The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milan Lacko (* 1941)

• 23. 6. 1941 narodil sa v obci Kapušany pri Prešove

• 1946 spolu s rodičmi odchádza do pohraničia, do mesta Cheb

• 1949 vracajú sa späť do Prešova

• 1951 spoločne s mamou Elenou Lackovou cestujú po Československu s divadelným predstavením Horiaci cigánsky tábor.

• 1952 v Prešove navštevuje základnú školu

• 1957-1960 popri zamestnaní študuje za strojníka v Plzni

• 1957-1958 spolu s rodičmi žije v Karlových Varoch, kde mama pôsobila na odbore kultúry

• 1960-1962 - základná vojenská služba

• 1960-1966 - rodičia žijú v Ústi nad Labem – Elena Lacková tam pôsobila ako osvetová pracovníčka

• 1963 sa zoznámil so svojou manželkou Oľgou

• 1964 sa im narodila prvá dcéra - spoločne majú 5 detí (4 dievčatá a 1 syna)

• 12. 2. 1966 sa z manželkou Oľgou zosobášili

• 1968-1973 zamestnaný ako vodič v Zväze Cigánov-Rómov

• od 1973 vodič v Kovospracujúcom podniku v Prešove

• aktuálne je na dôchodku

Narodil som sa v roku 23.6.1941 v obci Kapušany pri Prešove, pár dni potom ako začala Druhá svetová vojna.

Vojnové obdobie si veľmi nepamätám, lebo som bol ešte malý, ale povojnové roky 1945-47, tie už si trochu pamätám. Bývali sme striedavo v obci Kapušany (okr. Prešov) odkiaľ pochádzal môj otec Jozef a aj vo Veľkom Šariši (okr. Prešov), odkiaľ pochádzala moja mama Elena rod. Doktorová. Pamätám si, ako sme bývali ešte v osade asi 3 kilometre od Veľkého Šariša, kam Rómov vyhodili počas vojny miestni gardisti. Pôvodne domčeky, ktoré mali postavené pri kostole museli v zime zbúrať a na novom mieste si stihli postaviť iba provizórne bývanie. Aj moja mama, aj jej rodičia, aj súrodenci – museli mať veľmi ťažký život. Aj ostatná Rómovia. Zo začiatku vojny otec pracoval pre stavebnú firmu, kde mal na starosti výkup drevených hranolov pre železnicu, ale majiteľ firmy bol Žid, tak firmu zrušili. Neskôr pracoval ako pomocník v kapušianskom mlyne. Spomínal, že v roku keď som sa narodil bol veľmi veľký hlad, ale on vedel vždy zarobiť na jedlo.

Rodičia mali sedem detí, ale jeden chlapec zomrel ako malé dieťa. Takže sme boli 4 bratia a dve sestry. Ja som bol najstarší. Des už žijeme iba ja a najmladší brat.

Po vojne rodičia odišli do Čiech za prácou. Odišli do Chebu, do pohraničia. To bolo hneď po vojne. Ešte existovali súkromné firmy, tak niekoľko chlapov sa dalo dokopy a odišli tam. Najskôr šiel otec a potom sme my prišli za ním. Spolu s nami, tam bola otcova sestra aj otcov švagor. Pracovali tam pri obnove mesta a okolitých dedín, hlavne pri výstavbe vodovodu. Mama tam vtedy ešte pracovala ako kuchárka. Mala svoju kuchyňu priamo na hranici, kde varila pre robotníkov. Boli sme tam asi 3-4 roky.

Mamu to však veľmi tiahlo naspäť, tak sme sa cela rodina vrátili naspäť do Prešova. A tu začala moja mama pracovať ako osvetová pracovníčka. Otec pracoval na pracovnom úrade. A ja som až v Prešove začal navštevovať základnú školu. To už som mal 11 rokov. V triede som bol jediný Róm. V Chebe som do školy nechodil, pretože tam sa ani veľmi nedalo. Tam bolo všetko rozbité, a bolo tam veľmi nebezpečne. My sme bývali dosť ďaleko od školy a sami ste tam len tak chodiť nemohli. Všade naokolo bolo veľa munície a zbraní.

Po ukončení základnej školy, kedy som si urobil naviac niektoré triedy, som nastúpil do práce na železnici a externe som sa učil za strojníka na lokomotívy v Plzni. Bohužiaľ vtedy som urobil veľkú chybu, že som sa ďalej nevzdelával na elektrické a dieselové lokomotívy. Odišiel som na základnú vojenskú službu a už som ďalej v štúdiu nepokračoval. Viacej ma to ťahal k autám, tak som sa zamestnal ako vodič-opravár. A robil som vodiča celý život. Najskôr vo Zväze Cigánov-Rómov, ktorý existoval v rokoch 1968-1973 a neskôr 27 rokov až do dôchodku v Kovospracujúcom podniku v Prešove.

Bohužiaľ na rozdiel od mojej mamy ja vyštudovaný nie som. To a výrečnosť som po mame nezdedil. Ja som skôr po otcovi.

Po niekoľkých rokoch sme sa opäť presťahovali do Čech. Najskôr do Karlových Varov a neskôr do Ústi nad Labem. Tam už moja mam robila ako osvetová pracovníčka. Odišli sme tam hlavne kvôli mojej mame. Mama by z Prešova neodišla, ale tu nemohla rozvinúť svoje aktivity tak ako by chcela. Bohužiaľ otec tam ochorel, podrobil sa operácii a preto sa vrátili naspäť do Prešova.

Neskôr si otec urobil špecializované vzdelanie a pracoval v Prešove na odbore zdravotníctva. V Ústi nad Labem som našiel aj svoju manželku Oľgu (rod. Holubovú), ktorá pochádza z obce Hrabkov (okr. Prešov), ale vyrastala v Prešove. Do Čiech sa dostala podobne ako pán Lacko v povojnových rokoch. Spoločne vychovali 5 detí – 4 dcéry a jedného syna. Manželka Oľga pracovala najviac v školských jedálňach.

O svojej mame Elene Lackovej a jej rodine.

O mame by som vedel rozprávať veľmi veľa. Bola to výnimočná žena. Kto vie, či sa ešte taká rómska žena niekedy narodí. Jej mama bola Poľka. Môj dedko sa s ňou stretol v Rusku, v Moskve. Babka mala iba jedného brata. Bola to dcéra významného Varšavského továrnika a šľachtica. Začala navštevovať súkromnú internátnu školu vo Varšave, avšak po vypuknutí Prvej svetovej vojny, školu premiestnili do Moskvy. Tam ju stretol aj môj dedko, ktorý sa tam dostal ako vojak do zajatia. Pretože bol veľmi dobrý muzikant. Po revolúcii sa ako muzikant ocitol na jednej svadbe, kde bola moja babka ako družička. Okamžite sa do nej zamiloval, ale nestihol ju osloviť. Nevedel o nej nič. Raz keď išiel náhodou po Moskve, rozviazala sa mu topánka a keď sa sklonil aby si ju zaviazal, v okne suterénneho bytu uvidel moju babku. Chodil stále za ňou až ju oslovil a presvedčil ju, aby s nim odišla na Slovensko. Ešte tam v Rusku sa im narodil prvý syn. Ona v tom čase nevedela, že môj dedo je Róm. Vôbec ako Róm nevyzeral. A k tomu sa volal Mikuláš Doktor. Až keď prišla do Prešova, resp. do Veľkého Šariša, tak uvidela jeho príbuzných. Chcela sa vrátiť, ale dedo jej spálil doklady tak sa už nedostala cez hranice.

Môj starý otec však mal ešte pred Prvou svetovou vojnou vo Veľkom Šariši manželku – „bielu“, s ktorou mal dve deti. Avšak počas vojny, keď bol dedko v Rusku, sa doma niečo udialo a jeho manželka si našla iného. Po návrate z vojny sa s ňou môj starý otec rozviedol a vzal si moju babku – Poľku, ktorú si priviezol z Ruska. A táto babka dokonca vychovala aj dedkove dve deti z prvého manželstva. Dedkova prvá manželka sa vydala do Ľubotíc, ale my sme sa s jej potomkami – deťmi a vnukmi – stretávali a navštevovali sa.

Babka si nakoniec zvykla. O deti sa starala veľmi vzorne, a starala sa aby vždy boli slušne a čisto oblečené. Dedko nikdy nepracoval, ale živil sa ako muzikant. Bol vynikajúci   muzikant. Behom jedného roka zomrela aj babka aj dedko. To som mal 17 rokov. Starí rodičia nakoniec dožili v Prešove.

Moja mama v podstate bola polovičná Rómka, ale toto nikdy nepovedala. Vždy o sebe hovorila, že je Rómka. Ešte keď sme bývali na osade napísala divadelnú hru – Horiaci cigánsky tábor. Spoločne ju tam nacvičili. A vo Veľkom Šariši mali premiéru. Trikrát ju tam museli hrali. Neskôr si pamätám, ako mali premiéru v Prešove, v Divadle Jonáša Záborského. Bolo toľko ľudí, že ju museli hrať dvakrát. A potom s touto hrou precestovali celé Československo. Ja ako chlapec si pamätám, ako som s nimi cestoval. Bolo to v 50. rokoch.

Mama neskôr ešte vyštudovala a ukončila vysokú školu – Karlovú univerzitu v Prahe. Ako mi rozprávali jej súrodenci, moja mama bola veľmi usilovná, čo sa týka vzdelania. Stále čítala knihy, vzdelávala sa. Nebola veľmi na domáce práce, ale na knihy áno.

V 50. rokoch začala pracovať v Prešove, postupne sa vypracoval až na krajskú inšpektorku v oblasti kultúry. V tom čase bol Prešov krajské mesto. Bola veľmi usilovná a veľmi veľa písala. Bohužiaľ veľa vecí čo vtedy napísala sa stratilo. Musela stále písať. A ako vedela rozprávať. Bez prípravy dokázala aj niekoľko hodín diskutovať na schôdzach. Pamätám si keď som s ňou chodil napr. do Bratislavy, keď ešte bol Kultúrny Zväz Rómov, tak mama vypracoval všetky stanovy, množstvo materiálov a pod.

V druhej polovici 50. rokoch naši ešte raz odišli do Čiech. Mama si nenašla tu v Prešove vhodné zamestnanie, k tomu sa pripojili nezhody s nadriadenými, a tak podpísala súhlas, že pôjde opäť do pohraničia. Ocitla sa opäť v Chebu, ale čoskoro ju stiahli na odbor kultúry do Karlových Varov. Do Prešova sa vrátila až koncom 50. rokov (1957 alebo 1958 to si už presne nepamätám).   

V 60. rokoch niekoľko rokov pôsobila ako osvetárka v Ústi nad Labem. V roku 1966 sa vrátili do Prešova a mama nastúpila na rovnakú pozíciu osvetárky do obce Lemešany (okr. Prešov). Ešte počas pôsobenia v Ústi nad Labem začala externe študovať FF UK v Prahe, ktorú ukončila až po návrate na Slovensko v roku 1968.

V 70. rokoch už jej veľmi obdobie neprialo. Niektorí funkcionári už boli aj proti nej. Napr. jeden z jej vedúcich na odbore pre riešenie cigánskej otázky bol pôvodne skladník. Keď bol predseda KNV Michal Parada, tak on jej nedovolil skoro nič. Nemohla sa rozvíjať, nemohla vydávať to, čo písala. Písala preto pre iných ľudí, ktorí to potom prezentovali ako svoje práce.

V 1968 roku zakladala Kultúrny Zväz Cigánov-Rómov na Slovensku, pri ktorom pôsobila aj firma Butikher, v ktorej pracoval aj otec. Jozef Lacko bol vedúci prevádzky v Prešove, v ktorej boli rôzni stavební remeselníci. Pracovné skupiny okrem Prešova mal aj v Čechách.

Ocenenia sa dočkala až po revolúcii v 1989 roku. 3. septembra 2001 získala Rád Ľudovíta Štúra III. triedy od prezidenta Rudolfa Schustera. V tom istom roku získala tiež pamätnú medailu Holokaustu, ktorú jej udelil prezident Rudolf Schuster a Nadácia Solidarita.