The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Mračnová, rod. Faithová (* 1946)

• narodená v Košiciach, 24. septembra 1946, ako tretie dieťa

• matka, Jolana Leščinská pochádzala zo Svinice a otec Vojtech Leščinský, zo Spišských Vlachov

• najstarší brat Norbert, narodený v roku 1939, o nejaký čas neskôr brat Ivan, ktorý bezprostredne po pôrode zomrel

• úradnícka rodina

• prvá osemročná základná škola v Košiciach, spolu s rodinou bývali na Komenského ulici, blízko štadióna VSS

• pokračovanie na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole v Košiciach, 1961- 1964

• obe školy, veľké šťastie na pedagógov

• učiteľ telesnej výchovy Stopka- príprava na talentové skúšky na vysokú školu

• Fakulta telesnej výchovy a športu, kombináciu telesnej výchovy a biológie, učiteľský smer- promócie v roku 1970- keďže nebol možný individuálny plán, o rok neskôr

• medzinárodná reprezentácia začala v Užhorode, následne prestížnejšia súťaž v Holandsku 1965

• 1966- veľmi úspešný rok, absolvovala takmer 30 súťaží

• zlom- Majstrovstvá ČSSR v Jablonci, kde sa zišlo päť adeptiek na tri miestenky na Olympijské hry do Mexika (október 1968), Mária prešla s výkonom 178 cm

• 1969- pokračovanie Majstrovstvami Európy v Aténach, a v roku 1976 olympiádou v Montreale- Máriin osobný rekord, 190 cm

• ukončenie kariéry- havária v roku 1980, pri Liptovskej Mare

• takmer 14 rokov bez konkurencie v kategórii výškariek, prvé lepšie súťažiace od roku 1972

• stretnutie s budúcim manželom na Mladej garde, v roku 1967

• manžel bol zubným chirurgom a venoval sa predovšetkým liečeniu športovcov

• 1970- narodenie syna, Mária sa vrátila do reprezentácie až o rok neskôr

• 1980- narodenie dcéry, a zároveň ukončenie kariéry

• od roku 1992 do roku 2008 pôsobila ako podpredsedníčka olympijského výboru a do roku 2014 ako šéfka atletiky na Slovensku- nikdy nechcela byť trénerkou

• v súčasnosti sa venuje výlučne rodine

„To krúženie po celom meste celý deň a ešte k tomu tréning bolo naozaj dosť, dosť náročné zvládať. Takže večer sa väčšinou nekonali žiadne výlety, žiadne diskotéky, ale rovno spať.“ -  aj v tomto duchu sa niesli začiatky atlétky-výškarky Márie Mračnovej.

Vďaka nezlomnej energii a sústredeniu dosiahla skutočný vrchol - vstupenku na olympiádu v Mexiku, kde Československo reprezentovala naozaj na úrovni, a ďalšie úspechy, vďaka ktorým sa radí medzi naše najúspešnejšie atlétky.

Mária Mračnová, rodená Faithová, sa narodila v Košiciach, 24. septembra 1946  ako tretie dieťa, v (na tie časy) pomerne neskoršom veku jej matky, ktorá mala 39 rokov. Máriina matka Jolana Leščinská pochádzala zo Svinice a otec Vojtech Leščinský zo Spišských Vlachov. Obaja pracovali na pošte, ktorá im bola aj osudnou, keďže sa tam zoznámili. V roku 1939 sa narodil Máriin starší brat Norbert a nejaký čas po ňom, v ôsmom mesiaci tehotenstva, brat Ivan, ktorý žiaľ, hneď po pôrode zomrel. Pamätníčka síce vyrastala v úradníckej rodine, ale jej mama mala sklony k športu -  hrávala volejbal. Prázdniny, či celé letá Mária strávila na dedine s bratrancami, kde si užívala pravú dedinskú zábavu. Avšak v skutočnosti svoje detstvo prežívala v Košiciach, teda v meste. Bývali v služobnom dome s veľkým dvorom a záhradou a mala naozaj príjemné a podľa svojich slov bláznivé detstvo. 

Mária navštevovala Prvú osemročnú základnú školu v Košiciach. Na základnej škole zažila aj pionierske obdobie či prvé preteky  v atletike. Aj keď bolo obdobie socializmu, Mária to nejako zvláštne nevnímala. Vždy inklinovala k športu, to bolo aj jediné čo ju zaujímalo. Čo sa však týka jej rodiny, spomína si na dve veci. Raz našla papier ohľadom jej otca, ktorého v čase jej detstva, udali, je Nemec, jednak kvôli priezvisku, ale aj kvôli krstnému menu jej brata. A potom tu bol ešte brat jej otca, Kornel zo Spišských Vlachov, ktorý nevstúpil do družstva a skončil v Jáchymove. Označili ho za kulaka a zobrali mu celý majetok. „To bola taká dosť vážna, rodinná, smutná záležitosť. Kornela síce rehabilitovali, ale vďaka následkom väznenia už dlho nežil.“ 

Prvý záujem o šport a náročné fungovanie vrcholovej športovkyne počas štúdia 
S pomerne väčším záujmom o šport sa Mária stretla už na základnej škole. Spomína si, že mala úžasného učiteľa telesnej výchovy Drugolinského, ktorý v nej videl potenciál a veľmi ju podporoval. „Prihlásil ma na nejakú súťaž, na ktorej som dostala Annu zo zeleného domu a ešte dve knižky.“ Na začiatku ju preferovali v gymnastických súťažiach, ale neskôr bola už na prvom mieste atletika. Jej mama síce hrala volejbal, ale chcela, aby sa jej dcéra venovala hudbe. Práve preto okrem športu, musela Mária navštevovať aj hodiny klavíra, ale nikdy sa týmto smerom nechcela vydať. Pamätá si ako s klavírom skončila potajme a priznala sa až niekoľko mesiacov neskôr. Po ukončení základnej školy v roku 1961 Mária pokračovala na strednej všeobecno-vzdelávacej škole v Košiciach, až do roku 1964. Politika síce do značnej miery do športu nezasahovala, ale počas strednej školy už mierne prejavy boli. Napríklad sa musela stať členkou telovýchovného oddielu Klubu veterinárnej fakulty, ktorý susedil so štadiónom Lokomotíva, kde mladá Mária trénovala. V podstate nešlo o nič veľké, mali povinnosť trénovať, chodiť na súťaže a raz do roka sa zúčastniť členskej schôdze. Počas strednej školy sa pamätníčka stretla s rôznymi prístupmi od učiteľov. Zväčša mala veľa úľav či výhod, ale boli aj takí, ktorí jej dali zabrať. 

Tak ako aj na základnej škole mala Mária šťastie na učiteľa telesnej výchovy, rovnako sa to podarilo aj na strednej škole. Učiteľ Ján Stopka sa jej znovu veľmi venoval, podporoval ju a veľmi dobre pripravil na talentové skúšky na vysokú školu. Takmer vo všetkých kategóriách sa Mária cítila ako ryba vo vode až na plávanie, keďže v Košiciach bol problém s plavárňou. Nakoniec ju naučil plávať brat Norbert. Na prijímacích pohovoroch napokon uspela bez najmenšieho problému. Mária študovala na Fakulte telesnej výchovy a športu, kombináciu telesnej výchovy a biológie, učiteľský smer. V tom čase bol veľký záujem o túto školu a prijímanie podliehalo prísnemu výberu. 

Štúdium na vysokej škole bolo pomerne náročné. Okrem atletiky, ktorej sa Mária venovala prioritne, musela ovládať základy mnohých ďalších športov vrátane hokeja. Prvý rok bývala na internáte v Horskom parku, čo nebolo práve najideálnejšie, keďže odtiaľ bolo pre Máriu všetko ďaleko. Inými slovami, pamätníčka putovala po celom meste, celý deň. Najmä kvôli rôznym druhom športu, sa musela presúvať či už na zimný štadión, do PKO alebo na prednášky z biológie na Moskovskú či Lafranconi. V žiadnom prípade si nemohla dovoliť prenajať si izbu v byte, keďže v jej vysokoškolských časoch matka už bola na dôchodku a nemohla ju podporovať. Avšak Mária mala šťastie a vďaka prvým rekordom v športe získala príspevok od ČSTV 600 korún. Vďaka tomuto mesačnému paušálu prežila. Situácia sa tiež zmenila v druhom ročníku, keď sa jej podarilo získať miesto na internáte Mladá garda. Bola to obrovská výhoda, keďže štadión či posilňovňu mala „pod nosom“ - pre jej dvoj- až trojfázové tréningy to bolo viac než nutnosťou. Mária promovala v júni 1970, v dobe keď už bola tehotná. Síce mala končiť v roku 1969, ale nakoľko veľa chýbala kvôli reprezentácii a individuálny plán nebol možný, skončila o rok neskôr. 

Atletika krajín východného bloku, medzinárodná reprezentácia a myšlienka na emigráciu
Šport ako taký počas socializmu síce podľa Márie nebol zlý, avšak technika či vybavenie za krajinami západu veľmi zaostávali. Pamätníčka si spomína, že kým ony športovali len na antukových či škvárových ihriskách, v iných krajinách sa už dávno používal tartan. Ona sama, sa s ním prvýkrát stretla až na olympiáde v Mexiku, a to len tri týždne pred ňou. Tartan potom zavítal na československé ihriská až o štyri roky neskôr. To isté platilo aj pre vybavenie posilňovní. V súčasnosti sú plné rôznych pomôcok od výmyslu sveta. „My sme mali len tú železnú tyč a na tom poukladané kotúče.“ Keďže Mária patrila medzi nižšie výškarky, bola pre ňu veľmi dôležitá odrazová sila, ktorú získala práve vďaka posilňovaniu. Bola jedna z prvých, ktorá na niečom takom začala systematicky pracovať. Spomína si, že práve jej tréner, docent Šimonek, preferoval ruskú školu, čo znamenalo najmä silovú prípravu. Mária aj za chabého vybavenia dokázala vytlačiť 240 kilogramov. 

Čo sa týka atletiky v porovnaní s ostatnými druhmi športov v rebríčku síce nebola okrajovým športom, avšak aj počas socializmu prvé miesto patrilo hokeju a futbalu. Vyslúžila si štvrté až piate miesto. V ČSSR, na domácej pôde sa realizovala celoštátna súťaž, odkiaľ Mária a jej kolegyne majú nádherné spomienky. Od domáceho súťaženia pamätníčka prešla už počas pôsobenia v Košiciach k medzinárodnému na súťaži v Užhorode. Neskôr v roku 1965, išlo už o prestížnejšiu krajinu, Holandsko. „To bolo pre mňa niečo obrovské, po prvýkrát v živote som letela lietadlom.” Na tomto medzinárodnom stretnutí sa ocitla v družstve s Evou Gleskovou a Evou Šupanovou. Tak si Mária odniesla svoje prvé veľké zážitky. Nakoľko Mária bola pod vplyvom už spomínanej ruskej školy docenta Šimoneka, v priebehu dvoch rokov, sa dostala z čísla 163 na 177cm v roku 1966. V skoku do výšky sa snažila realizovať techniku prevalenie obkročmo, čo jej aj spočiatku prinášalo úspechy. Nasledovali ďalšie reprezentácie. V roku 1966 sa zúčastnila Majstrovstiev sveta v Budapešti, kde získala druhé miesto v tabuľke a skočila 177 cm. Následne ju už štvrté miesta sprevádzali takmer celý život. Rok 1966 bol veľmi úspešný a absolvovala takmer 30 súťaží, čo si aj odniesli jej achilovky. Nasledujúci rok bol skôr oddychový a skákala zväčša 174 cm. 

Olympiáda v Mexiku – vrchol kariéry
Veľkým zlomom boli Majstrovstvá ČSSR v Jablonci, kde sa zišlo päť adeptiek na tri miestenky na Olympijské hry do Mexika, ktoré po súťaži nasledovali. Medzi nimi boli okrem Márie Amina Valentová, Bednárová, Prosková a Resková. Okrem Márie s výkonom 178 cm sa prebojovali do trojice ešte Resková a Valentová. Október 1968 bol teda viac než výnimočný, a nebolo to len pre krásne umiestnenie, ktoré si odniesli, ale aj pre unikátne zážitky z Mexika. Pamätníčka sa na olympijských hrách umiestnila šiesta, Valentová štvrtá a Resková dokonca vyhrala prvé miesto. 

Olympiáda v Mexiku, kde skončila Mračnová šiesta, predstavovala vrchol Máriinej kariéry. Dievčatá mali šťastie, že kvôli vysokej nadmorskej výške odleteli tri týždne skôr, a tak si mohli vyskúšať tartan na ihrisku. Absolvovali dlhý let a bývali v ženskej dedine, ktorá bola strážená vojakmi. Mária mala v tom čase narodeniny a tak ich navštívil ich československý veľvyslanec, ktorý prišiel s tortou a mexickou kapelou. Už počas samotného diania olympiády, pamätníčka zažívala obrovskú eufóriu. Videla ako prvýkrát olympijský oheň zapálila žena a eufóriu na štadióne. Po návrate domov získala diplom zaslúžilej majsterky športu.  

Okupácia a osobný rekord
Počas okupácie v auguste 1968 bola Mária na vysokohorskom sústredení v Rumunsku. Mali tam byť tri týždne, ale keďže sa k nim dostala táto informácia si vybavili predčasnú cestu domov. Po príchode do Bratislavy bol relatívny pokoj. 

Aktívna reprezentácia pokračovala aj v roku 1969 majstrovstvami Európy v Aténach, kde na predsúťaži, získala Mária svoj osobný rekord v skoku do výšky, 183 cm. Keďže sa jej v roku 1970 narodil syn a na Majstrovstvách republiky sa v Prahe umiestnila štvrtá, druhých olympijských hier sa zúčastnila až v roku 1976 ako tridsaťročná. Aby sa na olympiádu v Montreale dostala, zmenila trénera aj techniku. Tréner Vilo Lendel preferoval oblúkový rozbeh, menšie váhy, a vďaka tomu získala osobný rekord 190 cm, ktorý ju vyniesol do Montrealu. Táto olympiáda bola krátka. V stredu doskákala a na druhý deň ráno už išla domov. “Z každých olympijských hier mám jeden krajší zážitok ako druhý,”  komentovala to.

Keďže vycestovať z ČSSR bolo počas socializmu takmer nemožné, aj pre Máriu museli platiť určité opatrenia. Spomína si, že keď išli na nejaké majstrovstvá, teda vždy keď opustili krajinu, v každej výprave bolo „očko“, ktoré dohliadalo na to aby reprezentanti neutekali. Tiež pre nich platilo, že sa nemajú stretávať s inými emigrantmi a nesmeli sa pohybovať sólovo. Proces pred vycestovaním bol pre nich jednoduchý. Od všetkého boli oslobodení a v Prahe získali všetky potrebné papiere, ktoré vybavilo ČSTV. 

Márii nikdy nenapadlo emigrovať
Mária mala možnosť, a nie jednu, avšak nikdy sa pre emigráciu nerozhodla ani nad ňou neuvažovala. Problém bol v tom, že ak by sa predsa len rozhodla opustiť ČSSR, znemožnila by zvyšok rodiny, ktorý zostal doma. A keďže rodičia už boli veľmi starí, nechcela aby k niečomu takému prišlo. Čo sa týka ŠtB, nemá žiadne veľké osobné skúsenosti. Jediný raz na ňu prišlo udanie, v roku 1972, na ktoré ju upozornil riaditeľ Mladej gardy, bývalý atlét: „Faja, dávaj si pozor lebo idú nejakým spôsobom po vás, akože s manželom.“ Mali byť podozriví z obchodovania s autami, a to len preto, lebo jej brat prišiel ukázať nové auto pred jej dom. 

Máriin súkromný život a zamestnanie popri výkone vrcholového športu
Máriin manžel, už v tom čase absolvent medicíny, bol zubným chirurgom a venoval sa predovšetkým športovcom. S Máriou sa už videl aj predtým, letmo na štadióne. Ambulanciu doktora Alexandra Biňovského vyhľadávali športovci a jej manžel tam chodieval praxovať. Spočiatku si otvoril vlastnú ambulanciu na Mladej garde, avšak po smrti Biňovského prevzal tú jeho. Venoval sa 25 rokov vrcholovým športovcom, ošetroval špičku ako napríklad Miklós Németh a iní. Celú Máriinu kariéru ju podporoval a neraz bol s ňou na súťaži či olympiáde. V roku 1970 sa im narodil syn a pamätníčka sa vrátila do reprezentácie až o rok neskôr. S desaťročným rozdielom priviedli na svet súrodenca, dcéru a to v roku 1980, avšak potom už v športovej kariére nepokračovala. 

Máriin život nebol len šport. Reprezentácia vo vrcholovom športe počas socializmu nepredstavovalo oficiálne zamestnanie a pamätníčka bola nútená nájsť riešenie. Posledný rok vysokej školy, v roku 1970 praxovala vo fakultnej knižnici, kde ju neskôr aj oficiálne zamestnali, avšak len do decembra 1970, do nástupu na materskú dovolenku. Keď mal syn deväť mesiacov, v roku 1971, Mária prijala miesto zastupujúceho pedagóga na SVŠT, pričom sa jej otec staral o syna. Nasledujúci rok nastúpila chemicko- technologickú fakultu, kde pôsobila do roku 1974. Docent Jozef Vengloš jej umožnil dvojfázové trénovanie a zároveň vyučovať. V tomto čase už syna opatrovala svokra a dokonca ČSTV jej za to zaplatilo. Len s pomocou rodičov toto obdobie zvládli. 

Ukončenie kariéry a spomienka na vzťahy v kolektíve 
Posledným rokom v aktívno reprezentovaní, bol rok 1978. I keď sa už veľmi na to Mária necítila, dala sa prehovoriť na Majstrovstvá Európy v Prahe. Bolo to už trochu problematické, keďže syn už mal šesť rokov. Majstrovstvám predchádzalo sústredenie, ktoré bolo situované v hoteli FIS, vo Vysokých Tatrách. Žiaľ, pri Liptovskej Mare mala spolu s manželom haváriu a prebrala sa až v nemocnici v Liptovskom Mikuláši. Bol december a cesty boli mokré a šmykľavé. Odnieslo si to Máriine koleno a hlava, nakoľko utrpela silný otras mozgu. Takmer tri mesiace chodila po rôznych lekároch, ktorí jej mali pomôcť vzchopiť sa. „Po špičkovej forme upadnúť do základu.“ - aj taká bola jej reakcia, keďže v kolene schudla až 12 cm a bola nutná operácia a následné liečenie v Piešťanoch. Síce sa dala do poriadku, ale na majstrovstvách v Prahe už bola najhoršia, čo bolo následkom otrasu mozgu. Už predtým ju neurológ varoval, že jej telo zareaguje zle na zimu a môže stuhnúť. Tak sa aj stalo. Mária sa sama priznala, že akala ako na vykúpenie aby svoju kariéru ukončila. „Pokiaľ nebudeš mať radosť, tak to nerob,“ myslí si. A tak v roku 1980 ukončila kariéru vrcholovej športovkyne, rekordérky a niekoľko rokov neprekonateľnej výškarky. Po ukončení sa aj jej manžel začal venovať sebe a svojej kariére, keďže desať rokov venoval Márii. 

Mária na vzťahy a atmosféru v kolektíve výškarok spomína veľmi pozitívne. Síce boli veľmi súťaživé, ale nezabúdali na heslo trénera. „Keď vylezieš na horu, vystrčíš hlavu z davu a buď po nej dostaneš alebo potiahneš ďalších.“ Dôležité bolo, že síce dosiahla vrchol, rekordy, ale každým rokom prichádzali nové a mladšie dievčatá, ktoré jej rekord dokázali prekonať. Išlo takmer o štrnásťročný monopol, v podstate až v roku 1972 prišli nové súťažiace. V rámci družstva si nikdy nerobili zle a mali veľmi dobré vzťahy. Čo sa týka zahraničných reprezentantov, tam to už bolo zložitejšie. Išlo hlavne o NDR (východné Nemecko). Mária sa priatelila zväčša s Češkami, Maďarkami a občas s Ruskami, ktoré však tiež bývali odmerané. Dlhoročnou Máriinou priateľkou bola Irena Šeminská z poľskej reprezentácie. S českou reprezentáciou síce fungovali veľmi dobre, ale aj napriek tomu mali v podstate Češky vždy navrch. Už len ich lepšie podmienky pre šport znamenali veľa, keďže sa jednalo o ich veľkú výhodu. 

Divoké 90.roky a záver príbehu
K najdôležitejším udalostiam v živote nás všetkých patrila Nežná revolúcia. Máriina dcéra mala vtedy deväť rokov, a aj napriek tomu, že bola chorá, Mária si mohla dovoliť ísť štrngať kľúčmi na námestieNa počiatku 90. rokov bola pamätníčka vo výkonnom výbore ČSS olympijskej akadémie aj v pléne ČSZTV. Žiaľ, pri vytváraní Olympijskej spoločnosti Slovenska už dochádzalo aj k negatívnym skúsenostiam. Mária spolu s Černušákom a Gleskom boli pozvaní do Prahy, kde boli obvinení z rozbíjania jednoty a označení za partizánov. Mária bola dosť pobúrená, keďže v rámci československej spoločnosti zaznamenali značný problém, a to že stretnutí sa mohla zúčastňovať len elita, nie každý. Na Slovensku zaviedlipravidlo, že relevantný je každý účastník OH, od maséra až po olympionika. Zorganizovali pár krásnych podujatí a napriek všetkému sa dohodli aj s prvotnou česko-slovenskou spoločnosťou v Prahe. Zaviedla sa rovnosť. Vďaka ich prínosnej činnosti je dnes na Slovensku 26 klubov, pričom najstarším je práve ten bratislavský, založený 8. marca 1991. Aktuálne ho vedie Mária. V septembri 1992 založili prípravný výbor, ktorý sa zaoberal založením olympijského výboru. Zároveň 19. decembra 1992 vznikol slovenský olympijský výbor. 

Mária konštatuje, že rozdelenie ČSSR, z hľadiska športu, prinieslo určte viac pozitívneho. Ak by stále existovalo jednotné Československo, nikdy by nedostalo toľko slovenských reprezentantov možnosť súťažiť. Pravdaže, hospodárske alebo finančné oslabenie Slovenska, je už iná vec. Mária sa angažovala vo viacerých funkciách. Od roku 1992 do roku 2008 pôsobila ako podpredsedníčka olympijského výboru a do roku 2014 ako šéfka atletiky na Slovensku. Obe funkcie jej popri rodine dali veľmi zabrať, avšak nikdy netúžila sa stať trénerkou. 

V súčasnosti hodnotí atletiku ako okrajový šport, bez výraznejšej podpory od štátu. Kedysi to bolo inak. Bol v tom systém a najmä značná podpora reprezentantov. Zároveň si myslí, že aktuálne je prioritou len hokej a futbal, čo určite nie je správne. Máriiným mottom, teda heslom predovšetkým počas aktívnej reprezentácie stále zostalo: „Ak mám športovať, tak športovať pre radosť,“ ale v súčasnosti je jej prioritou rodina a hlavne jej dve krásne deti.