The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Melek (* 1932  †︎ 2022)

• narodil sa 17. augusta 1932, pochádza z Námestova

• v detstve bol súčasťou HM v oddiele vĺčat

• počas obdobia SNP a prechodu frontu svedkom lokálnych vojnových udalostí v Námestove

• prostredníctvom ďalšich protikomunisticky naladených kolegov sa dostal k členstvu v tajnej odbojovej organizácii Biela légia

• v roku 1952 zatknutý, vyšetrovaný a súdom v Ružomberku odsúdený za trestný čin velezrady na 15 rokov odňatia slobody

• výkon trestu absolvoval v obávanom Jáchymove pri ťažbe rádioaktívnej uránovej rudy

• v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu hospitalizovaný v Karlových Varoch, neskôr vo väzenskej nemocnici Plzeň-Bory, diagnostikovali mu vážnu kostnú tuberkulózu

• za pokus o útek terčom agresie a týrania zo strany dozorcov

• v dôsledku amnestie politických väzňov sa dostáva v roku 1960 na slobodu

• na slobode sledovaný a kontrolovaný tajnými agentami Štátnej bezpečnosti

• pracovný život prežil ako elektrikár mestského úradu v Námestove

• Jozef Melek zomrel 18. mája 2022

Jozef Melek sa narodil 17. augusta 1932, pochádza z Námestova. Jeho otec Ján bol spoločne s mamou Jozefínou tak ako väčšina vtedajších oravských rodín spätý s pôdou a malým rodinným hospodárstvom: „Na detstvo mám len tie najlepšie spomienky, bol som jediný chlapec spomedzi štyroch detí a s matkou som mal veľmi blízky vzťah. Budovala vo mne odmalička pokoru, vieru aj radosť z plodov ľudskej práce, hoci sa žilo ťažko a v tvrdej oravskej pôde sa každá úroda rodila náročne a vyžadovala pevnú vôľu. Toto všetko ma formovalo a ovplyvňovalo moju osobnosť do budúcna.“ Po absolvovaní ľudovej školy nasledovanej meštianskou školou v Námestove zasiahli do života dospievajúceho Jozefa hektické časy súvisiace so vstupom nemeckých vojsk na slovenské územie a s následným vypuknutím Slovenského národného povstania, ktorého dôsledky sa dotkli aj Námestova.

Vojnové časy chlapčenskými očami

Krátko po vypuknutí SNP sa Jozef s rodinou stal svedkom lokálnych udalostí v dovtedy relatívne pokojnom Námestove, ktoré Nemci obsadili prakticky bez odporu: „U nás v dome sa zastavil nemecký dôstojník, ktorý počítal kapacity pre ubytovanie vojakov, nakoniec nám pridelili troch.“ Na správanie vojakov z jednej alebo neskôr druhej strany má Jozef svoj vlastný názor: „Nie je to o národe, o armádach, je to ako vždy a všade len o ľuďoch. Medzi jednými i druhými nájdete gaunerov, nájdete aj slušných ľudí, každý má svoj osud a tí vojaci obzvlášť, pretože nie oni samotní, ale vyššia politika rozhodla o tom, v akej situácii a na akom mieste sa v tej chvíli ocitli.“

Na správanie nemeckých vojakov, ktorí boli príslušníkmi klasického Wehrmachtu z radov civilných odvedencov, spomína Jozef pozitívne: „U nás boli ubytovaní traja, správali sa slušne. Keď niečo potrebovali, slušne poprosili. Najviac mi utkvel v pamäti vojak, ktorého meno si pamätám dodnes, volal sa Augustin Dacho, bol to Rakúšan a ja ako chlapec som mal záujem o zbrane a vojenský život. Striedal sa s inými na etapy počas presunov do Bobrova, kde strávil pár dní na pozícii. Keď sa vrátil, prespal a počas voľna chodil do miestnej dielne opravovať techniku a zbrane. Vtedy mi vždy nechával v nohaviciach niekoľko nábojov, keďže vedel, že ich nájdem. A ja ako chlapec som mal schovanú doma malú pištoľ, vždy som mu tie šaty prehľadal, keď nebol doma a náboje si vystrieľal. Bolo to také naše tajomstvo. Zbraní bolo vo vojnových časoch všade plno a ja som rovnako ako ostatní chlapci chodil po okolí a zbieral zbrane a náboje, ktoré som potom doma schovával. Keď od nás odchádzal, bol som smutný, keďže som si ho veľmi obľúbil.“

Ako sa situácia na bojiskách menila a spojenci stále viac postupovali, dorazila do Námestova aj sovietska armáda. Aj tu platila Jozefova zásada pri posudzovaní ľudí podľa činov, nie uniformy: „Niektorí sa chovali veľmi divoko a išiel z nich strach, hlavne keď sa potúžili alkoholom. Chodili zvesti o tom, že hľadajú prednostne alkohol a ženy. U nás však k incidentom tohto smeru nedošlo. Ubytovali sa u nás opäť traja, jeden dôstojník, jeden starší vojak a nakoniec jeden mladík, ktorého meno si pamätám, volal sa Ivan.“ Niektorí vojaci hlavne z radov dôstojníkov boli dosť ovplyvnení domácou komunistickou ideológiou, a tak sa snažili svoje názory neobratne dokazovať aj medzi nábožensky založeným oravským ľudom: „Uvidel u nás kríž na stene, modlitebné knižky a začal nám akýmsi pseudovedeckým prístupom vysvetľovať, že sovietski letci vyleteli niekoľko kilometrov do atmosféry a žiadne nebo tam nenašli. Taktiež vraj rozpitvali ľudské telo na drobné kúsky, ale žiadna duša tam nebola. Niektorí z nich však boli veriaci. Starší vojak nám dokonca ukazoval sväté obrázky, ktoré nosil so sebou a bol pravoslávny veriaci. Mladý Ivan bol zas veselý mladík, ktorému sa páčila moja sestra Mária, a tak občas s našou mamou vtipkoval, ako si ju odnesie so sebou do Ruska. Skrátka, čo človek, to svojská povaha. My sme mali v jednom aj druhom prípade šťastie na tých slušnejších.“

Ako sa blížil koniec vojny, medzi pospolitým oravským obyvateľstvom sa čoraz viac šírili zvesti o budúcnosti, ktorá má byť spätá s komunistickým režimom. Miestni obyvatelia odjakživa spätí s pôdou a náboženskými tradíciami prijímali tieto správy s obavami a v Jozefovi sa postupne začala čoraz viac táto obava pretvárať na myšlienku istého odboja či odporu voči režimu. Nedokázal však vo svojich mladíckych predstavách odhadnúť dôsledky tohto konania, ktoré v neskorších rokoch hlboko zasiahli do jeho života.

Na ceste k odboju proti komunistickému režimu

Po počiatočnom prechodnom období provizórnej demokracie sa v roku 1948 definitívne chopila vlády komunistická strana, ktorá pod diktátom Moskvy verne kopírovala sovietsky  model politiky. Na obyvateľov Námestova dopadli opatrenia v podobe neúnosných kontingentov – povinných dodávok už tak dosť biednej úrody, začiatku rozsiahlej propagandy proti cirkvám a prenasledovania jej predstaviteľov. Rodina Melekovcov tieto opatrenia vnímala s nevôľou, obzvlášť kresťansky založená Jozefova mama. Po absolvovaní meštianskej školy v Námestove a poľnohospodárskeho kurzu sa Jozef rozhodol pre štúdium za elektrikára v Tvrdošíne, počas ktorého pracoval aj pri stavbe Oravskej priehrady. Neskôr tu pokračoval ako civilný zamestnanec a spoznal sa s podobne zmýšľajúcimi protikomunisticky naladenými kolegami. Najviac z nich vynikal jeho vedúci Pavol Šmejkal, ktorý bol o 12 rokov starší a postupne Jozefa priviedol k informáciám o tajnej skupine Biela légia. Tá ilegálne pôsobila na rôznych miestach Slovenska s cieľom poskytovať informácie o represiách, ktoré režim uplatňoval, ako aj pomáhať ľuďom, ktorí boli režimom prenasledovaní alebo sa snažili pred prenasledovaním ujsť za hranice.

Biela légia pôsobila v období, keď boli najtvrdšie uplatňované metódy exemplárneho trestania potenciálnych nepriateľov režimu, za čo si mnoho odhalených členov hnutia vyslúžilo najtvrdšie tresty. Jozef však ako mladý idealista neodhadol naplno dôsledky svojho konania, keď spolu s ďalšími členmi absolvoval provizórne tajné nočné schôdzky v budove miestnej Wagnerovej píly. Hlavnými členmi námestovskej bunky boli Pavol Šmejkal, František Ptačin a Jozef: „Na schôdzkach sme preberali informácie, ktoré chodili z iných oblastí, kde organizácia pôsobila. Hovorilo sa o prenasledovaní kňazov, o politickej situácii, o tom, že je nutné priberať nových členov a informovať o situácii u nás obyvateľstvo, pretože v oficiálnych médiách bola len skreslená propaganda. V dôsledku týchto cieľov sa však medzi nás dostali ďalší chlapci a zakrátko prišlo k tomu, že niekto nás samozrejme udal. Prišiel medzi nás jeden chlapec z Ružomberka, ktorý bol pre nás neznámy, a ten bol tým donášačom. To bolo riziko, ktoré sme si pri získavaní nových členov neuvedomili.“

Jozef mal v danom období zlé tušenie a rozhodol sa s pár kamarátmi vybrať do Čiech, kde si plánoval nájsť prácu a neskôr aj ujsť za hranice. Zamestnal sa v meste Stříbro, kde robil elektrikára. Tu spoznal viacero Slovákov, z ktorých niektorým sa zdôveril a zisťoval u nich možnosti úteku: „Počas nočných schôdzok som sa stretol tajne s ľuďmi, ktorí mi mali pomôcť naplánovať útek. Jedným z nich bol aj istý Michal Zamko, stretli sme sa viackrát na cintoríne. Postupne však príliš vyzvedal a ja som pochopil, že on bude ďalším donášačom. Keď sa vyzvedal, prečo chcem vlastne ujsť, vymyslel som si príbeh o tom, ako som podpálil JRD v Námestove, pri ktorom zhorelo množstvo kráv.“ Netrvalo dlho a pasca sa postupne uzatvárala: po Jozefa prišli orgány ŠtB, ktoré ho zobrali z ubytovne na výsluch do Plzne. Okrem iného sa vyzvedali aj na jeho kamarátov z Námestova: „Snažili sa vystupovať priateľsky a zmierlivo, aby vytiahli čo najviac informácií. Dokonca ma po výsluchu prepustili. Ja som však vedel, že je zle. Odišiel som narýchlo do Prahy a prvým vlakom sa vrátil domov do Námestova. Chcel som vedieť, ako sú na tom ostatní chlapci.“

Pri návrate však už bolo neskoro a celá skupina bola prakticky odhalená. Otec Jozefa informoval, že Šmejkal je už zatknutý. Netrvalo dlho a 5. júla 1952 okolo polnoci zaklopali na dvere domu Melekovcov príslušníci ŠtB s príkazom na zatknutie Jozefa. Tým sa zavŕšila Jozefova mladícka túžba po slobode, ktorej následky čoskoro pocítil najkrutejším spôsobom na vlastnej koži.

Vyšetrovanie, proces a exemplárny trest

Prvú noc po zadržaní strávil Jozef na záchytnej stanici v Námestove, následne bol prevezený do väznice v Ružomberku, kde začalo obdobie nátlaku, výsluchov a vyšetrovania: „Na výsluchy ma vždy viedli s očami zaviazanými uterákom. Vyšetrujúci referent mal rázny prístup, ukázal však aj dávku ľudskosti. Keď  mi spomenul, že dostali hlásenie z Plzne o tom, že som plánoval útek za hranice, rozhodol sa to do môjho spisu neuvádzať. Vedeli pritom o všetkom, aj o tom vymyslenom požiari JRD. Donášači pracovali kvalitne. Pri vyšetrovaní som potvrdzoval len skutočnosti, ktoré už oni sami vedeli, ako aj mená tých, čo boli už zadržaní, aby som nenamočil do problémov ďalších ľudí. Na záver vyšetrovania som sa ho spýtal, aký trest môžem za toto očakávať. Povedal, že mi hrozí jeden až dva roky väzby. Ani vo sne by ma nenapadlo, aký trest nakoniec dostanem.“

Na súde, ktorý sa konal v Ružomberku, sa rozhodol prokurátor spraviť z Jozefa exemplárny príklad protištátneho teroristu, ktorý plánoval vykonávať tie najťažšie zločiny: „Vykrikoval po mne, že som chcel bojovať proti robotníckej triede, že som chcel zabíjať a vraždiť robotníkov, komunistov, dokonca vlastnú matku. Tá, keď to sledovala, začala plakať. Nemal som žiadnu možnosť obhajoby. Vytiahli na mňa fotografie starých zbraní, ktoré som ako chlapec po vojne našiel a odložil. Nepomohli žiadne argumenty, potrebovali ma vykresliť ako gaunera.“

Na konci pojednávania si Jozef vypočul rozsudok, ktorý ho definitívne zlomil. Namiesto deklarovaných dvoch rokov, ktoré mu predpovedal vyšetrovateľ, mu vymerali trest 15 rokov odňatia slobody za trestný čin velezrady, s dodatkom, že prihliadajú na jeho mladý vek, pretože tento zločin sa bežne trestá odsúdením na smrť. Jozefovi sa pred očami premietol celý jeho život a budúcnosť, v ktorej ho už čakala len beznádej v najtvrdších žalároch komunistického Československa.

Jáchymovské peklo a následky na celý život

Prvé dva týždne po odsúdení strávil Jozef v ilavskej väznici. Tu sa čakalo, kým získajú dostatočný počet väzňov na transport do Prahy. Jeho kroky z Ilavy viedli do väznice na Pankráci, odkiaľ po krátkom pobyte odišiel transportom do pracovného tábora v Jáchymove: „Hneď po príchode nás rozdelili podľa jednotlivých úsekov. Jáchymov bol súborom viacerých táborov, kde boli väzni zaraďovaní podľa výšky trestov. Ja som sa dostal na tábor Nikolaj, kde boli väzni s trestom od 10 do 20 rokov.“ Neskoršie mesiace sa stali Jozefovou skúškou odhodlania a viery, keď bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov v neľudskom tempe a nasadení ťažil spolu s ostatnými väzňami rádioaktívnu uránovú rudu. Nemilosrdní dozorcovia dávali väzňom najavo, aký je ich osud: „Obzvlášť jeden z nich, ktorý bol zhodou okolností Slovák, nám pri nástupoch neustále prízvukoval, že tam budeme dovtedy, kým všetci neskapeme ako prašiví psi. Toto jeho posolstvo mi zostalo v pamäti na celý život. Mali sme si uvedomiť, že už nič neznamenáme, prišli sme tam len úmorne pracovať, koľko zvládneme, a potom konečne zomrieť. Tie slová mi zobrali z duše aj poslednú nádej.“

Za týchto podmienok bolo veľmi ťažké sa nezrútiť. Každý väzeň hľadal vnútornú silu na boj so svojim osudom po svojom: „V hĺbke bane, kam sme chodili fárať a kde sme už boli odkázaní sami na seba, bola malá odbočka, samostatný úsek. Občas som sa tam na chvíľu pobral, keď ma nikto nevidel, a v tichosti sa vyplakal. Myslel som na svoju matku, v duchu sa s ňou rozprával a dostal zo seba všetku tú bolesť. Väzenský život je krutý a slabosť sa neodpúšťa, preto som to robil len občas v takejto tajnej a nepozorovanej chvíli. Vyplakal som sa, vnútorne vyrozprával a vrátil sa naspäť ťažiť tú prekliatu rudu.“

Po približne roku doľahli na Jozefa zdravotné problémy, ktorým spočiatku doktori neprikladali význam. Považovali ho za simulanta, ktorý sa chce len vyhnúť práci. Dostal vysoké horúčky a až keď bol na pokraji zrútenia, rozhodli sa ho transportovať do Karlových Varov. Tu sa dostal do starostlivosti civilných lekárov, ktorí mu poskytli adekvátnu liečbu. Postupne sa u neho potvrdilo podozrenie na vážnu kostnú tuberkulózu, ktorá zasiahla miechu, chrbticu a bedrové kĺby. Neskôr ho previezli do väzenskej nemocnice Plzeň-Bory, kde bol dlhodobo hospitalizovaný. Keď sa v nemocnici pokazil röntgenový prístroj, musel byť prevezený do Ročova. Pri tejto príležitosti skrsla v jeho hlave posledná myšlienka na útek z väzenského pekla: „Pri nástupe pred prevozom som sa spýtal dozorcu, či si smiem odskočiť na WC. Ten súhlasil a ja som sa ocitol na toalete vo vonkajšej časti areálu, ktorá mala z druhej strany oblok. Naposledy som sa prežehnal a preskočil cez neho na druhú stranu a utekal. Nemal som plán ani víziu, nepoznal som terén. Po chvíli som narazil na kovaný plot s ostrými hrotmi, pozbieral som zvyšky síl, hoci som bol chorý a pár dní predtým som sotva chodil. Adrenalín spravil svoje a bol som na druhej strane. Vzápätí bol však vyhlásený poplach a dozorcovia v rozsiahlej rojnici prehľadávali okolie, zakrátko boli pri mne. Skryl som sa do vysokej žihľavy, nebolo to však nič platné. Hneď, ako ma tam našli, odviedli ma naspäť na Bory. Mal som šťastie, že ma nezastrelili na úteku, azda len preto, že v tom čase išla okolo miestna učiteľka s deťmi, ktoré celú akciu sledovali.“

Čo si však dozorcovia nemohli dovoliť pred očami civilného obyvateľstva, vynahradili si po jeho príchode za múrmi väznice: „Hneď, ako som vošiel do chodby, dostal som ranu do zátylku. Potom ma dotlačili do miestnosti, kde čakal náčelník s ďalším dozorcom. Postavili ma hlavou k stene a udreli do žalúdka, keď som sa od bolesti sklonil, dostal som ďalší úder pod bradu. Boli zohratí a bolo vidno, že to nerobia prvýkrát. Podávali si ma medzi sebou a udreli ma ešte 12 alebo 14-krát, kým som sa zrútil na zem. Nie v bezvedomí, všetko som vnímal, ale moje telo sa zrútilo od bolesti. Zakrvaveného ma chytili za plecia a hodili do samotky. Tu som strávil ďalších 14 dní v úplnej tme a pri polovičných, už tak dosť biednych prídeloch stravy. V noci sa chodili dozorcovia zabávať kopaním do železných dverí, ktoré ma zobudilo, a ja som reflexívne očakával ďalšiu bitku. Zmätene som pobehoval po cele a oni z toho mali obrovskú zábavu.“

Po návrate na celu k ostatným spoluväzňom, ktorí mali v dôsledku jeho pokusu o útek taktiež sprísnený režim, očakával Jozef výčitky a opovrhnutie. Namiesto toho sa s ním zvítali, starali sa o neho a odkladali mu stravu. Tu sa ukázal ľudský rozmer a súdržnosť, ktorá vládla medzi väzňami, prežívajúcími rovnako trpký osud. V nemocnici na Boroch strávil Jozef počas náročnej liečby tri roky. Paradoxne mu však jeho choroba zachránila život, dostala ho totiž z Jáchymova, kam sa už nikdy nevrátil: „Ostatní väzni, čo pracovali v tých rádioaktívnych podmienkach celé roky – nikto z nich už dnes nežije. Mnohým som bol na pohrebe a umierali v príliš mladom veku, preto aj svoju chorobu s odstupom času beriem ako zásah osudu. V podstate ma zachránila.“

Keď neskôr hľadali elektrikárov pre Elektromontážne závody v Bratislave, podarilo sa Jozefovi opustiť Plzeň a spolu s ďalšími 300 elektrikármi z radov väzňov sa ocitol vo väznici v Leopoldove. Režim tu bol podľa jeho slov v porovnaní s Jáchymovom neporovnateľný a vďaka práci na chvíľu prichádzal na iné myšlienky. Najviac však trpel, keď mu v roku 1956 umrel otec a Jozef sa nemohol zúčastniť ani jeho pohrebu. Roky bežali a v rámci zmeny spoločenskej situácie po nemilosrdnom období prenasledovania a vykonštruovaných procesov prišiel mierny odmäk. Prezident Antonín Novotný udelil v roku 1960 pri príležitosti výročia ukončenia 2. svetovej vojny amnestiu vzťahujúcu sa na politických väzňov. Vďaka nej sa nakoniec dostal 13. mája na slobodu aj samotný Jozef. Psychicky a zdravotne poznačený, ale slobodný a opäť vidiaci malú nádej na svetlejšiu budúcnosť. Zo svojho 15-ročného trestu si odsedel necelých 8 rokov.

Civilný život pod dohľadom režimu

Po návrate na slobodu si dali štátne orgány záležať na tom, aby bol Jozef dostatočne kontrolovaný pre hrozbu opakovanej protištátnej činnosti. V rokoch 1961 – 1963 bol viackrát sledovaný agentmi Štátnej bezpečnosti, ktorí sa našli v radoch jeho spolupracovníkov, prípadne známych v blízkom okolí. Jozef o ich činnosti netušil, ale sám bol dostatočne poznačený tým, ako doplatil na mladícku dobrodružnosť a túžbu po zmene. Žiadne kroky vedúce k protištátnej činnosti sa u neho teda nepreukázali. Najväčšou oporou bola pre Jozefa jeho rodina, ale aj obyčajní ľudia z Námestova, ktorí nebrali jeho väzenskú minulosť ako prekážku, ale naopak ho podporovali a snažili sa mu pomáhať. V roku 1963 sa oženil s Máriou Trabalíkovou, ktorá sa stala jeho oporou na ceste životom. Matke, ktorá zomrela v roku 1963, tak stihol splniť všetky tri priania, o ktorých v ťažkých myšlienkach obdobia jeho väzby snívala: „Mama mi písala v listoch len tri veci, ktoré by ešte chcela zažiť: aby som sa vyzdravel, aby ma pustili na slobodu, a aby som si našiel dobrú ženu. Tieto priania som jej ešte pred smrťou stihol splniť, a tak snáď odchádzala z tohto sveta o trochu spokojnejšia.“

Rodina sa zakrátko rozrástla o dcéru Máriu, syna Jozefa, dcéru Janku a najmladšieho Jaroslava. Pracovný život strávil Jozef ako zamestnanec Mestského úradu v Námestove, kde robil elektrikára. Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, keď sa opäť na dlhé roky utužila komunistická doktrína, zažil v období normalizácie nepríjemné podozrenia aj Jozef: „Vedeli o mojej minulosti, a tak keď akákoľvek porucha elektroinštalácie v meste nastala, spájali si to s mojim menom. Žiadne z podozrení sa však nikdy nepotvrdili a ja som mal svedomie čisté. Mal som svoju rodinu, svoju prácu a neplánoval som dostať sa do problémov.“

Príchod Nežnej revolúcie vnímal Jozef opatrne a s nedôverou, keďže si nevedel predstaviť, že by sa taký prísny a krutý režim, ktorého dosah pocítil na vlastnej koži, vzdal moci bez boja. O to viac sa potešil, keď sa to podarilo a on sa po dlhých rokoch konečne zbavil biľagu občana druhej kategórie. Neskôr sa stal jedným z prvých poslancov za Kresťansko-demokratické hnutie v Námestove, ale v neskorších rokoch sa o politiku nezaujímal. Celú svoju energiu vložil Jozef, od roku 1992 dôchodca, do založenia firmy na prevíjanie elektromotorov, ktorá funguje prostredníctvom jeho syna dodnes. Na trpkú minulosť sa mu nespomína ľahko. Keby sa vrátil čas, mnohé by spravil inak, ale svoje zásady viery a spravodlivosti si nosí v srdci dodnes, dúfajúc, že budúce generácie už nikdy nebudú musieť pocítiť krutosť diktatúry, ktorá by zničila najlepšie roky ich života pre mladícku túžbu po slobode. V čase dokumentovania žil pamätník ako dôchodca obklopený láskou najbližších v Námestove. Jozef Melek zomrel 18. mája 2022.