František Kľuska

„Čo sa týka toho roku osemdesiatdeväť, ako mám názor na tú takzvanú Nežnú revolúciu. Tak určite sa mi nesplnili očakávania. Splnili sa čiastočne očakávania, čo sa týka slobody, to treba uznať. Ale bolo to ťažko zaplatené jednak veľkým úsilím, veľkými obetami, množstvom rokov väznených ľudí, ktoré to všetko niekto spočítal, ktorý to zrežíroval. Spomeniem tu mená ako kardinál Korec. Monsignor Trstenský, biskup Hnilica, ktorý bol v Ríme, monsignor Náhalka, ktorý sa pričinil o zriadenie Ústavu svätého Cyrila a Metoda. To bol tiež môj priateľ. A títo ľudia, koľko literatúry sa vytlačilo, koľko literatúry sa kadejakými cestami previezlo sem. Anton Hlinka, koľko sa o to pričinil svojím vysielaním. Jožko Šrámek, už nebohý, ktorý robil tiež v Slobodnej Európe zástupcu. Kadečo mi o tom narozprával, aj ako to bolo. A všetci títo ľudia. A u nás Silvester Krčméry, Vlado Jukl. No a samozrejmá vec, taká Sviečková manifestácia a tieto veci a množstvo literatúry, ktoré bolo po osemdesiatom deviatom vyprodukované, to dneska nikto, akoby na to zabudli, že toto všetko jednak predchádzalo osemdesiatemu deviatemu roku a po osemdesiatom deviatom koľko títo ľudia museli doťahovať, aby sa veci ako-tak, aby sa nejaké satisfakcie vytvorili.“

„Bolo veselo, teda bolo nás tých šesť, no a v dvoch izbách a tá druhá bola predná, takže to už bola taká skôr len na sviatky. Vianoce, Veľkú noc a prípadne dáke krstiny alebo ja neviem, keď bol pohreb. Takže tam sa posedelo. V tej izbe, tam sa varilo, tam sa pralo, tam sa spalo. To sme spali, ako bola taká posteľ ako kanapy. Kanapa drevená, zdvihla sa dvierka a tam bolo zase prádlo. Všetok priestor sa využil a pod posteľou boli na takých malých kolieskach ako majú kolobežky, dosky. Na to sa dala slama, plachta a tam sme cez noc ako haringy, teda sa to vytiahlo a tam nás mať poukladala. Takto sme ležali a cez deň sa to posunulo pod posteľ, aby bol priestor. A hovorím, bolo veselo, príjemne a nemohli sme pozerať, teda že: ,Čo ste navarili?‛ a ,Mne to moc nechutí‛ a tak ďalej. Dali sa na stôl zemiaky, kapusta a ja neviem, čo bolo a jedna misa bola zemiakov, jedna alebo dve mištičky kapusty. Kto jedol, sa najedol a kto ohŕňal nosom, keď bol nejaký fajnovejší, tak sa nenajedol. ,No tak mal si jesť, keď bolo čo na stole a v mise keď bolo! No počkáš!‛ Dokonca sme nemohli hocičo. Chlieb, to bolo vzácnejšie, to sme si nemohli, že: ,Do večera ešte ďaleko, idem si chleba odkrojiť.‛ ,A nevydržíš? Však chlieb je skôr do poľa, však nebudeme takto hocičo varené, len tak do poľa dávať. Treba chlieb a takisto niečo slaniny‛ a tak ďalej. Čo sa teda prichystalo. Takže takto to bolo u nás. Veselo, družne a žiadne fajnovské maniere.“

„Išlo týchto ľudí, že sú separovaní od spoločnosti, znemožniť ich pôsobenie. Lebo tam sa kontrolovala pošta, návštevy a tak ďalej. Takže tam títo ľudia boli prakticky odlúčení od spoločnosti. Tam sa veľmi poskromne púšťalo aj na vychádzky a len tí, ktorí mali pracovné výsledky. Takže boli sme pod osobitným vojenským špeciálnym komandom. Tam bol ráno budíček, rozcvička, krátky čas na upratanie postelí v izbe no a už potom nástup na škriabanie zemiakov a kadejaké iné veci. Ešte ráno pred nástupom na šichtu, lebo sme niektorí robili aj na tej šichte. Kde bol kto ako zamestnaný. V lesoch čo boli, tak tí v noci nerobili, ale tí čo robili niekde, kde sa dalo aj v noci robiť, tak robili na tri šichty. Takže napríklad to boli vojenské firmy alebo aj iné. Industria, to bol vojenský podnik, ktorý z veľkej časti zamestnával týchto vojenských politických trestancov, teda pétepákov a iných. A takže spravilo sa minimálne tých deväť hodín zhruba, no ale potom, kým nás naložili a kým sme prišli, sa trošku očistili, zase sa prichystala večera a večer nebolo prakticky nič voľného času. Tam boli rôzne školenia, bol nástup na ruštinu a ja neviem. No, rôzne tieto akcie. Súťaže, Tyršov odznak zdatnosti napríklad, mám odloženú niekde legitimáciu. Pomyslel som si, no však Tyršov odznak zdatnosti, no tak prečo by som sa nepripojil. No však si trošku zabehám, aspoň sa trošku zrelaxujem. Ale to bolo zase na ten účel robené, aby sme nemali čas na nejaké vzájomné diskusie a tak, lebo cez robotu tam bolo treba robiť. Medzi nami tiež boli kadejakí dozorcovia, ktorí určite dávali hlásenia, že tam je niekto, ktorý sa podozrivo správa alebo čo. Takže prakticky celý čas sme mali obsadený, denný. A potom vždy sa našli nejaké dôvody, pre ktoré ten pracovný čas zvýšiť. Ja neviem, robíme súťaž pri príležitosti výročia februárových udalostí. FU, februárové udalosti, to bola známa skratka. Tak kto sa lepšie umiestni, tak budú skôr vychádzky. Potom bola súťaž, ja neviem, výročie slávnej Októbrovej revolúcie. Tak zasa ďalšie šichty, zase dáke ďalšie výsledky naháňať a tak ďalej. A furt nejaké. Prvý máj, na oslavu Prvého mája ďalšia súťaž a furt nejaké. To bolo neustále. Len zodrať človeka, doslova a tých, ktorí boli slabší, tak mnohí prišli o svoje zdravie, mnohí tam potom chorľaveli. či už na pľúca alebo čo. Poznám množstvo prípadov, čo boli pustení domov a buď doma zomreli, aby nezomreli na vojenčine. Viem, začína sa na Števo. Ale možnože si spomeniem dokonca. Zomrel potom doma a jeho nepustili predtým ani na pohreb mamy, nepustili ho tuším.“

„Tie vojnové časy boli zložité, ale relatívne boli dosť teda, opakujem, k ostatným štátom relatívne dobré. Pomerne k iným štátom, k okolitým, bolo to u nás o moc lepšie. Horšie bolo potom po vojne, to boli horšie a zložité časy. Tam hneď sa začalo s naháňaním do JRD. Pravda, násilná kolektivizácia pôdy. Na východe je známe ako drasticky postupovali a to aj všade kdekade. To začali agitáciu v noci, po polnoci zabúchali na dvere. ,Ondro, otváraj!‛ ,Čože sa robí?‛ ,No, len niečo nakrátko potrebujeme s tebou.‛ Otvoril. ,Tak, ide sa kolektivizovať, je to celoštátna potreba a ide sa spriemyselňovať.‛ Je to tak, pár viet k tomu povedali a ,Už u teba sme poslední, už všetci ostatní podpísali do družstva.‛ JRD sa zakladalo. No, Ondro taký rozospatý, pravda, nuž čo robiť, keď ostatní podpísali? ,No, veď už aj ja podpíšem.‛ A takto po polnoci začali u Ondra s tým, že všetci už podpísali. A tak do rána chodili a takáto metodika bola lanáriť do družstva.“

„Dobre, tak som sa prihlásil. Bol som na pohovoroch, aj mi potom povedal, že pri skúškach som sa umiestnil na druhom mieste. Že mám možnosť, ja neviem, niečo vyše, už koľko mi povedal číslo. Vyše desať. Takže tešili sme sa spolu, že budem prijatý. Houby. Boli skúšobné komisie a potom bola prijímacia komisia. To bolo jej prvé sito, ale druhé sito a o moc dôležitejšie, bola prijímacia komisia. Tá sledovala kádrový materiál a tieto veci. Sú niektorí, ktorí ani na prijímačky neboli pozvaní. Mnohí boli, ale ja som mal dobré posudky. Lebo už keď som mal toľko rokov odpracovaných s vynikajúcimi výsledkami na vyše dvesto percent. Je to podchytené písomne. A zastali sa ma aj straníci, dokonca mi aj povedal jeden Konôpka. Iste hádam mu to nepoškodí. Možnože už aj tak zomrel, bol o hodne starší. On bol v Povstaní, bol považovaný za zaslúžilého a dôveryhodného. On tam bol tuším zástupca veliteľa a tiež robil majstra a spolu sme vychádzali. Jedna vec je, že on mal veriacu manželku. To sa mi zdôveril a hovoril mi: ,Však Fero, však ty si proletár a čo koho do toho, že či sa ty večer doma modlíš alebo či čítaš bibliu alebo čo?‛ Taký postoj mal. A on mi povedal: ,Fero, môžeš ma uviesť, ja sa teba zastanem.‛ A keď sa ma zastali takíto komunisti, osvedčení a dôveryhodní, no tak potom to zavážilo. Viem, že on sa ma zastal. A viem, že aj osobne mi povedal, bol som u toho: ,Dobre, dobre, prižmúrim oko.‛ Takže ja som sa dostal na tie prijímacie pohovory, ale tam potom tá prijímacia komisia. Tam bol šéfom Lev Hanzel a potom aj akademik Filkorn, to bol veľký logik. On tiež bol voľakedy medzi uniformovanými. Ale nie vojensky, v jezuitskej reholi. Ale potom sa tak ako prispôsobil. Vnútorne asi nie, ale patril medzi uznávaných najlepších logikov v republike. Bol potom aj akademikom, akademik Filkorn. Filozof, knižky napísal. Tak tento Lev Hanzel mu povedal: ,Mám tu takýto prípad, tak tam na tie psychológie môže uniknúť spod dohľadu a my ho môžeme prijať, ale na filozofiu. Tam neunikne.‛ A osobne ma pozvali na osobný pohovor. Čiže oni dvaja, Hanzel, Lev Hanzel aj Filkorn a ja a mi povedali: ,Toto sme ešte nikdy nespravili, že sme pozvali niekoho na osobný pohovor. Vy ste taký a taký, máte takú minulosť, z takej rodiny ste vyrastali. Všetko o vás vieme, vy ste nábožensky zaťažený.‛ Pravda, to bola bežná fráza. ,Ale my vám chceme pomôcť ako sociálnemu prípadu. Lebo vy ste sociálne v poriadku, len toto vám chýba a my vám chceme pomôcť. A teda sme ochotní vás prijať, ale nie na psychológiu, ale na filozofiu. Tam vám budeme môcť lepšie pomôcť.‛ Ja som teda až tak ďaleko nechcel ísť, takže ja som povedal, už neviem či potom alebo hneď, že: ,Ďakujem pekne, ja som chcel len psychológiu.‛“

„Oni prišli niekde, niekde si to kňazi dali už sami na kazateľnicu, pod taký lemovaný okraj. Bola taká tkanina na tom ráme, tak pod to si to položil a predpokladám, že niekde si to aj ináč zabezpečili. No a takto niektorí to čítali hneď, niektorí neskôr. Boli aj niektorí kňazi odvážnejší a takí nekompromisnejší a silnejší a tak ďalej. A v Liesku bol vtedy taký dosť nekompromisný, takže on to čítal, aj keď ho odhovárali. Prišla tam na dvoch autobusoch polícia, žandári a kadejakí, aby teda zabránili čítať list. A teraz kňaz už čítal a on prišiel cez sakristiu a ťahal za reverendu kňaza a mu tam šepkal, že ,Nečítaj už!‛ A tak. A ľudia zbadali, že ten kňaz sa voľačo obzrel nabok a je tam nejaký šuchot. Hneď sa zbehli a čo tuná sa robí? A vyšli von, opreli sa a dva autobusy prevrátili. ,Čo vy nám tu budete robiť neporiadky? Čo zlé robí?‛ a tak ďalej. Prevrátili dva autobusy. Množstvo ľudí tam bolo pozatváraných, najmä tých iniciatívnejších. Ale potom, vzhľadom na to, že už niektorí chodili aj do fabriky, už potom fabrika robila nátlak, že však my tých robotníkov potrebujeme. Však fabrika nemôže stáť a tak ďalej. Takže potom po týždni ich pustili alebo po pár dňoch, už neviem presne, týchto Lieskovčanov. To je taká dedina, v rozhlase sem-tam sa hovorí, že v Liesku toľko stupňov, pravda, keď sú meteorologické správy. To je taká hornatá dedina, už blízko hraníc.“

„Takže takto som ja vydržal celé štúdium, že som poberal maximálne prospechové a maximálne sociálne. No ale potom pred štátnicami museli pýtať posudok z okresu, tiež zo strany. Oni rozzúrení, ale ako to, že on študuje? Veď my sme ho neodporúčali! Ako je to možné? Hromy blesky. Tak čo? Tak iné nepomáhalo, mňa potom zavolali na taký akoby výsluch. Bolo nás tuším niekoľko, kde nás poriadne zradírovali. A vy ste takí, vy máte to, vy ste sa spolčovali s tým, vy ste toto, onak a tak ďalej. No, všetko možné nakydali a vrátiť index, všetko a vyhodení z vysokej školy. Neviem, ktorí ako pochodili, viem o jednej, ktorá bola potom aj, už je na penzii, riaditeľkou jednej cirkevnej školy. Ona si to vybehala, ale tak, že ona aj vtedy dokončila, len musela ísť ešte na rok do výroby. Hej, no ale to sa dalo vydržať. Vtedy aj iní boli, ale z vyššieho ročníka. Ja som teda bol vyhodený, no ale som zasa zašiel za týmto predsedom Strany slobody a ešte za iným, ktorý žije. Nebudem ho spomínať, Peter má krstné meno. Ľudský človek, o ňom aj jeden tento hovoril v rozhlase, že ako sa ho zastal, keď bol zradírovaný. No ale však to nie je podstatné. Jeden dosť exponovaný človek. Tak potom spolu s Lenártom, Lenárt bol vtedy na ÚV, tak on ma tam odviezol autom, predseda Strany slobody a hovorí: ,Jožko, buď taký dobrý, sprav krátky rozhovor. On ti už povie o čo ide.‛ Tak on zavolal sekretárku a povedal jej, že spravte tuná rozhovor. Tak ja som povedal, o čo ide a oni potom oficiálne spravili komisiu. Bol tam jeden z ÚV, jeden z bývalého povereníctva a dvaja zo školy. Jeden za SZM a bývalý prodekan, ktorý tiež ešte žije. Už sa mi ospravedlnil niekoľkokrát za to. No, takže oni potom išli najprv do rodiska, ja som vedel, som si to zistil, teda že pôjde tam komisia, súdruhovia, tak som prišiel do rodiska a som povedal: ,Prídu súdruhovia z Bratislavy, tak nebuďte pokakaní. Povedzte však, ako sme my čo všetko, no však máte voči mne dačo? Som dakomu dakde dačo zle spravil alebo ako?‛ ,No, Fero, však my nič voči tebe nemáme, my môžeme kľudne. Dobre, že si nám to povedal, aspoň budeme prichystaní a nebudeme v šoku alebo čo.‛ Takže všetko v poriadku, na okres som sa už neodvážil ísť, dakoho presviedčať. No ale tak oni tam potom išli a povedali, že však v rodisku je to v poriadku, tam nič. Ale keď vy máte takéto radikálne stanoviská, tam jeden bol z rodiska, ktorý robil na okrese a ten na mňa, však viem, mám niekde ten posudok odložený, čo o mne písal. Už nežije, havaroval autom. Tak tam dohodli, že dobre, že ma nechajú dokončiť. Lebo som čerpal zo štátneho rozpočtu a teda aby mohli to, čo do mňa investovali, využiť, tak budem robiť. Ale nie v pedagogických službách, ale ako výskumný pracovník. Takto som skončil na červený diplom. O pol roka neskôr som potom u tých, kde sa robili reparáty štátnic a tak ďalej, tak tam som sa pri nich zviezol.“