Ondrej Mazan

A potom sme sa išli pozrieť na šrotovisko. To bol náš sen. Vieš, vtedy doniesť nejaké západné auto... alebo čokoľvek proste. Ten strážca toho parkoviska, no choďte, pozrite si, chlapci. A že môžeme si aj niečo odmontovať? No pravdaže, môžete ako... Tak mali sme šrobovák, kombinačky... aj sme sa trošku vybláznili. Potom sme mu ukázali, tomu strážnikovi, a že dajte desať mariek alebo päť mariek a hotovo. A potom ja som ako, doma, keď som sa vrátil, sa pamätám, tak okolo mňa: „No čo, ako bolo tam?" Predstav si, boli sme na autovrakovisku. A ja ti, sadol som do jedného auta, otočím gombíkom na autorádiu a ono ti hralo! Kurva, oni dali do šrotu auto aj s autorádiom, ktoré hraje, aj s akumulátorom. Do riti, sme si nevedeli predstaviť, v tých rokoch, v osemdesiatomdruhom, že niekto hodí na šrotovisko auto ktoré prakticky tam len privezie, ani nebolo nejak nabúrané moc alebo niečo takého, a svetlá svietia a rádio hraje. A kurnik!

Inak dobrý takto chlapík, ale on to proste žral. Taký nízky, tučný a niesol pod pazuchou tam tie životopisy, čo som ja písal na nich, na týchto mojich ako... hej? Tak to on niesol na tú stranícku schôdzu. Ja som s tým nerobil nejaké tieto, to som aj keby niekto bol chcel, tak, samozrejme, som písal len to najlepšie, alebo čo... No dosť na tom, že on ide na tú stranícku schôdzu a má pod pazuchou tie papiere. A ja hovorím: „Karol, ukáž, že čo to tam máš!“ A on teda zdúpnel, takmer mu oči vyliezli, a len tak koktal, že: „Nedám. Nedám. Nedám!“ On to tak žral. A hovorím: „Však ja som to písal, ty...!“ „Nedám!“

Takto ešte. Nám pridelili, tuším, tri vagóny. Lebo my, čo sme išli odtiaľ, Slováci, tak sme boli uprednostňovaní, že si môžeme, že naši si môžu zobrať so sebou všetko. Nábytok, dobytok, alebo prasiatko, proste zvieratá, a dokonca ešte aj to drevo, čo boli tie zásoby dreva, ako siahovice na dvore. Tak viem, že my sme dostali, myslím, to boli tri vagóny pridelené. Nákladné auto nás vozilo už na železničnú stanicu. A vtedy došiel poštár a dal mojej mame dopis. Ona ho otvorila a číta. Jej brat písal tam z Čiech. Že prosím ťa, ani sem nechoďte. Je tu strašná bieda, a ja neviem čo všetko tam bolo popísané. No tak to bola teraz dilema. Moja mama sa bála aj ukázať ten dopis otcovi, lebo dve nákladné autá už aj boli s tými našimi vecami odídené na stanicu.