Ľudovít Kossár

Ešte sa vrátim Pezinku, lebo to súvisí v podstate s vinárstvom a aj s gastronómiou. Lebo tam sme napríklad robili plesy. Boli tam vinári, ja som sa tam v podstate vtedy naučil piť víno, teda ochutnávať víno, chodil som na súťaže, na všetky akcie. A bolo to krásne, žil som v tom. Totiž, v tridsiatom roku môjho života, keď som tam bol, mi umrelo veľa, veľa ľudí, ktorých som strašne mal rád. Jedna babka, druhá babka, moja mladá mama a najlepší priateľ. Bol som úplne ako na dne. A jediná vec, ktorá v podstate vtedy človeku pomôže je workoholizmus, že vrhneš sa do práce a nemyslíš na nič. Ja som v kulturáku býval, ja som tam spal. Na tri roky som sa uzavrel v Pezinku. Od rána do večera som bol v práci, robil som, robil som, robili sme projekty všetko. A bol som šťastný, spokojný. Viacerí sa na nás pozerali, že čo, že nemôžeme urobiť druhú Bratislavu. My sme tam ťahali Hegerovú a podobných už nám aj niektorí Pezinčania vyčítali, tí zadubenejší, že my sme, že robíme kultúru pre Bratislavčanov v Pezinku. A ja, že dobre, tak keď platia, a keď oni (Pezinčania) nechodia, lebo oni naozaj nechodili. Napríklad tam bol problém,keď bol napríklad, že po Fašiangoch, keď bol pôst, tak oni nechodili na kultúru, neviem prečo, ale nechodili. Neveselí sa, dobre neveselí sa, lenže my sme tam mali vtedy myslím Hegerku, ktorá nie všade vystupovala, len v kamenných divadlách. A chvalabohu, tam v Pezinku jedno z najväčších komunistických monstier (dom kultúry) - obrovská kinosála, malá sála, veľká sála a podobne.

Už po prvom ročníku už som, už som tak v podstate cítil, že, doba nie je dobrá. Tam, na vysokej škole sa vytvárali tie národnostné kluby. Napríklad JAIK mládežnícky klub Attilu Józsefa, ktorý dnes funguje. Kde? Tu v Bratislave v Csemadoku. To je mládežnícky klub tu žijúcich Maďarov, študujúcich najmä filozofiu, ale aj z ostatné odbory. Takže tam som chodieval, angažoval som sa, boli tam prednášky, ale v osemdesiatom siedmom sa objavil Durai v politike, v podstate už začali (nacionalisti) silnieť, niečo cítili vo vzduchu, že príde revolúcia, že dôjde k nejakej zmene viac. Potrebovali oveľa viac autonómnosti, potrebujú školy, potrebujú názvy, potrebujú sa ukázať. Akože nie asimilovať sa, ale vyložene ukázať. A toto v podstate sa objavilo na vysokej škole. Tá ich identita? Áno. Ako súčasť identity. Lenže medzitým sa objavila na druhej strane Štúrova spoločnosť, alebo ako sa volalo, ktorá vydávala časopis Zmena a ostatné veci. Tieto dva politické tábory, ale aj emócie sa stretávali. Takže my sme čítali Zmenu, rozčuľovali sme sa a potom sa oni rozčuľovali tiež. Takže takéto veci začali, čo sa mi nepáčilo, tak som sa tomu snažil vyhýbať aj z jednej aj z druhej strany a vedel som, že tam je gro oveľa normálnejších ľudí. To človek zistil, napríklad na spoločných aktivitách, ako povinný splav Hrona. Tam sa zišlo štyridsať, päťdesiat ľudí akože z celej katedry. To boli archivári, historici, v podstate boli z Banskej Bystrice, z Trenčína. A tam sa to miešalo. A tam v podstate človek už našiel fakt priateľov na celý život, že, že mali rovnaké názory, skôr sme mali názory, povedzme, na celý systém.