The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Koma (* 1929)

• narodil sa 30. apríla 1929 v obci Černová

• v roku 1948 nastúpil do bohosloveckého seminára v Spišskej Kapitule

• v dôsledku štátneho zásahu proti cirkvám bolo v roku 1950 jeho štúdium prerušené

• v septembri roku 1950 nastúpil na základnú vojenskú službu v trestných útvaroch PTP, kde strávil ťažkou manuálnou prácou vyše tri roky

• po návrate pracoval v štátnych podnikoch Stavoindustria a Stredoslovenské stavby ako robotník

• počas politického odmäku absolvoval v rokoch 1966 - 1970 štúdium Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

• ako kaplán pôsobil v obci Bobrovec, neskôr v Námestove

• od roku 1974 až do dôchodku pôsobil ako farár v obci Liesek

• počas celého obdobia komunizmu sledovaný Štátnou bezpečnosťou ako tzv. „reakčný živel”

Štefan Koma sa narodil 30. apríla 1929 v obci Černová. Jeho rodičia Jozef Koma a Agneša, rod. Peťová, mali spolu šesť detí, ale ako to už v tejto dobe bývalo, len tri z nich sa dožili dospelosti. Rodina žila v skromných, avšak srdečných pomeroch a obaja rodičia vychovávali svoje deti v kresťanskom a národne uvedomelom duchu. Štefanovo detstvo tak bolo plné kresťanských záujmových aktivít a už v tomto veku bolo u neho badať akési hlbšie duchovné smerovanie, ktoré ho malo v neskorších rokoch kľukatými cestami postupne priviesť až ku kňazskému poslaniu. Štefanov otec sa v ťažkých časoch hospodárskej krízy snažil uživiť rodinu ako robotník na píle v obci Turany, v neskorších rokoch pracoval aj ako pomocný robotník mesta Ružomberok alebo v Bavlnárskych závodoch Rybárpole. Komovci taktiež spoločne obrábali malé rodinné hospodárstvo, polia a lúky.

Študentské kroky mladého Štefana viedli na ľudovú školu v Černovej, odkiaľ sa ako nadaný žiak dostal na ružomberské Gymnázium Andreja Hlinku. Jeho mladícke sny o duchovnom živote, inšpirované predstavami misijnej práce, ho neskôr zaviedli k jezuitom na vtedajšie Biskupské gymnázium v Trnave. Životné okolnosti ho však vrátili naspäť k rodine a na ružomberské gymnázium. To sa už blížil front aj k slovenskému územiu a kruté dobové okolnosti sa nevyhli ani Černovej a rodine Komovcov.

Vojnové časy v Černovej a postupný príchod diktatúry proletariátu

Po vypuknutí SNP sa v blízkosti mnohých nebezpečných situácií ocitol aj Štefanov otec: „Bolo to v čase, keď otec robil pomocného robotníka v Ružomberku. Počas prestreliek znepriatelených strán ostávalo mnoho mŕtvych Nemcov i povstalcov. Bolo ich treba pochovať, a to zabezpečovalo mesto. Strážil aj fabriku v Rybárpoli, pretože od nej záviselo zamestnanie a živobytie miestnych spoluobčanov. Počas jednej takejto cesty ho však zastihla prestrelka partizánov s Nemcami, ocitol sa priamo v palebnom bloku. Na vlastné oči videl devastačné zranenia tváre jedného nemeckého vojaka, ktorý sa zrútil v agónii k zemi len pár metrov od neho. Bola to Božia prozreteľnosť, že sa sám nestal terčom nejakej zablúdenej guľky.“ 

Počas tohto ťažkého historického obdobia sa vojaci oboch táborov striedavo ubytovávali v domoch miestnych obyvateľov Černovej. Inak to nebolo ani v prípade rodného Štefanovho domu: „V zime 1944-45 nemecké pešie vojsko prenocúvalo na slame s domácimi obyvateľmi. Raz večer som našiel v kuchyni na kanape ležať dlháňa s odznakom SS. Bol veľmi zúbožený a plný vší. Inak to bolo u vojakov Wehrmachtu, konkrétne rodákov z Bavorska. Boli to veľmi pracovití ľudia. Dodnes si pamätám na jedného z nich, ktorý nám ukazoval fotky svojej rodiny, rodného domu a hospodárstva. So smútkom v hlase spomínal, že z toho všetkého ho doma už nečaká vlastne nič, všetko bolo zničené. Vtedy človek na vlastné oči videl, čo je to v skutočnosti vojna. Ako ničí ľudské životy a posiela tých nevinne naverbovaných mužov v ústrety smrti a definitívnej porážke. Mali svoje rodiny, zamestnania, svoj domov. A museli sa vrhnúť príkazmi pár šialencov v ústrety celému tomuto krvavému šialenstvu.“ 

V týchto ťažkých časoch sa občania Černovej aj samotný Štefan mnohokrát stali obeťami poplašných frontových správ: „Niekto rozniesol správu, že mužov z dediny budú odvádzať do pracovných táborov v Nemecku. Ľudia sa preľakli a išli sa ukrývať za dedinu v blízkosti jarku. Dokonca aj celé rodiny sa tam pobrali a čakali v neistote, čo sa stane. Až neskôr dorazila správa, že išlo o planý poplach. Potom zas začali chodiť správy, že budú brať mladých chlapov. Najprv som sa pripojil k 5-6 chlapom a čupeli sme v pivnici u Štefana Blchu, ale hore v izbe hrali nemeckí vojaci karty, nuž vybrali sme sa po kolená v snehu ukryť mimo dediny, do koliby na Vyšné Rovné. Nemali sme žiadne zdroje ani stravu a nedalo sa tam dlho vydržať, bolo zima. Zakrátko sme sa pobrali naspäť domov, zadymení a vyhladovaní. Cestou sme narazili na nemeckú posádku, ktorá držala svoje pozície nad Černovou. Pre civilných obyvateľov vtedy platil zákaz vychádzok. Nebolo v tej dobe ťažké označiť nás za partizánov a keby nás ako podozrivé osoby zaistili či zastrelili, nič by sa nedialo. Na počudovanie sme sa len pozdravili a nechali nás prejsť ďalej. Preto celý život verím, že jestvuje nejaká moc, ktorá riadi naše životy a pomáha nám nezvyčajnými náhodami prežiť v kritických situáciách.“ 

Po príchode spojeneckých armád sa zas miestni obyvatelia mnohokrát stali svedkami bezútešnej podoby sovietskych osloboditeľov: „Ustupujúci Nemci nás varovali, aby sme si poschovávali cennosti a všetko hodnotné, pretože vraj keď ,Ivanʻ príde, bude brať všetko rad-radom. Keď nakoniec dorazili, bol to zúfalý pohľad. Zopár poriadne podgurážených vojakov začalo pýtať alkohol. Nesprávali sa veľmi priateľsky. Tak sme ich vtedy vnímali, našťastie našou obcou prešli relatívne rýchlo. Front stál dlhú dobu pri Liptovskom Mikuláši, ale Ružomberok obišiel viac-menej bez následkov.“ 

Štefan s rodinou si však nevydýchli ani v neskorších rokoch. Zažili nátlak spojený s pokusom vytvoriť JRD (Jednotné roľnícke družstvo) v Černovej, pričom Komovci boli označení za ,závadovú rodinuʻ, ktorú treba zlomiť, aby sa ostatní občania podriadili a pridali na cestu socialistickej utópie. Nepodarilo sa a Štefanov otec na to doplatil stratou zamestnania, zhoršeným zdravotným stavom aj existenčnou situáciou rodiny. Nikdy sa však nepoddal, držiac sa svojej životnej zásady, ktorou vždy argumentoval voči ateistickej propagande komunizmu: „Všetko, čo je bez Boha, obracia sa nakoniec proti človeku!” 

Túto jeho vlastnosť i silné odhodlanie brániť pravdu aj za cenu vlastnej perzekúcie si niesol životom aj samotný Štefan. V šiestom ročníku gymnázia sa dostal na jezuitské Rímskokatolícke biskupské gymnázium v Levoči. Ťažké finančné pomery, ktoré mu neumožňovali žiť tak ďaleko od domova, ho však prinútili vrátiť sa opäť do Ružomberka, kde v roku 1948 zmaturoval. Pre svoje ďalšie pôsobisko si vybral štúdium v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule, kde vtedy vyučovali mnohí známi katolícki duchovní. Neslávne známymi opatreniami, ktoré nastali po komunistickom uchopení moci, sa však táto inštitúcia v zmysle ideálov potláčania duchovenstva a jeho vplyvu na obyvateľstvo dostala pod rozsiahly štátny dozor. Mnoho kňazov bolo prepustených, prenasledovaných a väznených. V roku 1950, keď Štefan končil druhý ročník seminára, už bolo jasné, že bude nadobro zrušený. Jeho sen o živote zasvätenom Bohu a pomoci ľuďom sa mu začal na dlhé roky vzďaľovať. Namiesto toho čakala naň iná cesta. Cesta potu, driny a pocitu občana druhej kategórie, ktorú mu súdruhovia pripravili a ktorá sa stala s odstupom času skutočnou skúškou sily jeho viery.

Negramotným funkcie, vzdelancom lopaty a krompáče

Krátko po skončení prázdnin dostal Štefan povolávací rozkaz na absolvovanie základnej vojenskej služby. Dňa 12. septembra 1950 teda nastúpil spolu so svojim spolužiakom a celoživotným kamarátom Vincentom Dorníkom, ktorému taktiež režim znemožnil duchovné smerovanie, k vojenskému odvodu: „Tu mi jeden nadporučík, keď sme rozpačito stáli pri prehliadke v trenírkach, ironicky pošepkal: ,Čítali ste knihu „Potupenie kríža?“´ Tak už je to tu!ʻ“ Odvedenci sa museli v priebehu 48 hodín dostaviť do sústreďovacieho tábora v Libave. Tu bolo týmto novodobým otrokom postupne vysvetlené, že sa stali súčasťou útvarov PTP (Pomocné technické prápory), pretože sú nespoľahlivými občanmi režimu, ich služba bude vykonávaná bez zbrane a prevýchova má spočívať v tvrdej manuálnej práci. Okrem politickej propagandy sa ocitli taktiež v priestoroch s katastrofálnymi hygienickými a ubytovacími podmienkami: „Miestnosti boli studené, lôžka provizórne vyskladané a potreba sa vykonávala nad veľkým okopom bez akéhokoľvek súkromia.“ 

Po krátkom zácviku už Štefanove kroky viedli do Nového Jičína na Morave, kde pracoval pri výstavbe fabriky na montáž tankov. Potom sa presunul na stavbu ovčína v Kozlove, neskôr vystriedal niekoľko ďalších pracovísk: v Bruntále pri stavbe strelnice, staval tiež rádiologickú stanicu kasární v Olomouci, vojenské letisko v Přerove, muničné sklady v Dobroníne atď. Vojaci útvarov PTP boli skrátka vždy tam, kde vojenská budovateľská mašinéria potrebovala lacnú a výkonnú pracovnú silu. Z veliteľov mal zmiešané pocity. Niektorí mali velenie ich útvaru akoby tiež za trest a s vojakmi mali súcit, pokiaľ plnili pracovnú normu. Horšie však bolo správanie premotivovaných nižších kádrov, ako aj politických pracovníkov, ktorí mladým trestaným vzdelancom mali prednášať komunistické teórie a ich vedeckú obhájiteľnosť, čo vyznievalo občas doslova komicky, pretože takmer negramotný prednášajúci mnohokrát mentálne ani ľudsky nedosahoval úroveň svojich poslucháčov: „Jedným z takýchto prípadov bol aj miestny politruk. Bol to jeden z tých ľudí, ktorí sa dostali v správny čas na správne miesto navzdory svojmu malému inteligenčnému i emočnému potenciálu.“ 

Vojakov držalo pohromade v najťažších chvíľach, keď v čase i nečase kopali kanály a cesty niekedy doslova do skalnatej zeme, len vedomie spolupatričnosti a duchovnej atmosféry, ktorá napriek všemožným snahám režimu medzi vojakmi z radov kňazov a bohoslovcov vládla. Štefan sa tvrdej práci nevyhýbal. Svojej duchovnej cesty sa však nevzdal ani tu. Počas jednej z priepustok na ceste domov dokonca absolvoval v malej izbičke tajnú skúšku u bývalého profesora v Spišskej Kapitule, teológa, dejateľa a neskoršieho organizátora slovenského katolíckeho exilu Štefana Náhalku, ktorý sa musel ukrývať pred štátnou mocou. Chápadlá novej diktatúry však boli priveľmi roztiahnuté, a tak mu táto skúška v budúcnosti nebola nikdy uznaná. Neľudskej práce a noriem na plnenie utopických plánov bolo všade veľa, a tak týmto novodobým otrokom predlžovali vojenskú službu na neurčito. Pri miernej zmene spoločenskej atmosféry po smrti Josifa Stalina a Klementa Gottwalda sa nakoniec Štefan po vyše troch rokoch v decembri 1953 dočkal svojho prepustenia do civilu. Namiesto duchovnej slobody a uplatnenia svojho intelektu ho však opäť čakala, ako domnelého nepriateľa komunistického zriadenia, len realita najtvrdšej manuálnej práce.

Po kľukatých cestách k vytúženému cieľu

Po návrate z vojny sa Štefan zamestnal v štátnom podniku Stavoindustria, kde vykonával stavebné práce. Tvrdej drine sa nikdy nevyhýbal a bola mu prirodzená. Svoj osud prijal s pokojom: „Ťažko sa to vysvetľuje - prečo, ale ja som mal odjakživa vnútorné presvedčenie, že prosto raz budem kňazom, skôr alebo neskôr. Toto všetko boli len dočasné prekážky a skúšky toho, ako veľmi si to prajem.“ V neskorších rokoch pracoval Štefan pre vodohospodársky podnik Stredoslovenské stavby, dokonca absolvoval technické štúdium v Žiline, aby si zvýšil kvalifikáciu. Z kňazského poslania mal zostať navždy len nesplnený sen, tak si to aspoň súdruhovia v hlbokých 50. rokoch predstavovali. Prišiel však mierny spoločenský odmäk 60. rokov, spojený s nakoniec márnou snahou o akúsi reformu nereformovateľného komunizmu. V súvislosti s tým svitla na malú chvíľu nádej aj pre samotného Štefana. Jeho odbojná povaha však nedala pokoj súdruhom ani v tejto dobe, a tak mu boli všetky jeho žiadosti o teologické štúdium pravidelne zamietané. Až v roku 1966 sa mu po niekoľkoročných pokusoch podarilo nastúpiť na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhých 16 rokov odvtedy, čo musel štátnym zásahom ako mladík opustiť Spišskú Kapitulu.

Štefana na škole zastihli aj hektické časy invázie vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Dokonca bol opäť v hľadáčiku štátnej moci, ktorá mu vyčítala jeho aktívnu podporu počas protestov. To mu ešte viac skomplikovalo situáciu do budúcna a nad úspešným ukončením jeho štúdia visel veľký otáznik. Zo Štefana a ostatných odbojných študentov sa mal stať exemplárny prípad na výstrahu ostatným pochybovačom, ktorí by popierali nutnosť ochrany voči „kontrarevolúcii“ zo strany našich novousadených sovietskych bratov. Ako však v celom živote, aj tu stála pri Štefanovi prozreteľnosť. Jeho osud nesledoval len režim a súdruhovia snažiaci sa ho angažovane odstaviť, ale aj pár ľudí z katolíckeho disentu. Rozhodujúcim faktorom sa však stal Štefanov spolužiak z gymnaziálnych čias Jaroslav Zanvit, ktorý bol členom okresného výboru KSČ. Tesne predtým, ako prišiel deň Štefanovej vysviacky, si totiž ministerstvo vyžiadalo posudok od okresného výboru KSČ v Liptovskom Mikuláši. Tam sa Zanvit zaručil za to, že zo Štefana bude lojálny kňaz, čo nakoniec rozhodlo a prekazilo pôvodné plány na jeho elimináciu. Štefan nikdy nezabudol na toto ľudské gesto a po rokoch sa mu pri verejnej príležitosti 250. výročia založenia gymnázia v Ružomberku pred spolužiakmi opätovne poďakoval.

Po dlhých desaťročiach tak Štefanove kroky viedli konečne tam, kde odjakživa patril, do kňazského talára. Do roku 1971 pôsobil ako kaplán v Bobrovci. Následne vykonával funkciu kaplána v Námestove, aby ho nakoniec jeho duchovná cesta zaviedla v roku 1974 do obce Liesek, kde pôsobí ako farár na dôchodku do dnešných dní. Ani tu však nebolo nič zadarmo. Štefan po celé roky narážal na prekážky, ktoré mu kládli do cesty komunistické štátne orgány. V rámci tajného zväzku Štátnej bezpečnosti s názvom „Rimania“ bola jeho osoba spolu s ďalšími „reakčnými“ kňazmi podrobne sledovaná. V jeho blízkosti bol vytvorený rad tajných informátorov a komplicov. Tŕňom v oku im bola hlavne Štefanova nedôvera a protesty voči normalizačnému združeniu katolíckych duchovných Pacem in terris, ktoré malo naoko deklarovať zmierenie cirkvi a socialistického zriadenia. V skutočnosti však jeho aktivity znamenali stále hlbšie zásahy do fungovania katolíckej cirkvi v Československu a snahu o jej odtrhnutie sa spod vplyvu Vatikánu.

Štefan vedel, že je v hľadáčiku štátnych orgánov. Na všetky intrigy a snahy o jeho elimináciu odpovedal tak, ako vedel najlepšie a ako to robil po celý život. Pevnou vierou, pomocou druhým aj manuálnou prácou, ktorej sa za tie roky priučil a nevyhýbal sa jej ani v čase svojej duchovnej činnosti. Farnosť v Lieseku našiel v dezolátnom stave, vlastnými rukami spolu s miestnymi obyvateľmi vykonal rozsiahle rekonštrukcie, taktiež generálnu opravu kostola, stavbu fary a mnoho iných opráv a stavieb, ktorými sa pričinil o pozdvihnutie ducha obce a získal si tak úctu a uznanie miestneho obyvateľstva. Bol kňazom nielen slova, ale aj skutkov. Nakoniec sa dočkal pádu režimu, ktorý mu toľko vzal. Hoci je Štefan Koma človekom, ktorý sa nikdy nesťažoval, následky rokov útrap, obety a driny si nesie na svojom tele i duši dodnes.

Nikdy sa nedá povedať, koľko útrap je priveľa, kde je tá hranica, kedy sa človek dokáže zlomiť. Jednou z tých najhorších je neistota, dezilúzia z bezmocnosti jednotlivca vystaveného dobe, ktorej sa stal domnelým nepriateľom. Štefan Koma prežíval v tejto neistote dlhé roky a desaťročia, nikdy sa však nevzdal svojho cieľa, zásad ani pevnej viery. Budúcim generáciám by chcel preto popriať hlavne pevnú silu, brániť pravdu navzdory všetkým okolnostiam a režimom, opakujúc im svoju životnú zásadu: „Všetko, čo je bez Boha, obracia sa nakoniec proti človeku!“