Jozef Mikloško

„Pamätám sa, že v decembri prišiel Anton Hlinka prvý raz do Dómu, mal krásnu kázeň. Hurá, sme tu, máme slobodu a tak ďalej, ale vtedy on prvý raz na to upozornil, až nám to bolo také divné, že prídu časy, keď to bude omnoho ťažšie, keď vylezú z dier rôzni ľudia a aj lumpi, aj všelijakí a budú sa presadzovať a tak ďalej a že za slobodu treba stále bojovať, však to dobre vieme, ale tie časy nastali. Ale napriek tomu, že nastali, napriek tomu, že sa veľa chybilo, napriek tomu, že veľa problémov vzniklo a to, že komunisti, totalita je preč, je absolútne fantastické. Ja myslím, že aj toto obdobie tých dvadsiatich rokov bolo úspešné, proste ako som už spomenul, komunizmus sa dostal na smetisko dejín, komunisti sa rozptýlili po iných stranách a dneska je taký dobrý vtip, že: ,Koho budeš voliť? Komunistov, ale iba neviem, v ktorej strane,‛ čo je bohužiaľ pravda.“

„Ďalší moment sú doslova státisíce kníh pašovaných zo zahraničia. Najmä Tóno Hlinka z Mníchova, z Hlasu Ameriky, ich aj tlačil, aj sem pašoval cez rôzne kanály, občas niečo prasklo. On aj veľmi prispel k tomu, že Slovensko bolo informované. Viete, že Hlas Ameriky, Mníchov, celé Slovensko to počúvalo a keď bola Sviečková demonštrácia, tak sme sa v ten deň večer okamžite všetko dozvedeli ako to vlastne bolo, aj z tohto Hlasu Ameriky z Mníchova. Z tohto Mníchova, ja som bol neskoršie s Tonkom mnohokrát a viem, že jeho zásluhy v tomto smere sú veľké, aj v získavaní publikácií, v tlačení týchto kníh, aj v spravodajskej činnosti, ktorá bola veľmi na úrovni. Treba povedať, že najmä môj brat František Mikloško a Jano Čarnogurský, ale boli tam určite aj ďalší, ktorí telefonovali tie správy automaticky hneď a nebáli sa. To všetko vlastne záviselo len od nich a oni zase od neho.“

„Iste viete, že vlastne prvá študentská demonštrácia bola 16. novembra, deň predtým, keď sa vlastne pochytali za ruky a išli cez Bratislavu a išli diskutovať s Gejzom Šlapkom tam pred Suvorák, alebo tuším tam to bolo. Aj môj syn tam náhodou vtedy bol, všetci boli už nadšení, čo sa vlastne deje. To, že herci, ktorí boli, vedeli deklamovať a vedeli ovplyvniť masy a možno vystihnúť podstatu a boli známi z divadla, z filmu, boli jedni hlavní a druhí študenti. Predsa v celom svete sú študenti vždy tí, ktorí nejakým spôsobom revoltujú alebo nejakým spôsobom sa neboja ísť na barikády. Čiže to, keď sa na Univerzite Komenského naraz spravili štrajkové výbory a študenti to chytili do rúk, tak tí starí komunisti, potom profesori a ja neviem, sa začali troška báť. Aj môj syn Jozef tam bol a proste urobili na tej medickej fakulte veľa dobrého, z diaľky som ich pozoroval, aj zblízka a videl som, že naozaj boli dobrí a išli do toho.“

„Slovensko je v tom smere zvláštne a jeho história, že proste prežilo a aj tá viera to prežila, len treba povedať, že okrem týchto pozitívnych a obetavých činov ľudí, bolo tu aj veľa zla, ktoré do dnešného dňa nebolo potrestané a už asi aj nikdy nebude. Ale také nepotrestané zlo sa vlastne skôr, neskôr vráti a aj sa vracia a toto je proste asi kliatba Slovenska, že to stále takto je. Len spomeniem všetko, čo s tým súvisí. Státisíce ľudí to muselo robiť, to neboli, že desiatky alebo stovky, proste ten aparát eštebákov, ale aj komunistov, však bolo pol milióna komunistov v tom čase, v tom roku 1988, 1989. A to ešte boli vylúčení, vyškrtnutí všetci po šesťdesiatom ôsmom, ktorí sa im ani trošička nepáčili. Ešte je zaujímavé aj to, že vlastne mnohí komunisti, ktorí v šesťdesiatych rokoch, päťdesiatych rokoch, ktorí robili veľké svinstvá a doslova zločiny, potom sa nejako spamätali, videli, že to bolo zlé po mnohých rokoch a v šesťdesiatom ôsmom sa pripojili k reformnému procesu. Hurá, hurá, ideme na to a komunizmus s ľudskou tvárou, socializmus. No, a potom padol šesťdesiaty ôsmy, invázia vojsk a všetkých ich potrestali, teda viac menej, niektorých už aj v päťdesiatych rokoch, v šesťdesiatych, ale potom naraz boli oni martýri.“

„On navštívil Bratislavu v osemdesiatom siedmom, ak sa pamätáte. Už neviem, či sa pamätáte, ale všetci čakali, že keď sem príde, tak vyhreší Husáka a ďalších, že ako to tu vlastne robia, zaostávajú za všetkým, perestrojka, glasnosť sa u nás veľmi neskloňovali. Ale on mi povedal, že sa dohodli dopredu, že tieto politické otázky a možnosti zmeny sa vôbec nebudú prejednávať, tie témy boli dopredu dané, a teda keď sa prechádzal po Bratislave, keď sa prechádzal predtým po Prahe, tak videl ako všetci ľudia túžia po tomto a pritom on to nemohol a nechcel otvoriť, lebo sa tak dohodli dopredu s Husákom. Čiže nejakým spôsobom sa aj mne ospravedlnil, že vtedy sklamal naše nádeje, ale on už vedel, že to vlastne dlhého trvania nebude mať.“

„Veľa sa zmenilo za tých dvadsať rokov. Sme slobodný štát, dá sa povedať. Máme veľké možnosti v Európe, omnoho viac závisí na vlastnom chcení, na mojich nápadoch, mojom talente. Myslím, že k talentu patrí aj schopnosť sa presadiť, proste tieto možnosti sú tu, keď vieme reči, keď máme svoje nápady, keď máme svoje idey, keď ideme za nimi pracovito, seriózne a tak ďalej, tak dneska sa musíme presadiť a svojím spôsobom Európa na takýchto ľudí čaká. Európa nepotrebuje trojkárov, ktorí proste všetko vedia trošička a hlboko nič. Čiže tento štýl, že takto nejako preplávať, mať sa dobre a nič poriadne nevedieť, ten je neperspektívny, aj keď je dnes veľmi populárny. Ja som si voľakedy za komunizmu myslel, že sa vlastne vtedy naozaj ľudia dostávali do funkcií na popredné miesta cez známosti, cez styky, cez stranícku legitimáciu, ja som si myslel, že raz dôjde doba, keď to tak nebude, ale bohužiaľ je to veľmi ešte aj teraz, že cez stranícke tričká, cez známosti, iste aj cez korupciu sa ľudia dostávajú hore, ale zase je tu privátny sektor, kde si môžem realizovať svoje idey. Lebo môžem ísť za nimi a môžem sa proste presadiť. Tie možnosti a šance najmä pre mladú generáciu, to sa nedá absolútne zrovnávať.“

„Veľmi často hovoríme, že Európa, európske heslo je Zjednotení v rozmanitosti, čo je veľmi pekné. Aj to, že sme rozmanití, to je pravdou, a to je aj plusom, že každý štát má svoju reč, svoju kultúru, neviem čo všetko, históriu, ale to, že sme popritom nejednotní a že jeden čihi, druhý hota a väčšie krajiny viac a menšie menej. Západ v tomto smere skutočne nepochopil situáciu a mne sa stále zdá, že je egoistický, že proste príliš hrabe pre seba a ešte stále nás príliš pokladá za proste mladších bratov. To vidíme aj s Rakúskom. Je tu jedna hranica, vlastne dvadsať rokov a za ten čas sa skoro dohromady moc toho nezmenilo, no, že môžeme ísť do Viedne a tak ďalej, ale je tu bohužiaľ určitá bariéra, sú tu stále predsa len dva svety.“