The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Hana Lomová (Löwenbein) Moran (* 1945)

• narodená 12. apríla 1945 v Nemecku, neďaleko Drážďan, konkrétne vo Freibergu

• prišla na svet v továrni na výrobu lietadiel, kde jej mama bola v tej dobe uväznená

• obaja jej rodičia boli židovského pôvodu

• matka sa po sobáši volala Piri Löwenbein a po vojne si zmenila priezvisko na Lomová, žila v Bratislave

• otec, Tibor Löwenbein, novinár, sa s Piri stretol v roku 1941 počas jej štúdia v Bratislave

• deportovaní do Serede, boli 28.septembra 1944

• v Auschwitzi sa Hanini rodičia videli poslednýkrát

• Hanina matka bola prevezená do tábora v Nemecku

• otec, Tibor zahynul na pochode smrti z Auschwitz - satelitneho KZ Gliwice

• pochod smrti Haninej matky trval od 14. apríla 1945 až do 29. apríla 1945. Keď trasnport pristál na stanici v Rakúsku, v Mauthausene

• 5. mája prišlo k oslobodeniu americkou armádou z tábora v Mauthausene

• základnú školu a gymnázium ukončila v Prešove

• úspešne absolvovala vysokú školu, SVŠT- chemickú fakultu v Bratislave, v roku 1967

• spoznanie židovskej kultúry a vstup do komunistickej strany

• prvýkrát sa vydala 21.októbra 1967 za Jozefa Bergera, ktorý bol tiež židovského pôvodu

• 31.augusta 1968, opustili ČSSR kvôli okupácii a emigrovali do Izraela

• žili v Aždobe, kde Hana 19.decembra 1968, priviedla na svet syna Tomasa

• manžel Jozef odišiel v roku 1971 žiť do Nemecka a Hana ho nasledovala o rok neskôr

• Hana opustila Nemecko po pár týždňoch- návrat do Izraela

• pracovala v spoločnosti na výrobu liekov a neskôr sa zaoberala právnym odsúhlasením liekov

• v roku 1974 sa Hana vydala druhýkrát, za Američana a odišli do Ameriky v roku 1977

• so súčasným manželom Markom žije v Kalifornii a vydala sa za neho v roku 1990

• Hana je babičkou dvoch Tomášových detí

“Moja mama chytila tvoju mamu za ruku preto, lebo keď Mengele sa pýtal, že kto je tehotná a tvoja mama sa chcela pohnúť, tak moja mama ju zastavila.” 

Len vďaka tomuto okamihu, vďaka bezprostrednej reakcie spoluväzenkyne a matky kamarátky Katky Krajčovičovej, mohla hlavná hrdinka príbehu, Hana Lomová, prísť na svet. Pre ešte nenarodenú Hanu išlo o rozhodujúci okamih. Ak by sa jej matka v ten deň Mengelemu priznala, pravdepodobne by k jej narodeniu nikdy neprišlo.

Hana Lomová sa narodila 12. apríla 1945 v Nemecku, neďaleko Drážďan, konkrétne vo Freibergu. Išlo o satelitný tábor Flossenburgu, kde jej mama bola v tej dobe uväznená a pracovala v továrni na výrobu lietadiel. “Mama povedala, že jej pôrod bol ako divadlo.” Žiaľ, rodila vo veľmi náročných podmienkach, v továrni na doske. Mala to šťastie, že jedna zo žien pri pôrode bola detskou lekárkou z Prahy, a teda jej aspoň trochu vedela pomôcť. Mama spomínala, že keď som sa narodila mala som Pasticky na usiach a vyzerali ako  rohy a všetci kričali, že sa narodil čert. Pre svoju dcéru nemala takmer nič. Len to čo stihli väzenkyne ušiť týždeň pred pôrodom, teda aspoň to. Jednu košieľku a čiapočku. Avšak Hana bola silné dieťa, ktorému sa napriek neľahkým podmienkam, podarilo prežiť. 

Hana pochádza z rodiny, kde obaja z jej rodičov mali židovské korene. Hanina matka, ktorá sa už ako vydatá volala Piri Löwenbein, sa narodila v Stropkove do rodiny Reisman a po nejakom čase si cela rodina zmenila meno na Rónová. Jej rodičia pochádzali z Humenného a neskôr sa presťahovali do Zlatých Moraviec. Ešte pred vojnou, jej najvyšším dosiahnutým vzdelaním bolo gymnázium a stihla sa zamestnať ako učiteľka. Jej rodina vlastnila menšiu kosher kaviareň v Zlatých Moravciach. V 1939 sa rodicia prestahovali do Bratislavy.  Matkini rodičia aj s jej staršou sestrou, tetou Božkou, boli odvedení do koncentračného tábora v 1942. Žiaľ, neprežili. Z jej strany zostala nažive len jedna zo sestier, Anička, ktorú schoval ich strýko, lekár Gejza Friedman,  a bratia, z ktorých mladší bol partizán a starší Aron, emigroval do Izraela ešte pred vojnou. Gejza bol lekárom v Tatrách, vo Vyšných Hágoch. Keďže pracoval s pľúcnymi chorobami a gardisti mali strach chodievať do týchto zariadení práve z tohto dôvodu, tak dokázal zachrániť seba aj svoju neter.

S pamätníčkiným otcom, Tiborom Löwenbein sa Piri stretla v roku 1941 počas prace v Bratislave. Pracoval tam ako novinár, pre miestne židovské noviny. Jeho otec zomrel ešte pred vojnou a mama bola odvedená tiež v roku 1942 do Osvienčimu, odkiaľ hneď putovala do plynovej komory. 

Samotná deportácia Hankiných rodičov a ich posledná rozlúčka

Rodičia, bývali v Bratislave pri Dunaji v bytovom dome na prízemí, blízko Grosslingovej ulice. Bývali na prízemí a keď počuli o transportoch, jeden deň sa im podarilo vyskočiť z okna, ale žiaľ, vrátili sa späť do bytu, odkiaľ ich deportovali na druhý deň.  Po príchode do Auschwitzu boli nažive ešte pár týždňov, a potom boli Hanini starí rodičia zavraždení. Hanini rodičia si uvedomili ako to napätie po ich svadbe v roku 1941 nezastaviteľne stúpalo, nemali priestor si vytvoriť komfort, ktorý potrebovali. “Židia nemali možnosť mať pohodlie.”  A tak oni, Piri a Tibor, bývali  v byte spolu ešte s jednou rodinou.  28.septembra 1944, keď im gardisti zabúchali na dvere bytu, odkiaľ už nebolo úniku. Hanin otec sa odmietal schovávať, takže vedel, že raz tento deň príde. Piri bola tehotná, 2 a pol mesiaca. Ešte v tú noc boli deportovaní vlakom do tábora v Seredi, kde boli len jeden deň. Bol to záchytný tábor, odtiaľ putovali do Auschwitzu.  Cesta bola veľmi náročná, najmä po psychickej stránke, keďže Hanin otec mal veľkú obavu o svoju, v tej dobe, tehotnú manželku. “Ja sa bojím o teba, ty si tehotná.” Bolo to totiž už štvrté tehotenstvo, do ktorého vkladali nádeje, keďže predošlé tri sa skončili spontánnym potratom. Ich dialóg počula žena, ktorá sedela vedľa nich, Edita. Tiborovi sľúbila, že sa o jeho ženu postará. Bola to Rakúšanka, ktorá pochádzala z veľmi dobrej židovskej rodiny. Čo sľúbila aj splnila. Vedľa Piri spávala a snažila sa jej zohnať jedlo, kým boli spolu.

Po príchode do Auschwitzu nasledovalo oddelenie mužov od žien a Hankin otec videl jej mamu poslednýkrát až o týždeň neskôr. Jej mamička tam stála oholená v pruhovaných šatách a mohli sa rozprávať už len cez drôt. Tiborovi neustále opakovala: ”Mysli len na dobré veci, bude dobre.” Mama bola vždy pozitívne naladenou ženou, silnou osobnosťou, ktorá sa vďaka tomu neľutovala a práve vďaka tomu aj prežila. Po dvoch týždňoch v Auschwitzi, bola transportovaná do tábora v Nemecku a už nemala aktuálne informácie o svojom manželovi. 

Pochod smrti, ukončenie trápenia oslobodením a návrat na Slovensko

Keď konečne prišiel ten moment, že Rusi a Američania sa už blížili a Nemci vedeli, že to je ich koniec, tak 14. apríla 1945, len dva dni po narodení Hany, prišiel do baraku veliteľ a povedal nech sa pripravia, pretože odchádzajú. Spolu s jej mamou išlo 31 žien, ktoré boli nahnané do nákladného auta a mali byť prevezené do lesa, kde malo dôjsť k ich zastreleniu. Avšak auto sa muselo otočiť, pretože sa blížili k neutíchajúcej streľbe zo strany cudzineckých vojsk. Nemci si to tak nasmerovali na vlakovú stanicu a ženy znovu vyhnali do vagónov. Avšak už to bolo iné. Väčšina žien kričalo, vedeli že záchrana je už veľmi blízko a začali prepadať eufórii. 

Pochod smrti, cesta spomínaným vlakom trvala od 14. apríla 1945 až do 29. apríla 1945. Neskôr sa pripojili aj iné vlaky, keďže Američania bombardovali aj železnice. Práve kvôli zničeným vlakovým tratiam, 21. apríla vlak so ženami musel zastaviť v českom mestečku neďaleko Plzne, v Horní Břízi. Hanina matka a ostatné ženy mali to šťastie, že plač dieťaťa počul pán Pavlíček, ktorý bol starosta stanice. Dovolil si ísť za veliteľom vlaku a požiadal ho o povolenie nakŕmiť väzňov. Prisľúbil, že ak mu to dovolí, nakŕmi aj nemeckých vojakov, keďže aj oni boli hladní. Dokonca sa mu podarilo opiť veliteľa, ktorý potom so všetkým jednoducho súhlasil. Pán Pavlíček tiež presvedčil veliteľa transportu presťahovať ženy z otvorených vagónov, do zatvorených dobytčákov, ktoré tam stáli na vedľajšej koľaji. Presťahovali ženy z otvorených do uzavretých vagónov a mohli im priniesť okrem jedla veci, ktoré potrebovali. Pre malú Hanku sa tiež ušla výbava, ktorú priniesla manželka miestneho lekára, ktorá bola tiež tehotná. 

Po dvoch dňoch sa vlak pohol ďalej a 29. apríla prišli do koncentračného tábora v Mauthausene, v Rakúsku. Po vystúpení z vlaku, museli ešte vyše dvoch kilometrov prejsť pešo, až kým sa dostali ku vchodu. Tábor bol vytvorený na nezvyčajne krásnom mieste. “To bolo strašné si uvedomiť, že znovu ide do väzenia.” Hneď ako prešli vstupnou bránou, si stráž všimla Hanku na rukách jej matky. Chceli jej ju vytrhnúť, ale mama začala veľmi kričať, na čo spozornela poľská dozorkyňa, ktorá im povedala: ”Dajte mi to decko, ja sa chcem hrať, ja som už nevidela dieťa sedem rokov.” Mama a dozorkyňa odišli spolu. Chvíľu sa pozerala ako sa hrá s Hankou, neskôr jej ju dala späť a poslala ich do zadných barakov, ktoré boli prázdne. Všetky ženy, ktoré v ten deň prišli, mali byť pôvodne zabité v plynových komorách, avšak deň predtým Nemci minuli všetok plyn. Použili ho na obrovské množstvo Rómov. Od 29. apríla do 5. mája 1945, teda do oslobodenia, pamätníčka nemá žiadne informácie, pretože jej mama jej o týchto dňoch nechcela nikdy hovoriť. Nebola ochotná. Keď 5. mája, Hanina mama videla americkú hviezdu a počula hrať hudbu, len poznamenala: ”Tak je dobre.” 

Piri a Hanka boli oslobodené Američanmi, konkrétne “Third army”, jedenástou divíziou. Vojakovi, ktorý mal helmu so znakom červeného kríža, utekala ukázať dieťa. Hana bola plná vredov, keďže sa nachádzala v prostredí, kde bola samá špina. Kvôli infekcii, ktorú mala v tele, musela byť odobratá lekárom. Nakoniec sa to skončilo operáciou, ktorá bola našťastie úspešná. Avšak nepomohla len operácia, ale hlavne rýchle podanie lieku penicilín. V tej dobe mali prístup k nemu len vojaci, ale ani to pre lekára nebola prekážka. Americký zdravotník, ktorého volala “Daddy Pete” zostal v Haninom živote a nikdy mu neprestala byť vďačná. Na sklonku jeho života, keď umieral na rakovinu mozgu, bola Hana pri ňom. Pamätníčka si spomína ako ju jej mama v starobe stále žiadala o odpustenie. Nikdy si to Hana nevedela vysvetliť. Pete jej povedal, že žiada o odpustenie preto, lebo keď mu ju dávala do rúk, tak Hanu odovzdala bez toho, aby vedela čo s ňou bude a či ju vôbec ešte uvidí. 

Bezprostredne po oslobodení, hneď ako to bolo možné, 14.mája 1945, ešte v Mauthausene bola Hana zapísaná na matrike a bol jej vydaný prvý rodný list. Pôvodne pamätníčka dostala dve mená, pri čom to druhé Edith, mala niesť po žene, ktorá jej matku opatrovala v koncentračnom tábore. Na matrike však povedali, aby jej meno znelo rýdzo nemecky, Edith by malo byť jej prvé meno. A tak aj bolo. Jej oficiálnym menom sa stalo Edith Hanna Löwenbein. Neskôr v 60. rokoch, Hana získala ešte jeden rodný list, nakoľko v bývalom ČSSR nebolo možné mať dve mená. Voľba jedného mena bola okamžite jasná, Hana. 

O pár dní neskôr, prvou loďou, 19. mája sa matka spolu s Hanou vrátila späť do Bratislavy, odkiaľ museli ísť hneď do nemocnice, nakoľko sa Hane otvorili rany. Zostali tam dva týždne. Po prepustení, matka Hany našla malý dvojizbový byt na Hviezdoslavovom námestí, kde sa ihneď nasťahovali. Netrvalo dlho a ich návrat sa dostal do uší maminej rodine, ktorí toto besnenie prežili. Navštívil ich hneď mladší brat so sestrou. Žiaľ, o otcovej smrti sa dozvedeli tesne po návrate. Zahynul v januári 1945 na pochode smrti, keď smeroval ako otrok z Gliwic kdekoľvek kde koncentračné tábory ešte fungovali, aby týchto väzňov mohli zabiť. Celý čas rozprával, že mal tehotnú manželku, ktorá už určite nežije a preto nemá ani on dôvod žiť. Práve preto prestal jesť a veľmi zoslabol. Bol na tom tak zle, že pochod smrti nezvládol a na ceste zahynul. Nikdy sa nedozvedeli, kde skončilo jeho telo. 

V roku 1946, začal pre ne obe úplne nový život. Pamätníčkina matka si zmenila priezvisko na Lomová, ktoré pravdaže získala aj Hana a začala opäť vyučovať jazyky. Pokiaľ bola v práci, s dcérou jej pomáhala opatrovateľka a neskôr jej sestra. V roku 1949 vstúpila do komunistickej strany a verila, že komunizmus naozaj ľuďom pomôže. Keďže Hana začala byť veľmi chorľavá a trpela silnou astmou, v Bratislave zostali len do roku 1950. “To decko má zlé pľúca,” povedal matkin strýko, ktorý bol lekárom a špecializoval sa na pľúcne choroby; a tak sa presťahovali do Prešova. Prešov preto, aby boli blízko Tatier, kde pôsobil strýko Gejza na pľúcnom oddelení a vlastnil tam veľký byt. V súvislosti so strýkom, sa Hane vynárajú spomienky na jeho angažovanie v komunistickej strane a určité nepríjemnosti, ktoré musel ako jej člen znášať. “Ty máš veľký byt, musíš nám prenajať izbu,” pravdaže bez zaplatenia. Nezostávalo mu nič iné, len to rešpektovať. Jeho prvým podnájomníkom bol Vasil Biľak, ktorý niekedy pracoval ako krajčír. Hana si na neho spomína najmä preto, lebo raz po príchode domov zistila, že sa jej roztrhal kabát a on sa jej veľmi milo ponúkol, že ho zašije. Bol veľmi slušným a úctivým podnájomníkom. Neskôr sa oženil a odišiel, avšak po ňom nasledoval ešte jeden. Keď odišiel aj ten, strýko si povedal, že už toho bolo dosť, a keďže Hana už potrebovala vlastnú izbu, rozhodol sa, že prenajímať v záujme strany nebude a izba zostane jej. 

Vzdelanie pamätníčky a jej spoločenský život počas vysokej školy

Hanina cesta za vzdelaním nebola vždy jednoduchá, avšak za to dosiahla všetko to, čo si zaumienila. Základnú školu a gymnázium úspešne ukončila v Prešove. V tej dobe sa stredná škola nazývala ešte 11-ročnou školou. Na vysokú školu, SVŠT- chemická fakulta v Bratislave, bola prijatá v roku 1962. Ešte v júli nastúpila na brigádu a v septembri sa začala škola. Zaujímavé bolo, že vzhľadom na fakt, že jej matka bola profesorkou v Prešove, sa v prijímacom liste uvádzalo, že má “dosť fondov zaplatiť privátnu izbu”, a teda Hana nebola prijatá na internát. Prijatie, zároveň znamenalo odchod z Prešova, a teda aj isté odlúčenie od matky. Mala s ňou vynikajúci vzťah a veľmi si rozumeli. Avšak pamätá si, že nikdy jej nedovolila poľaviť, práve naopak, bola na ňu “ trikrát tak prísna, ako na iných”. Napriek všetkému mama chápala, že jej dcéra odchádza za štúdiom a je to pre ňu veľmi dôležité. 

Po nastúpení na vysokú školu si tak pamätníčka musela nájsť v Bratislave izbu, v ktorej počas štúdia bude bývať. Jej novým domovom bol byt na Mýtnej ulici, ktorý patril veľmi milej rodine s dvoma dcérami. Kvôli tejto izolácii od spolužiakov nemala takmer žiadny spoločenský život. Čas jej vypĺňala zväčša škola a tanec. Tanec bola jej vášeň, dokonca ako dieťa navštevovala hudobnú školu, kde sa učila hrať na klavír. V Bratislave jej tento koníček vydržal dovtedy, kým si nešťastne nezlomila palec a musela si dať pauzu. Štúdium jej dávalo zabrať. Bolo to veľmi náročné, najmä čo sa týka matematiky. V štvrtom ročníku sa špecializovala v odbore organickej chémie, ktorý mal nábeh na farmaceutiku. Videla sa v tom, keďže sa raz chcela veľmi podieľať na výrobe liekov, aby mohla pomáhať ľuďom, ktorí ich potrebovali. Školu sa jej nakoniec ako jednej z mála, podarilo úspešne ukončiť a promovala v roku 1967. 

Počas rokov štúdia, Hana zažila veľmi výnimočný fakt, a to spoznanie jej židovskej kultúry. Dovtedy nezažila a nepodieľala sa na oslavovaní židovských sviatkov, keďže jej mamička to tak už nechcela. Bolo to pre ňu veľmi bolestivé. Hana mala vtedy priateľa Egona, s ktorým sa spoznala ešte v Prešove. Dokonca plánovali svadbu, ale nikdy k nej neprišlo. Podstatné však pre ňu bolo, že ju predstavil židovskej spoločnosti v Bratislave. Síce sa s ním v roku 1963 rozišla, stále navštevovala túto spoločnosť počas vysokej školy. Bolo to pre Hanu niečo úžasné. Stretávali sa v byte Paľa Kučeru, ktorý mal veľmi milujúcu mamu. Tú milovali všetci, volali ju “naša mama”. Hane ukázali prvýkrát v živote židovskú kuchyňu, predstavili jej židovské tradície a sviatky, dokonca oslavovala Chanuku. “To boli moje korene.” 

Hanina matka zostala v Prešove do roku 1965, kým žil jej strýko Gejza. Nakoľko sa už nikdy po smrti jej manžela nevydala, žila v byte spolu s ním. Pamätníčka bola vtedy už v štvrtom ročníku a podporila mamine rozhodnutie opustiť Prešov a presťahovať sa za ňou späť do Bratislavy. Veľmi rýchlo sa znovu adaptovala, našla si prácu na strednej škole, na ktorej fungovala pol roka. Následne pôsobila na Univerzite Komenského, kde prednášala anglický jazyk. Tak pred koncom Haninho štúdia, boli matka a dcéra opäť spolu.

Ani pamätníčke sa nepodarilo vyhnúť vplyvu komunistického režimu a podobne ako jej matka, sa stala členkou komunistickej strany ešte počas vysokej školy. Keď bola študentkou druhého ročníka, stala sa vedúcou krúžku, v ktorom fungovali. Mala tam dve spolužiačky, ktoré dochádzali a teda nikdy nestíhali prísť na pondelkový seminár o siedmej ráno. Hana im ponúkla, že ich vždy zapíše a to sa jej stalo osudným. Pán profesor Kováč na tento menší podvod prišiel a požiadal Hanu, aby ho navštívila v kabinete, kde sa jej opýtal, či je členkou strany. Nakoľko ešte nebola, pohrozil jej, že ak mu neprinesie legitimáciu, tak ju zo školy vyhodí. Tak pod nátlakom, v roku 1963 sa stala súčasťou strany. 

Láska muža a vývoj Haninho života po emigrovaní

Po ukončení vysokej školy bolo prirodzené, že by mala nasledovať svadba a založenie si rodiny. Hana sa snažila vychádzať svojej matke vždy v ústrety, a teda keď zahlásila: ”Je čas sa vydať,” tak to rešpektovala. Nešlo o romantickú lásku, skôr to bola láska z rozumu. Pamätníčka sa prvýkrát vydala 21.októbra 1967 za Jozefa Bergera, ktorý bol rovnako ako ona, židovského pôvodu. Bol o osem rokov starším chemikom, ktorý pracoval na akadémii. Svadba bola jednoduchá a uskutočnila sa na miestnom úrade v Bratislave, na Dunajskej ulici. Hneď nasledujúci rok otehotnela. Bolo to obdobie plné emócií, cítila sa šťastná a nádherná. Po svadbe bývali u Hankinej mamy. Jej šťastie však netrvalo dlho. Keď v roku 1968 došlo k okupácii ČSSR, Hana dostala obrovský strach. V tom čase bola jej mamička na liečení v Jáchymove, a tak tento pocit prežívala sama.

“Nikdy som nemyslela, že odídem.” Všade bolo počuť streľbu zbraní a nechýbala ani prítomnosť tankov. Spomína si, ako sa v ten deň ráno chystala do práce a musela ísť po auto, ktoré bolo zaparkované na Astronomickej ulici. Počas cesty dokonca pomohla odviezť ľudí, ktorí márne čakali na príchod električky. Bolo jej zle z toho čo videla. Síce nevedela ako to bude ďalej, ale nechcela, aby jej ešte nenarodené dieťa zažilo vojnu. Vtedy sa v nej všetko zlomilo a rozhodla sa, že svoj domov opustí a emigruje. Jozef z toho nebol nadšený, nechcel odísť. “Jožko alebo s tebou alebo bez teba, ja idem.” A tak 31.augusta 1968, opustili ČSSR. Hanina matka prišla domov pár dní po ich odchode. Všetko jej vyrozprávala jej sestra Anna. Neskôr jej Hana poslala list, avšak z návalu emócií, jej mamička omdlela. Za krátky čas sa pozbierala a pochopila konanie svojej dcéry.

Emigrovať nebolo jednoduché. Ešte pred cestou si musela dať rýchlo urobiť pas, pričom na pasovom úrade žiadala o povolenie len na štyri dni do Viedne, ale dostala až tridsať. Neskôr sa dozvedela, že aj pracovníci úradu emigrovali do Kanady. Vedeli prečo odchádza. V deň odchodu sa rozhodla šoférovať Hana. Keď prišli k hranici, hraničiarom bolo jasné prečo odchádzajú. Púšťali ich so slovami: ”Nechoďte príliš ďaleko, to nemôže dlho trvať.” Vo Viedni ich prichýlila mamina kamarátka, ktorá tam vlastnila penzión. Im a ešte dvom ďalším párom poskytla izbu na prespanie. Pamätá si ako rozprávali o Austrálii, ale Hankiným cieľom bol Izrael. Nechcela ísť až tak ďaleko, i keď jej bolo povedané, že ďaleko už bola, keď prešla hranicu. Ešte pred odletom, museli navštíviť izraelské veľvyslanectvo, kde boli úspešní a o šesť dní získali vízum. Lietadlo bolo doslova preplnené, ale bola šťastná, že v ňom sedí. Po príchode do Tel Avivu ich na letisku čakal mamin mladší brat, ktorý ich hneď zobral námestie hlavného mesta. Prosil svoju neter nech sa poobzerá okolo seba, nech si všimne ľudí, ktorí sú okolo nej. “Vidíš toho policajta? On je Žid.” A takto ešte chvíľu pokračoval, až kým jej nedokázal, že je doma a konečne sa nemusí báť, pretože všetci okolo nej sú Židia. “V tom momente som sa cítila slobodná.” Dovtedy sa tak nikdy necítila, keďže vždy mali ľudia v ČSSR potrebu ju presvedčiť, že vlastne chce byť katolíčkou a nie Židovkou. Dokonca ju neobišli ani hanlivé narážky na jej židovský pôvod. A práve preto bola v Izraeli konečne spokojná, pretože bola medzi svojimi. Avšak toto nadšenie neprežívala rovnako so svojím už nebohým exmanželom, Jozefom. 

V Tel Avive žiť nezostali. Skôr chcela žiť pri mori, kde je krásne a pokojné prostredie a nie hneď v hlavnom meste. Zostala teda žiť v Aždode, ktorý je súčasťou Ulpanu. Prispôsobila sa veľmi rýchlo a behom týždňa sa začala učiť hebrejčinu. Jozef nebol spokojný, pretože sa nikdy ich jazyk nenaučil. Hana priviedla na svet svojho syna Tomáša, 19.decembra 1968 v Ashquelone, v Izraeli. Pri pôrode jej pomáhala Jozefova sesternica, ženská lekárka, ktorá pracovala v miestnej nemocnici. Keď Jozef, ktorý už pracoval v Rehovote, vo Weizmannovom Inštitúte, prišiel večer do nemocnice ju navštíviť, Hana ho privítala so slovami: ”Máš syna.” Meno Tomáš, po nebohom prvom prezidentovi Československa Masarykovi, mu dala Hana. Je to krstné meno, ktoré sa hodí všade. 

Hana posielala svojej mamičke domov listy, snažila sa jej veľa písať, avšak vždy ich mamička dostávala neskoro, keďže prechádzali kontrolou. Z matkiných odpovedí sa dozvedela, že bola vo svojej neprítomnosti v ČSSR odsúdená na dva roky za vlastizradu. Nikdy neoľutovala, že odišla. Žiaľ, emigrácia dcéry sa výrazne dotkla matky aj v pracovnom živote. Behom dvoch rokov prišla o kanceláriu a neskôr aj o prácu. Avšak ani to ju nepresvedčilo, aby sa presťahovala za Hanou. 

Náhle rozhodnutie opustiť Izrael a emigrovanie do Nemecka

Nespokojnosť Jozefa so životom v Izraeli mala svoje následky. Rozhodol sa, že emigruje do Nemecka, aj keby to malo byť bez Hany a syna Tomáša. Hana s ním neodišla a nasledovala svojho manžela až o rok neskôr, v roku 1972, i keď nebola úplne presvedčená. Všetci traja bývali neďaleko Frankfurtu. Jozef si našiel konečne uspokojivú prácu na miestnej univerzite v laboratóriu a nesťažoval sa.

Avšak Hana v Nemecku dlho nevydržala. Stačila jej jedna nepríjemná večera s Jozefovým kolegom z práce, aby pochopila, že v tejto krajine žiť nechce. Spomína si ako jej manžel oznámil, že má pripraviť výbornú večeru, lebo jeho priateľ z práce ich príde navštíviť. Pripravila typické židovské jedlo, ktoré bolo síce veľmi chutné, ale svojím pôvodom kolegu očividne sklamalo. Okamžite pochopil akého vierovyznania je Jozef s rodinou a neodpustil si uštipačnú poznámku na ich účet. Poznamenal, že nemecké súdy po 2. svetovej vojne, nemali súdiť nacistov, že to bola len fraška. Hana v tom momente vedela, že tam so svojím synom určite žiť nezostane. V marci len prišla, ale už 12.apríla 1972, bola späť pobalená a premýšľala ako čo najskôr zoženie peniaze na letenky do Izraela. Napísala priateľom, ktorí jej ochotne poslali letenky pre ňu a jej syna. A tak sa ocitla späť v Izraeli. Keď prišla nemala nič. Prespávali v byte bývalej susedy, ktorá ich bola ochotná na pár nocí prichýliť. Hana sa snažila prenajať si byt znovu cez Sochnut, organizáciu, ktorá ponúkala byty na prenájom pre prisťahovalcov, avšak bola hneď odmietnutá. Neskôr, keďže organizácia stratila kľúče od jej predošlého bytu a Haniny susedia ich ešte mali k dispozícii, tak jej ponúkli byt, avšak musela zaplatiť na dva mesiace dopredu. A tak posledné peniaze, ktoré mala, 500 lír, použila na prenájom. Byt zariadila vecami, ktoré jej darovali veľmi dobrí priatelia. Zamestnala sa, snažila sa získať doktorát, Tomi začal chodiť do škôlky a v roku 1972 začal pre ňu nový život v Izraeli, vďaka ktorému bola samostatná. 

USA, cieľová rovinka 

V Izraeli, v roku 1974 sa Hana vydala druhýkrát za svojho kolegu z práce, ktorý pochádzal z Ameriky. So svojím americkým manželom žila v Izraeli do roku 1977, kým neskončila doktorát a hneď potom, najmä kvôli postdoktorátu, odišla s ním a so synom Tomášom do Ameriky. Toto manželstvo nevydržalo dlho a pre odlišnosť záujmov sa rozišli. Tretíkrát sa vydala počas jej nového života v Amerike. Za manžela Marka sa vydala v roku 1990, počas lyžovačky vo Vermonte a ich manželstvo už trvá krásnych 30 rokov. Svoju predošlú nestálosť v manželstve pripisuje tomu, že doma nikdy šťastné manželstvo nevidela a teda najmä preto mala potrebu byť “príliš samostatná”. Nasledovalo obdobie častejšieho sťahovania, až kým v roku 1995 obaja nezískali prácu v Kalifornii, kde žijú dodnes. Veľmi zaujímavým faktom o jej manželovi Markovi je, že pochádza z Oklahomy, ktorá je výrazne rasistickou časťou Ameriky. Avšak Hana ho opisuje ako odlišného od všetkých ostatných, keďže odišiel študovať medicínu mimo svojho domova a bol v kontakte s ľuďmi rôznej pleti, či vierovyznania. V Kalifornii je našťastie miernejšia forma rasistického správania ľudí.  

Hana ani po revolúcii v jej domovine v roku 1989 sa nerozhodla opustiť USA, keďže tam bola šťastná a už to bolo príliš dlho, aby zvolila návrat domov. Spomína si, ako ju zastihla informácia o revolúcii v Anglicku, kde bola pozrieť syna, ktorý tam aktuálne žil počas študijnej stáže. Dokonca pád múra v Berlíne pozerala v správach o šiestej ráno. “To bolo úžasné.” Nakoľko si pamätá ako ho stavali a hlavne na to nepríjemné obdobie, ktoré nasledovalo potom. Konečne bolo cítiť dobrú náladu a mohlo sa cestovať. Bolo to správne rozhodnutie. Jej mamička v tej dobe už trpela demenciou, ale napriek tomu to vnímala a bolo na nej vidno spokojnosť. Opustila ju v roku 2006. 

V súčasnosti je Hana veľmi šťastná a spokojná so svojím životom. Má úspešného syna Tomáša, ktorý vyštudoval archeológiu. Veľmi veľa cestoval naprieč Izraelom, Jordánskom či inými krajinami, kde objavoval a vykopával. Rovnako ako jeho matka, naďalej  hovorí hebrejsky a týmto jazykom hovoria bežne aj doma. Neskôr počas štúdia na Harvarde sa mu zapáčilo programovanie a rozhodol sa ísť touto cestou. Aktuálne sa živí vyrábaním softvérov a zaúčaním nových ľudí. Má nádhernú rodinu a zo svojej matky urobil babičku dvoch vnúčat, Jacka a Sašenky. Jeho žena Julka je rovnako ako on židovského pôvodu. Nie sú bigotne pobožní, ale snažia sa dodržiavať základné židovské tradície, navštevujú synagógu a hlavne sa snažia aby ich deti vedeli odkiaľ pochádzajú. “Oni vedia kto sú, rozumieš? A to je veľmi dôležité, človek musí vedieť kam patrí.”