The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing., Mgr. Ivan Mirga (* 1968)

• 6.4.1968 Narodil sa v obci Spišský Štvrtok

• 1982 Ukončil základnú školu a nastúpil na gymnázium do Levoče

• 1986 získal maturitu a nastúpil na Vysokú vojenskú školu pozemného vojska vo Vyškove na Morave (Česká republika)

• 1990 ukončil Vysokú vojenskú školu s hodnosťou poručík a titulom inžinier. Nastúpil do bojového útvaru do mesta Stříbro

• 1991 oženil sa s manželkou Ruženou Pechovou zo Spišských Tomášoviec

• 1992 po rozdelení Československa bol prevelený do posádky v Komárne

• 1992 narodila sa mu dcéra Alexandra

• 1994 narodil sa mu syn Dominik

• 1994 odchádza do civilu s hodnosťou kapitán

• 1994-2005 pracuje ako robotník na stavbách, a vo firme Embraco v Spišskej Novej Vsi

• 1999-2004 externe študuje sociálnu prácu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre (detašované pracovisko v Spišskej Novej Vsi).

• 2005-2007 pracuje ako sociálny pracovník na mestskom úrade v Poprade

• 2006-2017 pracuje v regionálnej kancelárii Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity vo Spišskej Novej Vsi.

Čo by so o sebe povedal? Volám sa Ivan Mirga, mám 49 rokov, narodil som sa 6. 4. 1968 v obci Spišské Štvrtok (okr. Spišská Nová Ves), som ženatý 26 rokov, máme 2 deti, krásnu vnučku, som bývalý vojak z povolania, kapitán v zálohe.

O rodine

Som nesmierne hrdý na svoju rodinu a na to odkiaľ pochádzam. Vo Spišskom Štvrtku vždy bola iná rómska komunita než inde po okolí. Pochádzam z rodiny, v ktorej sú skoro všetci murári. Dedo bol aj hudobník, avšak to bola iba vedľajšia aktivita.

Ale v minulosti to bolo ináč.  Môj pradedo a jeho predkovia boli kováči. Podľa rodinného rozprávania otca môjho pradeda objavili štvrtockí sedliaci niekde na trhu v Kežmarku a tam ho aj presvedčil, aby išiel s nimi do Spišského Štvrtku, kde začal kovať pre celú dedinu. Našiel si manželku v Spišskom Štvrtku, lebo keď tam prišiel, tak Rómovia už v obci boli. Tri štyri rodiny – Ščukovci. Spolu mali asi 8-9 detí. Všetci muži ostali v dedine a dievčatá sa vydali do iných obcí.

Jedným z tých synov bol aj môj pradedo. Jeho si ešte pamätám, aj jeho vyhňu. Umrel, keď som ja mal asi 12 rokov. Manželku si našiel v Spišských Tomášovciach. Za slobodna sa volala Gabčová. Ešte si ju pamätám, a čo bolo zvláštne, že v tom čase už vedela čítať a písať. Spolu mali niekoľko detí, ale iba jedného syna, t. j. môjho deda.

A dedo, ktorého volali Šašo, sa ako jediný syn odklonil od rodinnej kováčskej tradície a stal sa vynikajúcim murárom. Spolu s babkou, ktorá pochádzala z obce Holumnica a za slobodna sa volala Gáborová, mali 8 detí. Druhým najstarším bol môj otec (nar. 1948). Dedo zomrel asi pred 10 rokmi. A otec ešte žije.

Rodičia sa dali dokopy v roku 1967 a o rok na to som sa narodil ja. Ja som najstarší. Mama bola tiež zo Spišských Tomášoviec a rovnako ako moja prababka sa za slobodna volala Gabčová. Pochádza zo šiestich detí a práve prababka ich v podstate dal dohromady, lebo ich zoznámila a presvedčila môjho otca, aby si moju mamu vzal za manželku. Otec celé detstvo prežil pri svojich starých rodičoch. Mali ho najradšej, a preto aj on veľmi dal na nich. Pomáhal svojmu dedovi robiť klince, motyky, pomáhal páliť drevené uhlie a pod. Neskôr ukončil stavebné učilište v Poprade a pracoval celý život v stavebných firmách. Dnes je v dôchodku, ale stále niečo robí, niekde pomáha. Mama pracovala celý život ako šička v rôznych podnikoch.

Čo bolo typické pre Spišský Štvrtok, že skoro všetky rómske rodiny gazdovali. Mali role, pestovali zemiaky, zeleninu, chovali prasatá, sliepky a pod. Teraz sa to už vytratilo. Medzi Rómami všeobecne, bol Spišský Štvrtok považovaný za dobrú komunitu. Samozrejme, že bol aj slabšie rodiny ale nebolo ich veľa. Dnes je ich o čosi viac. Dôvodom je skutočnosť, že mnoho Rómov prišlo o prácu. V minulosti, za socializmu, všetci Rómovia zo Spišského Štvrtku pracovali. Iba jeden z celej komunity bol vo väzení za fluktuáciu.

O sebe

Mám jedného, o rok mladšieho brata. Je vyučený stolár a podobne ako otec pracuje hlavne v stavebných firmách.

Vo Spišskom Štvrtku som navštevoval aj základnú deväťročnú školu. Bola to normálna dedinská základná škola, v ktorej sme sa spoločne učili – Rómovia aj neRómovia. V tých istých triedach. V každej bolo 5-6 rómskych žiakov. Samozrejme, všetci vedeli, že sme Rómovia, resp. ako sa vtedy hovorilo cigáni, ale aby to spôsobovalo nejaké problémy, nevraživosť, tak to nemôžem povedať. Spolu sme chodili hrať po škole futbal a pod.

V roku 1982 som ukončil základnú školu a nastúpil do gymnázia v Levoči . Pôvodne som tam ani neplánoval ísť. Mojím snom bolo študovať veterinárnu strednú školu, ale riaditeľ základnej školy presvedčil rodičov, že ma je na veterinu škoda a že by som mal ísť radšej na gymnázium. Tak som tam išiel a v roku 1986 som aj úspešne zmaturoval.

Aj po maturite som mal niekoľko možností alebo preferencií, kam ďalej študovať. Bavila ma chémia a rozmýšľal som aj o Vysokej škole chemicko-technologickej, ale nakoniec som sa prihlásil do Vyškova na Morave na Vysokú vojenskú školu. Ono to je trochu zvláštne, lebo ja som vždy bol a stále som presvedčený pacifista. Ale v tom čase som skutočne veril, že armáda môže zabezpečiť mier, aby sa už nikdy nestrieľalo. Skutočne som vtedy tomu veril. A neskôr mi došlo, že armáda a zbrane sú tu primárne na to aby zabíjali. A tak som sa ocitol na Vysokej škole pozemného vojska na motostreleckej fakulte.

V roku 1990 som školu úspešne ukončil s hodnosťou poručík a titulom inžinier. V diplome mám napísané inžinier kolesových a traktorových vozidiel. Bol to veliteľsko-inžiniersky smer. V našej rodine to bol prvý vysokoškolský titul a medzi Rómami vo Spišskom Štvrtku som bol druhý vysokoškolák. Trošku skôr predo mnou ukončil vysokú školu v Nitre Štefan Mirga.

V ročníku nás bolo na začiatku celkovo asi 120 študentov, ale ukončilo nás približne 70. Rómov tam veľa nebolo. Možno maximálne do desať. Musím povedať, že tam delenie na Rómov a neRómov neexistovalo. Tam buď si vedel, buď si stíhal alebo nie. Bolo úplne jedno či si bol Róm alebo neRóm. Toto tam skutočne žiadnu rolu nezohrávalo.

Hneď po vysokej škole v roku 1991 som sa oženil a ako je to asi zvykom v našej rodine, vzal som si opäť partnerku zo Spišských Tomášoviec. Ruženku z rodiny Pechových, narodila sa v roku 1973. Spoznali sme sa úplne náhodou, svojim spôsobom klasická situácia. Bol som doma zo školy, zašiel som na miestnu zábavu a tam som ju po prvýkrát uvidel.

Moje prvé pôsobisko však bolo od manželky značne vzdialené. Najskôr som bol prevelený do mesta Stříbro v západných Čechách neďaleko nemeckých hraníc. To bol bežný bojový útvar. Ja som bol v Stříbre a manželka v Spišskom Štvrtku, odkiaľ ako zmaturovaná čašníčka dochádzala do práce do Spišskej Novej Vsi. Po rozdelení Československa, som bol prevelený do posádky v Komárne, odkiaľ som po peripetiách bol preložený do útvaru v Spišskej Novej vsi. To bolo v roku 1994. V tom čase som už mal dve deti. V roku 1992 sa nám narodila dcéra Alexandra a v roku 1994 sa narodil syn Dominik.

V Komárne to bola úplne iná práca ako v Stříbre. V Stříbre bol bežný bojový útvar, veľa driny, špiny a pod. V Komárne bol čisto a prívetivo. Na toto mesto som si zvykol okamžite. Keď som išiel po námestí, tak ma zdravili deti, ženy, chlapi. Mňa za 2 týždne poznalo celé mesto. Komárno je strašne pekné mesto.

Keď som slúžil v armáde môžem povedať, že som problémy nemal. Práve naopak. Všetky previerky a hodnotenia som mal nadpriemerne dobré, moji nadriadení boli so mnou veľmi spokojní. Išlo to až tak ďaleko, že keď som chcel, aby ma preložili bližšie k manželke, t. j. do posádky v Spišskej Novej Vsi, tak robili všetko preto aby mi moju žiadosť neschválili, a neprišli tak o výborného veliteľa. Myslím si, že aj moji podriadení boli so mnou spokojní, a to nie len vojaci základnej služby ale aj kolegovia. Takmer pravidelne sa pred civilom chodili so mnou osobne rozlúčiť. Nikdy som totiž na nich nekričal a zbytočne ich nebuzeroval. Nemusel som to robiť, a to aj napriek tomu, že som mal rád disciplínu a poriadok. V mojich družstvách som za celú dobu nemal ani jednu mimoriadnu udalosť, a to v armáde už o niečom svedčí.

V Spišskej Novej vsi som slúžil ešte asi 9 mesiacov a zo sekundy na sekundu som sa rozhodol, že si dám žiadosť do zálohy a odišiel som z armády. Niečo sa vo mne rázne zmenilo, a už som nemohol ostať v armáde ani sekundu. Jednoducho už iba ta predstava zabíjania, bola pre mňa neprijateľná. Ono to možno vyznie trochu smiešne, ale niekedy som napríklad v Spišskom Štvrtku, bežne robil doma sám zabíjačky. Odkedy som odišiel z armády, ja už nikdy v živote nič nezabijem – ani prasa, ani sliepku, ani nič iné.

Keď som sa dostal do civilu tak som začal pracovať s otcom v jeho stavebnej firme. Chodili sme po celom bývalo Československu, hlavne do Prahy. Po roku akosi sa prestalo dariť, prestali zákazky, tak som si začal hľadať inú prácu. Chvíľu som bol nezamestnaný a neskôr som nastúpil do firmy Embraco v Spišskej Novej Vsi. Tam som robil normálne na smeny pri páse, alebo v sklade. Robil som tam až do roku 2004.

V tom čase som práve dokončil externé štúdium sociálnej práce na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, detašované pracovisko v Spišskej Novej Vsi. Začal som študovať v roku 1999 a skončil som v roku 2004. Aby som to bližšie vysvetlil. Už keď som študoval na vojenskej škole vo Vyškove na Morave, túžil som ukončiť aj civilnú školu. A tak som si svoju túžbu aj uskutočnil. Získal som tak aj titul magister. V ročníku nás začala študovať 39 a dokončilo nás asi 35. Z toho boli asi piati Rómovia.

Chvíľu som ešte robil opäť na stavbe a v roku 2005 som si podal niekoľko žiadosti o zamestnanie. Najskôr sa ozvali zo Starej Ľubovne z Policajného zboru, kde ma prijali ako vyšetrovateľ na odbor skráteného vyšetrovania. Avšak po mesiaci som odtiaľ odišiel pracovať ako sociálny pracovník na mestský úrad do Popradu. Tak ma presviedčali až som nakoniec súhlasil a išiel som od polície k ním. V Poprade som pracoval 2 roky, odroku 2005 do2007.

V roku 2007 som nakoniec zakotvil v mojom poslednom zamestnaní, ktorým bol Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity . Na úrad som nastúpil v podstate v dobe, kedy tam bola Anina Botošová. Myslím, že ma prijali na druhý deň, keď z úradu odvolali Kláru Orgovánovú. Na tomto úrade som pracoval až do roku 2016 kedy som z vážnych zdravotných dôvodov musel odísť na dlhodobú práceneschopnosť. Bohužiaľ do úradu som sa už nevrátil. Práve minulý mesiac, som ukončil pracovný pomer.

Pracoval som v kancelárií u nás v Spišskej Novej Vsi, a mal som na starosti región Spiš – 7 okresov od Gelnice až po Starú Ľubovňu a Liptovský Mikuláš.

Myslím, že mnohé veci sa mi počas týchto rokov podarili a mnoho nie. Ale nevedel by som povedať, na čo som najviac hrdý. V tomto kontexte rozmýšľam asi trochu inak. Ja som bol štátny úradník. Robil som iba to, čo som mal. Napríklad sa mi nepodarilo zabezpečiť lepšie bývanie v obci Žakarovce. Ale napríklad v Spišských Tomášovciach sme asi 2 roky presviedčali starostku a obecné zastupiteľstvo, aby išli do výstavby bytov nižšieho štandardu, napokon starostka do toho išla. A podobných príkladov by sa našlo veľa. Mal som na starosti 134 obcí – 134 starostov.

Podobne ako aj ja aj moja manželka Rúženka, si neskôr urobila externe vysokú školy. Na Katolíckej Univerzite v Ružomberku ukončila pedagogiku a odvtedy pôsobí už 18. rok v školstve. Najskôr pôsobila v základnej škole v Spišskej Novej Vsi a teraz je na špeciálnej základnej škole v Letanovciach. V ich rodine bola taktiež úplne prvou vysokoškoláčkou.

Naše deti ukončili stredné školy s maturitou, ale vysokoškolské vzdelanie zatiaľ nemajú. Obidvaja začali, ale prerušili. Či si vysokú školu niekedy ukončia neviem, avšak ako rodičia by sme určite s manželkou boli tomu veľmi radi. Dcéra žije so svojim slovenským priateľom dlhodobo v Írsku a syn pracuje aktuálne v Prievidzi.

O svojom rómstve.

Od malička som vedel o sebe, že som Róm, ale nikdy som si tým nelámal hlavu a ani ma to nikdy netrápilo. Nedá sa povedať, že som bol hrdý na to, že som Róm, lebo vtedy som si to tak neuvedomoval. Rómstvo som si začal uvedomovať až potom neskôr, keď som už mal deti. Možno som si uvedomil svoje rómstvo aj preto, lebo v  spoločnosti v ktorej žijem, a v ktorej žijeme všetci, z roka na rok dochádza k  nárastu sociálneho napätia, k relativizáciam a úpadku mnohých hodnôt, zväčšuje sa diskriminácia, rasizmus a pod. Ale ja som rád, že som sa narodil ako Róm. Nemôžem potvrdiť to, že niekto sa ku mne zachoval zle, alebo že ma niekto diskriminoval úplne tvrdo – to zase nie. Ale na druhej strane každý jeden Róm v tejto spoločnosti vrátane mňa zažil na svojej koži nejakú formu diskriminácie – to určite áno.

U nás doma v Spišskom Štvrtku sme sa doma rozprávali iba rómsky. Ale s manželkou, aj napriek tom, že obaja vieme plynule po rómsky, doma už rozprávame po slovensky. Deti ešte po rómsky rozumejú, ale už nerozprávajú. A aj už im to príde divné, hovoriť po rómsky. Do určitej miery to chápem, lebo aj ja si pamätám, keď som prvý krát mal prečítať niečo po rómsky, tak mi to bolo zvláštne.

V Spišskom Štvrtku zmiešané manželstvá nie sú, aj napriek tomu, že sme s okolitými neRómami vždy vychádzali veľmi dobre. Ak medzi Rómami nejaké existujú tak je to vždy s partnerom mimo obce. V minulosti sme veľmi ľahko spoznali Róma z inej obce. Keď sme boli v meste hneď sme spoznali, kto je odkiaľ. Bolo to také podvedomé, človek sa pozrel a hneď vedel odkiaľ je. Podľa vizáže alebo podľa akcentu jazyka. Stačilo, aby povedal 2-3 slová a už sme vedeli odkiaľ je.