The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Lampert (* 1924)

• narodil sa 9. februára 1924 v obci Lukáčovce

• študoval na cirkevnom gymnáziu v Nitre, neskôr na priemyslovke v Bratislave, kde v roku 1945 zmaturoval

• zo štúdia na Strojníckej fakulte v Bratislave ho vylúčili, lebo otec bol označený za buržuja

• v októbri 1950 nastúpil na vojenskú službu, odtiaľ ho po preštudovaní materiálov preradili do PTP

• Ako PTPák pracoval na stavbe v Svatej Dobrotivej, v Strašiciach a v Plzni

• Z PTP bol prepustený v auguste 1953

• Zamestnal sa v podniku Stavprojekt, v 4. ateliéri, kde navrhol stavebné projekty

• na živnosť pracoval aj v dôchodkovom veku

• v súčasnosti žije v Bratislave a stará sa o chorú manželku

Nezhody s farárom mu komplikovali život v škole

Ladislav Lampert sa 9. februára 1924 v Lukáčovciach, v obci medzi Hlohovcom a Nitrou. Otec Viktor bol kováčom a mama Mária sa starala o domácnosť. Viktor po smrti kamaráta prevzal v obci šenk, ktorý vlastnil. Pamätník je najstarší z dvanástich súrodencov. Najskôr navštevoval školu v Lukáčovciach, potom študoval na cirkevnom gymnáziu v Nitre. Na štúdium má veľmi zlé spomienky. Dôvodom bol zlý vzťah s farárom z rodnej obce, ktorý mu na škole spôsoboval problémy. Dôvod nezhôd má počiatok ešte o dve generácie pred pamätníkom. Vtedy občania dali zo svojich pozemkov fare dokopy 15 hektárov pôdy, aby nemuseli platiť cirkevné dane. Táto dohoda však bola len ústna a nový farár vyžadoval platenie daní. Obyvatelia Lukáčoviec sa voči tomu vzopreli a na ich čele stál otcov pamätník.

Pamätník hral odmalička na husle. Rád hral s dychovkou v kostole, ale tiež pri tancovačkách. Spomína, že farár ho označil za “spratka”, ktorý chodí po dedine a vyhráva oplzlé pesničky. Spočiatku si z toho pamätník nerobil ťažkú hlavu, až kým nezačali problémy v škole. Bránil sa, „hrám presne to, čo hrá kapela, nič nepomohlo“. Spomína si na zážitok, kedy na latinčine pri písomke sedel sám za katedrou pod dohľadom pátra Rajchu. Ihneď po dopísaní bola škrtnutá s označením „opísal“. Keď sa ohradil, dostal napomenutie a zhoršenú známku zo správania.

Pamätník tvrdí, že vždy inklinoval k strojárskej práci. Kým otec prevádzkoval kováčsku dielňu, pomáhal v nej. Ako 13-ročný robil kuriča a ako 14-ročný obsluhoval mláťačku na obilie. Pamätník na dedine organizoval futbalové zápasy. Snažil sa takýmto spôsobom zjednotiť rozhádzaných ľudí. „Boli tam agrárnici a ľudáci. Pol dediny išlo proti druhej polovici.“ Podarilo sa mu vytvoriť futbalové družstvo. Organizoval a hral aj v divadle v kultúrnom dome za dobrovoľné vstupné.

Rád chodil na poľovačky. Spomína, že otec mal horšie výsledky kvôli zraku, ale pamätník vedel už ako 14-ročný dobre zaobchádzať s puškou, čo sa mu neskôr ešte stalo užitočným.

Kvôli chorobe prerušil štúdium, naspäť ho už po zmene SZM neprijali

Ako 16-ročný odišiel z domu študovať na priemyslovku do Bratislavy. Spomína, že maturoval dvakrát. Najskôr ešte v máji 1945. Táto maturita bola považovaná za neplatnú, preto znovu maturoval v júli toho istého roku.

Ďalej v štúdiu pokračoval na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave na Strojníckej fakulte. Na konci 3. ročníka ochorel a musel odísť na liečenie do Tatier, kde strávil viac ako rok. Do školy sa vracal s otázkou, či mu uznajú tretí ročník. Naspäť ho však už nevzali vôbec, pretože medzičasom sa zmenilo vedenie Socialistického Zväzu Mládeže (SZM). Predsedom SZM bol predtým pamätníkov kamarát z Hlohovca, a preto nemusel chodiť na žiadne previerky. Teraz ho nový predseda Kyselý označil za buržuja a vyhodili ho zo školy. Bolo to kvôli tomu, že jeho otec Viktor vlastnil 15 hektárov pôdy, mláťačku na obilie a šenk.

Začínal ako bežný vojak, po preštudovaní materiálov bol preradený do PTP

Po vylúčení zo školy nevedel, čo má robiť. Pomohol mu kamarát, ktorý mu odporučil uchádzať sa o prácu na Krajskom návrhovom stredisku, kde boli viacerí bývalí podnikatelia. Ladislava prijali na oddelenie technického zariadenia budov. Ani tu však nezostal dlho. V októbri dostal povolávací rozkaz a narukoval na vojenskú službu k útvaru pri Brne. Zatiaľ tu nemali jeho materiály, preto bol bežným vojakom. Po dvoch mesiacoch vo vojenskej službe dostal voľno, no keď sa vrátil, na dvore sa stretol s Kyselým, na ktorého návrh bol vylúčený zo školy.  „Teraz už bol nadporučíkom.“ Pamätník sa domnieva, že bol tajným agentom. Toto stretnutie preňho znamenalo dôkladné preštudovanie jeho materiálov. Následne si musel zbaliť veci, odovzdať pušku. Potom bol prevelený do Svatej Dobrotivej - do Pomocného technického práporu (PTP).

Prácu sa vždy usiloval vykonávať efektívne a kvalitne

Tu ich bolo pri príchode zhromaždených asi 150 – 200. „Nechali nás stáť na dvore. Čakali sme tam asi hodinu, dve. Prišiel kapitán Ťoupalík, priložili mu stoličku a stôl. Vyšiel si na stôl, popozeral sa a začal: ‚Vy banditi brdkých ledov, vy vyvrheli lidské společnosti.’ A teraz začal nadávať a nadával, toľko všelijakých epitetov, čo som počul: ‚Ja z vás udelám vojakov.’ Potom skončil to nadávanie, nikto ho už nepočúval.“

Na druhý deň ráno o piatej mali budíček a o 6-tej odchádzali pracovať do Strašíc, kde im dali krompáče, aby robili cestu. Bol však november a všetko zamrznuté, preto sa takýmto spôsobom nedalo nič robiť. Napriek tomu sem chodili celý mesiac a až potom dostali inú prácu – budovali baraky. Keď hľadali ľudí na murárske práce, prihlásil sa aj pamätník. „Doma som muroval, základy viem, tak som si povedal, že idem tiež.“ Spravili sa dve čaty, kde bol jeden murár a mal päť pomocníkov. Mali robiť s Tencerovými rámami. „Majster nám to prišiel ukázať. Spravili sa tri trojky. Jeden maltoval, druhý podával tehly a tretí kládol. Potom sme sa vymenili.“ Norma bola taká vysoká, že sa to nedalo splniť, aby stíhali pracovať kvalitne. Pamätník po pár týždňoch navrhol, ako zefektívniť prácu. Majstri s ním súhlasili, preto návrh predložili na schválenie aj nadporučíkovi. Ten súhlasil, lebo takýmto spôsobom ušetril pracovnú silu, ktorú mohol použiť pri iných prácach.

Pamätník bol vždy zvyknutý pracovať poctivo bez ohľadu na to, či to bolo ešte doma v Lukáčovciach s otcom, v PTP, alebo neskôr v zamestnaní. Spomína, že počas PTP mu niektorí chlapci hovorili, nech nerobí poriadne, že je to komunistické. Odpovedal však: „Možno tu bude bývať komunista a možno tu bude bývať nejaký iný dôstojník. Prečo by to mal mať chybné? Práca sa robí poctivo.“

Vedúcim kuchyne bol jeden z nich, takže jedla bolo dosť

Zo Svatej Dobrotivej bol po dvoch mesiacoch prevelený do Strašíc. Tu bolo výborné ubytovanie, aj strava. A to vďaka tomu, že sem narukovalo aj päť chlapcov, ktorí sa vo Švajčiarsku stali majstrami pozemného hokeja a chceli tam zostať. Jeden z nich to vyzradil, preto všetkých chytili. Jeden z nich bol kuchár a toho spravili vedúcim kuchyne. Ďalších dvoch si zobral ako pomocníkov. Mali teda kvalitnú stravu.

Na Vianoce polovica vojakov mohla ísť domov, ostatní vrátane pamätníka museli zostať. V dobrom spomína na kuchárov, ktorí varili kvalitne nielen počas sviatkov. „Nemôžem sa tam sťažovať na stravu. Mali sme stavebný príplatok 30 dkg mäsa a mali sme leteckú relutu. Tým, že tam boli naši ľudia, nič nemizlo. Držali s nami. Väčšinou v kuchyni polovička ide preč.“

V PTP bolo najdôležitejšie, aby sa zišla dobrá partia ľudí

V Strašiciach pracoval asi pol roka a potom ich vystriedali starší muži, boli to bývali vojaci, ktorí nesúhlasili s režimom. „Stačilo niečo povedať proti strane a už bol koniec. A hlavne u dôstojníkov to tak bolo.“ Pamätník bol preradený do Plzne, kde už to bolo horšie s ubytovaním aj so stravou. „V Plzni boli staré baraky, voda bola len v jednom z nich, kde boli aj sprchy, lenže neboli vykurované. Keď prišiel október, november, sprchy a umývadlá zamrzli a čakali sme do marca, kedy sa pustili. Nemali sme vôbec vodu. Bola tam jedine riečka Radbuza, ale tá zamrzla tiež. Čakali sme, kedy sa ľady rozpustia, aby sme sa tam mohli chodiť umývať. Bolo tam asi 1,2 metra vody.“ Neskôr zistil, že v Plzni sú verejné sprchy, takže sa chodil každú nedeľu umývať tam.

Pamätník spomína, že tu mali veliteľa, ktorý si za nimi prišiel po radu. Mal barak, ktorý sa mu nepáčil a chcel ho zbúrať a postaviť nový. Navrhli mu, že to spravia. Stačí, ak zabezpečí 2 autá a naložia materiál. „Tak sme sa striedali vždy po päť až desať ľudí.“

Okrem práce mali na dennom režime aj politické cvičenia, nikto ich však nebral príliš vážne a bavili sa počas tohto času o iných témach. „Debatovali sme o všetkom možnom.“ Neskôr sa od nich postupne upustilo. „Veliteľ na nás netlačil, lebo sme mu robili barak.“ Vždy všetko záležalo od zloženia ľudí v skupine. Pamätník spomína na rôzne prístupy nadriadených a aj na jednotu vojakov. Raz prišiel veliteľ, ktorý sa vyhrážal, že im spraví poriadnu vojnu. Keď však zavelil vpravo bok, všetci sa otočili vľavo. Takto sa vraj snažil asi pol hodinu. „Robili sme si z neho posmech. V lete ho zas dopraváci nahovorili, aby išiel na stavbu a zobral dve alebo aj tri autá. Z Prahy priniesol z výrobne ľad, že tu spravia klzisko. V lete. A on naozaj išiel.“ Pamätník v dobrom spomína na Janka Sochora, ktorý bol staršinom skupiny, čo je po veliteľovi najvyššia hodnosť.

Počas celého pôsobenia v PTP nosili vyradené nemecké uniformy a ruské bagandže. „Tie bagandže boli veľmi dobré, ľutujem, že som si ich nevzal.“

Počas voľna chodili vojaci aj dôstojníci do hostinca. Pamätník spomína na príhodu, kedy sa dôstojník urazil, že ho vojaci nepustili v električke sadnúť, a to ani po vyzvaní. Nahneval sa a chcel dať všetkých zavrieť. „Celá električka plná PTPákov sa zobrala a išla s ním. My, čo sme to z druhej električky videli, sme povedali nášmu veliteľovi stavby, že ideme tiež.“ Hlavný veliteľ však rozhodol, že sú tu na prácu a nie je možné zastaviť výstavbu, preto nikoho nezavrie.

Pracovať musel každý, ale nikto ho nechcel zamestnať

Pamätník bol vďaka svojej priateľke Márii, s ktorou sa neskôr oženil, prepustený o dva mesiace skôr. „Jej sused jej poradil, aby napísala žiadosť generálovi Čepičkovi.“ Pamätník nevie, čo bolo obsahom žiadosti. Prepustený bol v auguste 1953. Nechcel sa vrátiť domov do Lukáčoviec, preto sa oženil a zostal v Bratislave. Snažil sa nájsť si prácu, nebolo to však jednoduché. „Vtedy to bolo tak, že každý musel robiť, ale mňa nikde neprijali.“ Otec manželky Márie pôsobil vo Zvolene v mraziarňach a poradil pamätníkovi, že hľadajú strojára, aby si dal žiadosť. „Netrvalo ani týždeň a napísali mi odpoveď ´obsadené´. V skutočnosti to nemali obsadené ani celý nasledujúci rok.“ Pamätník v žiadosti uviedol, že bol v PTP, preto ho neprijali. Spomína tiež, že Krajské návrhové stredisko, v ktorom pracoval pred službou v PTP, bolo zrušené a namiesto toho vznikol podnik s názvom Stavoprojekt, kde ho tiež najskôr neprijali a povedali, že PTPákov neberú. Pýtal sa teda kamarátov, či o niečom nevedia. Jeden z nich bol námestníkom v Stavprojekte a išiel s pamätníkom na osobné oddelenie, kde ho predtým odmietli prijať. Tu hneď vedúci reagoval, že pamätník bol v PTP. Avšak, kamarát mal vyššie postavenie, vďaka čomu pamätníka prijali.

Ľudí rozdelili do skupín podľa politickej spoľahlivosti a určili im, čo môžu robiť a čo nie

„Dostal som sa do ateliéru 4, ktorý robil nemocnice. Pracovali tu väčšinou bývalí podnikatelia, ktorým zobrali podniky.“ Pamätník sem nastúpil v zime 1954 a v ďalšom roku prebiehala previerka, kedy všetkých rozdelili do skupín. „Ľudia boli delení na Áčko a na Béčko.“ Ľudia v skupine A mohli pracovať v štátnej službe, ostatní mohli robiť len vo výrobe. Pamätník sa u vedúceho dobrovoľne hlásil na prácu na pozemných službách v kategórii B, aby sa vyhol previerke, pretože Stavprojekt a tvorba projektov bola štátna služba. Ten však bol s jeho prácou natoľko spokojný, že ho tam odmietol pustiť a zobral pamätníka za námestníkom Baranovičom, ktorý ho mohol zaradiť do skupiny A. Z dokumentov čítal, že jeho otec mal šenk a mláťačku. Pamätník k tomu dodal, že v istom roku mal aj dve mláťačky, načo Baranovič reagoval, či sa za svojho otca nehanbí. Pamätník odpovedal: „Pán námestník nie, ja som hrdý na otca.“

Mohol zostať v práci, ale robil projekty, ktoré iní nechceli

Ovládal murárske aj stolárske práce, preto nemal obavy z manuálnej práce a z toho, že by sa neuživil. Keďže vedúci ateliéru považoval pamätníka za potrebného zamestnanca, dohodol sa s námestníkom a udelili mu výnimku. Malo to byť len dočasne, kým za neho nájdu náhradu. „Bol to zabijak pre mňa, lebo som tam na výnimku pracoval dlhé roky a zneužívali to. To, čo iní nechceli robiť, hodili to mne.“ Pamätník si vždy so všetkým poradil, a to čo nevedel, si detailne naštudoval. Pri projekte na výstavbe nemocnice Kramáre v Bratislave dostal za úlohu spraviť centrálny rozvod kyslíka. Všetky informácie si musel sám zháňať. Vycestoval do Lipska v Nemecku, kde sa mal inšpirovať a získať potrebný materiál. Cestoval sem na vlastné náklady a nemal to ani preplatené ako služobnú cestu. Bol aspoň rád, že mu to nestrhli ako dovolenku. Keď zistil, ako problém riešiť, iná skupina si ho prisvojila a realizovala po celom Slovensku. „Nedostal by som za to peniaze, ale je svinstvo, že vám zoberú, čo je po vyriešení vaše iné profesie.“ Ďalším významným projektom, na ktorom pracoval, bol projekt na čistiacu vodu pre Bernolákovo. A neskôr tiež zabezpečenie likvidácie rádioaktívneho odpadu pre Národný onkologický ústav v Bratislave.

Stavoprojekt sa začal postupne zameriavať hlavne na bytovkovú výstavbu, kde stačilo kopírovať projekty a stavať budovy. Ateliér 4, kde pracoval pamätník, sa zaoberal atypickými stavbami s náročnejšími projektami, preto dostali výpoveď ako finančne neúnosní. Členovia tohto ateliéru sa teda osamostatnili a v správe ministerstva zdravotníctva pôsobili pod názvom Zdravoprojekt. Pamätník tu pôsobil najskôr ako vedúci projektant, neskôr hlavný projektant. Počas kupónovej privatizácie celý Zdravoprojekt zanikol. Pamätník však súkromne na živnosť pracoval až do veku 85 rokov a menšie projekty robil aj neskôr. Pracoval napríklad na rekonštrukcii kúpeľov v Dudinciach.

Ľutuje, že sa dal nahovoriť na vstup do KSČ

Pamätník si chcel dokončiť vysokoškolské štúdium, nato však potreboval odporučenie podniku, ktoré vydávalo politické oddelenie. Tu mu napísali „nežiadúci dokončiť“. Bol politicky nespoľahlivý, preto ho na školu nemohli prijať späť. Riaditeľ podniku ho nahováral, aby vstúpil do strany. Nesúhlasil so vstupom a nevrátil sa ani do školy. Nespomína si na presný dátum, no približne 4 roky pred pádom režimu nahováraniu podľahol a podpísal vstup do strany. Myslel si, že už nebude musieť robiť v práci úlohy, ktoré nikto nechce, ale ako sám tvrdí, dostal sa z dažďa pod odkvap. Všetko pokračovalo ako predtým, len s iným odôvodnením. „To je stranícka úloha, to musíš splniť. Zas to zneužívali, že mi dávali stranícke úlohy.“

Vstup do strany bol pre neho teda úplne zbytočný a neefektívny, navyše bol z tohto kroku nešťastný aj jeho otec Viktor, ktorý údajne predpovedal, že komunizmus sa udrží najviac 40 rokov. Pamätníka to mrzelo a povedal otcovi. „Chcel som mať pokoj, spravil som volovinu, ja viem.“

Pri živote ho drží láska k manželke

Vo voľnom čase rád hral stolný tenis. Momentálne však väčšinu času trávi doma s manželkou, o ktorú sa s láskou stará a bez ktorej by už ani nemal chuť do života. Vraví: „Starecký život nie je zaujímavý, nikto vás už neberie vážne.“ Kým býval v časti Krasňany v Bratislave, bol vo výbore jednoty dôchodcov. Musel sa však presťahovať, lebo v bytovke nemali výťah a manželka už bola na vozíku.

Získal rôzne diplomy za prácu, ale tiež odznaky PTP, z ktorých nemá radosť a nevníma ich ako ocenenie, lebo mu pripomínajú ťažké obdobie života. „Keď si spomeniem prečo to všetko bolo, komu som čo spravil...“ Mrzí ho, že jeho otec bol označený za buržuja kvôli tomu, že vlastnil 15 hektárov pôdy a šenk po kamarátovi.

*Pamätníkovi v súčasnosti najviac chýba pohyb. Celý život bol zvyknutý športovať, túto možnosť znemožnili jednak opatrenia proti šíreniu korona vírusu a taktiež nemôže manželku nechať bez dozoru. Po 70-tich rokoch spoločného života ju však odmieta dať do ústavu a chce sa o ňu naďalej starať.