Martin Krajčovič

„Asi začiatkom novembra niekto zazvonil na dvere práve v deň, keď som zaspal na angličtinu. Pozrel som sa cez ,kukátko‛ a stáli tam nejakí dvaja páni, ktorí sa mi zdali odniekiaľ povedomí. Tak som im otvoril dvere a vysvitlo, že sú z vojenskej kontrarozviedky a niekto, pravdepodobne ešte z čias vojenčiny, na mňa podal trestné oznámenie za to, že sme počúvali Rádio Slobodná Európa. Lenže v tom čase, keď nás ten mladý ,holub‛ bonzol, sme počúvali väčšinou hudbu. Ja som mal z toho veľké problémy aj na škole, pretože zistili, že som nebol ani na vyučovaní. Žiadne ďalšie dôsledky z toho však už neboli, hoci takéto niečo dokázalo dosť znepríjemniť život.“

„Niekedy v januári 1989 sme sa ocitli na Václavskom námestí v Prahe a zrazu sme si uvedomili, že tu bude asi nejaká demonštrácia. Pretože bolo prázdne námestie, samí policajti naokolo a rady ľudí postávali pred prázdnymi obchodmi. A napríklad pred zatvoreným zlatníctvom stál päťdesiatmetrový rad ľudí, ktorý bol v pohybe, takže ten, čo stál pri dverách obchodu, sa zrazu vybral na koniec radu a vyzeralo to akoby ľudia len nakupovali. Ale policajti vedeli, že Václavské námestie je uzavreté, preto vyzývali ľudí, aby sa rozpustili, a potom zvolali poslednú výzvu a my sme si všimli, keď sme šli dole námestím, že za mrežami už stáli chlapci v bielych prilbách so štítmi a s bielymi dlhými obuškami a v očiach im bolo vidieť strašnú zúrivosť, ktorú v nich nadriadení dokázali rôznymi psychologickými metódami vyvolať. V ich očiach to bolo všetko vidno, ako boli nasratí na to, že tam vôbec sme.“