Marián Kolník

„Noviciát u verbistov misionárov sa konal na Zobore, to je od Nitry tak asi dva kilometre do hôr, vrátane toho, že tam bol umiestnený ústav verbistický, kde sa robil noviciát. Tak proste v noci, ja už neviem, či boli štyri hodiny, či boli tri hodiny nadránom, proste obsadila ho skupina polície, no jak sa im hovorilo esenbáci. Myslím, že hodne tam bolo aj tých robotníckych, čo mali zbrane - z milície. No vnikli dovnútra, behali po tých chodbách, vykrikovali: ,Obliekajte sa, zoberte si najnutnejšie veci!‘ a tak nejak. Takže inak my sme už cítili, že asi k tomu aj príde, lebo pátri naši boli tak múdri, že tých najmenších chlapcov, čo boli kvarta a štvrtáci tak oni normálne pustili domov. A tak ostali sme tam my teda, čo sme už boli ako viac-menej maturanti a potom bohoslovci vyšších ročníkov. No tak ako to sa opisuje v tých ostatných situáciách, presne tak oni to mali. Oni nič nezmenili na tom, oni boli tupí, oni mali naprogramovaný spôsob ako vniknúť do kláštora z viacerých strán a ako krik robiť, automaty mali a ja neviem, čo všetko možné. No napchali nás do autobusov a odišli sme. Takže ráno sme potom prišli, myslím, že do tej Kostolnej. Tam ten život už potom začínal tak, už aj v tom oni mali už mali mesačnú skúsenosť proste, že nás nejakým spôsobom ubytovali.“

„23. 9. 1950 som teda nastúpil do Libavy. To bol vojenský sústreďovací tábor. Skôr by sme to mohli povedať, že to bolo cvičište. Asi 1200 km2, 40 krát 30 km také územie, kde prebiehala príprava vojakov, už teda normálnych vojakov, kde sa odskúšavali rôzne streľby. Pretože potom, keď som tam už asi mesiac bol v tej Libave, tak si pamätám, že sme chodili po okolitých opustených dedinách, niektoré opustili Nemci, a vyberali sme z tých stodolí slamu, ktorú sme potrebovali do slamníkov pre vojakov. Tam som potom videl, že boli tie veže všetky pozhadzované, to znamená, že vojaci normálne zameriavali na delách presne, či trafia tú vežu, lebo tak nejak. Iným slovom, že to bol vojenský pojem - vojenské cvičište. Bolo to pre mňa také prekvapujúce, keď som tam došiel, pretože hneď ráno mi dali nejakú deku, do ktorej mi pohádzal ten, čo mal na starosti, ďalšie oblečenie, nejaké veci, baganče, potom šaty vojenské pracovné a myslím, že tam boli potom aj nejaké také vychádzkové, ale bez ohľadu na to, či mi to pasuje alebo nie. Potom sme si to museli vzájomne povymieňať. Nebol som tam sám, bolo nás tam možno vtedy už sústredených okolo päťdesiat lebo šesťdesiat a prvú prácu, ktorú som dostal bola, že bol tam voz, kôň a nejaký chlapec z Prahy, tak sme šli brať slamu do slamníkov. Taká dedinka Strelná sa to volalo, tak ma tam pridelili, že mám s ním ísť. Janko, Honza sa volal. Tak to bola prvá moja práca, čo som robil na Libave v PTP. Ale potom, už keď sa to všetko zorganizovalo a už sme boli pozadeľovaní po jednotlivých domoch, ktoré boli opustené Nemcami, tak potom sme mávali aj sem-tam nejaké také cvičenie pochodové, ale nebolo to ešte v takej drezúre vojenskej, ako mala byť.“

„My sme už tam len čakali, čo bude s nami ďalej. A potom odrazu prišiel začiatkom októbra rozkaz, že sa musíme všetci presunúť do Plzne, kde teda bude prebiehať aj to naše základné cvičenie vojenské, ktoré sme mali mať. Boli sme ešte naivní, sme si mysleli, že to bude so zbraňou, ale to nikdy už potom neprišlo, lebo v Plzni nás aj čakala výstavba tankodromov, to boli také obrovské kasárne, kde boli jednak uskladnené tanky, teda akési garáže pre tanky, ale aj veľká tanková kasáreň. Tak tam som pracoval pri murároch. Vozili sme tehly, maltu, podávali sme to murárom a tak nejak. Murári to boli civili a my ako pétepáci sme im pritom pomáhali.“

„Na jednej strane bolo to určite v rozpore so všetkými slušnosťami a ľudskými právami a všetko možné, pretože nahnali nás do prác, kde sme nerozumeli tomu, neboli sme odborníkmi, hrozilo nám tam často nebezpečie, stratili sme niekoľko rokov z toho profesionálneho života. Na druhej strane, bolo to čosi pekné, že nevyšlo to komunistickej moci v tom zmysle - v kláštoroch sme boli zavretí vnútri, viac sme sa modlili, meditovali a všetko možné. A tu sme vonku dokazovali aj v tej ťažkej robote, že sme predsa len slušní ľudia, že vieme robiť, chceme robiť a môžeme sa rozprávať s tými druhými. A ja si myslím, že to bol ten najkrajší a najplodnejší apoštolát, akí sme mohli robiť. Čiže nechcel by som to PTP vychvaľovať, o to tu nejde, ale skôr by som povedal, že i napriek tým všetkým skúškam, ťažkostiam, ktorým sme boli podrobení, čo hovorím je v rozpore s každým ľudským právom a spravodlivosťou, že Boh vo svojej múdrosti dokázal to použiť tak, že keď sme tu vieru brali vážne, že vlastne my sme boli tými svetlami aj v tej banskej robote, aj všade.“

„Po skončení toho štvrtého ročníka meštianky verbovali Nemci na stavbu zákopov, pretože bolo treba sa opevniť. Ako napríklad v Čachticiach, ktoré otvárali vlastné, ktoré boli akousi vstupnou bránou potom už do Považia smerom na Piešťany, tak bolo tam treba porobiť rôzne druhy zákopov aj protitankové také veľké priekopy hrubé, teda hlboké. A tak dostali sme, kto mal záujem, pár korún nám za to platili. Keďže nás bolo aj veľa detí, bolo dobré aj tých pár korún, ktoré som zarobil takto. Dostali sme takú „Arbeitskarte“ - takú pracovnú kartu, ktorá nás oprávňovala dennodenne chodiť z Hrachovišťa do Čachtíc. To je asi sedem kilometrov železnicou. Tam nás už [čakali] tí, ktorí mali na starosti výstavbu tých protitankových jednak priekop, alebo aj rôznych zákopov. Na to boli presné vypracované plány, Nemci to mali veľmi dobre zorganizované v tej dobe. Tak tam som pracoval niekedy s takou čatou cigánov, niekedy s bielymi. Takto prakticky som tam chodil aj v zime a na Veľkú Noc v štyridsiatom piatom roku sa už Rusi priblížili tak blízko, že teda už nemalo zmysel nejak chodiť na voľajaké zákopové práce. Tak som už býval doma. Ako náhle prešiel front, bolo to práve na veľkonočné sviatky, na Veľkonočný pondelok, keď Rusi obsadili Hrachovište. Pretože to nebolo tak celkom jednoduché, všade kde front prechádzal, bolo treba nejakým spôsobom ošetriť tú svoju rodinu. Tak sme mali za domom také - to sa volá humno - skôr záhrada smerom do lesa, tak nebohý otec a tam my všetci sme vykopali jakýsi taký bunker, prikryli sme to takými hradami alebo drevami neokresanými, a tam sme si ponosili potravu. Tam sme prežili práve prechod toho frontu ruských vojsk cez to Hrachovište.“

„31. 12. 1953 som bol prepustený do civilu. Odchádzal som z Karvinej, predtým sme si mohli zobrať civil. Ja som teda mal, ale napríklad páter Porubčan nemal, tak sme šli do Ostravy a kúpili sme zelený hubertus, ktorý si on obliekol. Prvý raz v živote mal na sebe taký kabát. Išli sme domov a on bol veľmi taký, nie bojazlivý, to nechcem povedať, ale dodržoval proste tie vojenské predpisy, a bolo nám povedané, že do päť dní sa musíme hlásiť v nejakom podniku po prepustení z vojny. A ja som mu po ceste spomenul, Jožkovi Porubčanovi, že mám švagra, ktorý pracuje v Hydrostave v Trenčíne na výstavbe hydroelektrárne a že sa ho opýtam, či by nás tam nemohol zamestnať. A tak skutočne, skutočne sa to podarilo. Ja keď som sa dostal na Nový rok domov, tak som šiel za švagrom a hovorím: ,Vieš čo,‘ Jozef sa volá a bol úkolárom u tej firmy, ,mám tu aj jedného priateľa, Jožka Porubčana, a radi by sme voľajakú robotu, keby si nám našiel.‘ A skutočne do tých päť dní nás pozvali, že môžeme tam prísť. Ja som sa dostal do maďarskej čaty, kde sme betónovali bloky hydroelektrárne a Jožko sa dostal do kameňolomu.“