The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Lýdia Kubincová (* 1939)

• Lýdia Kubincová sa narodila 14. apríla 1939 v Klenovci

• rodina patrila k Bratskej jednote baptistov

• počas 2. svetovej vojny rodičia ukrývali židov

• 1953 – 1956 Lýdia vyštudovala gymnázium v Revúcej

• 1960 sa vydala, postupne sa jej narodili tri dcéry

• 1989 sa zúčastňovala revolučných zhromaždení

• na dôchodku tkala guby pre ÚĽUV

• 2017 otec získal in memoriam ocenenie Spravodliví medzi národmi

• v roku 2023 žila v Revúcej

Usadili sa na Klenovských vrchoch

Lýdia sa narodila 14. apríla 1939 na Klenovských vrchoch. Je najstaršia zo štyroch súrodencov a jediné dievča. Rodičia, Ján Balciar a Zuzana (rod. Máliková), sa zoznámili v kostole. Patrili k Bratskej jednote babtistov, otec pôsobil ako laický kazateľ, dokonca nejaké mesiace študoval na teologickej fakulte v Prahe. Zároveň bol hudobne nadaný. V Prahe mali dva veľké zbory. Raz do roka chodil na konferencie a Lydka mohla ešte ako dievčatko ísť s ním. Takto boli spolu v Prahe, v Brne a v Bratislave. Potom založil tamburáš, neskôr spevokol v Jelšave. Lýdia hrávala na bizernici alebo na brači. Manželia sa po svadbe usadili na Klenovských vrchoch, 10 km od Klenovca, kde mali majetok zvaný Čechovo. Spočiatku v dome žili ešte dvaja Jánovi súrodenci. V kuchyni býval strýko so ženou, synom a ešte aj strynej mama. Lýdiin otec preto pristavil malú kuchynku. Sestra Zuzana sa po svadbe odsťahovala, no ostala žiť na Klenovských vrchoch.

Ťažký, ale spokojný život

Starí rodičia z maminej strany pochádzali z Revúckej Lehoty. Starký Málik bol po prvej svetovej vojne v zajatí na Sibíri. Počas veľkej hospodárskej krízy chodieval za prácou do Ameriky, kde žili jeho dve sestry. Jeho syn (mamin brat) rovnako odišiel za prácou do Ameriky a usadil sa tam. Ockovi rodičia Balciarovci boli poľnohospodári. Jar a leto trávili na Klenovských vrchoch, na zimu schádzali do Klenovca, kde mali dom. Cez prázdniny k nim Lýdia so súrodencami chodievali a starkým pomáhali. Na lazoch bol ťažký, ale pokojný život.

Žili pod falošnými menami

Lýdia si ako 5-ročná pamätá posledné vojnové roky. Keď sa ku Klenovcu priblížila nemecká armáda, otec bežal upozorniť svojho priateľa, baptistického kazateľa Václava Čermáka. „Môj ocko išiel za ním a povedal mu, že všetci, kto má chatu od Klenovca ako my, utekajú na hory a opýtal sa, prečo on nie. Odpovedal: `Janíčko, keď pôjdem, tak len ku tebe.` Otec neváhal: `V poriadku, pobaľte sa.`“ Kazateľ sa však vtedy staral o dve prešovské židovské rodiny, ktoré sa v Klenovci ukrývali pod falošnou identitou. Falošné doklady im dal vyhotoviť prešovský ľudový notár z Klenovca, Ľudovít Repáš. Ignác a Marta Weisbergovci s deväťročnou dcérkou Vierkou (pôvodne Evkou), sa po novom volali Vašenkovci, sestra pána Weisberga Johanna s mužom Immanuelom Josephom Schönfeldom zase Váňovci. Oni dvaja prvé roky vojny prežili u rodiny Hažerovcov v Bucľovanoch.

Namiesto troch prišli ôsmi

Vo chvíli, keď sa kazateľ so ženou a dcérkou Lýdiou (o dva roky staršou od našej pamätníčky) balili na cestu, prišli títo ukrývaní Židia, že idú s nimi. Aj keď mali Balciarovci iba jednu izbu a už dve deti, bez všetkého súhlasil. Vedel, že keby ostali v Klenovci, zobrali by ich príslušníci SS. A tak sa spolu vydali pešo nocou desať kilometrov na Klenovské vrchy. Mama čakala troch a prišli šiesti – traja od kazateľa a traja Weisbergovci. Nepotrebný nábytok rýchlo povynášali pred chalupu a ustlali im, kde sa dalo. Ráno prišli aj Schönfeldovci, ktorí boli na noc ukrytí u rodiny Ostricovej. Takže už boli ôsmi. Našťastie mali Balciarovci všetkého dostatok. Chovali sliepky, kravy, mali úrodu z hospodárstva, mlieko, syr i mäso. O hostí sa príkladne starali. Ženy s deťmi spali na posteliach, muži na slamníkoch, domáci aj s deťmi na zemi. Mama bola vtedy vo vysokom štádiu tehotenstva a pre všetkých piekla chlieb v peci, ktorú mali vonku. Kúpali sa tak, že časť izby oddelili závesom, za ním bola plechová vaňa, do nej nanosili vodu, nahriali ju a postupne sa od najmenšieho poumývali.

Mama nevedela, že sú to Židia

Cez deň sa muži a ženy chodili ukryť do hory, na noc sa vždy vrátili. Podľa slov Lýdie sa zapojili aj do Slovenského národného povstania. Otec mame za celý čas nepovedal, že ľudia, ktorých ukrývajú, sú Židia. Nechcel ju vystrašiť a ohroziť ju ani ešte nenarodené dieťa. Mama rodinu kazateľa poznala veľmi dobre. Zvyšných nocľažníkov však poznala len z videnia, ale nepýtala sa, odkiaľ sú. Weisbergovci predtým mali aj mlyn a Ignác bol niečo ako advokát. Pochádzali z Jelšavy. Mladá pani tam mala dvoch bratov. Raz jej Lýdiina mama povedala, že sa ich dcéra podobá na dcéru židovského obchodníka v Revúcej, od ktorého kúpila periny a obliečky, pod ktorými oni spia. A to bol otec pani Weisbergovej. Vtedy ona celú noc preplakala, lebo sa bála, že ich Lýdiina mama spozná a prezradí.

Odvliekli veľa mužov, žien i detí

Lýdia nevnímala žiadne nebezpečenstvo. S dievčatami a bratmi sa hrávali ako bežné deti, mala pri sebe rodičov, okolo veľa ďalších ľudí. Spolu ich bolo v dome 13 a štrnásty, brat Milan, na ceste. Mama porodila počas jednej novembrovej noci u svokry vo vedľajšej chalupe. Keď sa to „podnájomníci“ dozvedeli, v pyžame a papučiach ju v snehu bežali pozrieť. V decembri už boli Nemci nebezpečne blízko. Na kopcoch bubnovali a hlásali, že všetkých, ktorí ukrývajú Židov a partizánov, vystrieľajú alebo odvlečú do tábora celú rodinu. Brali nielen mužov, ale aj ženy a deti, podpálili veľa gazdovstiev. Raz v noci nečakane zaklopala na dvere žena primára nemocnice, ktorá bola tiež Židovka. Susedia, u ktorých sa dovtedy skrývala, ju poslali preč, lebo sa báli, že ich Nemci kvôli nej zabijú. Jediné voľné miesto už bolo len na lavici. Vystlali jej teda slamník a dali deku. Aj otcova sestra Zuzana ukrývala Židov. Iná rodina zase prichýlila riaditeľa nemocnice z Likiera a sudcu.

Berme ich, sú to Židovky!

Koncom roka 1944 zaklopali esesáci aj na dvere Balciarovcov. Práve v ten deň sa odišli ukryť do hory len muži a ženy ostali aj s kazateľom Čermákom v chalupe. On jediný vedel po nemecky. Vojakom bolo podozrivé, že sú v dome toľké ženy, pýtali sa, kde majú mužov. Kazateľ sa vynašiel a povedal im, že je to rodina pani domácej, ktorá prednedávnom porodila a oni prišli na krstiny. A keďže prišiel vojnový front, nevedeli odísť domov. Niektorí uverili, ale boli takí, ktorí chceli ženy pobrať, lebo sú to určite Židovky. Našťastie bol jeden z nich viac ľútostivý a presvedčil ostatných, aby ich nechali, že majú malé deti.

Hanbila sa, že im bolo dobre, keď ostatní trpeli

V okolitých lesoch sa ukrývali aj partizáni. Na jar im jeden z nich prišiel oznámiť, že nemecké vojská opustili Klenovec a ustupujú smerom na Čierny Balog. Pri ústupe pobrali veľa ľudí do koncentračných táborov. Po ich odchode vyčíňali gardisti, ktorí boli podľa svedectiev ešte brutálnejší ako Nemci. Po vojne kazateľ Čermák s rodinou ostal v Klenovci, neskôr sa odsťahovali do Lučenca a s Balciarovcami sa často sa navštevovali. Schönfeldovci odišli do Prahy a Weisbergovci sa vrátili do Prešova. Časom sa presťahovali do Ameriky. Pred odchodom pozvali svojich záchrancov, aby sa s nimi prišli rozlúčiť. Pani Weisbergová bola veľmi vďačná za to, že počas ich ukrývania necítili žiadny nedostatok. Keď jej iní príbuzní rozprávali, ako oni hladovali a trpeli a že domáci boli všelijakí, až sa hanbila za to, ako im bolo na Klenovských vrchoch dobre.

Rozhádzali im celý dom

V roku 1945 sa Balciarovci presťahovali do Revúckej Lehoty. Ešte v predškolskom veku doviedla starká Lýdiu do päťtriedky. Škôlka v obci vtedy nebola, a tak poprosila učiteľa, aby ju posadil k prvákom. Smiali sa, že za dobrovoľníčku. Rodina mala i po vojne všetkého dostatok, príbuzní z Ameriky im navyše posielali nejaké veci, tak sa Lydka aj pekne obliekala. Mamin brat chcel dokonca kúpiť starkému a jej dom a majetok v Kyžnom. Balciarovci odmietli, že si vystačia s tým, čo majú. Starký však bez ich vedomia podpísal zmluvu. Ujo v liste písal inštrukcie, kam koľko dolárov poslať. Lenže každý list prechádzal kontrolou. Otca aj starkého zobrali do Bystrice do väzby a žandári pri hľadaní tých dolárov rozhádzali celý dom. Z väzby ich pustili až po niekoľkých dňoch s pokutou. Počas nasledujúcej kolektivizácie pôdy prišli Lýdiini rodičia takmer o všetok majetok. Nechali si iba jednu kravu. Uživiť rodinu bolo potom náročnejšie. Otec robil na družstve, traktoristu a neskôr aj účtovníka.

Nepriatelia socializmu kvôli vieru

Od piateho ročníka chodila Lýdia do školy v Revúcej. Z toho obdobia jej utkvela v mysli spomienka na to, ako po smrti Gottwalda a Stalina držali so spolužiakmi čestnú stráž pri ich obrazoch. Vtedy bola predsedníčkou triedy a od triednej učiteľky dostala po rukách za to, že nepovedala týždenníkom, aby dali čierne pásky cez ich fotky. Rozplakala sa tak veľmi, až to triednej prišlo ľúto a aj po dlhých rokoch si to pri ich stretnutí vyčítala. Na pani triednu však Lydka nezanevrela a naďalej ju mala rada. Výborne vychádzala aj so spolužiakmi. S niektorými z nich študovala aj na gymnáziu a po škole dlhé roky organizovali pravidelné stretávky. S viacerými si volajú dodnes. V Revúcej mala veľa kamarátov a kamarátok. Všimla si, že tí z nich, ktorí patrili ku komunistom, boli uprednostňovaní a ľahšie si našli dobré uplatnenie. V 50. rokoch prenasledovali a pozatvárali veľa kazateľov. Mnohí dokonca zomreli. Lydku s rodinou kvôli ich viere nazývali nepriateľmi socializmu. Pri každej bohoslužbe bol prítomný štátny tajomník a Lýdiin otec mu musel podávať hlásenia. Spevníky aj biblie im tlačili tajne v Amerike.

Dobrý kresťan nemôže byť dobrý komunista

Po maturite v roku 1956 sa Lýdia hneď zamestnala v Stavebnom podniku v Revúcej ako mzdárka a na personálnom oddelení. V roku 1960 sa vydala za Silvestra Kubinca, murára pôvodom z Rumunska. Tak ako jej rodičia, aj oni sa spoznali v kostole. V roku 1963 sa im narodila prvá dcéra Lydka. Po krátkej materskej Lýdia najprv pracovala v Magnezitových závodoch v obci Včeláre a následne na Hutných stavbách v Teplej Vode ako vedúca mzdárok. V roku 1965 sa narodila druhá dcéra Silvia a v roku 1969 tretia Janka. Počas okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy sa v Jelšave, kde mali baptisti kostol a zbor, usídlila posádka. Lýdia príchod cudzích vojsk odsudzovala. Keď sa jej nadriadeného v práci pýtali, či neuvažuje o vstupe do komunistickej strany, odpovedal, že je kresťan a dobrý kresťan nemôže byť dobrý komunista. Lýdia vyjadrila rovnaký názor. Počas normalizácie sa situácia zhoršila. Zbor im nakoniec vzali. Ukrivdene sa cítili aj jej rodičia a starí rodičia. Ich zotavovňu v Račkovej doline znárodnili a zničili. Až nedávno ju aj vďaka spolupráci so zahraničím a zbierkam obnovili a sprístupnili na rekreáciu.

Na dôchodku tkala guby pre ÚĽUV

Keď už Lýdiine dcéry študovali v Liberci, ona pôsobila v Lykotexe ako sekretárka riaditeľa. Vďaka tomu mohli ostať v kontakte. Riaditeľ mal telefón a dovolil jej z neho volať. Neskôr im domov zaviedli podvojku. Na jedno číslo volali im aj susedom. V závode sa Lýdia zúčastňovala aj protivládnych zhromaždení počas Nežnej revolúcie. S kolegami dúfali v pozitívne zmeny. Rozpad spoločného štátu však spočiatku neschvaľovali. „Chápali sme to tak, že nedozrel čas. Museli sme sa z toho vyhrabávať. Ale teraz sme hrdí Slováci.“ Do dôchodku pamätníčka odišla ako 52-ročná. Do prvých slobodných volieb ešte chodievala na bývalé ROH robiť účtovníctvo. Potom už sa starala o vnúčatá a ako koníček začala tkať guby pre ÚĽUV (Ústredie umeleckej ľudovej výroby, pozn. ed.). Dodnes má doma krosná. Spomína, že to bola dosť namáhavá robota. Najprv bolo treba vykúpiť vlnu a ísť ju oprať do Klenovca na vstupy pod priehradou. Tkávať chodila do Šivetíc. Ukážky stredovekého remesla predvádzala aj počas kultúrnych podujatí pri kaštieli v Jelšave. Nezanevrela však ani na hudbu. Dodnes zvykne spievať počas sviatkov či na pohreboch.

Ocenenia sa nedožil

V januári 2018 boli Ján Balciar, rodina Hažerovcov, Ľudovít Repáš a Václav Čermák ocenení izraelským štátnym vyznamenaním Spravodliví medzi národmi, ktoré je každoročne udeľované ľuďom nežidovského pôvodu za ich pomoc pri záchrane Židov počas druhej svetovej vojny. Za Jána bola prevziať cenu Lýdia in memoriam. Napriek tomu, že on sám netúžil po žiadnom ocenení, Lýdia by si priala, aby sa tejto pocty dožil. S láskou spomína, že je len málo takých čestných ľudí, ako bol on. Skôr druhým dal, ako by si bol nechal. Uvedomoval si nebezpečenstvo, ktorému čelil, avšak veril, že Pán Boh ich zachráni. Túto otcovu neoblomnú vieru zdedila aj Lýdia.