„Keď sa raz ráno zobudili so sestrou – a mamičky nebolo. A potom keď sme plakali, tak nám neviem kto už povedal, že maminka musela odísť – a že však sa vráti. Tak sme sa trochu ukľudnili. To si neviete predstaviť – tie duše detské ... Vyľakané jak vtáčikovia sme len sedeli celý deň na bobku v kuchyni a sme vyčakávali, kedy príde maminka.“
„Voľakde v humne mala jamu vykopanú jamu, bolo to trošku upravené, aby v nej mohla sedieť. Pokiaľ vojna neskončila. Potajomky sme zvykli chodiť okolo a len tak a sme si spievali – aby nás počula – a rozprávali sme.
‚Nerozprávali ste sa s ňou priamo, ale chceli ste, aby vás počula?ʻ
‚Áno. Chudera tam plakávala, keď nás počula. A keby nás nebola počula, tak by sa bola bála o nás – že čo je s nami. Lebo my sme nechceli chodiť tade so sestrou – že však maminka aj tak nevie, lebo ju nepočujeme. Ale nám potom jedna taká dobrá priateľka maminina povedala, že ona nás musí počuť, lebo že sa bojí o nás, lebo že však vidíme, ako je zle na svete – to nám potom všetko vysvetlila, takže sme tam chodili a spievali. A všelijaké básničky sme hľadali v starých časopisoch, čo by tam bola zmienka o maminke – a to sme jej čítavali. Tak sme tam nejako chodili, akože sa učíme – a to sme jej čítavali. Aby sa potešila.ʻ"
„Keby sa to bolo veľmi rozšírilo, musí zmeniť miesto. To tak nebolo, že tam išla, a tam zostala sedieť. Každú chvíľu bola inde. U druhých ľudí. Vždy v nejakom humne alebo v pivnici.“
Jolana Kucíková sa narodila 14. februára 1938 v dedine Lutiše, v žilinskom okrese. Vyrastala spolu s tromi súrodencami v učiteľskej rodine, v zmiešanom manželstve - mama bola Židovka, otec z katolíckeho prostredia. Vojnu prežili v Lutišiach, kde sa prerušovane ukrývali. Po vojne pracovala Jolana na obchodnom oddelení v textilnej fabrike pri Žiline, neskôr sa s manželom presťahovali do Bratislavy. Má jednu dcéru, vnučku a vnuka. Zomrela 16. decembra 2020 v domove pre seniorov Ohel David.
