The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pplk.v.v. Alojz Novák (* 1932)

• narodený 20. októbra 1932 v Trakoviciach

• otec Anton, mama Terézia, pochádza z deviatich súrodencov

• pamätá si zostrelenie amerického lietadla pri Malženiciach počas druhej svetovej vojny

• po vojne študoval v Trnave, neskôr v Harmanci a v škole leteckého dorastu v Rožňave

• vyučil sa za letca, jeho kariéru ukončila nešťastná nehoda v júli 1954

• zamestnal sa v Trenčíne, neskôr v Košiciach a Prahe

• v roku 1963 sa vrátil do Trenčína a zamestnal sa v Leteckých opravovniach

• v auguste 1968 pôsobil ako náčelník útvaru obrany letiska, o príchode vojsk Varšavskej zmluvy ho nikto vopred neinformoval

• v novembri 1989 bol mesiac na liečení v Tatrách, čoskoro odišiel do civilu a do dôchodku

• dlhoročný aktívny cyklista a hráč stolného tenisu, pôsobil aj ako funkcionár a medzinárodný rozhodca

• vo veku 90 rokov sa stále aktívne venuje športu

Alojz Novák sa narodil 20. októbra 1932 v Trakoviciach pri Hlohovci. Otec Anton a mama Terézia, rodená Nováková, vychovali deväť detí, Alojz pribudol do rodiny ako posledný. Mama sa starala o početnú rodinu a domácnosť a otec pracoval na železnici.

Detstvo v tieni vojny

Krátko po vzniku ľudáckej Slovenskej republiky začal Alojz navštevovať ľudovú školu v Trakoviciach. „Začal som za slovenského štátu. Prvý ročník bol taký všelijaký, lebo po dvoch-troch mesiacoch nám do školy nasťahovali Nemcov. Tak sme mesiac nechodili vôbec do školy. Potom sme chodili do dievčenskej meštianky, ale len každú stredu poobede,“ spomína na svoje školské začiatky. V Trakoviciach podľa pamätníkových slov vojnu takmer nebolo badať. Pamätá si na chlapov z trnavskej posádky, ktorí v jeseni 1944 išli na koňoch a na bicykloch cez ich dedinu smerom na Hlohovec a pridali sa k Povstaniu. Alojzov brat v tom čase slúžil základnú vojenskú službu v nitrianskych kasárňach pod Zoborom a vtedy 12-ročný Alojz za ním často chodieval. Na jeseň 1944 tiež za ním prišiel, no do kasární sa už nedostal. Pred kasárňami stáli nemecké tanky a v oknách stáli slovenskí vojaci s puškami. Ako malému chlapcovi sa mu navždy vryl do pamäti pád amerického lietadla blízko jeho obce. „Američania leteli bombardovať smerom nad Viedeň a nad susednou dedinou bolo zostrelené jedno lietadlo. Nemci naň vyleteli z piešťanského letiska. Jedno štvormotorové lietadlo tam zostrelili. Jedenásti z toho lietadla vyskočili, štyria zostali a tí tam aj zahynuli a boli v tej dedine, v Malženiciach pochovaní. Potom boli po vojne exhumovaní a kde ich dávali, to už neviem. Ale viem, že ich dávali preč. Po tých, čo vyskočili, jeden gardista po nich strieľal. Ja som tomu poriadne nerozumel ako chalan, to až neskoršie som sa dozvedel, že akonáhle je pilot alebo výsadkár na padáku, sa po ňom strieľať nesmie. Či to bol nepriateľ alebo to bolo jedno, tak som to videl, že po nich strieľal a myslím, že jedného aj poranil,“ spomína na zostrelené americké lietadlo Alojz. Vojnové udalosti sa Alojza, jeho najbližšej rodiny ani obce, našťastie, príliš tragicky nedotkli. „Prešiel front, Nemci ustúpili, ani sa nezdržali. Večer v dedine ešte boli Nemci a na druhý deň okolo obeda tam už boli Rusi. Bez jediného výstrelu. Nič nenarobili, žiadnej neplechy ani Nemci, ani Rus,“ uzatvára spomienky na vojnu pamätník.

Začiatky športovania

Po skončení vojny sa Alojz vrátil do školy a pokračoval v bezstarostných detských hrách. V tom čase sa zoznámil aj s bicyklom. „Ako chalan som sa v dvanástich začal venovať stolnému tenisu aj futbalu. Bicyklovať som sa naučil ako 13-ročný. To mal bicykel len otec a mohol som si ho zobral, len keď on o tom nevedel. Neskôr mal bicykel aj starší brat, ten robil v tej dobe v Nemecku, tak sa vrátil a kúpil si bicykel Eska. Moje prvé kroky na bicykli boli pod rúrou. Voziť som sa vedel, ale nevedel som zastaviť. Len k nejakému plotu sa chytiť a vystúpiť,“ popisuje svoje cyklistické začiatky. Po skončení ľudovej školy Alojz pokračoval štyri roky v meštianke v Trnave. Študent s výbornými výsledkami chcel pokračovať na obchodnej akadémii, no nevzali ho, a tak si podal prihlášku do učenia do Harmaneckých papierní. V učení sa opäť dostal k bicyklu. „Vtedy bývali Športové hry robotníckej mládeže. Každý rok sa organizovali v určitých športoch. V Harmanci, to je taká dolina, hrával som tam síce futbal za Harmanec, krajskú súťaž, ale viac ma bavil bicykel. No nemal som ho. Zamestnanec z fabriky mi jeden požičal. Bolo nás okolo 12 a ja som skončil druhý. Toho prvého potom diskvalifikovali, lebo sa viezol za traktorom. Tak som napokon skončil prvý a postúpil som do Banskej Bystrice. Bicykel som stále nemal. Vychovávateľ požičal dámsky bicykel. Dolná ulica smerom na Radvaň, asi 6 km okruh. Na tom dámskom bicykli som skončil šiesty. Prví šiesti postupovali do celoslovenského kola, ale tam som už nešiel, lebo som stále nemal bicykel,“ spomína na svoje úsmevné začiatky v cyklistickom zápolení Alojz.

Záľuba v lietaní

Alojz si po dvoch rokoch v učení v Harmanci podal prihlášku do školy dôstojníckeho dorastu v Rožňave. Prijali ho a po ďalších dvoch rokoch štúdia začiatkom roku 1949 študenti dostali ponuku prihlásiť sa do leteckého učilišťa. Z päťsto študentov vybrali dvesto najlepších študentov, medzi nimi aj Alojza. Všetci uchádzači museli absolvovať prísne zdravotné testy v Ústave leteckého zdravotníctva v Prahe. „Po maturite si riaditeľ nechal nastúpiť celú školu. Nikto nevedel prečo. Čítal mená a keď prišiel k menu Novák, boli sme tam dvaja Novákovci. Ja som ešte skríkol, že ktorý? Potom povedal Alojz. Vystupovali sme z radu von. Prečítal nás 27 a potom ešte 11, čo vystúpili vedľa. Povedal, že zajtra spravíme ešte zvyšné skúšky, v piatok odovzdáme veci, čo sme mali, a v sobotu sa hlásime v Dolnom Kubíne. Ostatní 11 sa hlásili v Šternberku na Morave, tí išli za letovodov, nie za pilotov,“ spomína Alojz na počiatky svojej leteckej kariéry. Alojz si zvolil letecké povolanie hlavne preto, že mu učenie vtedy veľmi nevoňalo. V konečnom dôsledku, ako sám pripomína, ho však neminulo. Učil sa a rozširoval si kvalifikáciu celý život.

Koniec leteckej kariéry

Po maturite na škole dôstojníckeho dorastu v Rožňave nastúpil do leteckého učilišťa v Dolnom Kubíne. Alojz lietal na štyroch typoch lietadiel. „Prvé bolo C-106, to boli dve sedadlá – vľavo sedel žiak, vpravo sedel učiteľ. Pri samostatných letoch sedel len žiak. Potom v Olomouci som lietal C-5, to už boli lietadlá, kde učiteľ sedel vzadu, žiak vpredu. Potom sme už robili aj celú akrobaciu, to bol elementárny výcvik. Potom pokračovací výcvik na C-2, to už boli celokovové lietadlá francúzskej výroby, už mali vysúvací podvozok a mali aj rádio,“ vymenúva stroje pamätník. Alojz lietal aj na legendárnej bojovej stíhačke Messerschmitt Bf 199, ktorá patrila medzi najlepšie bojové stroje tej doby. „Z Olomouca sme išli do Zvolena, to sme lietali na lietadlách S-199, nemecké Messerschmitty. To bolo bojové lietadlo, ktoré Nemci používali už v druhej svetovej vojne. Veľmi dobré stíhačky. Boli vybavené rádiom aj zasúvacím podvozkom. Trojlistová vrtuľa, také lopatiská. Mali jednu veľkú nevýhodu – oproti veľmi silnému motoru M-211 mali veľmi labilný trup,“ popisuje stíhačku Alojz. „Keď som štartoval na tých dvoch typoch, tak som videl pred seba. Ale na Messerschmitte som pred seba nevidel. To bolo postavené, až keď som to dal do určitej polohy, až vtedy som videl pred seba. To bolo veľmi nebezpečné, keď sa pridával plyn. Keď sa ten plyn pridal prudšie, tak ten záber vrtule bol veľký a vždy ho stočilo doľava. To sa aj mne stalo, to som mal osudné. Zavrzla sa mi ľavá podvozková noha, lietadlo sa prevrátilo a ja som ostal pod tým.“ K nepríjemnej nehode došlo 30. júla 1954. Našťastie sa udiala ešte na letisku pred štartom a lietadlo nezačalo horieť. Alojza nasiaknutého od paliva našťastie spod havarovaného lietadla včas vytiahli, no namiesto zaradenia do niektorého z bojových útvarov putoval do nemocnice.

Ďalšia kariéra v armáde

Alojz sa musel svojho sna o bojovom letcovi vzdať. Po nešťastnej udalosti ho osud zavial do Trenčína. V tom čase sa tam uvoľnilo miesto na personálnom oddelení a poručík Alojz Novák začal nový život. V roku 1955 sa oženil a založil si rodinu. Postupne sa vypracoval na náčelníka štábu letky a neskôr na pomocníka štábu pluku. Neskôr sa 32. bojový pluk prekvalifikoval na 3. školný pluk a začlenil sa pod Vysokú školu leteckú v Košiciach. V roku 1958 bol Alojz prevelený do Košíc, kde na tejto škole napokon strávil tri roky. Z Košíc jeho ďalšie kroky viedli do Prahy. Tam mal na starosti personálne otázky leteckých opravárenských podnikov. Mladý 27-ročný Alojz sa však chcel vrátiť domov k rodine do Trenčína. Nebolo to jednoduché, keďže počty Čechov a Slovákov v armáde museli sedieť. V personálnych tabuľkách podľa svojej leteckej odbornosti hľadal možnosti, ako by sa vrátil. „Našiel som si tabuľky a videl som číslo leteckej odbornosti. Bolo tam číslo 400. Taká istá funkcia, ako som mal aj ja. Tak som išiel do leteckých opravovní. Nemal som ani predstavu, čo to je za funkciu. Číslo zhodné, ale robota podstatne iná,“ spomína Alojz. V Trenčíne slúžil podplukovník z Prostějova a tiež sa chcel vrátiť za rodinou. Vymenili si miesta a Alojz sa v polovici júna 1963 definitívne vrátil do Trenčína do Leteckých opravovní (LOTN), kde pôsobil až do odchodu do dôchodku.

Návrat do Trenčína

Alojz mal v LOTN na starosti personálne oddelenie. Z pracovnej pozície mu vyplývala aj povinnosť členstva v komunistickej strane. Napriek tomu, že sa ženil v kostole, nespomína si, že by mal preto v práci problémy. Občas sa nejaké vyskytli u jeho podriadených, no tie sa rýchlo urovnali. „Mal som na oddelení jedného chlapca a z okresnej organizácie strany prišlo, že prihlásil decká do školy na náboženstvo. Spýtal som sa ho, či chce byť v tej strane. A on, že keby to išlo, hádam by aj nemusel. Tak sme napísali žiadosť a ja som na výbore odporučil, že vystupuje. Poslali sme všetko na politické oddelenie a chlapca zo strany vyškrtli, aby nemal problémy,“ spomína Alojz a pripomína, že všetko je to o ľuďoch. „Áno, niekde tie problémy naozaj boli, ale to boli zlí ľudia, ktorí buď závideli alebo neviem si vysvetliť čo. Nikdy som nikomu nevyčítal, že chodil do kostola. Či bol komunista alebo nebol, je to každého želanie. A tohto hesla som sa držal stále,“ spomína pamätník.

August 1968

V auguste 1968 Alojz pôsobil v LOTN v Trenčíne ako náčelník útvaru obrany. Robili generálne opravy vojenských a civilných lietadiel a 90 % z nich bolo z vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Napriek tomu, že pracoval pre armádu a pravidelne sa stretával s dôstojníkmi armády Varšavskej zmluvy, nemal žiadne informácie o plánovanom príchode vojsk na naše územie a augustové udalosti ho zaskočili. „Ráno prídem na letisko a na letisku Rusi. Čiže naprosto žiadna informácia, nič. Došiel som, lebo vtedy obrana letiska patrila mne, ja som mal na starosti závodnú stráž. Hneď ako som došiel do roboty, na bráne mi veliteľ hlásil, že na letisku máme Rusov. Čiže ja som sa tam dozvedel, že niekto sem vnikol. Ale neboli tam dlho, nejaké tri-štyri dni a odišli preč a odvtedy sme my potom na letisku Rusov nemali,“ spomína na prvý deň okupácie Alojz. Okrem lietadiel v LOTN opravovali aj rádiostanice používané na poľných letiskách. Po oprave ich skúšali v teréne na tzv. otrasy, či fungujú a sú schopné fungovať aj v náročných podmienkach. Presne v tom čase bola do terénu vydaná jedna rádiostanica a vedelo o tom iba pár „vyvolených“ ľudí, Alojz o tom nevedel. Dozvedel sa o tom až vtedy, keď sa preriekol jeden z kolegov, ktorý hlásil náčelníkovi, že „Brezina funguje“. Brezina bola rádiostanica, ktorú použili práve pri vpáde vojsk. Alojz vtedy pochopil, že o celej akcii predsa len niekoľko ľudí vedelo, no on medzi nich nepatril. Po čase prišla normalizácia a nové pomery v spoločnosti. „My sme vypisovali dotazník, kde bolo 30 otázok. Jedna z tých otázok bola, či súhlasím so vstupom vojsk do republiky. Ja som tam napísal – nesúhlasím so spôsobom. Nie so vstupom, ale so spôsobom. Že proste, no ja som nič nevedel. Ani vo fabrike, nikto. Až proste sme ráno došli do fabriky a boli sme prekvapení. Určití funkcionári mali byť o tom informovaní dopredu a neboli. Čiže došlo to, ako sa povie, z hodiny na hodinu. S tým som, samozrejme, spokojný nebol a to som tam aj napísal. No tak aj mne hrozilo vykopnutie,“ spomína Alojz na udalosti z augusta 1968 a nasledujúce obdobie. Je presvedčený o tom, že sa udialo mnoho vecí poza chrbát tých, ktorí mali byť informovaní o príchode vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Ako príslušník československej armády ich príchod prijal ako fakt, no so spôsobom realizácie nikdy nesúhlasil a doteraz ho vníma negatívne.

November 1989

V období Nežnej revolúcie v novembri 1989 bol Alojz celý mesiac na liečení v Novej Polianke vo Vysokých Tatrách a všetky udalosti sledoval len prostredníctvom televízie. V tom čase už bol v dôchodkovom veku, no stále pracoval v LOTN. „Došli za mnou potom moji podriadení, že či chcem vstúpiť do VPN. Hovorím: ‚Chlapci, a čo to je VPN?‘ No nevedel som. Ja som bol vtedy v tých Tatrách a tam sa o takých veciach nehovorilo,“ spomína pamätník. Politika nikdy nebola pre neho, hoci si jeho funkcia členstvo v KSČ vyžadovala. V čase jeho návratu z liečenia strana už prakticky neexistovala. Koncom januára 1990 po 27 rokoch v LOTN odišiel pplk. Alojz Novák do civilu. Rozdelenie federácie vnímal negatívne a bol by rád, keby sa Česko a Slovensko nikdy nerozdelili. „Keď prevrátime niekoľko listov dozadu, keď vznikla Československá republika, tak na Slovensku nebolo takmer nič, žiaden priemysel. Neboli školy, nebolo tu nič. Slovensko bolo, ako sa hovorí, sedliaci, poľnohospodári. Až prišli Česi, učitelia, doniesli priemysel do Martina, do Dubnice, do Detvy. V tom nám Česi hodne pomohli. Vyškolili kádre. V tomto smere musíme byť Čechom vďační. S rozdelením republiky som nesúhlasil a nesúhlasím ani teraz. Keby to bolo teraz o tom, či sa s Čechmi spojíme, tak som za.“

Začiatky športovej organizácie

Popri práci v armáde sa Alojz vždy venoval športu. Už ako dvanásťročný si zamiloval bicykel a stolný tenis a tieto dve vášne ho sprevádzajú životom doteraz. „Keď som prišiel do Trenčína, už som bol ženatý, tak zo Zlatoviec na letisko som dochádzal denno-denne celý rok na bicykli. Denne 12 kilometrov od pondelka do soboty. Nemal som závodný, ale klasický mestský. Auto som nemal, tak som chodil na bicykli. S kolegom sme jazdili trasy Beckov – Modrová – Piešťany aj tri-štyrikrát týždenne. Vtedy som bicyklovaniu prepadol,“ spomína Alojz. Ako sám hovorí, jazdil na medzinárodnom bicykli, ktorý sa skladal z poľského rámu, ruských bŕzd, českých riadidiel a talianskej prehadzovačky rýchlostí. Postupne sa mu podarilo zaobstarať si lepší bicykel. Od osemdesiatych rokov minulého storočia bol Alojz členom niekoľkých cyklistických klubov, no najzaujímavejšie výpravy podnikol až na dôchodku. Prvú dlhú trasu absolvoval v roku 2010 ako 77-ročný. „Šli sme do Košíc, ráno sme došli polnočným rýchlikom, z Košíc cez Moldavu, Sorošku, Rožňavu, Dobšinú, Brezno, BB, Zvolen, Handlovú, Prievidzu, Bánovce, Trenčín. To bola prvá trasa, išli sme ju tri dni,“ spomína na prvú veľkú výpravu pamätník. O rok neskôr sa opäť vybrali z Košíc južnou trasou a o ďalší rok zase severnou až cez Poľsko. Na štvrtú veľkú výpravu sa Alojz s kamarátmi vybrali na západ. Na výpravu cez stredné Čechy však musel čakať tri roky. Trasu z Karlových Varov, dlhú 550 km, absolvoval vo veku takmer 87 rokov vo dvojici s parťákom Filínom. Každú trasu poctivo naplánoval a vyznačil do mapy.

Popri cyklistike Alojz celoživotne rozvíjal aj svoju lásku k stolnému tenisu, ktorý začal hrávať ešte v Trakoviciach. Od jeho príchodu do Trenčína bol členom viacerých klubov a zúčastnil sa nespočetného množstva turnajov. „Od 1963. som sa tomu začal venovať naplno. Robil som predsedu Telovýchovnej jednoty v Zlatovciach, v Kubrej a v LOTN. Pod mojím vedením sa dostali pingpongisti do krajskej súťaže. Postúpili o súťaž vyššie. Dlhé roky som robil predsedu Okresného výboru zväzu stolného tenisu a predsedu Západoslovenského kraja stolného tenisu. Pôsobil som aj vo Výkonnom výbore okresného ČSTV, mám bronzový, strieborný aj zlatý odznak. V tej dobe to bolo najvyššie vyznamenanie v telovýchove,“ dodáva. Po rozdelení republiky pôsobil ako člen predsedníctva Slovenského stolnotenisového zväzu, kde štyri roky riadil športovo-technickú komisiu, ďalšie štyri rozhodcovskú komisiu a posledné štyri pre zmenu disciplinárnu komisiu v rámci celého Slovenska. Alojz pôsobil aj ako rozhodca najvyššej triedy. Ako rozhodca sa zúčastnil šiestich majstrovstiev Európy a všetkých medzinárodných majstrovstiev Československa. Pôsobenie vo funkciách v stolnom tenise ukončil v roku 2013, keď mal 81 rokov. Hraniu sa však venuje stále a v máji 2022 sa zúčastnil turnaja veteránov nad 80 rokov. Ako najstarší spomedzi všetkých hráčov sa umiestnil na ôsmom mieste. Vášnivý športovec telom aj dušou dokonale pozná ako turista aj naše Vysoké Tatry, Júlske a Savinjské Alpy, v Bulharsku Rilu, Pirin, Rodopy a iné veľhory. Alojz vo veku 55 rokov zabehol aj svoj prvý maratón, ku ktorému časom pridal ešte ďalšie dva.

Alojza Nováka v roku 2002 ocenili Zlatou medailou Slovenského zväzu telesnej kultúry a ako najvyššie ocenenie za roky práce pre šport vníma diplom od bývalého predsedu Medzinárodného olympijského výboru Juana Antonia Samarancha. Okrem množstva športových ocenení je aj držiteľom Vyznamenania M. R. Štefánika od Zväzu letcov. Čulý deväťdesiatnik sa stále aktívne venuje stolnému tenisu. Je druhýkrát ženatý, má tri deti, šesť vnúčat a šesť pravnúčat.