The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefánia Mišaniová (Sestra Honória) (* 1929)

• narodená 13. októbra 1929 v obci Valaská Belá

• po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stala svedkom ťažkých bojov medzi Nemcami a partizánmi

• po skončení vojny odišla do Nitry študovať na učiteľský ústav

• 1949 vstúpila do Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky (rehoľa)

• o rok neskôr bola presunutá do trenčianskej nemocnice

• v roku 1956 sa dobrovoľne prihlásila za sestrami do Smečna

• v r. 1968 odišla do obce Bylany, kde pracovala vo výchovno-liečebnom ústave pre deti

• v r. 1991 sa vrátila na Slovensko

Keď mala Štefánia desať rokov, videla polárnu žiaru: „Bolo to večer a celá obloha mala divnú, červenú farbu. Všetci sme vyšli von pred dom a babička s dedkom hovorili: ‚Deti pamätajte to je predzvesť nejakej veľkej hrôzy, ktorá príde na nás,‘“ spomína na rozprávanie svojich starých rodičov sestra Honória a ďalej dodáva, ako babka s dedkom už raz podobný úkaz v podobe kométy videli. Bolo to krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny[1].

Detstvo a rodina

Štefánia Mišániová sa narodila 13. októbra 1929 v dedine Valaská Belá. Okrem krásnej prírody a pomerne veľkého počtu obyvateľov však túto obec viac symbolizovali lazy, ktorých bolo po okolí 99. Práve na jednom z nich vyrastala Štefánia Mišániová, ktorá sa narodila rodičom Vincentovi a Eve, rodenej Mihálovej. Otec bol predovšetkým domáci gazda, ktorý mal plné ruky práce s chodom a spravovaním hospodárstva. Matka pomáhala svojmu manželovi a bola žena v domácnosti. Podhorské prostredie neposkytovalo dostatočné výnosy na to, aby uživilo domácnosť na celý rok, a preto manželia Mišánioví - podobne ako desiatky im podobných - odchádzali počas letných mesiacov na „dolniaky“, do oblasti Žitného ostrova. Tu pomáhali so žatvou, aby ako plácu získali peniaze a obilie. Otec ešte raz v roku opúšťal rodinu, keď v októbri, v čase, keď už na poli nebolo roboty, navštevoval susedné kraje a zasklieval okná[2]. Samotná Štefánia si zo svojho detstva spomína predovšetkým na kruté zimy, počas ktorých jej otec musel každý deň kráčať pred svojimi ratolesťami, aby im odhádzal cestu do školy v dedine, pretože cez záveje by sa jednoducho nedostali. Práve vo Valaskej Belej vychodila ľudovú školu a keď tu počas druhej svetovej vojny otvorili aj meštianku, taktiež ju úspešne absolvovala. „My ako deti sme od malička pomáhali na roli, keď sme prišli zo školy; položili sme tašky, teda ani tie sme nemali, len v ručníčkoch zviazané knižky, a hneď sme šli pomáhať na roľu; to, čo nám povedali,“ spomína na svoje detské časy Štefánia, „zbierali sme zelinu, keď sme boli menšie, postupne sme okopávali, pomáhali pri spracovaní ľanu, pásli sme dobytok.“

Slovenské národné povstanie

Pokojný život na lazoch pretrhlo vypuknutie Slovenského národného povstania. Jedna partizánska jednotka sa usadila na vrchu Okrúhle, teda na hore, pod ktorou sa nachádzal laz rodiny Mišániových. Voľky-nevoľky sa tak dostali do prakticky neustáleho kontaktu s partizánmi. Tí neraz chodili do lazov, aby získali potraviny alebo oblečenie a takéto rekvirovanie neobišlo ani laz, v ktorom bývala Štefánia. Sama si spomína, ako raz zacítili, že doma pečú chlieb: „Za chvíľu prišiel jeden s vrecom a čakal pri dverách, až ten chlebík budú dávať von a šup všetok do toho vreca. A mamička vraví: ‚Aspoň jeden nám nechajte,‘ ale ‚Nás je tam viac,‘ a tak všetko vzali.“

S príchodom Nemcov sa situácia ešte viac skomplikovala. Mišániových laz sa razom stal na niekoľko mesiacov prakticky stredom frontovej línie: „V nečakanú chvíľu spustili proti sebe bojové streľby ponad náš dom. Guľomety rachotili, míny rozrývali zem. Bolo to vždy životu strašlivé chvíle. Stalo sa, že sme neboli všetci v dome, keď sa prestrelky začali. Keď utíchli, mali sme radosť, že sme všetci živí.“ Skutočnosť, že rodina vyviazla z tejto situácie bez obetí, pripisuje Štefánia Božej pomoci a ochrane Panny Márie, ku ktorej sa každý deň modlili.

Ešte nebezpečnejšia situácia mohla nastať, ak by nemeckí vojaci našli partizánov u nich doma. K jednej takej udalosti takmer došlo: „Raz prišli (partizáni, pozn. aut.) a bola zima. Dedko vám pozeral cez okno a vraví: ,Viete čo, páni? Poďte sa rýchlo schovať, lebo ja vidím, že z tej stráni idú Nemci.´ Dedko ich pustil cez kuchyňu hore na komoru a odtiaľ spustil veľký rebrík dolu a ,rýchlo choďte do hory‘. No a si predstavte, Nemci prišli, a to bola Božia prozreteľnosť, že sa vám spustil taký hustý sneh, že vám zakrylo všetky stopy, že nebolo nič vidieť.” 

Prechod frontu

S postupom času sa čoraz viac blížil front. Brániace sa nemecké jednotky však dokázali využiť horskú krajinu a tvrdo sa bránili voči postupujúcej Červenej armáde. Prechod frontu preto trval až tri týždne, pričom Nemci na odchode podmínovali mosty. Do samotnej Valaskej Belej vstúpili Sovieti 11. apríla 1945,[3] pričom neobišli ani laz, v ktorom bývala Štefánia. Dvaja Červenoarmejci prišli k nim domov v noci, „zabúchali na dvere a boli takí velikánski, že sa museli do dvier skloniť. V dome nás bolo viac, lebo rodina z dediny si myslela, že na laze to bude bezpečnejšie. Dedko im otvoril a oni všetkým pozerali ruky a ,davaj časy, davaj časy,‘ všetci, čo mali hodinky, o ne prišli. Všade všetko hľadali a čo sa im hodilo, vzali. V skriniach našli jednu fľašu a dali jej ju (mame, pozn. autora) ochutnať (či to nie je otrava, pozn. autora)... a keď videl, že mamina to vypila, tak to schoval pod kabát,“ spomína si pani Štefánia na udalosti príchodu sovietskych vojsk do obce Valaská Belá. „Potom už vrazili do kuchyne a aj tam všetkým pobrali, čo mali, skrátka všetko, čo videli cennejšie, pobrali. Potom išli von, zobrali kľúč z dverí a zvonka nás zamkli. No a teraz dedko hovorí: ,Teraz môžeme čakať, že nám zoberú buď kravy, alebo nás podpália. Musím tichunko vyčkať.´ Tak sme sa modlili za Božiu ochranu.“ Keď nastalo ticho, odvážil sa dedko vyjsť pomaly von cez okno a pustil osadenstvo domu na slobodu. Po tejto udalosti so sovietskymi vojakmi už „problémy“ nemali.

Na ceste k „službe Bohu“

Krátko po skončení vojny sa Štefánia vydala na cestu Nitry. V meste pod Zoborom chcela začať študovať na učiteľskom ústave, ktorý v tom čase spravovala rehoľa vincentiek. Vstúpiť do ich radov si želala pomerne dlhý čas, keď pri čítaní náboženskej literatúry, ešte ako žiačky, ju oslovili osudy prvých kresťanov. Po dvoch rokoch štúdia sa definitívne rozhodla stať sa rehoľnou sestrou a bola preradená z „chovaniek“ ku „kandidátkam.“ V skratke sa dá prvá skupina dievčat označiť ako „obyčajné žiačky,“ ktoré po skončení štúdia idú svojou cestou. Druhú skupinu tvorili práve kandidátky, ktoré sa rozhodli po ukončení školy stať sa rehoľnými sestrami. Doma rozhodnutie Štefánie nezobrali ľahko. Predovšetkým otec chcel mať zo svojej dcéry „pravú ruku“ pri vedení obchodu, no nakoniec musel rozhodnutie svojho dieťaťa rešpektovať. V tomto období došlo ku „víťaznému Februáru“ a zmeny čochvíľa pocítila aj študentka Štefánia. Najskôr bolo vymenené vedenie školy, no oveľa väčšou skúsenosťou s novonastoleným režimom bolo, keď prišli do triedy vládni referenti a „všetko, čo videli v tej miestnosti, zapísali a v tej chvíli to už bolo štátne. Po celom tom kláštore tak chodili...,“ spomína na udalosti vtedy štvrtáčka Štefánia.   

Po skončení školy odišla Štefánia do noviciátu do Ladcov, kde rehoľa svätého Vincenta de Paul mala svoj ústredný dom. Tu dokončila svoju rehoľnú prípravu a stala sa rehoľnou sestrou Honóriou.

Obdobie neslobody

Prišiel však rok 1950 a s ním spojená likvidácia kláštorov, v komunistickom Československu známa tiež ako akcia K a akcia R. Ešte pred vypuknutím týchto udalostí sa režim zameral na odstránenie sestier učiteliek zo všetkých škôl, kde vyučovali. Už od poštátnenia škôl v roku 1945 boli vincentky prekladané z miesta na miesto, aby v nich zlomili chuť venovať sa svojmu povolaniu. Po zmene režimu tento tlak ešte zosilnel a koncom júna 1950 boli rehoľniciam doručené prepúšťacie dekréty zo všetkých školských zariadení. Väčšina sestier sa následne dostala do zdravotníckych zariadení, kde pracovali na vysoko kvalifikovaných pozíciách ako laborantky, inštrumentárky a podobne. Tak sa im vďaka ich schopnostiam podarilo zachrániť pred prvými deportáciami 29. – 31. augusta 1950.

To bola situácia, do ktorej sa krátko po svojom vstupe do rehole dostala aj sestra Honória. Jej kroky viedli do trenčianskej nemocnice, kde spočiatku pracovala na kožnom oddelení v laboratóriu, a ďalej aj v ambulancii, kde sa starala o pacientov. Režim si však nechcel nechať „podvratné živly“ v zdravotníctve a postupne plánoval rehoľníčky nahradiť novovyškolenými zdravotnými sestrami. Písal sa rok 1956, keď začalo byť vincentkám jasné, že sa niečo blíži. Sestra Honória približuje tieto udalosti: „Oni potom prijali veľa civilných zamestnancov, na každom oddelení ich prišiel dvojnásobok.“ Rehoľnice boli vyzvané riaditeľom, aby zostali, stačí, ak zložia rúcho. Keď však odmietli, prišla rázna odpoveď: „Potom vypočítali v tých posledných dňoch, na ktorý deň budú mať službu len civilné sestry. Tak to už sa vedelo, že je to vrchol,“ dodáva sestra Honória. 29. augusta 1956, keď došlo ku deportácii sestier do Čiech, bola narýchlo odvolaná a spolu s ďalšou staršou vincetkou mala odísť preč z Trenčína do nemocnice v Ružomberku. Po pol roku strávených v tomto meste sa sama prihlásila za sestrami do Smečna v Čechách. V tamojšom spustnutom zámku, ktorý sa po vojne intenzívne opravoval, boli umiestnení dôchodcovia so zlým zdravotným stavom. Ako sestra Honória spomína, pôsobila tu na „všetkých možných oddeleniach a vykonávala všetky možné práce“. Predovšetkým však zastávala dôležitú funkciu, keď mala na starosti spravovanie zásob ústavu, nákup potravín a podobne. Toto významné postavenie jej umožnilo zotrvať v Smečne aj napriek tomu, že sa striedajúci sa riaditelia snažili sestrám strpčovať život a niekoľko ich zo zámku vyhodili. Sestra Honória si zo všetkých najviac spomína na istého vedúceho, ktorý „utláčal rehoľné sestry“. Našiel si na to rôzne metódy. Jedného dňa napríklad zakázal prístup všetkým obyvateľom do miestnej kaplnky, pričom nepomohli ani protesty samotných ubytovaných dôchodcov. Tí, ktorí namietali proti tomuto rozhodnutiu, boli zaraz preložení do iných ústavov. Taktiež sa pokúšal s vidinou odmeny lákať sestry do civilu.

Po dvanástich rokoch sa sestra Honória dostala do Bylán, kde sa starala o rôzne skupiny detí. Od ťažko chorých, cez postihnuté až po nevychovateľné typy. Strávila tu ďalších dvadsaťtri rokov, až bola nakoniec pozvaná na faru do Nových Zámkov k tamojšiemu farárovi ako úradná sila v kancelárii. Odtiaľ jej kroky viedli do Nitry, kde majú vincentky misijný dom. Tam napriek svojmu pokročilejšiemu veku vedie aktívny život, rada lúšti krížovky, ešte radšej sudoku a snáď najradšej pomáha sestrám pri drobných domácich prácach.

[1] Dedko slúžil v Rakúsko–Uhorskej armáde, bol štyrikrát ranený, pred koncom vojny zajatý v Rusku a následne vstúpil do Československých légii. Domov sa vrátil s podlomeným zdravím.

[2] Išlo o staré remeslo, ktorým si zruční remeselníci v jesenných mesiacoch privyrábali. Chodili po dedinách a vyvolávali: „Okná zasklievať, okná, gazdinky, ...“ a podobne. Na chrbte niesli ťažkú krošňu plnú skla. Boli to veľmi ťažko zarobené peniaze.

DUBOVSKÝ, Milan J.: Akcia rehoľníčky. Martin: Matica slovenská, 2001, s. 325, ISBN 80-7090-597-2.

SLANINKA, Augustín – DANKOVÁ, Stella: Budete mi svedkami: Bratislava: Oto Németh, 1998, s.247, ISBN 80-967639-5-4.

[3] URMINSKÁ, Eva: Valaská Belá. Hlohovec: Vlastivedné múzeum v Hlohovci a Obec Valaská Belá. 2014, 223, ISBN 987-80-970105-7-7.  S. 37  

http://www.upn.gov.sk/sk/likvidacia-klastorov-v-komunistickom-ceskoslovensku-barbarska-noc/