The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Kurucár (* 1934)

• narodil sa 6. júna 1934 v obci Bojná

• detstvo prežil v poľnohospodársky zameranej kresťanskej rodine

• absolvoval ľudovú, neskôr meštiansku školu rehole školských bratov v Bojnej

• neskôr premiestnený z meštianskej školy v Leviciach do kláštora rehole tešiteľov z Gethseman

• počas tzv. „Barbarskej noci” zažil obkľúčenie kláštora a deportáciu

• bol umiestnený v sústreďovacích kláštoroch v Podolínci, Bajči a Kostolnej

• neskôr umiestnený na nútené práce pri stavbe vtedajšej Priehrady mládeže

• po návrate absolvoval Strednú priemyselnú školu drevársku v Liptovskom Hrádku

• od roku 1955 pracoval celý život v závode Drevina Turany

• v roku 1958 sa oženil s Annou Kurucárovou, rod. Tukovou

• od roku 1992 žije na dôchodku v meste Turany

V spletitých križovatkách dejín našich národov nebol zväčša život jednotlivcov jednoznačný a priamočiary. Jeden režim striedal druhý, menili sa pravidlá a zákonite s nimi aj životy prostých ľudí. Dnešný príbeh je osudom človeka, ktorého chcel život usmerniť jednou cestou, no hektické obdobia spoločenských a politických zmien zamávali jeho smerovaním už v najmladšom veku

Detstvo v obci Bojná – pod patronátom viery a disciplíny

Michal Kurucár sa narodil 6. júna 1934 v obci Bojná v topoľčianskom okrese. Jeho otec Ľudovít Kurucár bol pracovitý človek pochádzajúci z 9 detí, od útleho veku sa teda rovnako ako väčšina vtedajšieho slovenského vidieka venoval poľnohospodárstvu. Spolu s manželkou Alžbetou Kurucárovou, rod. Krajčikovou, mali dve deti, synov Jozefa a Michala (pamätník). Michalovo detstvo bolo sprevádzané okrem hier aj výchovou k práci. Už ako malý chlapec sa učil pomáhať rodičom na poli, ako aj pri práci okolo domu a hospodárstva. V Bojnej bolo silné kresťanské zázemie, ktoré podporovala okrem všeobecnej autority v podobe vtedajšieho ľudáckeho režimu vojnového Slovenského štátu aj lokálna autorita, ktorou boli po celé generácie rehoľníci z rádu Školských bratov sv. Jána de la Salle, sídliaci v miestnom kláštore. Michalovo detstvo bolo teda úzko späté s vierou aj prácou.

Tragickou udalosťou, ktorá zasiahla do života malého Michala, bola smrť jeho matky, ktorá podľahla ťažkej srdcovej chorobe. Otec Ľudovít si neskôr našiel druhú manželku Margitu Kurucárovú, rod. Lukačovičovú, ktorá mu bola oporou a Michal má na ňu len tie najlepšie spomienky. Postupom času Michal nastúpil do ľudovej školy v Bojnej, ktorú absolvoval taktiež pod pedagogickým vedením školských bratov. Škola totiž patrila kláštoru. Neskôr pokračoval v tomto kláštore aj štúdiom na meštianskej školy, rovnako vedenej v hlboko kresťanskom duchu. Michal spomína na lásku, ale aj striktnú disciplínu, ktorú si vedeli školskí bratia medzi deťmi vydobyť: „Ja som mal s nimi dobré vzťahy, vedeli nás naučiť, čo bolo treba, rovnako nás viedli k pokore aj disciplíne. V miestnom kláštore dokonca sídlil istý čas internát pre problémové deti, niečo ako polepšovňa. Do rúk školských bratov boli umiestňované na prevýchovu. Títo mnísi si vedeli vždy poradiť a udržať si autoritu.“

Ako sa spoločenská situácia menila, začal vo svojom okolí Michal aj ako dieťa vnímať postupné prejavy neslobody a potláčania práv zo strany Slovenského štátu, predovšetkým voči židovským obyvateľom obce. „ My sme mali v obci tri židovské rodiny, ktoré neskôr deportovali do koncentračných táborov. Bol som dieťa, tak si veľa podrobností nepamätám. Blízko nás žil jeden židovský otec s dcérou. Dcéra sa vrátila živá, otec tam však zahynul. Takisto sa vrátil jeden starší pán doktor, ten sa dokonca neskôr ešte oženil a mal potomkov v Želiezovciach.“ Z nasledujúceho obdobia Slovenského národného povstania a neskoršieho prechodu frontu utkveli Michalovi hlavne spomienky na množstvo vojakov ubytovaných v ich chalupe, o ktorých sa bolo treba postarať. V dome Kurucárovcov sa incidenty s vojakmi nevyskytli. Michal si však spomína na krádež koní z miestneho gazdovstva rumunskými vojakmi: „Oni boli takto ubytovaní po chalupách a kúsok vedľa býval gazda, ktorý vlastnil šesť veľkých ťažných koní. A títo Rumuni sa rozhodli, že mu ich tajne zoberú. Odišli s nimi a keď si to gazda neskôr všimol, utekal za miestnym sovietskym veliteľom. Neskôr tých vojakov dostihli a prikázali im tie kone gazdovi vrátiť. Dokonca im hrozilo zastrelenie. Vtedy sa sovietsky veliteľ zachoval spravodlivo. Podržal stranu miestnemu obyvateľovi, hoci nemusel.“

Hektické dni pomaly ustali a život v Bojnej sa vrátil do pôvodných koľají. Bolo treba opäť budovať, hospodáriť, zabezpečiť živobytie pre rodiny. Postupne však stále intenzívnejšie vstupovalo medzi ľudí vedomie blížiacich sa nových časov, ktoré pod rúškom „budovania“ a vidiny lepšej, spravodlivejšej spoločnosti viedli osudom skúšané obyvateľstvo v ústrety novej, červenej diktatúre. Pre Michala ako študenta však tieto roky znamenali predovšetkým zmenu jeho študijného pôsobiska. Spolu s pár ďalšími chlapcami z meštianskej školy v Bojnej bol premiestnený do meštianskej školy v Leviciach, ktorá patrila rehoľníkom z rádu tešiteľov z Gethseman. Tu mal Michalov život pokračovať študijnou aj duchovnou cestou, po ktorej kráčal odmalička. Umiestnenie niektorých detí z rodiny do kláštornej výchovy bolo zo strany rodičov v minulosti často viac pragmatickým, než len duchovným krokom: „Vtedy to bolo časté a celkom bežné. Takmer v každej rodine sa našla dcéra či syn, ktorý vstúpil alebo sa pripravoval vstúpiť do rehole. Ľudia mali mnoho detí a nemali dostatok financií, aby pre ne zabezpečili adekvátne vzdelanie. Kláštory a rehole boli vtedy miestom, kde dostali deti ubytovanie, stravu aj potrebné študijné vedomosti.“ Michal teda v tomto čase nebol rozhodnutý, či chce po skončení školy pokračovať duchovnou cestou. Mal mladíckeho ducha, kamarátov, mnoho záujmov, predovšetkým futbal, ktorý odmalička miloval. Usporiadanie spoločnosti po roku 1948, pritvrdzovanie ideologických doktrín a následné protináboženské opatrenia mu však čoskoro akékoľvek slobodné úvahy prerušili.

„Barbarská noc“ – namiesto duchovnej literatúry „budovateľská lopata“

Na štúdium a pobyt v Leviciach spomína Michal ako na obdobie tvrdej disciplíny, modlitieb aj mladíckych hier. Odjakživa ho to tiahlo k futbalu, ktorý aktívne hrával a zúčastňoval sa v rámci voľného času futbalových, ale aj volejbalových zápasov. V kláštore vládol prísny režim. Upratovanie a údržba priestorov, množstvo hodín samoštúdia, modlitieb a duchovných aktivít boli bežnou rutinou Michalovho dňa. Ako absolvent štvrtého ročníka ešte nestihol naplno zvážiť, či by rehoľný život vyhovoval jeho presvedčeniu a či by bol schopný prežiť zvyšok života ako rádový člen rehole tešiteľov. Všetko natrvalo zmenila osudná noc z 14. na 15. apríla 1950, keď kláštor v Leviciach obsadili ozbrojené zložky príslušníkov SNB (Sbor národní bezpečnosti): „My sme už spali, nakoľko v kláštore už bolo po večierke. Zrazu som sa prebudil na veľký hluk a chaos, nad mojou posteľou stál príslušník so samopalom a ráznym hlasom nám všetkým prikázal okamžite vstať a pobaliť si len tie najnutnejšie veci. Potom nás nahnali do priestorov kláštornej jedálne, kde som na stole uvidel veľký guľomet namierený smerom k nám. Zľakol som sa, čo s nami vlastne chcú robiť, či do nás naozaj nebudú strieľať. Nakoniec sme však boli po krátkych organizačných pokynoch vyzvaní, aby sme v doprovode ozbrojencov nastúpili v rozostupoch do pripravených autobusov.“ V kláštore v Leviciach naďalej zostal pod dozorom Michalov strýko Viktor Kurucár, rehoľným menom Bernard, ktorý bol ostrým kritikom režimu, za čo si vyslúžil dlhoročný pobyt vo väzení.

Michalovi ani ostatným chlapcom kompetentní neprezradili, kam ich vezú. Prvá zastávka bola v sústreďovacom kláštore v Podolínci, kde bol akútny nedostatok lôžok aj základných potrieb a chlapci museli fungovať v provizórnom režime. Michal si pamätá aj na incident počas pobytu v Podolínci, keď sa miestne obyvateľstvo snažilo v rámci kresťanskej tradície prostestovať voči zaobchádzaniu s členmi reholí: „Pred kláštorom sa vraj zhromaždili masy miestnych ľudí žiadajúcich, aby nás prepustili, došlo aj k varovnej streľbe a roztržkám. Nakoniec sa pohoršení ľudia predsa len postupne rozišli.“

Po zhruba týždni boli chlapci premiestnení do obce Bajč, kde bolo ďalšie sústreďovacie stredisko. Nasledujúcou zastávkou v týchto hektických dňoch bola obec Kostolná, kde ich zhromaždili v bývalom ženskom kláštore. Tu sa im dostávalo príležitostných politických školení, zameraných na život v socialistickom zriadení. Keďže vládnuca moc potrebovala upriamiť pozornosť obyvateľstva na rýchlosť napredovania socialistickej výstavby a s ňou súvisiacich „lepších zajtrajškov“, našlo sa pre problematických nábožensky perzekvovaných chlapcov nové uplatnenie. Mali pomáhať pri budovaní vtedajšej „Priehrady mládeže“ (dnešná Vodná nádrž Nosice), kde mohol režim bezplatne využiť ich pracovné nasadenie pod rúškom socialistickej prevýchovy prácou. Michal však toto obdobie zvládal statočne a s odhodlaním: „Viete, keď je človek mladý, tak toho veľa zvládne. Neberie to tak tragicky a robí, čo sa od neho očakáva. Pracovali sme poctivo a vynakladali veľa úsilia. Bolo tam aj množstvo mladých ľudí, nejaké voľnočasové aktivity, spoznal som tam veľa dobrých priateľov.“

Pri stavbe Priehrady mládeže strávil Michal celé nadchádzajúce leto. Po skončení prác, na ktoré bol nasadený, sa teda koncom augusta 1950 konečne vrátil domov. Premýšľal, ako v nových časoch naložiť so svojim životom. Keďže štúdium na cirkevných meštianskych školách bolo minulosťou, ktorá už nová doba netolerovala, zvažoval viacero možností. Nakoniec sa rohodol pre štúdium na Strednej priemyselnej škole drevárskej v Liptovskom Hrádku. Kvôli nedokončenému štvrtému ročníku meštianskej školy sa však musel spočiatku prekvalifikovať, a to ročnou praxou piliarskeho praktikanta. Po jej absolvovaní mu bolo umožnené pokračovať v štúdiu drevárskej priemyslovky, ktorú Michal v roku 1955 úspešne absolvoval. Stála pred ním teda nová úloha, akým smerom sa bude uberať jeho život po škole. Ako absolventovi v tej dobe veľmi žiadaného drevárskeho zamerania sa mu núkali rôzne alternatívy. Nakoniec sa spomedzi ponúk Michal rozhodol pre svoje pracovné zaradenie v podniku Drevina Turany, čím sa táto obec stala jeho novým domovom.

Príchod do Turian – nový domov, nový začiatok

Obec Turany (dnešné mesto Turany) si Michal vybral pre svoje pôsobisko aj z praktických dôvodov. V tom čase už totiž chodil so svojou budúcou manželkou Annou Tukovou, ktorá pochádzala z obce Dovalovo neďaleko Liptovského Hrádku. Michal ako pracovitý človek sa rýchlo adaptoval na miestne podmienky a stal sa plnohodnotným občanom obce.

Toto obdobie dočasne prerušil povolávací rozkaz na absolvovanie povinnej vojenskej služby. Na sklonku roku 1955 musel teda zanechať pracovné povinnosti. Vymenil ich za vojenskú rovnošatu a armádnu disciplínu. Povinnú vojenskú službu absolvoval spočiatku v Zlatovciach, keďže však bol aktívnym športovcom, mal byť premiestnený do Uherského Hradišťa, ktoré mal reprezentovať vo futbale. Osud mu však opäť raz zamiešal kartami a poslal ho na iné pôsobisko: „Posádka vojakov z Nového Mesta nad Váhom, ktorí boli zároveň športovci, reprezentanti v boxe, sa dostala do potýčky s miestnymi obyvateľmi, čo bol v rámci vojenskej disciplíny ťažký priestupok. Preto boli z tohto mesta odvolaní a ja spolu s ďalšími vojakmi sme tam boli premiestnení ako nová posádka. Vojenskú službu som teda nakoniec absolvoval v Novom Meste nad Váhom. Tu sme strávili väčšinu služby strážením muničných skladov.“

Vďaka svojej aktivite a športovému zápalu sa stal Michal popri vojenskej službe aj futbalovým reprezentantom za neďalekú obec Kostolné. Dva roky vojenskej služby ubehli ako voda, a tak sa po absolvovaní takzvanej „nadslužby“, ktorá mala slúžiť ako náhrada niekoľkých neskorších „manévrov“ (povinné sústreďovania a cvičenia civilných vojakov v zálohe), sa na konci roka 1958 vrátil Michal konečne naspäť do Turian. Tu v decembri roku 1958 uzavrel civilný sobáš s Annou Kurucárovou, rod. Tukovou. Keďže obaja pochádzali z veriacich rodín, ani realita socialistického zriadenia im nezabránila v neskoršom cikevnom sobáši v Dovalove začiatkom roka 1959. Mladá rodinka sa postupne rozrástla o syna Juraja, dcéru Annu a najmladšieho syna Michala. Zároveň sa Michal opätovne zaradil a profesne zdokonaľoval vo svojej práci pre podnik Drevina Turany, kde mal prežiť celý svoj neskorší pracovný život.

Drevina Turany – poctivou prácou cez úskalia doby

Po počiatočných problémoch s vybavením adekvátneho bývania v Turanoch sa nakoniec mladej rodinke po niekoľkoročnom bývaní v bytoch podarilo vďaka Michalovi dostať sa k možnosti svojpomocnej výstavby jedného zo vzorových domov, ktorý mal vyrábať podnik Drevina Turany. Ten si Michal postupne trpezlivo budoval a býva v ňom dodnes. Vo svojej práci postupne prešiel rôznymi profesiami od majstra, cez vedúceho skladu reziva, vedúceho prevádzky píly aj vedúceho výroby. Pri spomienke na pracovný kolektív si mnohokrát spomína na významného dlhoročného podnikového riaditeľa, ktorým bol Ing. Július Migaľa. Ten pozdvihol podnik na konkurencieschopnú úroveň a dostal ho z najhoršieho aj v roku 1964, keď ho zachvátil rozsiahly požiar, ktorý zdevastoval väčšinu jeho výrobných priestorov. Michal si popri zodpovednej pracovnej činnosti vždy našiel čas aj na futbal, ktorý bol odjakživa jeho veľkou vášňou. Spočiatku ako aktívny hráč, neskôr ako vedúci telovýchovy a funkcionár.

Množstvo zodpovednosti a spoločenských aktivít však neostalo nepovšimnutých zo strany kompetentných, ktorí sa začali zaujímať o to, prečo Michal nie je členom komunistickej strany: „Ja som povedal riaditeľovi na rovinu, keďže sme veriaca rodina, že ak je to nutné, tak vstúpim, ale až keď všetky moje deti budú mať za sebou prvé sväté prijímanie. Na moje počudovanie súhlasil a celé tie roky počkal. Neskôr som teda členstvo v strane prijal, hoci som sa nikdy necítil byť nejakým presvedčeným a angažovaným komunistom. Bola to skôr taká formalita doby.“ Okrem týchto formalít si však Michal spomína aj na množstvo aktivít, schôdzí a iných oficiálnych udalostí, ktoré musel nad rámec pracovného času absolvovať, hoci z praktického hľadiska nemali žiaden hlbší význam. Bola to skôr propaganda doby, ktorá mala naoko deklarovať spoločenský konsenzus a zdanie účasti ľudu na riešení organizácie chodu regiónou a krajiny: „Tie schôdze pôsobili niekedy doslova, že sa schôdza spravila, len aby nejaká formálne bola. Väčšinou sa tam nič podstatné nevyriešilo, povedalo sa pár prejavov, niečo sa zjedlo, niečo vypilo a hlavne sa tam zabíjal čas. Ja som bol v tom období veľmi časovo vyťažený. Súkromný život a starostlivosť ležali mnohokrát len na pleciach mojej manželky, za čo som jej dodnes vďačný.“

Hektické udalosti roku 1968 a príchod intervenčných vojsk vnímal Michal len okrajovo, tieto udalosti registroval skôr cez rozhlas a situáciu v mestách. Dedín, akými boli Turany, sa tieto udalosti dotkli len málo a život pokračoval v pracovno-budovateľskom duchu. Michalova manželka Anna sa po skončení materských povinností taktiež zamestnala v podniku Drevina Turany, kde sa venovala kancelárskej a administratívnej činnosti. Bola odjakživa veriacim človekom, rovnako ako Michal, ktorý bol vychovávaný v kresťanskom duchu, hoci sa kvôli pracovným povinnostiam nemohol naplno zúčastňovať náboženského diania. Perzekúcie z dôvodu viery osobne nepocítil, rovnako nevie, či veriacich z tohto dôvodu sledovali, prípadne udávali. Ak sa tieto skutočnosti diali, ostali pred ním utajené.

Michal prežil aj neskoršie obdobie šedej normalizácie bez výraznejšej zmeny vo svojom pracovnom či súkromnom živote. Ako však roky ubiehali, mal Michal možnosť pocítiť na vlastnej koži niektoré intrigy doby, ktorá umožňovala zákulisnými podrazmi získavať ľuďom bez zábran nezaslúžený majetok: „Bolo to už v roku 1989, ale ešte pred revolúciou. Jeden námestník, s ktorým som nemal dobré vzťahy už od čias školy, vymyslel plán, podľa ktorého som mal byť premiestnený na prácu v Krásne nad Kysucou. Vzhľadom na okolnosti som však vedel, že ak odídem, budem nútený vzdať sa domu, ktorý som si tak ťažko celé roky budoval a plánoval si ho odkúpiť. Vedel som, že v hre nie je žiadna potreba pracovného nasadenia v Krásne, ale snaha pripraviť ma týmto úskokom o dom, na ktorý si už robil zálusk konkrétny človek. Ohradil som sa voči tomu a dokonca odovzdal stranícku legitimáciu spolu s písomným vyhlásením o svojom vystúpení z komunistickej strany. Dotklo sa ma, že po toľkých rokoch práce som mal byť takto podvedený a že strana namiesto ochrany svojho člena chcela pomáhať nestraníkovi, keďže daný nenásytný námestník dokonca ani nebol členom strany a bolo mu umožnené takéto konanie. Prácu v Krásne nad Kysucou som samozrejme odmietol a na zvyšok svojej kariéry som sa znechutený z týchto zákulisných hier vrátil v závode k manuálnej práci medzi jednoduchých pracovitých ľudí.“

Po Nežnej revolúcii  - na trpkej ceste k demokracii

Ako sa spoločenská situácia menila, dorazila po novembrových udalostiach roku 1989 nová demokracia aj do obce Turany. Michal sledoval postupné spoločenské zmeny, nadšenie mnohých ľudí, ale aj obavy z nastupujúcej garnitúry, z ktorej nemal dobrý pocit. Tieto jeho obavy súviseli hlavne s postupným nástupom Vladimíra Mečiara k moci, likvidáciou a privatizáciou dôležitých podnikov, ktorej sa nevyhol ani podnik Drevina Turany: „Po nástupe Vladimíra Mečiara k moci a rozsiahlej privatizácii dorazil aj do podniku Drevina nastrčený Mečiarov riaditeľ, ktorý rovno vyhlásil, že on tento podnik neprišiel pozdvihnúť, ale zrušiť a zlikvidovať. To sa mu aj podarilo. O prácu prišlo mnoho ľudí a nezamestnaní mali vážne existenčné problémy, keďže v okolí bol nedostatok práce.“ Michal nastúpil do dôchodku v roku 1992. Jeho celoživotné pôsobisko – podnik Drevina Turany bol nakoniec v roku 1995 naozaj definitívne zrušený.

Rozdelenie Československa v roku 1993 vnímal Michal ako národne cítiaci Slovák, túžiaci po samostatnosti, pozitívne. Rovnako však z dôvodu, že už počas aktívneho pracovného života videl nerovnomernosť hospodárskeho a ekonomického postavenia Slovákov v rámci spoločnej republiky. S odstupom času a zmenami politických garnitúr nakoniec vidí súčasnú situáciu na Slovensku ako perspektívnejšiu, než tú, ktorú poskytoval bývalý komunistický režim. Vníma väčšiu slobodu aj životnú úroveň obyvateľstva. Spolu so svojou manželkou, ktorá ho verne sprevádza po celý jeho život, trávi Michal Kurucár v Turanoch zaslúžený dôchodkový vek v kruhu rodiny a najbližších.

Jeho životom prechádzalo mnoho zmien, no každú z nich Michal Kurucár ustál v zmysle čestnosti, pracovitosti i kresťanskej úcty k človeku. Tej úcty, ktorú mu chcel režim túžiaci len po jednom červenom pseudonáboženstve, navždy z duše vykoreniť.