The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Doc. Ing. Ladislav Kmetík (* 1944)

• narodil sa 1. augusta 1944, pochádza zo Žilinskej Lehoty

• v rámci kolektivizácie 50. rokov bola pamätníkova rodina vyhlásená za „kulakov“ a postavená do existenčnej krízy odobratím majetku

• absolvoval Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Žiline, odkiaľ pokračoval štúdiom Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre v odbore meliorácia

• v období invázie vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa naplno zapojil do letákových protestných akcií a formovania tajnej odbojovej činnosti

• po nástupe normalizácie v decembri roku 1970 zatknutý za letákovú kampaň, výkon trestu absolvoval v Želiezovciach, v máji roku 1971 podmienečne prepustený

• v neskorších rokoch sa presťahoval s rodinou do Žiliny, kde pomáhal budovať družstevný podnik Agrostav

• v roku 1977 utrpel ťažkú autonehodu s trvalými zdravotnými následkami

• v roku 1980 nastúpil do Slovenského rybárskeho zväzu, kde pracoval až do svojho predčasného odchodu do dôchodku v roku 1991

• v súčasnosti žije na dôchodku v Kysuckom Novom Meste so svojou manželkou

 Ing. Ladislav Kmetík sa narodil 1. augusta 1944, pochádza z mestskej časti Žilinská Lehota. Otec Tomáš Kmetík bol kovoroľník, ktorý vychovával spoločne s matkou Annou Kmetíkovou rod. Haščíkovou svoje štyri deti. Ladislav tak vyrastal v prostredí klasickej robotnícko-roľníckej rodiny a od malého veku bol naučený aj manuálnej práci. Práve tu niekde však začínali počiatky jeho averzie voči komunistickému zriadeniu, keď ako malý chlapec bol svedkom perzekúcií otca aj celej rodiny v rámci krutej kolektivizácie 50.tych rokov: „Otca pre pár hektárov tej kamenistej severnej pôdy považovali za kulaka. Zhabali mu majetok a donútili pracovať v družstve, kde dostával pár korún za deň, čo zďaleka nepostačovalo na uživenie rodiny. Už v detskom veku som videl tú nespravodlivosť, ktorá sa páchala na mojej rodine, aj všade navôkol. Vtedy sa niečo sa vo mne zlomilo. Zanevrel som na komunizmus a pociťoval hlboký odpor, ktorý potom formoval moju osobnosť aj v neskorších rokoch.“ Dôsledky kádrového posudku rodičov dopadli aj na ich deti. Sestru, ktorá sa učila za cukrárku vyhodili z učňovky. Ladislav ako nadaný študent prestúpil zo Základnej školy na Strednú všeobecno vzdelávaciu školu, čo bola vtedajšia obdoba gymnázia. Avšak napriek tomu, že inklinoval k stavebníctvu bolo mu povedané, že vzhľadom na kádrový profil rodičov nieje šanca pokračovať na vysokej škole týmto smerom. Preto v roku 1961 nastúpil štúdium Poľnohospodárskej Vysokej Školy v Nitre, v odbore Meliorácia.

Študentské časy a mladícke odhodlanie

Na internáte a v prostredí cudzieho mesta sa Ladislav rýchlo udomácnil. Štúdium ho bavilo a narazil tam na priateľov, s ktorými ho spájalo spoločné cítenie nielen v odpore proti socialistickému zriadeniu, ale aj hlboké náboženské vnímanie, ktoré si Ladislav udržiaval aj v neľahkých podmienkach minulého režimu: „Mal som tam dobrého spolužiaka Václava Kociana. Bol od nás starší, študoval predtým bohoslovectvo v Bratislave, kde bol v treťom ročníku vyhodený za burcovanie študentov a slobodný pohľad na kresťanskú vieru. Bol to veľmi rozhľadený človek a my sme v ňom mali určitý vzor. Spoločne sme tak vytvorili spoločne s Jozefom Chudým a Václavom Kocianom silnú náboženskú trojku a dotiahli to až k červeným diplomom.“ Okrem týchto ľudí dala vysoká škola Ladislavovi aj ďalšieho človeka, ktorý ho sprevádza životom až do dnešných dní. Už počas štúdia sa totiž spoznal so svojou manželkou Annou Kmetíkovou rod. Krogmannovou, ktorá v Nitre študovala na Prevádzkovo ekonomickej fakulte. V roku 1965 sa im ešte ako vysokoškolákom narodila dcéra Janeta. V neskorších rokoch do manželstva pribudli aj ďalšie deti Adrián, Radovan a v roku 1981 dcéra Katarína.

Po skončení školy bol Ladislav pridelený  na Vodohospodársky projektový ústav v Žiline. Tu čoskoro zažil aj svoju prvú skúsenosť s orgánmi Štátnej Bezpečnosti, ktorá mala nastrčených svojich ľudí vo všetkých sférach spoločnosti: „Ja som bol mladý človek, energický, plný slobodných ideálov ešte z vysokoškolského prostredia. A prišiel som do praxe, kde som zrazu videl krajinu v dezolátnom stave, absolútne nekompetentných ľudí na miestach, kde nemali čo hľadať a dvere im otvárala len stranícka knižka. Systém realizácie tejto socialistickej praxe mi prišiel absurdný. Ľudia čo napríklad praktizovali vieru a chodili do kostola boli sledovaní a odstavovaní z akéhokoľvek kariérneho postupu, bez ohľadu na ich schopnosti a kvalifikáciu. Viedol som sem tam nejaké nezáväzné rozhovory, ale nič organizované. Spomenul som niečo o zahraničí, o tom ako to funguje v USA, v Nemecku, o ideologickom boji veľmocí a tajných službách. A spomenúť zahraničné tajné služby v tých časoch vyznievalo samo o sebe veľmi nebezpečne a podozrivo.“ Ladislavovi sa však zhodou okolností podarilo z tohto prvého stretu s komunistickými zákonmi uniknúť: „V októbri som nastúpil do zamestnania a už v novembri ma predvolali na výsluch. Mal som tam našťastie dobrého kolegu, Viktora Závodského, ktorý bol bývalým príslušníkom ŠTB. Dal som to predvolanie jemu a podarilo sa to uhrať niekam do stratena.“

Odhodlaný k odporu

Pri absolvovaní povinnej základnej vojenskej služby sa Ladislavovi podarilo získať umiestnenie v Trebišove, aby bol blízko manželky, ktorá už vtedy bývala u rodičov v obci Lastovce neďaleko Trebišova: „Na východnom Slovensku vojaci moc nechceli slúžiť, armáde tam chýbal tzv. provianťák, takže ma tam radi pridelili. Patril som k tzv. obslužnému personálu u záložného útvaru v Trebišove. Tak sa mi podarilo byť často aj so svojou manželkou a rodinou. Praskol mi tam však vred do žalúdka a bol som zo zdravotných dôvodov po 6 mesiacoch služby dočasne prepustený do civilu. Neskôr mi pridelili aj modrú knižku a tak som sa mohol naplno venovať práci a rodine.“ Ladislav teda zostal s manželkou na východnom Slovensku a podarilo sa mu zamestnať na Poľnohospodárskych stavbách v Sečovciach. Manželka pracovala na Okresnej poľnohospodárskej správe, odkiaľ sa im podarilo získať pridelený byt priamo v Trebišove. Tu ich aj zastihli hektické udalosti Pražskej jari a invázie vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968.

Krátke obdobie istého nádychu slobody a viery v lepšiu budúcnosť, ktoré prežívala celá spoločnosť v roku 1968 prišlo Ladislavovi v porovnaní s predošlými rokmi neuveriteľné: „Cenzúra takmer úplne vymizla, bol som prekvapený o čom všetkom sa dočítam v novinách. Režim bol k problémom doby a dokonca sám k sebe kritický a črtala sa možnosť rozsiahlej demokratizácie spoločnosti, občianskych práv, ekonomiky a tak ďalej. Spontánne sa rozvírili debaty medzi ľuďmi, vznikali skupinky, akoby z ľudí nachvíľu vymizol ten podvedomý strach.“ Všetko však zmenil osudný 21. august 1968, keď vojská Varšavskej zmluvy začali s okupáciou Československa v snahe potlačiť v ňom pre komunizmus nebezpečné náznaky demokracie a slobodného myslenia. Trebišov bol svojou polohou jedným z hlavných úsekov kadiaľ prechádzali prvé vojská cez naše územie a Ladislav tak mal bezútešný obraz nadchádzajúcej budúcnosti rovno pred očami: „Manželke som povedal aby zobrala deti a šla k mame. Naša malá dcérka Janeta mala vtedy práve osýpky a tu to všetko vyzeralo na vojnový stav. Keď sa chcela vrátiť neskôr po veci, zistila že vlaky už nejazdia, obchody boli vybrakované. Dostala sa do mesta až po týždni, keď už mali vojaci obsadené a podchytené všetky hlavné uzly, úrady, pošty, kasárne a tak ďalej.“ Ladislavova prvá reakcia bola ochrániť rodinu a poslať ju do bezpečia. Nemohol však v sebe potlačiť hnev a túžbu postaviť sa na odpor a tak sa rozhodol konať: „S kolegom sme v práci natlačili proti-okupačné letáky. Boli na nich informácie o stave republiky, o okupácii, o tom aby sa ľudia nenechali dezinformovať od oficiálnej propagandy. Opisovali sme tam celé dianie a vyzývali k vzniku odbojových skupín. Na pranier sme tam postavili menovite aj pracovníkov okresného výboru strany a čelných funkcionárov, ktorých sme označili za kolaborantov. Ako sympatizanti odporu sme nosili na rukách trikolóru. Bola v nás túžba postaviť sa na odpor, ktorá vtedy rezonovala v celej spoločnosti. Rozniesli sme tie letáky na motorke po celom meste a okolitých obciach.“ Ladislavova rodina si uvedomovala nebezpečnosť situácie a varovala ho pred upozorňovaním na seba, ktoré môže mať neskoršie dôsledky: „V tej dobe nikto nevedel, čo sa môže stať. Varovali ma aby neprišli ozbrojenci a nevystrieľali nám celú rodinu. Náš odpor však postupne ustal. Prezident aj reformní predstavitelia Pražskej jari vyzývali k upokojeniu situácie, necítili sme podporu zhora a tak nezostávalo iné len zmieriť sa s okupáciou, ktorá sa začala ironicky nazývať priateľskou pomocou.“ Ladislav tak opäť pokračoval vo svojom bežnom živote a práci stavbyvedúceho v Sečovciach. V nastupujúcej normalizácii však režim nezabúdal na svojich oponentov a pomstu režimu za svoju horlivosť v hektických augustových dňoch roku 1968 pocítil Ladislav na vlastnej koži.

Režim trestá svojich nepriateľov

Na sklonku roku 1970 prišiel za Ladislavom na stavbu príslušník Štátnej Bezpečnosti: „Ubehol nejaký čas a mňa skutočne nenapadlo z akého dôvodu ma berú na výsluch do Košic. Keď som tam prišiel vyšetrovateľ okamžite vytiahol môj protirežimný leták. Nechcelo sa mi nič zapierať a rovno som mu povedal, že som jeho hlavným autorom a so všetkým, čo je tam napísané sa dodnes stotožňujem. Tým bol po troch vetách môj výsluch skončený, podpísal som protokol a vyšetrovateľ sa rozlúčil so slovami: ´Veľká škoda Vás bude!´. Už dopredu vedel aké to bude mať pre mňa dôsledky.“ Zakrátko nasledoval súdny proces v Trebišove, kde bol Ladislav odsúdený ako hlavný organizátor za protištátnu činnosť a umiestnený na výkon trestu do nápravného zariadenia v Želiezovciach, kde strávil takmer pol roka, kým bol v máji 1971 za dobré správanie podmienečne prepustený. Na obdobie výkonu trestu má Ladislav bizarné spomienky: „Všetko tam fungovalo na princípe funkcií. Prideľovali sa aj podľa schopností a vzdelania a politickí väzni mali predpoklady vyššie nielen oproti klasickým kriminálnym väzňom, ale zväčša aj voči samotným pologramotným dozorcom. Tak som si prešiel funkciami brigadíra, veliteľa izby, predsedu samosprávy a po práci musel ešte robiť zapisovateľa miestnemu vychovávateľovi, písať mu fiktívne zápisnice o poradách s väzňami. Bol maďarskej národnosti a vedel sotva písať a čítať, tak som mu musel viesť agendu.“ Napriek svojmu vzdelaniu a schopnostiam Ladislav aj tu prejavil svoje ľudské a sociálne cítenie s ostatnými spoluväzňami: „ Na stavbách som mal na základe svojich schopností robiť ostrahu ostatným pracujúcim. Pracovali sme v Štúrove ako tzv. lietajúca čata. Robili sme dokopávky po strojoch a iné náročné pomocné práce, ktoré už stroje robiť nemohli. Mal som spolu s príslušníkom väzenskej stráže robiť dozor 14 člennej brigáde. Pracovali sme každý pracovný deň, plus soboty. Keď som videl tých chlapcov nemohol som sa len tak prizerať, vždy som skočil do jamy prvý a robil som spolu s nimi. Práca bola náročná, za tých pár mesiacov som schudol približne 20 kíl. Vo voľnom čase som niektorých rómskych spoluväzňov učil čítať, pretože ešte aj v tých rokoch boli mnohí z nich úplne negramotní. Preto by som chcel aj touto cestou a článkom, ak sa dostane k niektorým z nich, po rokoch tých chlapcov spoznať a vymeniť si spomienky a názory.“ Okrem náročnej práce si samozrejme dozorcovia nenechali ujsť, žiadnu príležitosť na ponižovanie a drezúru väzňov. Za každé previnenie sa dávali tvrdé kolektívne tresty, niekoľkohodinové poradové výcviky po skončení smeny a šikana aj počas sviatkov pokoja a lásky: „Na Štedrý deň sme mali vyhlásený poplach a pokyn na nástup. Nestihli sme si obuť ani ponožky, len čižmy. Vonku bolo mínus 12 stupňov a nás tam nechali stáť na nástupe od deviatej večer až do piatej rána. Chceli nám pripomenúť, že sme nič, aj v takýto požehnaný deň.“ Svojim peklom si však neprešiel len Ladislav vo výkone trestu, ale aj jeho manželka, ktorá sa razom ocitla v nemilosti režimu. Ostala s tromi malými deťmi úplne bez prostriedkov. Kvôli jej kádrovému profilu ju nechceli zobrať do žiadneho zamestnania, deti do škôlky. Vtedy sa ukázalo, že aj v ťažkej normalizačnej dobe sa našli dobrí a citliví ľudia, keď v Ladislavovom podniku urobili zbierku, aby pomohli jeho manželke v bezvýchodiskovej situácii: „Pre ňu to bola obzvlášť ťažká doba. Napriek tomu to všetko vydržala a zostala pri mne, bola oporou mne aj deťom po celý ten čas. Bola to láska od študentských čias, ktorá trvá až do dnešných dní a prešli sme spolu všetkými neľahkými obdobiami, ktoré nás postretli. Preto by som jej chcel aj touto cestou za všetko poďakovať a zložiť svoju najhlbšiu poklonu.“

Civilný život v okovách normalizácie

Problémy neprestali ani po návrate z výkonu trestu. Ladislav bol okamžite degradovaný na funkciu majstra v závode Šarišské Lúky, čo bola oblasť veľmi vzdialená od jeho bydliska: „ Do práce som musel vstávať o pol štvrtej ráno, cestovať niekoľko hodín do práce na stredisko a odtiaľ na stavby. Domov som sa vracal o pol desiatej večer, niekedy som musel zostať nocovať na stavbách. Severovýchod Slovenska vtedy patril medzi najzaostalejšie oblasti republiky. Nadriadení mi povedali, že mám byť rád, pretože som mohol skončiť aj horšie. Mal som rodinu a tak som sa snažil to vydržať. Manželka mala prisľúbenú prácu učiteľky na základnej škole v Trebišove. Niekto ju však nahlásil, že má politicky nespoľahlivého manžela a tak ju nemohli prijať. V tejto bezvýchodiskovej situácii nám nezostávalo iné len opustiť Trebišov.“ V roku 1972 tak rodina prišla spočiatku k Ladislavovým rodičom do Žilinskej Lehoty. Tam už boli na okresnom výbore strany informovaní o Ladislavovom kádrovom profile. Manželka tak musela prijať funkciu pokladníčky v Slovšporte. Ladislav dostal prácu v zaostalom Melioračnom družstve v Žiline. S vervou sebe vlastnou sa pustil do práce a zo zaostalého družstva postupne vybudoval družstevný podnik Agrostav. Neskôr sa tam zamestnala aj Ladislavova manželka. Do života rodiny zasiahla ďalšia tragédia, keď Ladislav v roku 1977 utrpel ťažkú autonehodu, ktorej zdravotné následky ho trápia po zvyšok života. Aby toho nebolo málo, v podniku, ktorý pomáhal postaviť na nohy mu v dôsledku kádrového posudku znemožňovali akýkoľvek kariérny postup, a tak v roku 1980 z Agrostavu odišiel a zamestnal sa v Slovenskom Rybárskom Zväze, kde na pozícii investičného referenta a neskoršie zástupcu vedúceho zotrval až do predčasného invalidného dôchodku, na ktorý nastúpil v roku 1991. Manželka neskôr nastúpila na Stavebnú fakultu v Žiline, kde  pracovala ako ekonómka až do roku 1997, kedy odišla trvalo do dôchodku.

Vytúžená sloboda s trpkým výkričníkom

Príchodu Nežnej Revolúcie v roku 1989 sa Ladislav potešil a s manželkou patrili medzi prvých čo stáli v Žiline na námestí: „Keď som videl v televízii tie státisíce ľudí v Prahe vyhŕkli mi do očí slzy. Vedel som, že je koniec, že komunizmus padne.“ Radosť z vytúženej slobody mu však pokazila nasledovná realita 90.tych rokov, divokého rozkrádania štátneho majetku a všetky nástrahy rodiacej sa demokracie, ktorá neustrážila, aby sa zabránilo návratu prezlečeného zla: „Zakrátko sa opäť dostali k moci ľudia so širokými lakťami. Bezcharakterní, schopní všetkého. Bývalí komunisti, aj oportunistickí prezliekači kabátov. Nezabránili sme tomu a z toho plynie aj určité rozčarovanie a trpkosť oproti tomu, čo som od tej zmeny kedysi očakával.“ Napriek týmto skutočnostiam však vidí Ladislav v budúcnosti nádej, ak sa problémov doby chopia zodpovední a svedomití ľudia, a problémy sa budú riešiť dlhodobo a komplexne: „Celý život som hlboko veriaci, ale taktiež sa politicky považujem za progresívneho liberála a verím v komplexné a efektívne riešenia. Tie sa musia uskutočňovať dlhodobo, nie na jedno volebné obdobie. Len vtedy sa krajina môže posunúť dopredu.“ V súčasnosti žije Ladislav spoločne so svojou milovanou manželkou na dôchodku v Kysuckom Novom Meste.