Pavol Kossey

* 1957

  • „Vlastne potom sa tam rozšíril ruženec, ktorý sa tam začal modliť. Nikto tam nič nepočítal, to sa nedalo. Za chvíľu začali tie autá rozrážať. My sme to až potom počuli: `Gama dva, gama dva, vytlačte ich!` Bolo to strašne absurdné, že do ľudí začnú zrazu sácať autá. Oni tak akoby poskakovali – že jednotka, posunul sa o meter, brzdil. Tak úplne priamo som nevidel, že by niekoho zhodili na zem, ale myslím, že boli aj také prípady. Strašne absurdné to bolo, proste čosi také nepochopiteľné. Tá ozbrojená masa a ľudia, ktorí boli v podstate úplne bezbranní. A čo bolo ešte veľmi silné, čo som vnímal, že ako vedľa mňa hneď stáli, lebo sme sa tam preskupovali a uhýnali tým autám, tak vedľa mňa boli v istej chvíli dvaja chlapíci, ktorí evidentne nepatrili k nám, ale tvárili sa, akože sú naši. Kopali do tých áut aj nejak trieskali, tak sme hneď na nich: `Vy nie ste naši, ‚zmiznite, ‚neprovokujte!` lebo my sme boli rozhodnutí brániť sa nenásilím. Bolo to niečo cudzie, rozbiť tam auto a bolo to niečo, čo tam nikto nechcel. Oni sa potom nejak stiahli. Neviem, či úplne odišli. Možno odišli o päť metrov a robili to ďalej. Proste chceli vyprovokovať stret.“

  • „Vedeli sme, že to je v podstate ilegálna činnosť a všelikde boli takéto krúžky tvrdo zarazené. Aj naši ma tak jemne odhovárali: `Paľko, veď máš knižky, nemal by si to tak veľmi preháňať,` ale pre mňa to bolo dôležité – jednoducho tá komunikácia so seberovnými a možnosť riešiť a rozprávať sa o veciach. Lebo to bolo slobodné prostredie a bolo to vtedy strašne vzácne, že človek sa tam nemusel pretvarovať, nemusel niečo hrať. Proste tam sa hľadala pravda a snažili sme sa, teda aj náš život, formovať tak, aby za niečo stál. Tak, aby sme sa sami na seba vedeli pozrieť do zrkadla a teda aby sme boli aj pre spoločnosť v tom najvšeobecnejšom a najlepšom slova zmysle dobrí ľudia, ktorí nechcú žiť len sami pre seba, ale aj pre druhých. Proste naozaj v tej kresťanskej láske.“

  • „Čo sa týka toho zápasu, keď sme teda vyhrali nad ZSSR, vlastne to bolo družstvo Nedomanský, Golonka, proste títo, tak sme spontánne vtedy vyšli do ulíc. Ja som mal vtedy, no to bolo v šesťdesiatom asi deviatom, čiže ja som mal tak 12 rokov. Tak aj so sestrami, aj s otcom myslím, mama neviem, asi nebola, možno zostala s mladšími súrodencami. Išli sme – to bolo ako je teraz trh na Miletičovej ulici, tak tam bola budova, kde, myslím, mala dokonca ruská armáda nejaké sídlo; tam ako je teraz finančná správa. A teda to bola spontánna manifestácia, proste sme sa tešili, bola zastavená doprava. Bola to veľká manifestácia, bolo tam tisíce ľudí, ktorí spontánne vyšli a proste tešili sme sa, že sme Rusov nabili. Teda všeobecne sa vravelo, že sme nabili Rusov. Takže to boli také drobné prejavy, že sme sa cítili ubití, a keď sme v niečom mali navrch, tak to bola obrovská radosť.“

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 21.02.2023

    (audio)
    duration: 02:58:54
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Verím, že aj to zlé sa môže nakoniec premeniť na niečo dobré

Pavol Kossey sa narodil 28. mája 1957 v Bratislave. Prostredníctvom svojich rodičov bol od útleho detstva vedený k životu v súlade s kresťanskou vierou. Napriek oficiálnemu zákazu gréckokatolíckej cirkvi a prenasledovaniu veriacich sa Pavlovi rodičia odmietali vzdať svojej viery a k týmto hodnotám viedli aj svoje deti. Pavol tak v časoch hlbokej totality absolvoval náboženskú výuku v tajnosti. Po absolvovaní gymnázia Jura Hronca nastúpil na Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Počas vysokoškolského štúdia začal navštevovať tajné stretnutia spoločenstva veriacich, ktoré organizovali manželia Bezákovci. Túžbu po náboženskej slobode a dodržiavaní základných ľudských práv aktívne vyjadril svojou účasťou na Sviečkovej manifestácii. V rokoch 1981 – 1992 pôsobil vo Výskumnom ústave káblov a izolantov v Bratislave. Po rozdelení Československa nastúpil do oddelenia zahraničných stykov na Ministerstve školstva Slovenskej republiky. Tento post však z dôvodu denného štúdia verejnej správy na Academii Istropolitana zanechal. Svoje znalosti zo zahraničnej politiky neskôr uplatnil v Kresťanskodemokratickom hnutí. V rokoch 2007 – 2010 pôsobil v Európskej komisii. Po odchode z politiky bol zamestnaný v Ústave pamäti národa ako riaditeľ sekretariátu. Je podpredsedom Fóra kresťanských inštitúcii, kde v súčasnosti pôsobí ako dobrovoľník.