The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľubomír Kolenčík (* 1948)

• narodený 23. februára 1948 v Galante

• 1966 – 1969 študoval na Strojníckej technickej škole v Bratislave, ukončil ju ako poručík

• 1969 – 1972 pracoval v Ženijnom učilišti v Seredi, neskôr pôsobil v Komárne, na konci povýšený na poručíka

• 1972 – 1976 študoval na vojenskej akadémii, po jej absolvovaní povýšený na kapitána

• 1976 – 1978 velil ženijnému práporu v Seredi

• 1978 – 1988 v hodnosti majora a vo funkcii zástupcu veliteľa ženijnej brigády v Seredi

• 1988 – 1991 v hodnosti plukovníka vo funkcii zástupcu náčelníka Mestskej vojenskej správy v Bratislave

• 1991 – 1993 v hodnosti plukovníka vo funkcii zástupcu náčelníka Mestskej vojenskej správy v Bratislave

• 1993 vykonával funkciu náčelníka Krajskej vojenskej správy pre Západoslovenský kraj

• 1993 – 1995 vymenovaný za veliteľa slovenského ženijného práporu v mierovej misii UNPROFOR v bývalej Juhoslávii

• 1995 odišiel z armády, po prechodnom období úspešná kariéra v oblasti systémového riadenia a auditu

• 2022 žil v Galante

Ľubomír Kolenčík sa narodil v Galante 23. februára 1948. Život v pohybe odmalička a nevedomky určite aj otec ho priviedli k športu, ktorý sa stal jeho vášňou. Ako spomína, otec bol „tvrďas“, ktorý po bitku nešiel ďaleko a ktorý nemal so synom veľmi blízky vzťah, no v jeho živote určite zohral svoju úlohu fakt, že bol aj napriek svojmu dôstojnému povolaniu aktívnym futbalistom a rozhodcom v československej lige, neskôr sa dokonca zaslúžil o založenie galantského futbalového štadióna, ktorý slúži dodnes. Ako zapálený a talentovaný športovec, dušou futbalista, tak Ľubomír prežil základnú aj strednú školu a táto vášeň ho viedla k predstave o budúcej športovej kariére. Sníval o štúdiu na FTVŠ (fakulta telesnej výchovy a športu), ktoré si však rodina nemohla dovoliť (aspoň tak mu hovorili), a preto s nadšením využil možnosť nastúpiť na vojenskú školu – pravdaže až potom, čo si od náborára vynútil sľub, že bude môcť počas štúdia pokračovať vo futbale.

Hneď po maturite nastúpil na Ženijno-technické učilište v Bratislave, čo bolo vyššie odborné vzdelanie spojené s vojenčinou, a popritom celé tri roky hral futbal za Duklu Bratislava, kde to dotiahol až na kapitána.

Vo vojenskom učilišti ho zastihol aj prelomový rok 1968. Konkrétne v lete bol na prázdninách u rodičov, no pár dní po invázii dostal rozkaz okamžite sa vrátiť do kasární obkľúčených sovietskymi tankami. Dva mesiace ich držali v izolácii. Mladým vojakom to aj tak nezabránilo dostať sa von. Motiváciou však nebola nejaká politická či dokonca bojová činnosť, ale omnoho prozaickejšia príčina – dievčatá alebo pivo.

Začiatkom roka 1969 bol vybraný do jednotky, akejsi čestnej stráže, ktorá zabezpečovala nerušený priebeh rozličných slávnostných udalostí, napríklad vítanie hostí na letisku alebo kladenie vencov na Slavíne. Vznik tejto jednotky súvisel aj s tým, že Československo sa stalo federáciou a Bratislava oficiálnym hlavným mestom SSR (Slovenskej socialistickej republiky). Už o niekoľko mesiacov ale prišiel koniec školy a Ľubomír bol ako absolvent učilišťa s hodnosťou poručíka (a na úrovni bakalárskeho stupňa) prevelený do Serede, v ktorej bolo práve zriadené Výcvikové stredisko ženijného vojska, kde sa mali pripravovať poddôstojníci a špecialisti pre celú ČSĽA (Československú ľudovú armádu). Z toho vyplývala aj potreba nových kádrov, lebo mnohé staršie nechceli prísť z Čiech alebo prišli o miesto v rámci prebiehajúcej normalizácie. V rámci reorganizácie pluku na brigádu sa tu vyučovali všetky ženijné odbornosti pre všetky útvary ČSLA a Ľubomír tu začínal ako veliteľ čaty. Neskôr dostal na starosť takzvané „vodné športy“, teda oddiely člnárov, „obojživelníkov“ a potápačov a vďaka tomu zažil pár najkrajších rokov vojenskej služby. Hoci s tým prišla väčšia zodpovednosť za ľudí aj techniku, väčšina výcviku sa odohrávala na vodných plochách vzdialených od seredského velenia a dohľadu – a na Váhu, Nitre, ale predovšetkým na Dunaji tak prebiehal dobrodružný život v osobitom prostredí. Ľubomír väčšinu času strávil v Komárne, kde velil skupine člnárov (desiatim člnom s trojčlennými posádkami), s ktorými bol ubytovaný v objekte dunajskej pohraničnej stráže. Pochopiteľne, život na vode bol najpríťažlivejší v letných mesiacoch. Popritom však ešte stále stíhal hrať futbal za Galantu.

V roku 1972 bol Ľubomír veliteľstvom vybraný na štúdium na Vojenskej akadémii Antonína Zápotockého v Brne. V tej dobe to bola najvyššia vojenská vzdelávacia inštitúcia v republike a jeho možnosť ďalšieho vzdelávania veľmi lákala, takže sa ani veľmi nezaoberal podmienkou, ktorou bol vstup do KSČ (Komunistickej strany Československa). „V podstate mi to veľa nehovorilo a faktom, či som v strane alebo nie, som sa veľmi nezaoberal. Žil som si svoj život, služobný aj súkromný, a v tomto smere som nemal žiadny vyhranený názor.“ Tak sa stalo, že sa v júni oženil a už v auguste bol vyslaný na štvorročné štúdium do Brna. Prekvapivo však na testoch, kde uspel len každý desiaty vyslaný adept, dosiahol také dobré výsledky, že dostal ponuku zapísať sa na prestížnejšiu ženijno-strojnú fakultu namiesto všeobecnej ženijnej, na ktorú chcel ísť.

Školu skončil v roku 1976 s inžinierskym diplomom a povýšili ho do hodnosti kapitána. Vrátil sa do Serede, kde ho už čakala manželka s dvoma malými dcérami. Nasledujúcich dvanásť rokov tu pracoval v ženijnom vojsku, najskôr ako veliteľ výcvikového práporu, o dva roky neskôr už v hodnosti majora ako zástupca veliteľa brigády pre techniku. Mal na starosti okrem strojov a dielne aj kompletný personál ženijnej brigády, celkove kolos s 2 000 ľuďmi, 450 kusov živej techniky, ďalších 500 v takzvaných nedotknuteľných zásobách a ešte ďalších 500 v národnom hospodárstve, ktoré boli určené pre prípad mobilizácie.

O desať rokov neskôr bol na tom istom mieste poverený funkciou veliteľa výstavby rozsiahleho zrubového tábora, ktorý mal slúžiť na ubytovanie vojakov počas cvičení. Po roku prác a úspešnom splnení tejto úlohy však Ľubomír, ktorého nespokojnosť už dlhší čas rástla, zatúžil po zmene. Desať rokov v tej istej hodnosti neuspokojovalo jeho ambície a miesto veliteľa seredskej ženijnej brigády bolo z akéhosi politického nariadenia vyhradené pre plukovníka českej národnosti. V roku 1988 však bol do plukovníckej hodnosti predsa len povýšený a stal sa zástupcom náčelníka MVS (Mestskej vojenskej správy v Bratislave, kde zažil svojím spôsobom kultúrny šok. Čisté kancelárie a úradovanie s papiermi namiesto cvičiska, blata a konzerv, na ktoré bol počas celej kariéry zvyknutý, ho zaskočili: „Takto som tam prišiel po vyše dvadsiatich rokoch v teréne a tvrdej vojenskej driny a teraz tam príde človek, som myslel, že hneď skolabujem. Kancelária, koberce, sekretárka, samé ženské, koberce, papučky, auto, civilný šofér...“

V tejto funkcii, bezprostredne spojenej s civilným životom, mal dobrý prehľad o zmenách v spoločnosti. Prišiel november 1989 a príkaz nezasahovať, ale každodenná rutina sa robila ďalej, taký už je vojenský svet. Nové pomery vyzerali spočiatku aj pre neho nádejne – v roku 1991 sa stal vojenským náčelníkom pre Západoslovenský kraj, kde mal v podriadenosti jedenásť okresov, strážny prápor atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach a nesmierne množstvo hmotných rezerv. S odstupom však hodnotí Ľubomír toto rozhodnutie ako krátkozraké – funkciu prijal v čase prevratných zmien, keď sa ešte nevedelo, aké budú politické rozhodnutia smerom k armáde. Prebiehala reorganizácia, znižovanie stavov personálu na všetkých úrovniach a zriaďovanie rehabilitačných komisií v rámci výskumu a naprávania krívd na vojakoch po roku 1968.

Akoby to nestačilo, Ľubomír napokon kvôli reorganizácii v rámci prípravy na rozdelenie Česko-Slovenska nedostal generálsku hodnosť, ktorá sa s jeho funkciou spájala. V chaose sprevádzajúcom delenie armády, spoločného majetku, vzniku novej veliteľskej štruktúry a prevratných spoločenských zmien síce vykonával nevďačnú prácu v generálskej funkcii, ale naďalej s hodnosťou plukovníka. A aby toho nebolo málo, čerství mocipáni ho ešte aj zneužili na špinavú prácu, „neviem, ako to inak nazvať,“ konštatuje dnes. Hoci vojenské správy nemali nikdy v histórii nič spoločné so štruktúrami ŠtB alebo vojenskej kontrarozviedky, jedného dňa dostal rozkaz od veliteľa Východného vojenského okruhu: „Zvolajte všetkých príslušníkov Vojenskej kontrarozviedky a vyhláste im tento rozkaz, že všetci prišli o prácu a sú týmto rozkazom prepustení do civilu.“ Aj keď uvažoval o odmietnutí, títo ľudia mali predsa svojich vlastných nadriadených, napokon prevážila vojenská výchova a rozkaz splnil. Podľa vlastného názoru a neskoršieho vývoja udalostí si tak v jednej chvíli narobil množstvo vplyvných nepriateľov, ktorí si ho automaticky spojili s týmto dramatickým aktom. To sa však malo ukázať až neskôr, medzičasom ho ešte čakala najväčšia výzva jeho vojenskej kariéry.

Čerstvo vzniknutá Slovenská republika využila možnosť prezentovať sa na medzinárodnom poli prostredníctvom účasti na misii OSN takmer okamžite, zrejme aj zásluhou posledného federálneho ministra obrany Imricha Andrejčáka, ktorý zastával túto funkciu aj v začiatkoch existencie samostatného Slovenska. Plukovníkovi Kolenčíkovi bola celkom nečakane ponúknutá veliteľská funkcia. Na rozmyslenie dostal čas do druhého dňa. Bola to výzva, ktorú sa rozhodol prijať, ale s odstupom rokov konštatuje, že „to bolo, ako keď padne na vás kliatba utrpenia a odriekania, ktoré nemajú konca až do dnešných dní.“

Už príprava misie bola mimoriadnym výkonom v šibeničnom termíne, keďže sa za menej ako dva mesiace mal vytvoriť ženijný oddiel schopný samostatných operácií v bojových podmienkach. To znamená „600-členný kontingent, desiatky, stovky vagónov materiálu, techniky a ľudí, a kto je trošku súdny, tak asi si to nevie, ani nemôže predstaviť, že sa za dva mesiace dá spraviť.“ Ani vojaci a dôstojníci, ženijní špecialisti, sa do misie nijak nehrnuli. Ľubomír spomína, že zo 150 ľudí, ktorých oslovil v Seredi, sa prihlásili dvaja. Z výberu sa teda stal nábor po celej republike „a takáto zmeska nevycvičených, sebe neznámych ľudí išla, nevedeli, do čoho idú, na čo tam idú, len vedeli, že za čo tam idú,“ keďže finančná motivácia nebola zanedbateľná. 

V lete 1993 bola slovenská jednotka na mieste, v operačnej pohotovosti a začlenená do štruktúry misie UNPROFOR mala začať plniť úlohy. Viacerí šok zo zdevastovanej, vojnou poznačenej a vyľudnenej krajiny nezvládli. Ostatne, neboli na to ani nijako pripravovaní, ak sa na niečo také vôbec dá pripraviť. O to dôležitejšia a náročnejšia bola úloha veliteľa, ktorý v čase príchodu ako jediný z veliteľov národných kontingentov neovládal angličtinu. Na jeho pleciach ležala celá zodpovednosť, doputovali k nemu všetky sťažnosti a problémy a on ich jednoducho musel vyriešiť, keďže nebolo kam ich ďalej posunúť. „Neviete nič o organizácii, neviete nič, všetko ide v angličtine, nič neviete po anglicky. Ste v cudzom prostredí, neviete ani, kde je sever. No jedna veľká katastrofa,“ zhŕňa extrémne náročné začiatky slovenskej misie Ľubomír. V napätej atmosfére, pod dohľadom znepriatelených bratských národov Juhoslávie musel každý deň zápasiť s riešením nových problémov, ktoré si predtým než nastali, ani nedokázal predstaviť. Od vzbury vo vlastných radoch zo strany starých „mazákov“, ktorých prebral z československého práporu, kšeftovanie so zásobami, cez tank unesený Srbmi či vojakov zatknutých Chorvátmi cestou na pivo, až po diplomatické problémy, ako napríklad keď jordánskemu veliteľovi moslimského vierovyznania naservírovali k slávnostnému pohosteniu pečenú bravčovinu. Dnes už to s odstupom komentuje vojensky lakonickým spôsobom: „Buď som sa s tým vysporiadal alebo som sa s tým nevysporiadal.“

Nemenej náročné ako tieto nepredvídateľné situácie však boli každodenné povinnosti. V nich síce mohla jednotka uplatniť svoj výcvik a profesionálne znalosti, no v bojových podmienkach uprostred rozvrátenej krajiny bola aj tak každá úloha výzvou. Hlavné činnosti kontingentu spočívali v ženijnom prieskume, úprave terénu, opravách ciest a stavbe mostov, ako aj v nanajvýš dôležitom vyhľadávaní a odstraňovaní mín. Ľubomír upresňuje: „V rámci Varšavskej zmluvy sme boli vyškolení na určitý výbušný materiál, ale tam boli prostriedky z celého sveta, o ktorých sme nemali ani zdanie na začiatku. Ideš, zdvihneš pero a ti vybuchne v ruke, máš po zápästí, odtrhne ti ruku... A množstvo ďalších, škaredých vecí. (...) Najťažšia je tá zodpovednosť podpísať protokol, že ste to vyčistili a odovzdali. A potom, samozrejme, že ten, kto si to prevzal, nevenoval tomu úplne pozornosť a do druhého dňa alebo za dva dni boli zas tie veci naspäť.“

Napriek ťažkým začiatkom sa Slováci na Balkáne osvedčili a v priebehu najbližších dvoch rokov sa pod Kolenčíkovým velením stali oporou mierových síl UNPROFOR. Svedčia o tom početné dokumenty a referencie zo strany najvyšších autorít, ako aj konkrétne ocenenia, vrátane Čestného uznania Hlavného veliteľa UNPROFOR, ktoré bolo Slovenskému ženijnému práporu a jeho veliteľovi udelené ako vôbec prvej jednotke v tejto misii. Na poste veliteľa zostal Ľubomír celé štyri polročné turnusy, pretože sa nenašiel nikto, kto by ho mohol alebo chcel nahradiť. Novovzniknutej Slovenskej republike priniesla úspešná činnosť jeho jednotky medzinárodné renomé. Dokázali si poradiť v každej situácii a pomoc obyvateľstvu všetkých národností vykonávali aj nad rámec svojich povinností. K najhodnotnejším dielam a pamätným výkonom patria predovšetkým mosty, zmieňme aspoň tie cez rieku Neretvu, ktoré znovu spojazdnili takzvanú „Cestu života“, jedinú zásobovaciu tepnu Sarajeva.

To všetko vzbudzovalo predstavu o skvelých vyhliadkach účastníkov misie po jej skončení. Realita však bola, bohužiaľ, úplne odlišná. Keď sa koncom roka 1994 Ľubomír s časťou svojich podriadených vrátil na Slovensko, čakala ho studená sprcha. A nie jediná. „Keď som odchádzal, odprevádzal ma prezident. Privítať ma neprišiel ani minister obrany. (...) Svet napísal, že mám všetky predpoklady stať sa veliteľom ženijných vojsk misií OSN po dvoch rokoch úspešnej misie, kde som priniesol najvyššie vyznamenanie z OSN, z New Yorku, písomné hodnotenie mojej činnosti a činnosti celého telesa, že som mohol naozaj si nárokovať na vysoké posty, som prišiel aj o ten post, z ktorého som odišiel. Lebo ten mi zaručovali, že keď už nič iné, tak sa vrátim naspäť, ale nejaké dva mesiace pred príchodom aj to mi obsadili. Tak som prišiel a bol som na obrubníku.“ Veliteľ s medzinárodnými skúsenosťami a skvelou povesťou bol zrazu v prostredí, kde si jeho rovesníci zatiaľ rozdelili všetky vysoké funkcie, akosi nepohodlný. Podporu nenašiel ani v rodine, ktorá sa mu za dva roky neprítomnosti odcudzila: „Teraz som prišiel aj do rodiny domov, a som sa nestačil diviť, či som na dobrej adrese.“

Z vysokých miest OSN prišlo odporúčame, že by Ľubomíra vzali na ďalšiu prípravu na veliteľské pozície v jej štruktúrach, ak mu Slovensko umožní dovzdelať sa v angličtine. S podmienkou, „že z takejto úrovne nemôžeš tam ísť, dáme ťa tak na úroveň veliteľa čaty, aby to nikomu nevypichovalo oči a budeš si tam tak pekne chodiť v civile pol roka,“ sa teda šesť mesiacov intenzívne jazykovo vzdelával v jazykovom kurze British Council. Tam mu neskôr pribudli akísi spolužiaci s tým, že idú do Kanady. „Aj tak bolo, oni išli a ja som nešiel,“ konštatuje Ľubomír ešte aj dnes s oprávnenou trpkosťou. „Tá červená, ktorá tak blikala po príchode na Slovensko,“ sa ďalej prejavila v tom, že bol umiestnený na Generálnom štábe v Trenčíne vo funkcii staršieho dôstojníka. V podstate degradovaný na funkciu, ktorú zastával pred 30 rokmi. „Nikto ma nechcel prijať, nikto mi nechcel nič, nikto mi nič nepovedal... Do dnešného dňa ma nikto neprijal, nikto nevyhodnotil, nikto nechcel odo mňa zo Slovenska, aby som napísal nejaký report za dva roky, skúsenosti... nič. Likvidácia rôznymi spôsobmi, Slovákom a Slovensku podobná.“

Nahnevaný všetkou ignoranciou a odsúvaním na vedľajšiu koľaj, Ľubomír sa impulzívne rozhodol vystúpiť z armády. Vyhoveli mu okamžite, bez prieťahov. V zrelom veku a po 30 rokoch vojenskej kariéry odrazu v civile, bezprizorný, zabudnutý, bez perspektívy. Rozpadla sa mu rodina a odsťahoval sa na samotu. Nebol by to však skúsený bojovník, keby sa po páde na samotné dno opäť nepozviechal. Zvyknutý z celého svojho života na pravidelné výzvy v neznámom teréne, kvôli ktorým sa musel vždy niečo nové učiť, vyskúšal viacero prác a typov podnikania, kým sa definitívne presadil a aj v civilnej sfére si vydobyl úspešnú kariéru v oblasti systémového manažmentu, audítorstva a certifikovania noriem kvality. Šťastie sa na neho usmialo aj v osobnom živote, keď si založil novú rodinu, z ktorej má dnes už dospelého syna.

Popritom však nezabudol ani na svojich spolubojovníkov. Bol spoluzakladateľom a čestným predsedom Únie vojenských veteránov SR (ÚVV SR), ktorá sa popri združovaní snaží o skvalitnenie ich života. Ľubomír neskrýva sklamanie z toho, že slovenský štát sa nezaujíma o tých, ktorí mu v zahraničí robia dobré meno a slúžia svetovému mieru: „Nič. Nikto. Viete, to nie je akt vtedy, keď sa zdvihne ruka, že choďte. To nie je akt, keď, bohužiaľ, zahynie človek, že idete pre neho osobne aj lietadlom a doveziete ho domov. To sú gestá prázdnych ľudí, ktorí vôbec nerozumejú životu. Ale mladí ľudia prišli o zázemie, o existenciu, o psychický život a nikto sa nimi nezaoberá. Dvadsať rokov som sa pokúšal, aby sa postavilo pre veteránov nejaké zázemie, nejaký sociálny dom, aby tí ľudia mali aspoň trošku istotu, že majú kde ísť dožiť, keď prídu. Lebo takých príbehov, aký ja som hovoril o sebe, je veľa, o ktorých sa nehovorí a ktorí to ani nezverejňujú. Veľa manželstiev sa rozpadlo, veľa ľudí prišlo o existenciu, veľa ľudí je psychicky poznačených. Nikto s tými ľuďmi nerobí nič. Keď založíte neziskovú organizáciu a snažíte sa riešiť veci v prospech ľudí a suplujete úlohu štátu, tak ten štát sa vám neustále 25-30 rokov otáča chrbtom a nechce s tým nič mať, tak aká môže byť len odpoveď na toto všetko, mi povedzte.“

Život Ľubomíra Kolenčíka je dôkazom toho, že boj za lepší svet a vlastné šťastie sa nikdy nekončí, ale ukazuje aj to, že kto sa nevzdáva, dokáže mnohé vybojovať.