The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Ludiková, rod. Hanzelová (* 1922  †︎ 2020)

• narodila sa 7. januára 1922

• 30. roky 20. storočia – spomienky na Karola Antona Medveckého

• 1942 nútené práce pre nemecké vojská

• 1944 pomoc partizánovi Gejzovi

• 1945 svedkyňa bombardovania Prievidze

• 1949 – 1951 násilná kolektivizácia majetku

• 1952 – 1953 problémy s povolením na stavbu domu

• 1976 odchod do dôchodku

Mária Ludiková pred niekoľkými mesiacmi oslávila úctyhodných 98 rokov. Na jej takmer storočnej životnej skúsenosti možno pozorovať viaceré prelomové udalosti minulého storočia. Prakticky celý život prežila v mestečku Bojnice, no zásadné celospoločenské zmeny sa týkali aj tamojšieho života. Na základe jej detailných spomienok možno pozorovať dianie v prvej Československej republike, vojnové udalosti spojené s holokaustom, konfliktmi armád, Slovenským národným povstaním a bojmi až po prevrat v roku 1948 a bolestivú kolektivizáciu.

Medzivojnové Bojnice spojené s Karolom Antonom Medveckým

Pani Ludiková pochádza z rodiny mlynára Štefana Hanzela a Anny, rod. Fantúrovej. Päťčlenná rodina so staršími synmi Štefanom a Ladislavom žila v časti Bojníc nazývanej Mlyny, ktorá je dnes súčasťou kúpeľov. „Hoci sme boli mlynárska rodina, žilo sa nám ťažko. Otec umrel mladý, mala som len sedem rokov, najstarší brat pätnásť a mama zostala vdova ako 36-ročná.“ Máriina mama sa snažila zabezpečiť prostriedky na živobytie. Pracovala ako robotníčka v rôznych odvetviach, až neskôr sa stabilnejšie zamestnala ako kuchárka na bojnickom zámku, ktorý odkúpila rodina Baťovcov. Pre ekonomické prežitie neúplnej rodiny si v mladom veku museli privyrábať Máriini bratia a rovnako aj ona.

Medzivojnové Bojnice boli spojené s významnou osobnosťou slovenských politických a cirkevných dejín, s Karolom Antonom Medveckým. Signatár martinskej deklarácie pôsobil v meste ako dekan, ale miestni farníci mu nepovedali inak ako „pán prepošt“. Máriu učil v škole náboženstvo, a preto má na neho živé spomienky. „Bol dobrým človekom; hoci hovorili o ňom, že bol prísny, ja to na neho povedať nemôžem. Pravdou je, že takým chlapčiskom aj udrel, ale na nás dievčatá, ktoré sme poslúchali, bol veľmi láskavý a spravodlivý.“ Prepošt Medvecký bol osobnosťou, ktorá presahovala región. Mal zásadný vplyv na rozvoj mesta a podľa slov pamätníčky bol vždy otvorený voči bežným, chudobnejším ľuďom.

Neobyčajné spomienky na túto osobnosť mal aj neskorší Máriin manžel Štefan. Ten vyrastal ako polosirota a popri škole musel pracovať na rodinnom hospodárstve. Raz si na faru pozval prepošt Medvecký jeho mamu, aby sa s ňou porozprával. „Pán prepošt svokre povedal, že má nadaného chlapca, že ho má dať ďalej študovať na gymnázium, že z neho niečo v živote bude. Svokra aj hovorila, že ho potrebuje doma, aby pracoval na poli, ale on nástojil na tom, aby ho dala študovať. Muž tam urobil prijímačky a bol šťastný, že sa bude učiť. Ale jeho mama ho pred začiatkom školského roka odhlásila, lebo nemala na školné. Po čase si ju zavolal prepošt, aby sa jej opýtal, ako sa synovi darí. Po tom, ako mu povedala, čo sa stalo, Medvecký sa veľmi nahneval a hovoril, prečo za ním neprišla, že by jej syna podporoval.“ Mária spomína, že Medvecký podporoval viacero nadaných detí, ktorým pomohol dostať sa ku kvalitnejšiemu vzdelaniu. To však nebol prípad jej neskoršieho manžela, ten sa stal nakoniec murárom, čo mu bolo do smrti ľúto.

Vojnové udalosti na hornej Nitre

Vznik Slovenskej republiky a následné vzplanutie druhej svetovej vojny Mária pozorovala z pozície dospievajúceho človeka. Ako mladé dievča politické udalosti intenzívne nesledovala, veľmi živo si však spomína na vojnové udalosti v regióne. Ako mladá žena bola počas vojny zapojená do nútených prác, ktorú vyžadovali nemecké vojská. S viacerými rodáčkami boli odvezené do Dubnice, kde mali pre nemeckú armádu prať uniformy. „Zobrali nás do bývalej tehelne. Bola to taká veľká hala, kde nás bolo veľmi veľa. Po vypraní sme aj žehlili. Spomínam si, že tí nemeckí vojaci boli veľmi čistotní.“

Obraz vojny a udalosti počas Slovenskej republike v pamätníčkinom rozprávaní dopĺňajú aj zážitky jej neskoršieho manžela. Do domu Štefana Ludika a jeho matky prišlo niekoľko židovských rodín, ktoré si u nich doma chceli nechať cenné veci, peniaze a drahé šperky. Tak aj urobili a v hospodárskej budove na záhrade skryli tieto cennosti pod dosky. Počas vojny raz vtrhli do dvora nemeckí vojaci a vošli do inkriminovanej budovy na záhrade. Mária spomína na manželove slová: „On iba hovoril, aký veľký strach vtedy mali. Veď keby im to tam našli, na mieste by ich zastrelili.“ Vojaci však ukrytý poklad neodhalili, a ten zostal do konca vojny nedotknutý. Po oslobodení si majitelia ukrytého majetku prišli do domu Štefana Ludika vyzdvihnúť svoje veci. Mária spomína na niekoľko židovských rodín, ktoré v meste poskytovali služby a počas holokaustu boli vyvezené. „Boli to dobrí ľudia, nikomu nič neurobili.“ 

V Novákoch, asi desať kilometrov od Bojníc, bol v prvej polovici 40. rokov minulého storočia zriadený pracovný tábor pre politických väzňov. Viacerí Bojničania do tábora pravidelne chodievali, vozili zásoby, a preto sa o tomto mieste po meste rozširovali neraz aj klamlivé zvesti. V tejto situácii sa stála pred Máriou dilema: „V takej skupine mladých ľudí, čo sme sa kamarátili, bol jeden chlapec. Ani neviem presne, odkiaľ bol, ale nejako si ma zapamätal. Po tom, ako ho v tábore uväznili, nechal mi odkázať, aby som mu do tábora doniesla aspoň kúsok chleba, že tam strašne hladuje. Ja som sa strašne bála. Veď všade boli nemecké vojská a kdeže ja taká mladá tam pôjdem a ako ho budem hľadať.“ Máriine obavy a opatrnosť boli nakoniec silnejšie a do Novák nešla. O mladíkovi už viac nepočula, ani ho nikdy nestretla. „Neviem, čo sa s ním stalo, ale dodnes si vyčítam, že som vtedy nešla.“

Uprostred znepriatelených vojsk

Konkrétnejšie spomienky pamätníčky sú na koniec vojny, keď sa v regióne odohralo viacero prelomových udalostí. Po vytlačení nemeckých vojakov prišla do Bojníc sovietska armáda. Mária si na Sovietov spomína ako na slušných mladíkov, ktorých zdravotný a najmä hygienický stav bol žalostný. Na sebe mali množstvo vší, ktoré robili problémy nielen im, ale aj domácim, u ktorých boli ubytovaní. „Bože, to teda bolo, keď sa už odpratali z Bojníc! Pre tie vši sme museli všetko vyhádzať a čistiť! Tie vši boli veľmi veľké! No márnosť moja! To som v živote takú voš nevidela, čo tí vojaci mali, chudáci! Ktorý už mal veľa, ten sa musel vyzliecť a dali mu čisté šaty.“

Obyvatelia hornej Nitry zažili na svojej koži aj útrapy Slovenského národného povstania. Boje sa tam síce nesústredili, ale v poslednej fáze Povstania sa v okolitých lesoch ukrývalo niekoľko partizánov pochádzajúcich hlavne z okolia. Jeden z bojovníkov, istý Gejza zo Šimonovian, dnešného Partizánskeho, poznal rodinu Hanzelovcov, konkrétne Máriiných bratov. Po prestrelke bol mladík zranený a ihneď vyhľadal dom, kde poznal majiteľov. „Prišiel k nám taký krvavý. Po bratoch sme mu dali oblek a poumýval sa. Keď to trochu utíchlo, tak mu mama hovorí: ‚No Gejza môj, čo teraz? Budeš u nás, alebo...?‘ On odpovedal: ‚Nie, nebudem pani Hanzelová, pôjdem preč, len čo sa to utíši.‘ Tak potom k večeru taký dorantaný odišiel. Mal aj zranenú ruku, ktorú sme mu ošetrili, bol veľmi krvavý a hrozne vyzeral!“ Účastník Povstania sa na tridsaťkilometrovú pešiu cestu do rodnej obce vybral v noci a sám. 

Prechod frontu sa niesol v znamení bojov. Viaceré sovietske delostrelecké a letecké útoky priniesli škody aj bežným civilistom. Prvé útoky na Prievidzu a blízke okolie začínali už na prelome februára a marca 1945. „Pamätám si, ako bombardovali Prievidzu. Bolo to hrozné! Od Kalvárie lietali míny a padali tam na Lúčkach, kde sme my bývali. Koľko ráz mi mama hovorila: ‚Uhni sa! Kukni, čo sa robí na dvore!‘ Len tak pišťali tie míny! Čo to tí vojaci tam hádzali. To bolo strašné! Mali sem taký bunker v záhrade a tam sme sa schovávali.“ Mária s mamou sa schovávali v úkryte spolu so susedmi, a tak si zachránili životy. 

Letecké bombardovanie priemyselných cieľov z konca marca 1945 malo na rodinný život Hanzelovcov fatálny dosah. Na zozname zničených podnikov bola aj tzv. Englišova píla v Prievidzi. V nej pracovalo mnoho mužov z Bojníc, medzi ktorými boli obaja Máriini bratia a ďalší príbuzní. „Asi zlyhala protiletecká obrana a informovanosť, keď nečakane prileteli tie lietadlá a zničili pílu. Hneď sme bežali zachrániť chlapov, čo tam robili. Pri bombardovaní umrel aj môj bratranec Janko. Všetci sme ho mali radi, bol to syn otcovho brata, veľmi srdečný, a každému, komu mohol, pomohol. Mal len 33 rokov a tam zahynul.“ Na mieste zničeného podniku bolo na začiatku 50. rokov minulého storočia vybudované sídlisko, ktoré dostalo príznačné pomenovanie Píly.

Bremeno kolektivizácie

Po vojnovom konflikte sa Mária bližšie zoznámila so Štefanom Ludikom, s ktorým sa v roku 1947 zosobášila a mali spolu štyri deti. Ludikovci boli roľníci, ktorých poľnohospodárstvo živilo celé generácie. O to bolestivejšie bolo, keď v Bojniciach na začiatku 50. rokov prebiehala násilná kolektivizácia. „Bolo to veľmi ťažké najmä pre svokru a muža. Ako museli odovzdať najskôr jednu kravu, potom aj druhú. Ešte platiť a oddávať tie nezmyselné kontingenty, ktoré nás skoro vyhladovali.“ Mladej rodine so svokrou sa v prvých rokoch socialistického režimu žilo skutočne ťažko. Rodičia sa museli starať o zabezpečenie živobytia pre početnú rodinu a násilne im bolo zobraté aj drobné hospodárstvo, ktorým si vedeli potravinovo vypomôcť.

Nesúhlas s kolektivizáciou sa mladej rodine po čase vrátil ako bumerang. Keď mladá rodina podávala žiadosť o možnosť stavby domu, úradníci z národného výboru im pripomenuli, že nechceli odovzdať hospodárstvo a zvieratá: „Manžel bol stavbár a dokonca sme mali viacero vlastných pozemkov, kde sme chceli stavať dom. Nestálo by nás to ani korunu. Teda potrebovali sme len potvrdenie, ale nedali nám ho! K tomu ešte niektoré tie role nám len tak zobrali. Vyvlastnili to za facku.“ Ludikovcom zobrali veľký gazdovský dom s dvorom ležiaci priamo na Hlavnej ulici pod zámkom. „Vyvlastnili to a hotovo! Dali nám nejaké peniaze, ktoré boli hlboko pod cenu, museli sme sa vysťahovať a hľadať si nové bývanie. Iróniou je, že dnes je na mieste toho nášho domu parkovisko.“ Mária inak s totalitným režimom neprichádzala do konfliktu, s tou výnimkou toho, že jej ako veriacej žene prekážala absencia náboženskej slobody. „Mne osobne nikto nič nerobil, ale mrzelo ma, že ľuďom hatili vieru a prenasledovali ich.“

Hoci pani Mária Ludiková nebola priamou obeťou režimov 20. storočia, aj tak sa neprávosť totality dotkla jej života. Jej príbeh ukázal, že v ťažkých časoch môže byť hrdinom každý, kto pevne stojí na svojom mieste a nie je voči utrpeniu ľahostajný. Hoci je už takmer tridsať rokov vdovou, v pokročilom seniorskom veku dokáže viesť zmysluplný a aktívny život. Ako spoluzakladateľka a členka viacerých spolkov, speváckych zborov či voľnočasových aktivít dodnes rozdáva svojmu okoliu nielen neodmysliteľný úsmev, ale aj cenné životné skúsenosti.