Jaromír Nickl

„Druhá svetová vojna prišla, sme mali dosť ťažkosti, lebo sme bývali pri stanici, a keď prišli partizáni, tak sa moc strieľalo, to bol taký rachot, že až. Ale sme to všetko prežili. Keď môžem tak povedať, nás považovali za spišských Nemcov. Ale otec, to bol vždy Moravák a mamka, tá bola len doma, ako domáca. A vtedy, keď bolo Československo, sa rozprávalo viacero rečami – slovensky, česky, poľsky, maďarsky, rusky, aj nemecky, prosto všelijako. Nikto nikomu nenadával, všetci spolu žili a vychádzali. Až keď prišla vojna, tak už bolo zle.“

„Keď som už bol dospelý, tak som narukoval. Vtedy sme ešte nevedeli, ani vôbec netušili, čo je PTP. Do Libavy nás zobrali, tam sme mali výcvik, potom nás dali do prasacích vozňov a odviezli do Mostu. Celý čas, čo som bol vojakom, sme mali lopatu a čakan. To boli naše zbrane. Stavali sme domy, robili cesty, prosto čo bolo treba. Museli sme si odrobiť svoje a kto to nespravil, nedostal ani vychádzku. Od začiatku to pre mňa bolo veľmi ťažké, lebo ja som bol holičom. Ja som bol 31 alebo 32 mesiacov na vojne.“