The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Katarína Lokšová-Ráczová (* 1950)

• narodila sa v roku 1950 v Košiciach

• má maďarskú národnosť

• otec ako riaditeľ maďarskej školy falšoval doklady pre židov

• zachránil aj matku pamätníčky a bol vyznamenaný titulom Spravodlivý medzi národmi

• Katarína vyštudovala farmaceutickú fakultu v Bratislave

• od detstva šermovala

• vrcholom jej kariéry bolo získanie striebornej medaily vo fleurete na Majstrovstvách sveta 1978 v Hamburgu.

• zúčastnila sa troch olympiád - Moskva (1980), Mníchov (1972), Montreal (1976)

• vrcholovému športu venovala 15 rokov

• počas dlhej kariéry sa 13-krát stala majsterkou ČSSR

• po skončení športovej kariéry začala v Bratislave trénovať deti

• zakladala slovenský Klub fair play a stala sa národnou ambasádorkou pre šport, toleranciu a fair play Rady Európy.

• stále je aktívna v šerme aj olympijskom hnutí

A ja som dosť romantická duša, uvidela som túto ceremóniu a hovorím: „Ach, ja by som tiež chcela zažiť, aby ma takto profesor Pačenovský pasoval za úspešného šermiara!” a to bola tá chvíľa. 

Týmito slovami si spomína na začiatky svojej športovej kariéry bývalá československá reprezentantka v šerme, Katarína Ráczová. Práve nádherná ceremónia, počas ktorej pasovali úspešných šermiarov tak, ako kedysi pasovali rytierov, rozhodla o Katkinej životnej ceste. Romantická stránka jej duše prevážila a bolo to to najlepšie, čo si mohla vybrať.

Katarína Ráczová-Lokšová sa narodila 3. októbra 1950 v Košiciach do zmiešanej židovsko-maďarskej rodiny. Rodičia, s ktorými mala krásny vzťah, sa obaja narodili v Košiciach, avšak paradoxne do rôznych krajín. Keďže Košice istý čas patrili Maďarsku, jeden z rodičov sa narodil s maďarskou národnosťou a druhý, neskôr, s československou. Otec Oliver Rácz pracoval ako riaditeľ maďarskej základnej školy v Košiciach a mamička Katarína tam pôsobila ako učiteľka. Ich láska bola veľmi silná a to nielen vďaka tomu, že sa spoznali veľmi mladí a ich vzťah pretrval dlhé roky, ale aj vďaka náročným skúškam, ktoré spolu prekonali. Keďže mama Katarína, za slobodna Nyiszliová, bola židovského pôvodu, musela sa počas druhej svetovej vojny skrývať, v čom jej pomohol práve jej budúci manžel. Z tejto veľkej lásky sa narodila nielen malá Katarína, ale aj jej o štyri roky starší brat Oliver. 

Židovsko-maďarské korene a vplyv druhej svetovej vojny

Katarínina mama, ktorá bola židovského pôvodu, to počas vyčíňania holokaustu nemala jednoduché. Nepochádzala síce z pobožnej rodiny a židovským tradíciám sa doma veľmi nevenovali, ale tým sa nič nemenilo na skutočnosti, že sú židia. Stará mama bola neobyčajne dobrá duša, ktorá pomáhala iným a do poslednej chvíle neverila, že by sa mohlo niečo také ako holokaust naozaj niekedy stať. Mama Katarína stihla ujsť vďaka falošným papierom, ktoré jej vybavil Oliver a vďaka ktorým sa mohla presunúť do Budapešti, kde ju ukryl u svojich známych, u tety Eržike a uja Istvána Csordášovcov, kde prečkala vojnu ako šička bielizne. Išlo o bezdetný pár, s ktorým udržiavali kontakt aj po vojne, teta Eržike sa chovala ku Katke ako jej druhá stará mama. 

Otec Oliver sa snažil pomôcť aj zvyšku jej rodiny, ale Katarínina mama odmietla odísť s nimi. Keď sa po vojne vrátili späť do Košíc, zistili, že matkini príbuzní boli odvedení do košickej tehelne, kde zahynuli. Z jej rodiny prežila len sestra Marta, o čom sa mama dozvedela z telegramu, ktorý neskôr dostala. Zistila, že Marta sa dokázala pretĺcť koncentračným táborom a vydala sa za vojaka, s ktorým odišla žiť do New Yorku. Zaujímavé je, že jediný člen rodiny, ktorý sa stretol s Martou po vojne, bola práve jej neter Katka. Jej mama nechcela absolvovať stretnutie, stačilo jej vedieť, že Marta žije a je šťastná. Bála sa bolestivých spomienok a príbehov, ktoré by si určite vypočula. „Nemala odvahu to riskovať,” vysvetľuje Katarína. 

Katka si na výnimočné stretnutie so svojou tetou veľmi dobre pamätá. Keďže išlo o šermiarsky turnaj v New Yorku, kde reprezentovala Európu a nie konkrétne Československo, nemala ani len dres, v ktorom by ju bolo možné rozpoznať. Spomína si, že sa zrazu objavil mladý chlapec s nižšou, zavalitou, nevšedne oblečenou paňou a prenasledovali ju po celej telocvični. Katarína už mala strach, a tak sa zastavila pri inom družstve, aby nebola sama. Práve tam ju pár dobehol a pani k nej pristúpila so slovami, či je Katarína Ráczová. Takto nevšedne sa spoznali. 

Katkin otec pochádzal z tradičnej kresťanskej rodiny a jeho mama bola prísnej povahy, ale nikdy s ňou problémy nemal, práve naopak. Oliver počas druhej svetovej vojny pracoval ako administrátor, vďaka čomu dokázal pomôcť s úkrytom nielen svojej budúcej manželke, ale aj mnohým iným ľuďom s rovnakým osudom. Medzi týmito ľuďmi bol napríklad aj uznávaný lekár Štefan Šimko, ktorému zohnal papiere po nebohom vojakovi. Na Olivera však nakoniec prišlo udanie. Tesne pred koncom vojny sa aj on musel skrývať, keďže bol odsúdený na smrť za svojej neprítomnosti. Ukrýval sa v košickej krypte farára Lexmana, ktorý takto pomohol aj ďalšej dvadsiatke ľudí. Oliver Rácz za svoje hrdinské činy získal v roku 2019 titul „Spravodlivý medzi národmi”, pričom celú túto agendu vybavovala ich dcéra Katka. „Dcéra si dala taký životný cieľ, že otec si to zaslúži.” Otec nezvykol o svojich pocitoch z týchto čias hovorievať a o tom, čo všetko v tom období prežil, sa jeho deti, Katarína a Oliver, dozvedeli až z jeho knihy. Tá vyvolala množstvo otázok z ich strany, ale nechceli jatriť staré rany. „Myslím, že tie zážitky boli tak bolestivé, že sa snažili na to zabudnúť.” 

Po skončení vojny sa Oliver rozhodol Katarínu nájsť a spolu sa vrátili späť do Košíc. Mamička Katka nebola s vojnovými tragédiami zmierená a žila skôr z povinnosti. Nový zmysel života objavila až potom, čo sa jej narodili dve krásne deti. Spolu s novým životom prišiel aj nový politický režim, komunizmus. Katarínin otec sa stal členom komunistickej strany, avšak netušil, ako bude nový režim fungovať. „Očakával niečo iné, ako sa stalo.” Otec dúfal v niečo pozitívne, ale víťazstvo komunizmu nakoniec viedlo znovu len k strachu, najmä po vypuknutí nešťastných vykonštruovaných súdnych procesov. Aj mama bola členkou strany, avšak ona z nej tesne pred koncom režimu vystúpila.

Školské časy a začiatky športovej kariéry

Katarína a jej brat navštevovali maďarskú základnú školu v Košiciach, kde pôsobili aj ich rodičia. Napriek tomu, že väčšinou sa i doma rozprávali po maďarsky, obaja ovládali aj slovenčinu. Katka nikdy nepotrebovala protekčné zásahy svojho otca. „Ja musím mať všetko lepšie, ako dobre,” dodala pamätníčka. Čo sa týka športu, ako deti boli k nemu vedení od malička. Katka začínala gymnastikou, plávaním či krasokorčuľovaním. Ako prvý so šermom začal jej starší brat, a keďže bolo pre rodičov jednoduchšie, aby ich deti navštevovali rovnaký krúžok, prihlásili na šerm aj dcéru, ktorá teraz konštatuje, že „začiatky boli kruté.” Katarína nevedela, o čo v šerme ide, nemala k nemu vzťah a neraz plakávala, keď sa mala zúčastniť hodiny. Moment, ktorý jej počiatočnú nechuť zmenil, je spomenutý v titulku príbehu - bol ním neobyčajne krásny ceremoniál, ktorý Katka videla. Práve po tejto honosnej ceremónii začala trénovať o dušu. Vtedy mala len trinásť rokov a už o dva roky neskôr sa zúčastnila celoštátnych pretekov v Brne, kde zastupovala tie najlepšie šermiarky, ktoré sa nemohli zápasu zúčastniť. Vďaka pomoci trénera Pačenovského a jej kolegyne Mariky bol pre ňu tento turnaj veľmi úspešný. „To bol môj prvý turnaj, víťazný,” spomína Katka. Netrvalo dlho a jej úspech rástol bleskovou rýchlosťou. Krátky čas na to súťažila na Majstrovstvách ČSSR v Karlových Varoch a umiestnila sa na stupienku víťazov. Nakoľko úradujúca majsterka bola zranená, doma ju privítali so slovami: „Mala si šťastie, lebo Silvia tam nebola.” Tento komentár ju vtedy veľmi roztrpčil, ale svoje víťazstvo potvrdila ešte trinásťkrát. 

V roku 1969 sa Katarína rozhodla pre štúdium na Farmaceutickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, čo znamenalo aj prestup do bratislavského šermiarskeho klubu pod vedením trénera Aladára Koglera. Farmácia bola veľmi náročnou voľbou a hoci mala určité úľavy, štúdiu musela venovať rovnaké úsilie ako ostatní spolužiaci. Aj napriek neprerušenej športovej kariére sa jej podarilo skončiť vysokú školu s vyznamenaním. V tom čase bola už Katarína tehotná s dcérou a nemala športové povinnosti. 

Prelomové sedemdesiate roky a rastúci športový úspech

Aj v Kataríninom živote je spomienka na rok 1968 jednou z tých nezabudnuteľných. Každé leto chodievala celá jej rodina kempovať do bývalej Juhoslávie a ani v tomto roku to nebolo inak. Spomína si, že nemecká rodina, ktorá sa rozložila vedľa nich, počúvala rádio a hneď sa za nimi rozbehli so správami, že niečo sa chystá a ak chcú, dajú im svoje nemecké pasy, aby sa nemuseli vrátiť späť do ČSSR. Napriek ponúkanej pomoci sa Katkina rodina domov vrátila. V osudnú noc 21. augusta sa zobudili na zvuk padajúcich pohárov a na silné búchanie na dvere. Keďže jej otec bol vo vysokej funkcii, hľadali ho, aby prehovoril k maďarskej menšine, ktorá bola plná strachu. „Pán z Nemecka mal pravdu…” spomenuli si na nemeckú rodinu z kempu. Otca okamžite zapojili do diania a zúčastňoval sa tajných stretnutí v Prahe. Niekoľko dní ani presne nevedeli, kde je. 

V tom čase sa Katarína chystala na juniorské Majstrovstvá sveta do Talianska, kde ich delegáciu privítali neobyčajným spôsobom. Po ich vystúpení hľadisko plné ľudí kričalo a s nadšením tlieskalo. Dokonca za ňou prišla sovietska šermiarka, ktorá jej dala jeden zo svojich odznakov a ospravedlnila sa. Katarína jej povedala, že ona sa nemá za čo ospravedlňovať, mali len osemnásť rokov a ony predsa politiku nerobia. Bolo to veľmi úprimné stretnutie, plakali a objímali sa. Iným dôležitým momentom na spomínaných majstrovstvách bol súboj medzi pražskou šermiarkou Tamarou a sovietskou pretekárkou. Súťažilo sa podľa signalizačného zariadenia, ktoré v jednom okamihu prestalo reagovať. Z neznámych príčin sa vtedy Češka rozutekala a Sovietka sa rozbehla za ňou. Keďže mala sovietska šermiarka plné právo našu reprezentantku zasiahnuť, chcela ju pichnúť do chrbta. Fotografia, ktorou fotografi tento moment zvečnili, bola na druhý deň vo všetkých politických novinách. Symbolicky ňou zosobnili okupáciu, ktorá práve prebiehala v Československu. Titulok „Ako v politike, tak v športe” bol všade. 

Katarína, pravdaže, veľmi emotívne vnímala politickú situáciu doma v Československu. Množstvo ich priateľov emigrovalo do bývalej Juhoslávie, avšak následky čakajúce ich rodinu, ktorá zostala doma, boli fatálne. V Katkinej mysli sa často prehrávala tá istá otázka: Prečo nemôžu napríklad všetci normálne cestovať? Nad emigráciou nikdy nepremýšľala. Ako úspešná športovkyňa mala veľa príležitostí vycestovať a dokonca aj ponuky zostať v zahraničí, avšak odmietla. Možno aj preto, že ona sama nemala s režimom problémy. Podobne na tom bol aj jej brat, ktorému sa bez najmenších komplikácií podarilo ukončiť medicínu s červeným diplomom . Katarínu ako vynikajúcu reprezentantku často lákali do Prahy a rovnako to na ňu skúšali aj komunisti, ktorí chceli, aby spolupracovala so Štátnou bezpečnosťou za odplatu. Jej odpoveď bola vždy rovnaká. Nie. 

Počas ďalších rokov Katarínine úspechy v športe pribúdali a s nimi prišli aj nešťastné či nepríjemné udalosti. Jednou z nich bol napríklad teroristický útok na olympiáde v Mníchove, kde bola Katka v centre diania a vtedy ju veľmi poznačil strach, na ktorý sa nedá zabudnúť. Zahrávanie sa so cťou športovcov kvôli politickým cieľom nemalo konca. Len pár týždňov pred Olympiádou v Moskve v roku 1980 sa stretla na turnaji v Taliansku s nemeckou šermiarkou, ktorá nastúpila na súboj s uplakanými očami. Tvrdila, že na moskovskú olympiádu nenastúpi kvôli trestu jej krajiny za inváziu v Afganistane. Veľká nespravodlivosť, bolesť či sklamanie zo zasahovania politiky do sveta športu nebolo ničím ojedinelým. Žiaľ, aj Katarína zažila niečo podobné v roku 1984, keď sa 12. mája dozvedela, že organizátori hier nedokážu zabezpečiť ich bezpečnosť či dodržať olympijskú chartu, a práve preto v záujme ochrany športovcov socialistické krajiny nepošlú svojich športovcov do Los Angeles. „Toto rozhodnutie zobralo česť športovcom bojovať na olympijských hrách,” dodala roztrpčene Katka. Pravdepodobne išlo o odvetu za podobné rozhodnutie v Moskve. V roku 2014 česká vláda pozvala týchto športovcov a dodatočne sa im ospravedlňovala. Tento akt však športovcov veľmi neutešil. Rovnaká situácia ju postihla aj pred Majstrovstvami sveta v Buenos Aires, kde sa kvalifikovala ako jediná z ČSSR a len preto, že ona aj tréner boli Slováci a politický vedúci, ktorý mal ísť s nimi, bol z Prahy, sa cesta neuskutočnila. Podobnej nespravodlivosti bolo ešte mnoho. Šerm nebol len o čistej hre, rovnako zavážili aj celkom nešportové politické rozhodnutia.

Katarínin súkromný život a ukončenie kariéry vrcholovej športovkyne

Po zmarenej ceste do Buenos Aires sa Katka rozhodla vrátiť domov, do Košíc. Chcela načerpať nové sily a relaxovať. V jeden teplý letný deň sa vybrala spolu s kamarátkou na miestne kúpalisko, kde ich cestu prerušilo pískanie chlapca. Po krátkej chvíli sa všetci spolu stretli pri bazéne, kde strávili deň. Katku prekvapila chlapcova otázka: „Slečna, môžem vás pozvať na zmrzlinu?” Predpokladala totiž, že sa chlapec zaujíma o jej kamarátku. Po zmrzline prišlo pozvanie na večeru a v tak v roku 1977 stretla pamätníčka svoju životnú lásku, lekára Viliama z Košíc. 

Viliam, kedysi aktívny tenista, mal pre Katku veľké pochopenie v a dokázal ju v jej športovej kariére podporiť. Udalosti nabrali rýchly spád a v roku 1978 mali svadbu. Nasledujúci rok sa im narodila dcéra Katarína a v roku 1983 syn Oliver. S deťmi im veľmi pomáhali rodičia, keďže Viliam a Katka neustále pracovali. Vďaka tomu im neskôr bola pridelená aj škôlka, čo sa pravdepodobne stalo tŕňom v oku viacerých mamičiek. Katarína ani len netušila, že ju každé ráno pri vyprevádzaní dieťaťa do škôlky niekto sleduje. Začínala vždy neskorším tréningom, nikdy preto nebývala ráno upravená ako do práce, čo mohlo navodiť dojem, že do žiadnej práce nechodí. Kvôli udaniu bola predvolaná na vtedajší národný výbor, na oddelenie verejného poriadku vo veci pohoršenia mravov. Veľmi plakala a výsluch bol pre ňu ponižujúci. Našťastie sa všetko dodatočne vysvetlilo, „ale bol to pre mňa šok, že si vôbec niekto dá tú námahu, že ako to ja nechodím do roboty a vôbec, že z čoho ja žijem.” 

Pred ukončením športovej kariéry boli najdôležitejšími športovými momentmi v Katkinom živote jednoznačne svetová Univerziáda, kde štartovala svetová špička v šerme a turnaj svetového pohára v Turíne, v tom čase najväčší svetový turnaj, väčší než majstrovstvá sveta. Katarína tento turnaj vyhrala a na odovzdávanie cien nikdy nezabudne. Boli pozvaní do kaštieľa, mala oblečené krásne dlhé šaty a bola obdarovaná kyticou nádherných, takmer metrových ruží. „Bol to krásny moment,” konštatuje nostalgicky Katarína. 

Ukončenie kariéry bolo symbolické a prepletené s materskými povinnosťami i radosťami. V roku 1978 počas príprav na turnaj v Hamburgu zistila, že je tehotná, a tak už spolu s dcérou vyhrala druhé miesto na Majstrovstvách sveta. Túžila, aby o takýto „spoločný“ úspech nebolo ukrátené ani jej druhé dieťa. A práve počas tehotenstva so synom Oliverom štartovala v roku 1983 poslednýkrát na Majstrovstvách ČSSR, ktoré sa jej tiež podarilo vyhrať. Tento splnený cieľ predstavoval zároveň ukončenie jej vrcholovej kariéry. Ak by sa mohla zúčastniť olympiády v Los Angeles, pravdepodobne by trénovala ďalej, ale tá sa neuskutočnila. A hlavne, v tom čase už boli deti v jej živote na prvom mieste. 

Po kariére vrcholovej športovkyne nasledovalo zaradenie sa do „normálneho“ života. Pravdaže uvažovala nad vyštudovanou farmáciou, ale popri športovej kariére ju nik nechcel zamestnať na niekoľkohodinový úväzok. Po takom dlhom čase mimo farmaceutickú prax už nebolo reálne zamestnať sa v tejto sfére. „S pomocou manžela som našla zamestnanie, ktoré bolo horšie ako zlé.” Pracovala v ústave, kde čítala zahraničné vedecké časopisy, z ktorých robila odporúčania. Plat síce dostávala každý mesiac, ale význam vo svojej práci nevidela žiaden. Našťastie sa objavilo svetielko nádeje a po revolúcii získala funkciu v Slovenskom olympijskom výbore a stala sa predsedníčkou klubu Fair play. Táto práca ju veľmi napĺňala, keďže je zástancom myšlienky, že víťazstvo je síce krásne, ale má cenu len vtedy, keď je čestné. 

Spomienka na revolučné roky, rozpadnutie Československa a záver príbehu

„Od rána do večera sme sedeli pred telkou s manželom, sledovali sme, čo sa deje.” Takto vyzerali dni Katky a Viliama pred dlho očakávanou revolúciou v roku 1989. Snažili sa zachytiť rôzne stanice, kde sa by sa dozvedeli čo najviac a potom už len otvárali šampanské. Pamätníčka nikdy nechápala význam zákazov, ktoré komunistický režim nariaďoval. Ona ako športovkyňa síce mohla cestovať, ale prečo ostatní nie? Alebo prečo ona nemohla kúpiť svojim deťom banány či pomaranče každý deň a mohli ich mať len na Vianoce? „Prečo ja som iná, ako baba, ktorá sa narodila 15 kilometrov odtiaľ?” Počas športovej kariéry sa totiž mnohokrát stretla s nepríjemným a povýšeneckým prístupom Nemiek, ktoré dávali najavo, že si môžu dovoliť viac. Verejných manifestácií sa veľmi nezúčastňovala, dianie sledovala viac-menej hlavne v televízii, ale účasti na demonštrácii s kolegami z práce sa rozhodne nechcela vyhnúť. Riaditeľ ich ústavu bol jediný proti a dokonca si robil zoznamy ľudí, ktorí sa jej zúčastnili. Neskôr, keď videl, že komunistický režim padne, prezliekol kabát a dokázal urobiť veľkú kariéru aj za nového režimu. 

Po páde komunizmu prišiel ďalší šok. Písal sa rok 1993 a Československo sa rozdelilo na dve samostatné krajiny. Katarína nikdy nezabudne, ako po rozpade išla prvýkrát do Prahy a pri prechode od nej žiadali, aby sa preukázala pasom. Podobne zaskočená bola aj v pražskom hoteli, kde s ňou pri raňajkách hovorili po anglicky. „Prečo v Prahe so mnou niekto hovorí po anglicky?” Rad prekvapení pokračoval. Po príhovore, ktorý mala v Prahe, jej zaň poďakovali, avšak zároveň podotkli, že je veľká škoda, že české deti už majú problém rozumieť slovenčine. 

V súčasnosti sa Katarína venuje najmä svojej veľkej zmiešanej rodine, ktorá sa rozrastá o krásne vnúčatá. Keďže jej dcéra Katarína vydala za Francúza s poľskými koreňmi a syn Oliver sa oženil so ženou zo Sarajeva, pestrosť v ich rodine je neprehliadnuteľná. „Keď sme spolu, tak je to ako Babylon, ako sa miešajú rôzne reči,” pousmiala sa Katka. Snažila sa svoje deti viesť k športu, avšak netrvala na tom, aby kráčali v matkiných šľapajách a každý z nich sa rozhodol pre svoju cestu. 

Katka sa stále venuje šermu a momentálne trénuje mladých ľudí, čo ju veľmi napĺňa a robí šťastnou. Hoci nevie, či budú majstri sveta, zo všetkých síl sa im snaží odovzdať svoje bohaté skúsenosti. „Som presvedčená, že šport dokáže dať viac ako medaily a víťazstvá.” Pomáha naučiť sa disciplinovanosti, samostatnosti a dokáže priniesť aj nové priateľstvá. Zároveň je pamätníčka hrdá na to, že si dokáže rozumieť s mládežou a so svojimi mladými zverencami sa neraz rozprávajú aj o bežných veciach, ktoré so športom nesúvisia. 

Na záver príbehu Katka dodáva svoje životné motto: „V živote každého z nás príde čas, keď sa nás opýta, že čo ste dnes urobili pre niekoho.” Chce upozorniť na to, aké je dôležité, aby sme každý deň spravili pre iných hoci len maličkosť, akou je napríklad darovanie zákuskov susedke, milý pozdrav či iná drobnosť.