popolom, všade vládlo bolestné ticho. To prehlušovalo len nariekanie zúfalých ľudí, ktorí sa prehrabávali vo svojich zhorených alebo spustošených domoch. Zničených bolo 100 domov a o strechu nad hlavou prišlo 500 Čičmancov. Dom Zaťkovcov našťastie nezhorel, no zmenil sa na nepoznanie. „Prišli sme, no všetko bolo roztrepané a plná izba sena. Lebo potom prišli už Rumuni a potom Rusi. Oni to mali popostielané a tam spávali. Ani do záchodu nešli. Okolo domu... Tak to sme potom vyhadzovali. To viem, že to tak bolo,“ spomína Alžbeta, ako našli zničený dom a jeho okolie plné exkrementov po vojakoch.

Cez vojnu bola bieda, po nej ešte väčšia
Po vojne sa snažila dedina dostať do normálu. Z hory sa vrátil aj brat Ján a rodina chcela žiť svojím životom. V júli 1945 sa vrátili aj všetci muži z koncentráku. Mnoho rodín prišlo o strechu nad hlavou a museli sa vysťahovať. Celé rodiny odišli do Mostu na Ostrove a usadili sa tam v domoch po odídených etnických Nemcoch, ktorí museli opustiť svoje domovy. Po vojne ešte dlho deti nachádzali granáty v rieke aj pod horou, kam chodili otec s bratom kosiť a Alžbeta im tam opäť nosila jedlo. „S takým strachom. Aj my sme v Javorinke vykášali, my sme mali tam táľ. Tam otec s bratom kosili a ja som im nosila jesť a vieš, koľko tam bolo krížov, čo tam boli pochovaní?! Potom boli na cintoríne pochovaní. A Nemci, čo boli postrieľaní, tam bolo krížov bárskoľko, tí boli len zahrabaní,“ spomína na povojnové pozostatky v okolí dediny. Krátko po vojne prišiel po jedenásťročnú Alžbetu mamin najstarší brat Ondrej Hoľbička, ktorý sa usadil blízko Chebu na česko-nemeckých hraniciach. Začal hospodáriť na gazdovstve po odídených Nemcoch a Alžbeta sa mu zišla ako pomocníčka k deťom a v domácnosti. Pomáhala ujcovi starať sa asi o desať kráv a chodila do školy do Chebu. S ujcovou ukrajinskou manželkou si však nenašli k sebe cestu, tak sa po roku opäť vrátila do Čičmian. Školu dochodila v Čičmanoch a v Rajci. Čoskoro do rodiny pribudol najmladší brat Jordán. Keď mala 15 rokov, pracovala v Púchove v textilnom závode, neskôr sa vyučila za predavačku. V tom období po vojne rodičom vyrubili kontingenty. „Tak sme museli odovzdávať. Viem, že sme museli 5 kíl masti dávať. Nezáležalo na tom, aké prasa si zabil, musel si dať. Aj ten krupón (koža), čo sa topánky šili, mlieko sme museli odovzdávať. Oni ti vyrubili kontingent a keď si neodovzdal, prenasledovali.“ Čoskoro do obce zavítalo družstvo a Čičmanci museli odovzdať všetko do spoločného. Zaťkovci role nemali, odovzdali len jednu kravu.

Papučiarska výroba
Alžbeta stále doma pomáhala rodičom s výrobou súkenných papúč, ktoré sa vo veľkom šili v miestnych papučiarskych dielňach po dedine. Krátko po vojne v Čičmanoch vzniklo ľudové družstvo Teploobuv. Najskôr všetko šili ručne, neskôr otec kúpil prešívačku a Alžbeta sa na nej naučila šiť. V roku 1951 sa Alžbeta vydala za Štefana Kamasa z Čičmian a narodili sa im dcéry Božena a Anna. Alžbeta stále doma šila zvršky na papuče a odovzdávala do dielní. „Vtedy vyberali, kto môže šiť. Vyrezané hotové len tie zvršky. To som doma robila po nociach. Ja som tak naučená nespať. Keď viac spím, to je zázrak. Po nociach som robila tie zvršky. Potom to tam zariadili v tej židovni, tak potom tam som robila,“ približuje Alžbeta, ako začala pracovať v papučiarskej dielni, ktorú prestavali z domu po židovskej rodine. Dom bol dlho opustený, tak mu našli nové využitie. Do dielne si ľudia z dediny doniesli aj svoje stroje, na ktorých dovtedy šili doma. Aj Alžbeta si doniesla prešívačku od rodičov, pracovali tam aj jej rodičia a brat a mnoho ľudí z dediny. Časom založili výrobné družstvo Rajčanka a začali uprostred dediny budovať veľký výrobný závod. „My sme stavali. Každý týždeň sme zadarmo odrobili pri stavbe, muži aj ženy. Chlapi vyvážali a my ženy sme vápno hasili. To bola taká obrovská jama s dlhými tyčami. My sme sa tam narobili,“ spomína na budovanie závodu, ktorý časom svojimi súkennými papučami preslávil Čičmany po celom východnom bloku. Pre domáci trh produkovali 120-tisíc a na export 80-tisíc párov papúč ročne. V 60. a 70. rokoch tam bolo zamestnaných okolo 150 ľudí.
Na jar roku 1968 pribudol do rodiny syn Ľubomír. „V marci sa narodil a v auguste potom prišli. Ja som už všetko chystala. Už som to mala zafixované, ako keď vojna bola. Ja som to už všetko mala nachystané, že budeme utekať. Ale to tiež všetko horúce hlavy. Tak otcovia oslobodzovali a synovia prišli obsadiť?! Aj teraz je to tak, to je ten vzácny dar politiky – vedieť, kedy čo povedať. Treba rozum, treba rozmýšľať,“ spomína na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa pamätníčka. „Hneď som chystala cumle, fľašky, ako keď vojna išla. Keď lietadiel kopu ide, ja už mám z toho strach. To mi vždy tak príde, ako som tam sedela samučičká sama tam hore na tej tužinskej hranici,“ vzdychne si pri spomienke na vojnu pamätníčka.

Krátko pred revolúciou odišla Alžbeta do dôchodku, no ešte dva roky si privyrábala v dielni, kde pracovala takmer celý život. Porevolučné roky však negatívne poznačili výrobu papúč a podnik začal upadať. Výrobné družstvo Rajčanka prestalo vyrábať a takmer dve stovky ľudí prišli o prácu, vtedy však už nepracovala. V apríli 2006 postihla rodinu tragédia, keď im vyhorel dom. Pamätníčka s manželom sa odsťahovali do Dubnice nad Váhom, aby boli bližšie k deťom a do Čičmian sa už viac nevrátili. Dnes Alžbeta žije v DSS v Dubnici nad Váhom.