PhDr., CSc. Ivan Kamenec

* 1938

  • Môžem sa opýtať ešte, ten samotný rok 1968, august a inváziu vojsk. Ako ste to prežívali, ako vás to. V čom vás to zastihlo. No bolo to s tým, že šesťdesiaty ôsmy rok bol pre mňa zaznamenaný dvomi udalosťami. V januári sa narodila dcéra, to bolo potom, to bol stred môjho sveta a v auguste došlo k okupácii. Viem, že vtedy sme bývali ešte u svokry. Ešte sme nemali ten byt, hoci už sme, už bolo na spadnutie. No a, tiež som sa, bol som šokovaný. Ja som neveril, že dôjde k tej okupácii, síce zahraničný rozhlas stále o tom rozprával a s tým, že Sovieti nechceli pripustiť. Ja sa vrátim k tomu čo sa dialo v tridsiatom deviatom, v štyridsiatom. Aj tí ľudia, čo ich čakalo, neverili tomu, že môže niečo dôjsť, hoci sa to nedá mechanicky porovnávať. To bolo niečo úplne iné, ale nikto neveril. Mojim stredom záujmu bola vtedy dcéra, manželka. No a potom došlo k tomu, čo došlo ešte. S tým sa spájam. My sme sa práve v auguste mali sťahovať do Petržalky, tam kde bývame, sme mali družstevný byt. A mali sme, už sme tam vozili také drobné veci, ešte som stále robil v múzeu. Mi tam dali jednu takú dodávku, že povedali, môžeš si s tým odviesť nejaké drobné veci a na 23. augusta sme mali objednané nákladné auto, že čo ja viem, nejaké skrine tam odviesť. Vtedy bol v Bratislave jeden most starý a tam sme sa nedostali. To okupácia bola v stredu, a začalo sa rozprávať, že tie byty sú obsadené sovietskými vojakmi a takto. V nedeľu sme sa odvážili peši ísť do Petržalky, tak ešte park bol úplne obsadený sovietskými vojakmi, ale už sa dalo prejsť cez most. A začali sme veci nosiť späť, tie drobné. No ja som tam mal už svoje oblečenie, už. Ale potom sme sa niekedy v polovičke septembra presťahovali definitívne tam. Tak bol to šok a tým, ale muselo sa ďalej žiť a. Ste sa neangažovali v protestoch. Prosím? Asi ste sa neangažovali v protestoch proti okupácii. Som písal pár takých listov. To, že predtým aj potom kde sa žilo, ako, ako. Že, najprv viem, že sa podpisovalo to rokovanie v Čiernej nad Tisou, že sme s vami, buďte s nami. To boli na každom rohu tie hárky, ako povedať.

  • Môžem sa trošku vrátiť? Pán Kamenec, vy ste sa presťahovali do Topoľčian, čo je veľmi špecifické mesto aj s vašou vlastne rodinnou históriou počas Druhej svetovej vojny. Ako ste vnímali udalosti v tých Topoľčanoch, ktoré sa diali. Keď sa to stalo v Topoľčanoch, ten tzv. pogrom židovský, tak my sme ešte neboli tam. To bolo v septembri 1945, to sme ešte bývali v Janovej Vsi. Ale viem, že sa o tom doma hovorilo. Ja som tomu samozrejme nerozumel, som mal sedem rokov, takže. Ale v Topoľčanoch som si našiel kamarátov a ja som sa k týmto udalostiam, potom vrátil už ako historik, keď som o nich aj písal. Ale. A ako u vás, teda v rodine, spomenuli ste, že podnik vášho otca bol znárodnený. No tak, ako každý. To nebol, to bola stavebná firma. A, ale ako to vnímali vaši rodičia, po tej, po tom čo prežili vlastne z vašich, počas Druhej svetovej vojny a potom nástup toho ďalšieho režimu. Ale, tie. My, myslím už aj to znárodnenie. Tak asi ich to netešilo, lebo to otec nemohol ďalej podnikať. Ostal robiť ďalej v stavebníctve, robil v rôznych podnikoch ako stavebné závody a neviem. Ale, viete tá hierarchia tých hodnôt bola už vtedy úplne posunutá. Dôležité bolo, že sme prežili a to, že či mu zobrali tú stavebnú firmu alebo nie, asi ho to netešilo, ale keď to porovnával, to čo bolo predtým, tak asi sa s tým omnoho ľahšie zmieril. Len boli potom nepríjemnosti. Tie no, to kádrovanie večné a s tým, že. Ale o tom som ja potom s rodičmi nie, nerozprával no, ešte nás tam potom v Topoľčanoch vyhodili aj z bytu ako bývalého kapitalistu a nás dali bývať. Nebolo to v rámci akcii B, teda tých vysťahovali úplne inde. To robili najmä proti bratislavským občanom, ale nás dali bývať do jedného takého bytu. Tam sme v Topoľčanoch mali veľmi pohodlný byt, pekný. A potom nás dali bývať do jedného iného domu, už kde čo ja viem, kuchyňu a príslušenstvo mali tri rodiny spolu. Takže bolo to ako nie príjemné, ale hovorím, toto všetko, to bolo oproti tomu čo sa dialo počas vojny, nie, že zanedbateľné, ale nebolo to, to najdôležitejšie.

  • Poďme sa vrátiť možno takže, skúsme to prejsť v čase. Vy keď ste sa narodili, bolo v čase pred vznikom Slovenského štátu. To si vôbec nemôžete pamätať. Nie. Súvislosti. Ale, možno aj z rozprávania rodičov a toho blízkeho okolia, vy viete ako to oni vnímali. Váš otec teda dostal hospodársku výnimku, ale aká bola tá nálada. Možno aj medzi tou majoritou a minoritou židovského pôvodu. Neviem. Myslím, že to záleží od každého, samozrejme jednotlivca, s tým, že my sme boli sedem mesiacov v tom bunkri. No a tam, nás tí ľudia vlastne zachránili. Tak asi tu bola nálada, nemali predsudky a to boli hlboko veriaci ľudia. Oni. Vy ste spomínali, že, že vaša rodina konvertovala na iné. Prosím? Že spomínali ste, že vaša rodina konvertovala. Áno. Na iné náboženstvo. Áno, ale to čo tu. Ten pôvod stále ostal, to neuznávali keď niekto konvertoval, lebo na Slovensku, tu potom bolo v štyridsiatom prvom zavedené rasové zákonodarstvo. Už sa žid nepoužil, nepovažoval, nedefinoval podľa náboženstva, ale podľa pôvodu rasy. A kedy konvertovali vaši rodičia? V štyridsiatom druhom. Teda vo veľmi zlej dobe, keď začali deportácie, ale zrejme sa na to pripravovali. Neviem, to ja som potom ako sa s nimi nerozprával, lebo niektoré veci treba nechať ako tak. Len každý ich má mať v sebe, hoci z hľadiska mojej profesie som mohol využiť tú metódu orálnej histórie. Som sa mohol rozprávať a vypytovať, ale tým, že boli mi blízki rodičia tak, ako som sa k tomu neodhodlal. A viete kto ich pokrstil, alebo. Prosím? Že viete kto im pomohol konvertovať? Áno, ja si pamätám, tam bol jeden farár dedinský. Sa volal Rus. Ja si ho tak hmlisto pamätám, s tým, že väčšina konvertitov išlo, sa konvertovala preto, že sa chcela zachrániť a potom sa vrátila späť k svojmu pôvodnému náboženstvu. A u mojich rodičov to nebolo. Oni ostali pri novom náboženstve.

  • Full recordings
  • 1

    ateliér Holubník, 29.10.2020

    (audio)
    duration: 02:14:11
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Ja som sa narodil do nie dobrej doby, lebo vtedy boli diskriminované a prenasledované rodiny aj za svoj nesprávny pôvod

Pamätník, Ivan Kamenec sa narodil 27. augusta 1938 v Nitre. Miesto jeho narodenia bolo náhodné, keďže jeho matka bola kvôli zdravotným komplikáciám v tehotenstve, prevezená do nemocnice v Nitre. Pár týždňov po narodení, odišiel so svojou matkou späť domov, do Janovej Vsi, ktorá je v súčasnosti miestnou časťou Klátovej Novej Vsi pri Partizánskom Ivanov otec, Dezider, pochádzal z Berkova na Považí a pracoval v obci Janova Ves, ako stavebný technik. Pamätníkova matka, Alžbeta bola o vyše šesť rokov staršia od svojho manžela a pracovala ako účtovníčka vo svojej rodnej obci, Janova Ves. Pôsobila na veľkostatku lekára Edmunda Nešnera, ktorý ich v najhoršom skrýval vo svojom kaštieli. Ivan mal ešte staršieho brata Štefana. Ich vzťah sa stal harmonickým až v dospelosti. Do roku 1944 bola Ivanovej rodine udelená hospodárska výnimka vďaka stavebnej činnosti jeho otca. Keď všetky výnimky zanikli bola nútená sa jeho rodina ukryť v bunkri, ktorý po návrate zo Slovenského národného povstania vybudoval jeho otec. Skrývali sa tam vyše sedem mesiacov a zásoby jedla im prinášali celý čas dedinčania, ktorí sa týmto sami vystavovali nebezpečenstvu. Kvôli pobytu v bunkri, Ivan nikdy nenastúpil do prvého ročníka základnej školy. Po oslobodení v apríli 1945, sa čiastočne jeho rodina vrátila späť do normálneho života. V septembri 1945, Ivan nastúpil do školy, kde navštevoval takzvanú “jednotriedku”. Išlo o triedu, v ktorej boli deti z prvých troch ročníkov spolu. Po základnej, vtedajšej ľudovej škole sa rozhodol nastúpiť na 11-ročnú strednú školu, teda gymnázium, kde v roku 1956 zmaturoval. Pokračoval vo výbere vysokej školy, v ktorom zvíťazila filozofická fakulta v Bratislave. Počas štúdia ani jeho neobišlo povinné dvojročné absolvovanie vojenčiny, v rokoch 1961 až 1963. Nástup komunistického režimu síce nepovažoval za nič dobré, avšak so životom počas vojny to bolo neporovnateľné. Jeho rodina sa nevyhla typickému kádrovaniu či znárodneniu otcovej súkromnej stavebnej firmy, avšak všetko sa to dalo prežiť. Po vojne sa Ivanovi podarilo zamestnať v Slovenskom národnom múzeu, kde pôsobil šesť rokov, do roku 1969. Neskôr začal pôsobiť v historickom ústave Slovenskej akadémie vied, kde pracuje doteraz. So svojou manželkou Lýdiou Szabovou sa zoznámil na prelome rokov 1964 a 1965. Krátko na to v roku 1966 mali svadbu a žili spolu krásnych 51 rokov. Jeho jediná dcéra sa narodila v roku 1968, a aktuálne je to jeho jediná najbližšia rodina. Majú spolu nádherný vzťah a po smrti matky sú si veľkou oporou.