Nataša Lichnerová, rod. Dekanová

"Rozpad Česko-Slovenska som vnímala tak, že som spokojná, že sme sa rozdelili. Celý čas som bola taká, aj môj otec bol dosť národovec, a ja po tých skúsenostiach v národnej reprezentácii, kde v podstate z tých dvanástich sme boli vždy dve alebo tri (Slovenky), tak som si hovorila, že keď budeme mať samostatný štát, oveľa viac ľudí dostane príležitosť a naučí sa nielen v športe, ale vo všetkom. Či už to boli všelijakí ministri a ja neviem, aj v zahraničí tie zastupiteľské úrady, lebo tam bolo málo Slovákov. Centrála bola v Prahe, čiže tam sa všetko delilo. Ja som mala pocit, že porastieme ako národ rýchlejšie, než keby sme boli v Česko-Slovensku. Možno sa mýlim, ale ja mám pocit, že je to tak dobre."

Spomínate si potom, kde ste sa nachádzali 21. augusta? „Áno, spomínam si nato veľmi presne. Bola som doma aj s bratom. Mama mala vtedy dovolenku, ale nebola doma. Vtedy mali prvýkrát dávať Beatles v kine Praha. S bratom sme boli prichystaní, že hneď vyrazíme. Ja som zapla rádio a hovorím si, čo to dávajú takú blbú rozhlasovú hru. Stále hovorili, že vojská a neviem čo. Nevedela som, kde som, keď som sa ráno zobudilo, vôbec mi nenapadlo, žeby sa také niečo mohlo stať. S bratom sme sa obliekli, naraňajkovali vyrazili sme, že ideme do mesta. Bývali sme vtedy na Zrínskeho, to je pri Holubyho, tam je tá pôrodnica, takže oproti sme bývali. Keďže to bol len kúsok, s bratom sme sa vydali pešo dolu do mesta a jak sme boli práve na križovatke, ako sú Palisády, stretli sme mamu. A mama mi hovorí, deti kam idete? Nesmiete ísť do mesta, tam sa bojuje. Hovorím, jako sa bojuje? Veď nás napadli Rusi. Takže vtedy sme zachytili taký šok. V ten deň sme teda nešli, ale potom na druhý alebo tretí deň bola v meste fantastická nálada. Boli tam tí Rusi a mnoho ľudí sa s nimi rozprávalo; a aj tí vojaci boli celkom prekvapení, že načo prišli, veď sa tam nič nedeje. Najlepšie boli tie plagáty, ktoré boli všade vylepené, také texty, akože vymením lásku k Sovietskemu zväzu za kýbel makových slížov. A v podstate také všelijaké vtipné. Celé korzo bolo s tým olepené. Chodili sme do mesta a sme to čítali.“