The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Magura (* 1925)

• narodil sa 6. decembra 1925 v Pozdišovciach

• na základnú školu chodil v rodnej obci

• v rokoch 1941 - 1944 sa v Prešove vyučil za krajčíra

• v januári 1945 sa prihlásil do 1. čs. armádneho zboru

• 4. apríla 1945 bol v bojoch o Liptovský Mikuláš zranený

• 3. januára 1947 bol demobilizovaný

• pracoval vo firme Magura v Prešove, neskôr v Michalovciach

• bol prvým predsedom výrobného družstva a založil a riadil 27 prevádzok takmer na celom východnom Slovensku

• 1. júla 1987 odišiel do penzie a žije v Michalovciach

„Nebudeš bojovať, pôjdeš ako krajčír – portoj,“ upokojoval ruský dôstojník Michala a jeho matku, keď 1. januára 1945 odchádzal do 1. československého armádneho zboru. Prihlásil sa dobrovoľne a s obrovským nadšením a odhodlaním odišiel do vojny spolu s ďalšími 18 mladými mužmi z Pozdišoviec. Samozrejme, bojovať.

Poľnohospodárstvo, ovocinárstvo a hrnčiarstvo boli hlavnými zdrojmi obživy pre obyvateľov Pozdišoviec. Aj Michal sa 6. decembra 1925 narodil do rodiny maloroľníka. No nepokračoval v otcových šľapajách. Po základnej škole a roku štúdia na hospodárskej škole odišiel do Prešova. Mal sa z neho stať krajčír. Vo firme Magura, ktorá patrila vzdialenému príbuznému, sa učil tri roky – do roku 1944. Vtedy na Vianoce sa jeho život zmenil. Starosta, mimochodom tiež Magura, pozval mladých mužov z obce do mlyna. Stretli sa s našimi i ruskými vojakmi, ktorí ich naverbovali do 1. československého armádneho zboru. Už počas praxe, keď ho z Prešova poslali do odevného podniku vo Zvolene, počul o Slovenskom národnom povstaní a zaujalo ho to. Narukoval teda s ďalšími 18 chlapcami z obce, väčšinou z komunistických rodín.

Narukoval

Necelý mesiac po dovŕšení devätnástich rokov, 1. januára, odišiel na vojnu. Mama plakala, Rusi ju utešovali, že nemusí mať obavy. Potrebujú krajčírov, a to je práca preňho. „Nebola to pravda. Neskôr mi povedali:,Ste zdravý a my máme mnohých ranených.´ Tešil som sa predčasne.“

Spievajúc na rebrináku odišli mládenci z Pozdišoviec do Michaloviec. Odtiaľ ich odviezli do Humenného. „Obliekli nás, vyzbrojili a 3. januára sme už pokračovali do Sniny. Tam sme mali dvojtýždenný výcvik. Strieľali sme z guľometov. Ja som ho dokázal najrýchlejšie zložiť i streľby mi išli, tak som sa stal guľometčíkom. Ostatní mali len ľahké zbrane. Za 14 dní sa nedá urobiť zázrak, ale vraj sme sa dobre naučili ovládať zbrane a rozstrieľali sme sa.“

Na prísahu nastúpilo na rozsiahlu lúku asi tritisíc mužov. Výstrahou pre nich bola poprava istého Čecha, ktorý bol údajne zradcom. Zaviazali mu oči a siedmi vojaci ho zastrelili. Bola zima, do tvrdej zeme sa ťažko kopalo. A tak plytko pochovaný vojak bol už na druhé ráno bosý, hneď v najbližšiu noc mu niekto ukradol čižmy.

Cestu do Levoče, kde sa sformovala 4. paradesantná brigáda, koncom januára absolvovali pešo. Po dvojdňovom oddychu nasledovali ostré streľby. A potom presun za Liptovský Ján – do Závažnej Poruby.

Prvé boje

Liptovský Mikuláš bol vtedy obsadený Nemcami. Pri pokusoch o útok na rovine pred mestom boli naši vojaci pre nemecké guľomety ľahkým terčom. Veľké straty a množstvo ranených preto donútili naše velenie útočiť len v noci – okolo druhej-tretej – a nad ránom sa ukryli do okopov a bunkrov.

Hneď pri prvých útokoch prišiel Michal o dvoch nabíjačov, jedným z nich bol rovesník Jozef Papp zo Sevľuše: „Keď mi podával náboje, čosi blesklo. A on ostal. To bola taká červená svietiaca alebo horúca strela, čo ho zrazila. A toho druhého, ani neviem kedy. To bolo asi na štvrtom alebo piatom útoku, požiadal som ho o náhradu, ale on už bol na zemi. To ma naozaj zložilo.“ S ďalším nabíjačom to už dotiahol do konca.

O kamaráta prišiel Michal aj mimo bojov: „Odbehol na záchod a keď sa vracal, cigánik na stráži povedal ,Halt!, a hneď vystrelil. Kým ho odniesli, zomrel. To na mňa veľmi pôsobilo. Musela byť veľká disciplína, nemohol hneď strieľať, mal sa informovať, či je to z nepriateľskej strany. Chodilo sa na tzv. jazyky. Aj naši chodili na zajatie Nemca, aj oni našich, aby boli informácie o stave.“

Po troch či štyroch útokoch prešli cez hory na pravú stranu Liptovského Mikuláša – do Konskej. Hygiena, odvšivavenie, nový strih, nový mundúr, a s novou plnou poľnou o dva dni nabrali smer Smrečany. Do prvého útoku vyrazili v posledný februárový deň. A potom celý marec – raz útočili jedni, raz druhí.

Najťažší deň zažil Michal vtedy, keď Nemci zaútočili s piatimi tankami a naši proti nim stáli len s ľahkými zbraňami - s tromi protitankovými puškami a guľometom, ktorý mal Michal. Našťastie ich zo svahu medzi Konskou a Smrečanmi podporili protitankoví delostrelci, ktorí zneškodnili tri tanky. S dvomi sa nepriateľ ešte pokúsil ostreľovať, ale potom sa stiahol.

Na ich strane však neboli samotní Nemci. Boli tam Maďari a iné národnosti, oblečení však boli v nemeckých uniformách. A za nimi Nemci, ktorí strážili, aby neustupovali.

V boji o Liptovský Mikuláš padlo viac ako 4 a pol tisíc československých a sovietskych vojakov.

Každý útok niesol v sebe riziko. Kedykoľvek mohla guľka trafiť niektorého z vojakov, kedykoľvek mohla prísť smrť. Ako bolo možné, že sa vojaci púšťali do nových a nových útokov? Kde brali odvahu opäť vyraziť a riskovať, že ich môžu zasiahnuť guľometná paľba či delostrelecké granáty? Odvahu a guráž im dodával aj alkohol. Jedno-dve deci rumu pre tých starších, mladíci dostali len pár hltov. Cieľom nebolo ich opiť, ale dodať odvahu: „Bol ústup strachu, viac bojového ducha sme tým dostali.“

Ťažký život na frontovej línii

Jednoduché to nebolo, ani keď sa nebojovalo. Stravu im nosili dvakrát denne. „Betón“ - to bola ryža s mäsom, ktorá, kým ju doniesli z Liptovského Jána, zmrzla na betón. Ohník na zohriatie si rozložiť nemohli, hneď by prezradili svoju polohu. A tak jedli, ako sa dalo. Lepšie na tom boli len niektorí v bunkroch, ktorí mali pri sebe variče. Tak si mohli jedlo prihriať. Aj čaj zo snehu si mohli navariť. Ako šálka, tanier i miska im slúžila ruská „kotilka“ – kastrólik.

Len raz si „prilepšili“. Cez okno v komôrke sa dostali do jedného z domov v ľudoprázdnej dedine. Vlastne len jeden – najútlejší chlapec spomedzi nich. Našiel tam múku a zemiaky, a tak si vojaci uvarili za „vajling hičkošov“ – po východniarsky halušiek. Len takých, s masťou, bryndzu ani kapustu nenašli. Aj tak sa „nabaštili“.

Na dobrej nálade im nepridávalo ani počasie. Boje o Liptovský Mikuláš viedol 1. československý armádny zbor vo februári a v marci. Aj keď snehu podľa Michala nebolo veľa, noci boli mrazivé.

Kvôli omrzlinám nôh strávil on sám dva dni na ošetrovni v Závažnej Porube. Dostal nové onuce a bagandže a poslali ho späť do zákopov. Podobne ako on utŕžili omrzliny nôh, uší či nosov aj ďalší spolubojovníci. A keď nemrzlo, boli zas zákopy plné bahna.

Zranenie

Po dvoch mesiacoch bojov o mesto prišiel 4. apríl. V tento deň bol Liptovský Mikuláš oslobodený. Ale pre Michala je tento deň pamätný z iného dôvodu. V možno posledných minútach bojov bol ranený do pravej nohy: „Asi o tretej sme začali útočiť, po ľavej strane sme mali cintorín, za Bobrovcom, a sme sa priblížili k obci, tam už boli stodoly. Tam padla možno posledná delostrelecká alebo mínometná strela, vybuchla dosť blízko, asi dva metre. Vtedy ma nadhodilo a pocítil som ranu tu, do lakťa. A nohu som zdvihol, ale mi odrezalo koniec, veľký palec sa len na takej kožke držal. Tak ma zobrali, už sa ani nepamätám, lebo som bol v šoku. A hlavu som mal udretú silno. Len viem, že mi dakto obviazal nohu. A potom som hodinu alebo dve čakal. Piatich nás potom zobrali na konský povoz a odviezli do Konskej na ošetrovňu.“

Odtiaľ smerovali do poľnej nemocnice v Liptovskom Hrádku a asi po dvoch dňoch ho spolu s ďalšími zranenými na slame na voze odviezli do Tatier – do Vyšných Hágov, kde bol dva mesiace.

Spoločnosť mu tam robil postrelený priateľ Ďula Bakajsa, s ktorým spolu rukovali, mal priestrel nohy, i Paľovčík, ktorý potom tancoval v SĽUKu. V nemocnici bol aj Polák - vraj „taký komediant“. Zranený bol do brucha. Už bol skoro v poriadku, keď na rukách zišiel dolu schodmi. Spadol a popraskali mu stehy. Do troch dní zomrel.

Dva dni predtým, než zranenie Michala úplne vyradilo z bojov, utrpel ľahší úraz. Neďaleko neho dopadol delostrelecký granát a obrovská hruda zeme ho zasiahla do chrbta a hlavy. Ruksak mu odtrhlo, ani ho nenašiel. Po rokoch, keď už bol v civile, vybral sa do Borkutu pri Prešove na kyselku. Stretol sa tam s bývalým veliteľom Brutusom, ktorý mu povedal: „Michal, pamätáš sa? Mám tvoju košeľu.” „Čo som bol po zranení a som sa prezliekal. On tú košeľu odložil, že mi ju raz dá, keď sa stretneme, keď prežijeme. Povedal som mu: ,Netreba, pán nadporučík, som rád, že ju nevidím.’“

Nie všetci z takmer dvadsiatky chlapcov z Pozdišoviec, ktorí sa v januári dali naverbovať, mali šťastie ako Michal. Štyria sa nevrátili.

Vojna sa skončila, Michal pokračuje

Kým sa Michal doliečil – po Hágoch strávil ešte mesiac v Piešťanoch a dva týždne doma – vojna sa skončila. Nie však preňho. Vrátil sa k rote, ktorá bola v Dolnom Kubíne. Po dvoch dňoch ju presunuli na Žitný ostrov k Veľkému Mederu, kde potom 6 mesiacov strážili hranice. Gazdom totiž chodili zlodeji z Maďarska kradnúť z polí a záhrad červené dyne, ovocie, zeleninu. Z času na čas došlo k menším prestrelkám, ale podľa Michala nik v jeho okolí nezahynul. A nevie ani o tom, že by oni zabili niekoho z druhej strany. Dedinčania sa im odmeňovali produktmi – mäsom, mliekom, zeleninou, a tak nemuseli nič nakupovať.

Ďalšou zastávkou na Michalovej ceste bola Žilina. Prevelili ho do technickej roty v leteckých kasárňach. V správkarni sa najprv ako robotník, potom vo funkcii veliteľa, podieľal na oprave šatstva, šití uniforiem pre dôstojníkov či rukavíc. Jeho púť pokračovala do správkarne v Martine, odkiaľ bol v decembri 1947 prevelený do Dolného Kubína, kde odovzdal vojenský výstroj. 3. januára 1947 sa preňho vojna skončila a mohol sa vrátiť sa domov.

Život po vojne

Po dvoch týždňoch oddychu sa vrátil do firmy Magura v Prešove ako majster pásovej výroby. Po znárodnení majiteľ firmy odišiel do USA nakúpiť stroje do fabriky, no už sa nevrátil. Aj Michal mal kvôli svojmu priezvisku menšie problémy. V máji 1950 prišla pracovať na osobné oddelenie neskoršia Michalova manželka. Tri dni po svadbe odišiel do Michaloviec, kde sa stal druhým riaditeľom novej pobočky odevného závodu. Po piatich rokoch sa však ozval zranený chrbát. So zničenými platničkami strávil v nemocnici štyri mesiace a potom mu neostávalo iné, ako sa vzdať funkcie riaditeľa.

Keďže si v Michalovciach postavil s manželkou dom, nemal chuť vrátiť sa do Prešova. Prijal preto miesto šéfa vo výrobnom družstve Konfekcia. Výsledkom jeho rozhodnutia zaviesť pracovné normy bol pokus o jeho odvolanie, ktorý však neuspel. Pod jeho vedením – v auguste 1956 sa stal prvým plateným predsedom družstva – zo začiatku pracovalo 40 ľudí. Keď v roku 1987 odchádzal do dôchodku, pracovalo v družstve už 900 ľudí. Vybudoval pobočky v Sečovciach, Veľkých Kapušanoch a v ďalších mestách. Napokon malo družstvo 27 prevádzok od juhovýchodného až po severné Slovensko – po Sninu. Boli to krajčírstva, kožušníctva, výroba domácej obuvi, spracovanie termoplastov, kníhviazačstvo, oprava a výroba modlitebných knižiek. Kvôli nim mal problémy na okresnom výbore KSS, ale zastal sa ho vedúci tajomník Východoslovenského KV KSS Ján Pirč. Vo funkcii veľa cestoval po svete a uzatváral kontrakty. Bol Nemecku, Sovietskom zväze, v Holandsku, na svetových konferenciách v Mongolsku, Taliansku. Družstvo šilo aj pre Španielsko, Švédsko a ďalšie krajiny.

V roku 1985 mal odísť do penzie, dohodol sa však na predĺžení práce o dva roky, aby si navýšil dôchodok. Keď sa však blížilo zhromaždenie delegátov družstva, prišiel návrh na jeho uvoľnenie – vraj je chorý a ako odbojár už potrebuje oddych. Skrývala sa za tým snaha o jeho nahradenie synom straníckeho funkcionára, vraj neschopného advokáta. Pod jeho vedením začalo družstvo upadať, až napokon zaniklo.

Ocenenia

„Dnes ľudia dostávajú koruny. Ja som za čestnú prácu dostal papier. Ale to je história, že som v živote čosi dokázal urobiť, že som sa snažil pomôcť tomuto štátu, tomuto ľudu. Skutočne som pracoval veľmi čestne vyše 40 rokov. Teší ma, že môžem ukázať vnukom, aj dcéram a synovi, akého mali otca,“ uzavrel Michal kapitolu o oceneniach, ktoré získal za pôsobenie v 1. československom armádnom zbore i v pracovnom živote. Dovedna dostal posledný žijúci Pozdišovčan, ktorý narukoval do 1. československého armádneho zboru, viac ako stovku našich i zahraničných plakiet, vyznamenaní, medailí za účasť v bojoch vo vojne i za prácu v mieri.

Členstvo v SZPB

Po návrate domov v roku 1947 sa Michal prihlásil do Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. V roku 1984 ho zvolili za prvého predsedu 1. základnej organizácie v Michalovciach, ktorá vtedy mala 187 členov, väčšinou ešte odbojárov. Bol aj podpredsedom Okresného výboru SZPB, neskôr do roku 2003 predsedom. Do roku 2009 bol predsedom oblastného výboru organizácie. 12. mája toho roku požiadal okresnú konferenciu zväzu o uvoľnenie, pretože sa cítil veľmi vyčerpaný a ozývali sa vojnové zranenia. Z funkcie ho uvoľnili a stal sa prvým čestným predsedom oblastného výboru na Slovensku. Dodnes je členom výboru, no zdravotný stav mu už nedovoľuje chodiť na zasadnutia.