The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Malejko (* 1922)

• narodený v roku 1922 v obci Čierny Potok, okres Iršava, na Podkarpatskej Rusi

• v roku 1940 emigroval do Sovietskeho zväzu

• do roku 1943 bol ako väzeň na nútených prácach na Sibíri

• potom vstúpil do formujúceho sa I. Československého armádneho zboru v SSSR

• ako vojak prešiel s tzv. Svobodovou armádou od Buzuluku cez Kyjev, Duklu až do Prahy

Útek do Sovietskeho zväzu nepriniesol slobodu, ale naopak zajatie

Michal Malejko sa narodil v roku 1922 na Podkarpatskej Rusi, vtedy súčasti prvej Československej republiky. Po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 a po následnom rozpade Československa bola Podkarpatská Rus obsadená Maďarskom. Množstvo obyvateľov preto zvolilo emigráciu do Sovietskeho zväzu. V takejto skupine bol v roku 1940 aj Michal Malejko. Po emigrácii bol však uväznený a nasadený na nútené práce v tábore na Sibíri: „V roku 1940 sa na Podkarpatskej Rusi organizovala mládež, ktorá odchádzala hromadne do Sovietskeho zväzu. Tam nás zatkli. Všetko sme si však museli vybudovať sami. Keď bolo teplo, bývali sme vonku v drevených barákoch. Len keď prišla zima, odsťahovali nás do väznice, aby sme nezmrzli. V roku 1941, keď začala na východe vojna, tak nás z mesta Stryj sťahovali ďalej na východ. Ocitli sme sa až na Sibíri pri Noriľsku. Tam sme opäť nemali kde bývať a všetko sme si budovali sami. Sú tam –40 až –45-stupňové mrazy. Pracovali sme denne 12 hodín ako táboroví pracovníci na stavbe ciest, alebo niektorí vo fabrike. V roku 1943 nás vybrali ako bývalých československých príslušníkov na vstup do armády.“

Po oslobodení z tábora začala niekoľkotýždňová cesta do vojenského výcvikového tábora v Buzuluku. Nebolo možné cestovať okamžite. V ázijskej časti Sovietskeho zväzu bolo cestovanie po cestách takmer nemožné, ak vôbec existovali. Železničných tratí bolo vzhľadom k rozlohe územia veľmi málo: „Keď sa už na jar dalo cestovať po vode, išli sme 200 kilometrov do prístavu Igarka. Nasadli sme na loď a po rieke Jenisej sme ďalej cestovali 2200 kilometrov do Krasnojarska. Odtiaľ sme pokračovali vlakom do Buzuluku. Tam som narukoval do armády. Mali sme asi trojmesačný výcvik, kde nás pripravovali pre boj na fronte. Odtiaľ sme odišli do Novochoperska. No a tam sme nasadli priamo do transportu na front.“

V Československom armádnom zbore od Kyjeva do Prahy

Bojovým krstom prešli čerství vojaci v operácii na oslobodenie mesta Kyjev. Tak sa začala dlhá bojová cesta Michala Malejka, ktorá sa mala skončiť až v Prahe a oslobodenom Československu. „Na fronte sme boli nasadení do operácie na oslobodenie Kyjeva v rámci 1. Československej brigády. Ja som bol v spojovacom prápore. Po oslobodení mesta sme pokračovali v bojoch v smere Beloj Cerkva, Obruč. Po skončení operácie bola naša jednotka nanovo sformovaná. Doplnila sa volyňskými Čechmi.“

Michal bol zaradený medzi spojárov. Aj keď väčšinou neboli v bojovom nasadení so zbraňou v roku, svoje úlohy museli plniť aj pod nepriateľskou paľbou. Spojenie jednotiek muselo zostať za každých okolností zachované: „My sme boli brigádni spojári. Našou úlohou bolo nadviazať spojenie, ťahať drôty medzi jednotkami. Ja som bol veliteľom družstva, v ktorom nás bolo sedem. Keď sa prerušilo spojenie, dvaja vojaci vzali materiál a museli ho obnoviť. Stávali sa aj veci, kedy sa z opravy linky už nevrátili.“

Prechod na územie Slovenska však nebol jednoduchý. Vojsku stála v ceste dobre vybudovaná nemecká obrana, a tiež počasie: „Pokračovali sme v bojoch v Dukelskom priesmyku. Po niekoľkých mesiacoch bojov sme sa presunuli smerom na Prešov až po Liptovský Mikuláš. Tam boli ťažké boje. Mesto sme si s Nemcami vymenili aj dvakrát denne. Naša armáda potom pokračovala smerom na Trenčín, Piešťany a Moravu.“

Napriek všetkým bojovým skúsenostiam, ktoré Michal Malejko prežil, si spomínal ako na najťažšie práve na boje na Dukle a pri Liptovskom Mikuláši. Tu bojoval najmä v priestore obce Bobrovec: „Na Dukle boli naokolo biele zasnežené hory, ale bojisko, to bolo úplne čierne. Mikuláš sme nevedeli oslobodiť priamo, museli sme ho obísť, a keď Nemcom hrozilo obkľúčenie, až tak sa stiahli. Guľomety tam pálili tak, že mali hlavne rozžeravené dočervena.“

Nikto sa nechcel dostať do trestnej čaty

Vo vojsku sa vyžadovala disciplína. Priestupky vojakov boli riešené preradením k tzv. trestným čatám. To často znamenalo istú smrť, pretože vojaci v týchto jednotkách museli plniť najnebezpečnejšie úlohy: „V rámci našej brigády bola aj trestná čata, do ktorej dali vojaka, ak niečo vyviedol. A z tej čaty sa utvoril až trestný prápor. Týchto vojakov nasadzovali na najhorších, najnebezpečnejších miestach. Mali poľského veliteľa a zároveň strážcov, ktorí na nich dávali pozor. Veliteľ toho práporu bol najlepšie oblečený medzi dôstojníkmi, pretože od zajatcov si bral dobré čižmy aj oblečenie. Keď mu doviedli takéto zajatca, živý jazyk, a bol Poliak, tak s ním bolo zle. Uviazal ho za kone, vláčil po dedine a takéto veci. K Nemcom, Čechom a iným sa správal lepšie.“

Koniec vojny zastihol Malejka na Morave. Jednotka dostala rozkaz presunúť sa do Prahy. Napriek koncu vojny však stále narážali po ceste na ozbrojený odpor nemeckých skupín. Nakoniec sa však Michal Malejko v zdraví dožil mierových časov: „V Kroměříži sme sa dozvedeli 8. mája od susednej rumunskej jednotky, že Nemci kapitulovali a vojna sa skončila. V skutočnosti naša jednotka pokračovala smerom na Prahu, a stále sme popri cestách narážali na nemecký odpor. 9. mája sa vojna oficiálne skončila, naša posádka bola v Prahe. Stretli sa tam armády z východu aj zo západu, zúčastnili sme sa slávnostného defilé. Potom som slúžil istý čas v Kutnej Hore a odtiaľ som už odišiel do civilu.“