The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

František Mikloško (* 1947)

• František Mikloško sa narodil 2. júna 1947 v Nitre;

• už v mladosti sa v ňom utvrdilo protikomunistické presvedčenie;

• vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave;

• počas štúdií sa zoznámil s viacerými aktivistami formujúcej sa tajnej cirkvi a vstúpil do jej štruktúr;

• organizoval duchovné cvičenia a budoval krúžky medzi študentmi;

• po ukončení vysokej školy nastúpil do Ústavu technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied;

• s veľkým úspechom pokračoval v budovaní siete malých spoločenstiev a zapojil sa i do činnosti spoločenstva Fatima;

• kvôli svojim aktivitám bol pod dohľadom Štátnej bezpečnosti;

• v roku 1983 bol prepustený zo Slovenskej akadémie vied a odišiel pracovať ako robotník;

• František Mikloško sa naďalej aktívne podieľal na všetkých významnejších aktivitách tajnej cirkvi, intenzívne sa podieľal aj na príprave Sviečkovej manifestácie, ktorá sa uskutočnila 25. marca 1988 v Bratislave;

• počas Nežnej revolúcie sa zapojil do činnosti hnutia Verejnosť proti násiliu;

• od roku 1990 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) a Národnej rady Slovenskej republiky, kde zostal až do roku 2010;

• v rokoch 1990 – 1992 pôsobil vo funkcii predsedu SNR, do roku 2008 bol členom Kresťanskodemokratického hnutia.

František Mikloško prijímal veci a udalosti tak, ako mu ich život ponúkol, hoci sa o ne nesnažil. Časom si uvedomil, že dôležitejšie je odpovedať na životné výzvy, hoci ho neraz priviedli do zložitých situácií.

František Mikloško sa narodil 2. júna 1947 v Nitre ako posledný zo štyroch detí rodičom Andrejovi a Marte, rodenej Kutlíkovej. Mamička pochádzala z rodiny právnika a hlavného radcu v Nitre a za právnika sa aj vydala. Hoci otecko pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny zo Šarišských Michalian, túžba vzdelávania bola silnejšia a zaviala ho k františkánom, ktorí mu umožnili študovať právo v Bratislave a neskôr pôsobil ako učiteľ. Tieto životné okolnosti mali vplyv aj na jeho vzťah k tejto rehole, ktorý sa prejavil najmä v roku 1983 po jednej akcii režimu proti tajným františkánom. Protest proti tejto akcii podpísal aj otecko, za čo bol vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou. Na výsluchu povedal: „Ja cítim celoživotnú dlžobu voči františkánom. Vďaka ním som tým, kým som.“

Fragmenty z rokov vojny

Rodičia sa brali v 30. rokoch minulého storočia a v roku 1939 sa im narodil prvý syn Jozef. Otecko bol spočiatku v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS), ale počas prvej vlny deportácií Židov v roku 1942 zo strany vystúpil. V Nitre žila pred vojnou početná židovská minorita a práve konečné riešenie židovskej otázky ovplyvnilo jeho rozhodnutie. Raz dokonca vyviedol jedného Žida zo zberného tábora. Rovnako aj mamička bola neuveriteľne sociálne založená, často chodievala medzi Cigánov a bola im dokonca krstnou matkou.

Život pod kalváriou

Františkovo detstvo bolo vo veľkej miere ovplyvnené prostredím, v ktorom vyrastal, v Nitre pod kalváriou, kde sídlila rehoľa verbistov. „Ale žilo tam hodne Maďarov a to veľmi poznačilo môj život.“ Kolorit jeho detstva dotvárali aj starí kanonici sídliaci na Nitrianskom hrade. „Prísni, sebaprísni ľudia, ktorí keď kráčali mestom, tak niečo to vyžarovalo. Taký osobitný svet, ktorý takisto ma poznačil.“ Keď bola v roku 1950 rehoľa verbistov zlikvidovaná komunistickým režimom, uskutočnila sa v ich príbytku prvá domová prehliadka pre podozrenie, že sa u nich nachádzajú monštrancie a iné cennosti rehoľníkov. Presne o desať rokov neskôr, v roku 1960, zažili aj druhú prehliadku po tom, čo mamička robila korekcie prekladu knihy jedného kňaza, ktorý sa ocitol vo väzení. „Tá moja matka mala stále pripravené veci, keby ju zavreli. To bolo súčasťou nášho detstva.“ To bolo až do druhej polovici 60. rokov a Františka to poznačilo natoľko, že nikdy neuveril komunistom. „Stále sme žili v okolí, že niekoho zatvárali. To si málokto vie predstaviť.“

Po prevrate

Kolektivizácia po prevrate v roku 1948 poznačila najmä rodinu z oteckovej strany, keďže boli roľníkmi. „Oni nechceli ísť do toho družstva. To bol obrovský nátlak.“ Život pod kalváriou však plynul bez výraznejších zmien, ani cirkevný život nástupom socializmu výrazne neutrpel až do začiatku 50. rokov, keď došlo k likvidácii reholí a politickým monsterprocesom. „Napriek tomu my sme mali neuveriteľne radostný život. Matka bola takou dušou toho domu, bola vtipná, bola veľmi inteligentná.“ Otecko chodil do práce, mamička musela kvôli ochoreniu na rakovinu ostať doma. František nastúpil do školy na Kalvárii v roku 1953, po troch rokoch do školy Na vŕšku. „Ja som sa naozaj zle učil.“ Mamička na to vždy povedala: „Chlapec má dobré srdce a to stačí.“ Spočiatku navštevoval aj hodiny náboženstva, hoci pre oteckove zamestnanie (bol už vtedy riaditeľom školy) tam nesmel byť oficiálne prihlásený. Keď sa to vyzradilo, chodieval ho domov vyučovať jeden rehoľník.

Silné väzby na kňazov

František nastúpil v roku 1962 na stavebnú priemyslovku. Bolo to v čase, keď začali zatvárať verbistov a rodičia zo strachu o prípadné vysokoškolské štúdium ho radšej dali na odbornú strednú školu, nie na gymnázium. S kňazmi udržiavala rodina dobré vzťahy. „Kňazi všetci mali u nás otvorené dvere.“ Chodievali ku nim aj kanonici z hradu, rovnako aj verbisti. „Oni vytvorili obrovskú atmosféru v našej rodine.“ Pomohli im najmä v období, keď mamička druhýkrát ochorela na rakovinu. „To boli tak silné väzby, že pre mňa to tvorí absolútne nejaký fundament môjho života.“ Dva mesiace pred Františkovou maturitou v roku 1966 mamička zomrela.

Určenie životného smerovania

Po ukončení strednej školy mu brat poradil štúdium matematiky a fyziky na Univerzite Komenského v Bratislave. Súčasne ho zoznámil s Vladimírom Juklom, ktorý sa v tom čase vrátil po štrnástich rokoch z väzenia, kam sa dostal pre náboženské dôvody. V druhom ročníku štúdia sa František pridal do spoločenstva, ktoré viedol tajný jezuita Ivan Bunček. „Toto určilo celý môj život aj zámer až do pádu komunizmu.“ Neskôr začal navštevovať Jána Chryzostoma Korca. „To bol ďalší človek, ktorý určil môj život. A vlastne Korec, Jukl, Krčméry a potom tie spoločenstvá, tak to vlastne určili definitívne všetky moje záujmy, ktoré boli po 68.“

Obdobie ako zázrak

„Ten rok 1968, najmä ten prvý polrok, som prežíval ako zázrak, ako niečo, čo by mi nebolo v sne napadlo.“ Napriek politickému odmäku v 60. rokoch, ktorý vyvrcholil Pražskou jarou, sa prenasledovanie kňazov neskončilo. Aj po rehabilitáciách politických väzňov boli kňazi stále vo väzení. Zmenu priniesol Gustáv Husák v júni 1968, keď bola katolícka cirkev opäť povolená. „Bolo to znamenie, že snáď to bude teraz ináč.“ Sloboda však netrvala dlho. Dňa 21. augusta 1968 prišiel František na Katedru fyziky na veľmi ťažkú skúšku. Profesor mu len povedal: „Dnes je mimoriadny deň.“ A do indexu mu zapísal jednotku. Z toho dňa si spomína na streľbu pred univerzitkou, pri ktorej zomrela okrem iných len pätnásťročná Danka Košanová. O pár dní počul hlas Alexandra Dubčeka v rozhlase. „A ja som mal vtedy pocit, že to je koniec.“

Normalizácia Československa

Po ukončení štúdia v roku 1971 a absolvovaní povinnej vojenskej služby na vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici začal František pracovať v Ústave technickej kybernetiky SAV a zotrval tu až do roku 1983. „To, čo sa dialo v tých humanitných vedách, medzi spisovateľmi, redaktormi a podobne, tak musím, bohužiaľ, s istou pokorou priznať, že to bolo tak trošku mimo nás.“ František bol v období normalizácie členom Tajnej cirkvi, náboženských krúžkov z radov veriacich laikov, ktorí sa pravidelne stretávali v bytoch pri modlitbách a čítaní Svätého písma. Náboženskú literatúru vydávali formou tzv. samizdatov, ilegálne vydávaných textoch. Dopad normalizácie vnímal prostredníctvom katolíckych kňazov, najmä Korca, ktorý bol v roku 1968 prepustený z väzenia a v 70. rokoch sa živil zbieraním odpadkov v parkoch, neskôr prácou v Tatracheme. A práve s Korcom udržiaval František intenzívne kontakty. Za svoje aktivity v Tajnej cirkvi bol viackrát vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou, najmä v 80. rokoch. Korec mu pred každým výsluchom povedal: „Nesmieš nič povedať. Tvoje odpovede môžu byť len neviem, nepamätám si, odmietam vypovedať.“ Vďaka tomu František prežil až do 89. roku. Vroku 1990 sa našlo v jeho byte odpočúvacie zariadenie z čias totalitného režimu.

Pápež, ktorý znamenal pre Slovákov veľa

Zvolenie Karola Wojtyłu na pápežský stolec bolo aj pre cirkev na Slovensku nádejou na zmenu. Keď počuli v Tajnej cirkvi správu o jeho zvolení, Vladimír Jukl poznamenal: „Vy si neviete predstaviť, čo to bude pre nás znamenať.“ Jukl sa s Jánom Pavlom II. stretol pri jeho prvej návšteve Slovenska v roku 1979, dostať sa za ním do Poľska v roku 1983 však už nebolo možné pre absolútny zákaz prechodu cez hranice. Poslali tam Františka a Rudolfa Fibiho na pečiatku Jednoty matematikov. Na Slovensko sa však vracali tajne, cez hory popod Rysy a František následne spálil svoj pas. Nasledovalo vypočúvanie na ŠtB, svoju návštevu Poľska však zaprel.

Z vedca robotníkom

Pre odchod zo SAV v roku 1983 sa rozhodol z dôvodu neúspešnej ašpirantúry. „Ukázalo sa, že som sa pomýli. Ja som už bol veľmi vyhoretý.“ Vedeckú prácu vymenil za manuálnu. Posledný rok a pol pred revolúciou v roku 1989 bol dokonca bez práce. „Ten odchod z akadémie považujem za výnimočne významný v mojom živote. Ja som sa uvoľnil, fyzicky som sa pozbieral.“ Bolo to v období častých výsluchov na ŠtB najmä po tom, ako po uväznení františkánov v roku 1983 napísali protestný dopis. V roku 1985 bol účastný národnej púte, ktorá sa zmenila na demonštráciu za náboženskú slobodu. Neskôr si uvedomil, že Slováci sú jedným z mála národov, ktorý sa nejakým spôsobom nevysporiadal s konečným riešením židovskej otázky z čias druhej svetovej vojny. Primälo ho to k spísaniu ospravedlnenia židovskej minorite za deportácie spolu s Korcom a Jánom Čarnogurským, čo malo veľký ohlas v židovskej náboženskej obci.

Tichá manifestácia kruto potlačená režimom

Podnetom na organizovanie Sviečkovej manifestácie bola vražda kňaza Štefana Poláka. František získal súhlas na akciu od Korca a za dátum jej konania bol zvolený 25. marec 1988. V utorok, len pár dní pred manifestáciou, bol predvolaný na prokuratúru a odvtedy sledovaný ŠtB. Ráno pred akciou bol zatknutý a vo väzení bol aj počas samotnej manifestácie. „Viete, keď sa dostanete do cely predbežného zadržania, tam ste sám, tak tam od rána do večera sedíte len sám. Napokon, samozrejme, začnú chodiť myšlienky, či to stálo za to.“ Zadržali 120 ľudí a mnohých súdili, ale Františka nie. Domnieva sa, že to bolo vopred politicky dohodnuté. „Pre mňa bolo dlho záhadou, prečo tak brutálne ten režim zasiahol. Ja som najprv myslel, že oni už cítili, že sa veci dávajú do pohybu, tak jednoducho si len chceli vyskúšať takýto zásah, že ako sú pripravení na prípadné väčšie demonštrácie.“ Rok po manifestácii bol jedným z najťažších v jeho živote. „Vyšiel som z domu a už tam stálo auto s príslušníkom ŠtB.“ V deň prvého výročia mu dokonca niekto strieľal do okna jeho bytu na štvrtom poschodí.

Novembrový zázrak

„Celý ten 89. rok bol už pre mňa veľmi únavný. Preto som tie novembrové dni prežíval ako zázrak. Tento existenciálny zážitok mi ostane už do smrti.“ Situácia sa pre príslušníkov kresťanského disentu skomplikovala v auguste 1989, keď sa Bratislavská päťka (piati predstavitelia disentu, ktorí boli najvýraznejšími odporcami režimu: Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký, Vladimír Maňák) ocitli vo väzbe. Kým Kusého po dvoch mesiacoch prepustili, Čarnogurský bol súdený v novembri 1989 a František bol neustále prítomný na jeho procese. „Keď mal Čarnogurský tú záverečnú reč, tak to bol jeden naozaj impozantný prejav, on hovoril z hlavy.“ František sa prvé dni po 17. novembri 1989 neaktivizoval, kým ho Ján Budaj neoslovil, aby v koordinačnom výbore Verejnosti proti násiliu (VPN) zastupoval kresťanov a tajnú cirkev. „Tak som sa hneď na mieste otočil a išiel som s ním a hneď som bol teda prijatý do toho koordinačného výboru. Od tej chvíle som vlastne vstúpil do politiky.“

V politike

„Budaj zohral v mojom živote vždy rozhodujúcu rolu.“ Okrem vtiahnutia do koordinačného výboru ho zlomil aj na vstup do parlamentu počas kooptácií nekomunistických poslancov do Slovenskej národnej rady. Dňa 1. marca 1990 sa stal poslancom parlamentu a predsedom výboru pre národnostné menšiny. Svoje miesto v parlamente obhájil aj v prvých ponovembrových slobodných voľbách v júni 1990 a na dva roky sa stal aj jeho predsedom. Prvýkrát sa sklamal v politike, keď si zastal Maďarov žijúcich na Slovensku po návrhu jazykového zákona v duchu hesla: na Slovensku po slovensky. „Vtedy sa začal ten boj o moc, s ktorým som skúsenosť nemal.“ Komunisti sa napriek zániku bývalého režimu dostávali postupne opäť k moci „a tú moc si udržiavali a nás v tej rétorike zradcov a protislovenských živlov dokázali udržať dlhé roky, možno v niečom až dodnes.“

Obdobie mečiarizmu

František vstúpil v roku 1991 do KDH (Kresťanskodemokratické hnutie), ktoré bolo podporované aj zahraničnými Slovákmi a vďaka disentu mali dôveru medzi slovenskými voličmi. Čoskoro sa podoba demokracie na Slovensku začala meniť. „Ja som vnímal to obdobie mečiarizmu ako jedno z najťažších v mojom živote.“ Hoci bol pred rokom 1989 často vypočúvaný ŠtB, nikdy nemal pocit, že mu ide o život, ale do roku 1998 zažíval pocity ohrozenia. K politickej zmene došlo v roku 1998. „To musím povedať, že na čele toho hnutia stálo KDH, lebo my sme mali vtedy 14%, mali sme najsilnejšie zastúpenie v tých štruktúrach komunálnych a teda bolo jasné, že katolícka cirkev, biskupi, sú na našej strane. To bola veľká sila.“ Veľkú úlohu vo víťazstve SDK (Slovenská demokratická koalícia) zohral Peter Šťastný, ktorého Dzurindovi predstavil práve František.

V KDS aj v prezidentských voľbách

František prvýkrát kandidoval za prezidenta SR v roku 2004 s podporou KDH aj Maďarov. Nedostal sa však do druhého kola, skončil na piatom mieste. Nasledujúce roky sa pre neho niesli v znamení veľkých zmien. V roku 2007 sa oženil ako šesťdesiatročný s Janou Sasínovou, s ktorou sa poznali od roku 1986, keď bola ešte študentkou. „Som veľmi šťastný, a som aj veľmi vďačný. Máme veľmi pekný vzťah.“ Hneď o rok neskôr sa rozhodol pre odchod z KDH a spolu s Vladimírom Palkom, Rudolfom Bauerom a Pavlom Minárikom založili Kresťanskodemokratickú stranu (KDS). „Ale bolo jasné, že sme neúspešní.“ Po neúspechu v ďalších prezidentských voľbách sa rozhodol odísť z politiky a v súčasnsoti sa venuje publikovaniu vlastných kníh, časopiseckých a internetových článkov. Jednu z kníh venoval aj Vladimírovi Juklovi, ktorá vyšla v roku 2022 pod názvom Vladimír Jukl: V prvej línii veľkého príbehu.