The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Klein (* 1942  †︎ 2018)

• Jozef Klein sa narodil 18. 3. 1942 v Bratislave

• v roku 1942 jeho rodine arizovali obchod

• v 1944 bol Jozef so starou mamou deportovaný do Terezína

• po vojne sa vrátili a stretli sa s Jozefovou mamou, Jozefov otec vojnu neprežil

• počas dôchodku Jozef zorganizoval niekoľko zájazdov do Terezína

Jozef Klein sa narodil 18. marca 1942 v Bratislave do židovskej rodiny. Jozefova mama sa narodila v Maďarsku a keď mala deväť rokov, presťahovala sa spolu s rodičmi do Trnavy.

Jozefov starý otec Daniel Klein bol jedným z vlastníkov obchodu Kleinen Bruder na ulici Rybárska brána v blízkosti Hviezdoslavovho námestia. Predávali módny tovar, no predovšetkým vyrábali a predávali dáždniky. V obchode pracoval aj Danielov syn, Jozefov otec. Okrem samotného obchodu vlastnili aj trojizbový byt a dielňu nad ním.

„V Bratislave bol jediný dáždnikársky obchod, a ten mali naši. Keď bolo zlé počasie a mama naň nadávala, robil si z nej otec srandu. Povedal jej – nonono! To je predsa naše živobytie!“ spomína Jozef historky z maminho rozprávania. „Mal som úžasných rodičov. Mama, keďže to bolo za mladých čias, bola doma a otec bol obchodný cestujúci pre tú dáždnikársku firmu.“

Čím skôr ďalšieho Žida

V čase, keď sa Jozef narodil, platili už vo vtedajšom Slovenskom štáte protižidovské nariadenia a naplno prebiehal aj proces arizácie. V rámci nej odobrali obchod, byt a dielňu Jozefovmu starému otcovi Danielovi, ktorého následne deportovali do koncentračného tábora aj vďaka nasledovnému udaniu:

„Fa „Dagmar“, Pechova a Slotíkova v Bratislave, Rybárska brána 6 /obchod s módnym tovarom, výroba a predaj dáždnikov/, ktorej sme spoločníkmi, zamestnáva v obchode dvoch Židov: Daniela Kleina, ktorý má žltú židovskú legitimáciu, a Armina Drexlera, ktorý takúto legitimáciu nemá. Je preto obava, že Drexlera nám vezmú do tábora.

Pretože je naliehavým záujmom firmy zrieknuť sa radšej Kleina ako Drexlera, dovolili sme si poprosiť Vás, aby ste nám láskave ponechali Armina Drexlera a vzali si Daniela Kliena. Pretože je tu obava zmeškania, dovoľujeme si Vás poprosiť o láskavé vydanie žltej legitimácie pre Armina Drexlera. Za láskavú ochotu dovoľujeme si vysloviť Vám srdečnú vďaku a uistiť Vás, že sa staráme zo všetkých síl, aby sme mohli dať k dispozícii čím skôr ďalšieho Žida,“ píšu Ivan Slotík a Koloman Pecho v liste hlavnému radcovi, ktorý odoslali v júni roku 1942.

Členovia HSĽS páni Slotík a Pecho boli novými vlastníkmi arizovaného obchodu s pôvodným názvom Kleinen Bruder. Dôvody, prečo uprednostňovali Drexlera pred Kleinom, nie sú známe, no ich postoj k udávaniu a deportácii ďalších Židov je z listu celkom zrejmý.

Dieťa Terezína

Keď mal Jozef dva a pol roka, zastihla jeho rodinu druhá vlna židovských deportácií. Bol rok 1944, Nemci ustupovali z východného frontu, no tým rýchlejšie chceli doriešiť „židovskú otázku“. Malý Jozef  bol na vychádzke so starou mamou, keď ich gestapáci zatkli a posledným transportom odviezli do tábora v Seredi a odtiaľ následne do koncentračného tábora v Terezíne. Jozefovho otca zatkli tiež, no pamätníkovi sa nikdy nepodarilo zistiť, čo sa vlastne s ním vlastne stalo. Vie len, že sa po vojne domov nevrátil a s najvyššou pravdepodobnosťou zahynul v jednom z koncentračných táborov. Jozef so starou mamou sa našťastie v júni po oslobodení Terezína vrátili domov. V Terezíne totiž vypukol koncom vojny týfus, a tak všetci väzni museli ostať v tábore kvôli karanténe dlhšie.

„Predpokladám, že sme mali veľké šťastie: babka bola už pomerne stará, lebo v štyridsiatom štvrtom mala 69 rokov. Asi to nás zachránilo – ja moc malý a ona príliš stará, a už to pre nich nemalo význam. Terezín bol však taktiež aj tábor, kam vodili dôstojníkov na prehliadky. Samozrejme, aj tam prišlo o život strašne veľa ľudí.“

Jozef si zo života v Terezíne takmer nič nepamätá, keďže bol vtedy malé dieťa, no niektoré spomienky si predsa len drží v hlave z babkinho rozprávania: „Stará mama mi rozprávala, že keď nás prevážali v tých dobytčákoch, tak ja som vraj lozil krížom-krážom aj po mŕtvych ľuďoch. A ešte mám pred očami, že pred naším domom v lágri bol jeden veľký obrovský strom, a tam sme sa ako deti stretávali a hrávali, viacerí. “

Nový život

Jozefova mama sa počas vojny schovávala u rôznych ľudí, aj u takých, ktorí neboli príslušníkmi židovskej obce. V priebehu vojny zmizlo všetko zariadenie v ich byte. „Mama bola už v tom období, keď nás zobrali, v požehnanom stave, takže vlastne môj vlastný otec svojho druhého syna ani nevidel, ani nepoznal. našu Na smolu, on sa narodil niekedy v máji v 1945 a v decembri zomrel. Takže som zostal vlastne ako jedináčik.“

Do Bratislavy postupne prichádzali navrátilci z koncentračných táborov. Jozefova mama stála na stanici pri každom jednom vlaku prichádzajúcom z Terezína, až kým z jedného z nich nevystúpil aj malý Jozef s babkou.

„Mama bola tuhá fajčiarka, fajčila tak štyridsať až päťdesiat cigariet denne. Pred koncom vojny vraj vyhlásila, že keď sa vrátim, že ona dodrží aspoň v tom fajčení stopercentný šabat. V piatok končila a až v sobotu večer si zapálila. Dodržala to do svojich skoro sedemdesiat rokov. Bola to silná žena, keď raz niečo povedala, tak to platilo.“

Po vojne dostala Jozefova mama od miestneho úradu byt na Mariánskej ulici a vrátili im aj dáždnikársky obchod, ktorý bol počas vojny arizovaný. Avšak onedlho, po februárovom prevrate v roku 1948 a nástupe komunistického režimu, Jozefovej rodine obchod opäť zobrali a znárodnili. Jozefova mama tam práve v tom čase začala pracovať. Po páde komunistického režimu im však už majetok štát nevrátil. Jozef ako jediný dedič totiž nevedel nikde nájsť potvrdenie o tom, že obchod bol majetkom jeho rodiny.

Keď mal Jozef asi deväť rokov, jeho mama sa zoznámila s Ferdinandom Schultzom, ktorý s nimi neskôr začal žiť a Jozefovi sa stal náhradným otcom, ktorého mal veľmi rád. Ferdinand pochádzal z maďarského vidieka z Deákoviec. Tiež mal židovský pôvod a počas vojny stratil manželku a tri deti. Bojoval aj v povstaní ako partizán. Možno práve podobný osud ho zblížil s Jozefovou mamou: „On dosť nerád rozprával o sebe. Žili sme spolu do jeho smrti, lebo zomrel skôr ako moja mama. Myslím, že bol veľmi obľúbený. Čo si pamätám, tak moji spolužiaci a spolužiačky, keď ja som nebol doma, ho navštevovali. Keď bol už starší, rád postával pred bránou. Oni k nemu prišli, sadli si v kuchyni na kávu a rozprávali sa. Jednoducho to bol dobrý človek.“

Aj keď sa Jozef v detstve ešte občas stretol s miernymi antisemitskými prejavmi medzi rovesníkmi, prežil v zásade šťastné a pokojné detstvo: „Kamaráti registrovali, že som židovského náboženstva, občas v rámci detských hádok padla nejaká nadávka, ale na to som nikdy nejako nedbal. Ja som prežil detstvo v dobrom kolektíve, s dobrými kamarátmi. Rád som športoval. Hrali sme ping-pong u kamaráta naproti. Nejako tak mi prebehla celá mladosť.“

Jozefovým najobľúbenejším predmetom v škole bolo technické kreslenie a patril medzi najšikovnejších žiakov v tomto predmete. Po skončení školy preto nasledoval svoju záľubu a zamestnal sa ako kreslič. Zo zamestnania však musel odísť, aby absolvoval povinnú vojenskú službu, kde pracoval hlavne ako radista.

Po skončení vojenskej služby sa vrátil do zamestnania. V priebehu života ich vystriedal niekoľko. Plánoval si dorobiť aj vysokú školu, no keďže sa medzičasom oženil a založil si rodinu, už mu na to neostal čas a priestor.

Židovstvo ako poslanie

Dlhé obdobie sa Jozef nezaoberal svojou minulosťou súvisiacou so židovským pôvodom, hlavne kvôli zahlteniu pracovnými povinnosťami a rôznymi životnými komplikáciami. No keď odišiel do dôchodku, začal navštevovať stretnutia skupiny „skrývaných detí“, kde v minulosti chodieval s mamou, a tam začal rozmýšľať nad návštevou Terezína.

„Ja som cez Terezín ako aktívny pracovník prechádzal x-krát, ale nikdy som nemal čas sa tam zastaviť. Vedel som, že každý rok tam býva slávnosť oslobodenia. Tak som sa rozhodol, že tam pôjdem aj so ženou práve v tento čas.“

Deň po slávnosti sa konalo stretnutie ľudí, ktorí Terezín prežili. Jozef mal so sebou pripravené body, za ktoré sa v koncentráku dalo nakupovať jedlo alebo iný tovar. Body ukázal ako legitimáciu, že v Terezíne skutočne bol. Stretol tam mnoho zaujímavých ľudí,  napríklad vedúcu Inštitútu terezínskej iniciatívy z Prahy, no zo Slovenska tam okrem Jozefa nebol nikto. Preto sa rozhodol, že by bolo dobré obnoviť na Slovensku terezínsku iniciatívu, no to sa mu, žiaľ, nepodarilo. 

„Tak som sa rozhodol aspoň zorganizovať dvojdňový zájazd. Prešli sme si ten Terezín aj s výkladom. Boli tam aj starší ľudia, ktorí si to pamätali, a tak si krížom-krážom rozprávali spomienky. Ja som sa chcel dozvedieť, že kde som vlastne v tom Terezíne býval. Ale nedozvedel som sa. Tú budovu, kde som ja naozaj bol, som videl len cez plot.“

Podobný zájazd zorganizoval Jozef trikrát a práve toto obdobie v Jozefovi posilnilo pocit spolupatričnosti k židovskej komunite: „Nie som bigotný, ale každopádne to, že som Žid, cítim ako svoje malé poslanie. Ľudia zo židovskej komunity mi pomohli v najťažších chvíľach môjho života.“

Pred zhruba pol rokom sa Jozef presťahoval do židovského domova dôchodcov Ohel David a v ešte nevybalených krabiciach mal množstvo kníh so židovskou tematikou a albumy fotografií z detstva: „Srdcom som Žid. Som si vedomý, že ľudia častokrát nadávajú na Židov, hoci sú to väčšinou rozumní ľudia. Vidím tie závisti a nenávisti vo svete. My už tomu nepomôžeme, keď sa nenájdu mladší, ktorí dokážu niečo zmeniť.“

Mnoho pozornosti a lásky venoval Jozef svojmu jedinému vnukovi a plánoval s ním stráviť čo najviac času. Bohužiaľ ho sklamalo zdravie a začiatkom tohto roku nás Jozef Klein navždy opustil.