The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

JUDr. Vojtech Novák (* 1946)

• narodil sa 10. októbra 1946

• Otec Jozef Neumann pochádzal zo židovskej rodiny

• v Zlatnej na Ostrove starí rodičia prevádzkovali malý obchod so zmiešaným tovarom

• jeho rodičia a brat boli vyvezení do geta vo veľkom Mederi a neskôr deportovaní do Auschwitzu

• V roku 1947 si museli zmeniť priezvisko na slovenské, vybrali si Novák

• V roku 1957 sa rodina presťahovala do Komárna

• Sledovala ho ŠTB a niekoľkokrát ho vypočúvali

• V novembri 1989 sa spolupodieľal na organizácii zhromaždenia

Vzdelanie je to najdôležitejšie, to ti nikto nezoberie. Treba čítať, študovať a študovať, taká je tradícia Židov

Vojtech Tomáš Novák sa narodil 10. októbra 1946 ako Vojtech Tomáš Neumann v Zlatnej na Ostrove. Vojtechov otec Jozef Neumann pochádzal z obce Zlatná na Ostrove a jeho rodina z otcovej strany pochádzala zo Zakarpatskej Rusi. V Zlatnej na Ostrove sa venovali obchodu, vlastnili malý krám so zmiešaným tovarom. Z otcovho rozprávania vie, že v obci navštevovali synagógu, pamätal si židovské tradície a doma pripravovali kóšer kuchyňu. V obci dokonca pôsobil aj šachter (rituálny mäsiar), ktorý nad dodržiavaním tradícií dohliadal. Rodina dbala na vzdelanie, Vojtechov otec vyštudoval gymnázium v Komárne. Neskôr pracoval ako obchodný zástupca s obilím a bol členom sociálnodemokratickej strany. Vojtechova mama Eva Teichnerová pochádzala z maďarského pohraničného mesta Györ. Vojtech z rozprávania vie, že jej rodina z maminej strany pochádzala zo Španielska, odkiaľ boli Židia koncom 15. storočia vyhnaní. Počas ďalších storočí putovali cez Nemecko, Poľsko až sa usadili v vtedajšom Rakúsko-Uhorsku a vďaka tolerančnému patentu mohli praktizovať židovskú vieru, venovať sa podnikaniu a študovať. Starý otec zomrel, keď mala Eva 9 rokov. Eve a jej staršej sestre a bratovi sa teda nedostalo vyššieho vzdelania. S mamou žili skromne v byte a všetky peniaze investovali do nákupu kníh. „Taká je tradícia u Židov, že vzdelanie je najsilnejšie, to ti nikto nezoberie. Treba čítať, študovať a študovať,“ približuje Vojtech prostredie a rodinnú tradíciu svojej mamy. Jej mama bola vyučená krajčírka a po večeroch prala a šila a krajčírskemu remeslu priučila aj obe dcéry, čo im zrejme neskôr obom zachránilo život. Žili otvorene a mali veľa priateľov z rôznych strán.

Antisemitizmus na oboch stranách Dunaja
Generácia Vojtechových starých rodičov vyrastala a žila v Rakúsko-Uhorskej monarchii a  Dunaj bol v tom čase obyčajnou riekou, brehy ktorej boli poprepájané nielen spoločným územím viacerých národov a národností, pozemkami, ale aj rodinnými väzbami. Rozpadom monarchie v roku 1918 vzniklo Československo a Maďarsko s rozdielnymi politickým režimom a z Dunaja sa stala prísna hranica. Vojtechovi rodičia teda už vyrastali a žili každý v inej krajine, hoci ich fyzicky delilo iba pár kilometrov. Rozdielne sa v oboch krajinách vyvíjal aj postoj k židovskej menšine. Prvý protižidovský zákon bol v Maďarsku prijatý už v roku 1921. Ten limitoval počet prijatých žiakov židovského pôvodu na vysoké školy. Selektoval študentov nie na základe ich schopností a vzdelania, ale na základe pôvodu. Na druhej strane Dunaja v Československu v tých rokoch bola životná úroveň a najmä pluralita a demokracia na oveľa vyššej úrovni. Verejná aj štátna správa boli realizované predovšetkým českými úradníkmi a okrem štandardných politických strán tu pôsobili aj židovské politické strany. O dvadsať rokov neskôr v roku 1938 nastupujúci nacistický režim v strednej Európe a Viedenská arbitráž opäť zasiahli do životov ľudí na oboch stranách Dunaja. Československo sa rozpadlo, Slovensko sa stalo vazalským štátom nacistického Nemecka a územie južného Slovenska zabralo Maďarsko. Na Slovensku boli prvé protižidovské zákony, tzv. Židovský kódex, prijaté „až“ v roku 1942 a postihovali nielen Židov, ale všetkých občanov, ktorých aspoň jeden starý rodič bol Žid. Hoci mnohé zmiešané rodiny žili ako kresťania, aj tak sa na nich tieto prísne a nezmyslené zákony vzťahovali. Táto diskriminácia teda nebola otázkou náboženstva, ale pôvodu.

Začiatok druhej svetovej vojny
Počiatky vojny obaja Vojtechovi rodičia prežívali so svojimi rodinami relatívne pokojne. Rok 1942 však zmenil osudy nielen im dvom, ale aj mnohým židovským aj nežidovským obyvateľom všetkých krajín, ktoré sa stali súčasťou hrôz druhej svetovej vojny. Mladých mužov nad dvadsať rokov povolali na nútené práce. Maďarsku či na Ukrajine kopali zákopy alebo v továrňach robili tie najťažšie práce . Vojtechov otec pracoval vo fabrike, kde vyrábali ťažké betónové traverzy. Neskôr pracoval v okolí Šopronu, kde väzni kopali protitankové zátarasy. „Otec sa dostal do obce Siegendorf na hranice obce so Šopronom a tam bol nejaký cukrovar a odtiaľ ich potom zobrali. V tej skupine ich bolo 270 a prežilo ich 19. Dostali týfus, ochoreli lebo to boli také ťažké práce. Otca zachránilo, že rakúski obyvatelia, ktorí robili v tom cukrovare, tak trošku cukru im z kabáta hodili na zem a oni to mohli oblizovať. Tak určité kalórie mohli získať. Otec bol bežec, bol dosť silný, takže on prežil. Dostal týfus a liečili ho tri týždne tam v Rakúsku,“ približuje otcove spomienky Vojtech. Odchodom živiteľov rodín na nútené práce trpeli celé rodiny, keďže prišli o podstatnú časť príjmov a ženy s malými deťmi a starí ľudia ostali bez ochrany. V roku 1943 museli Židia spísať svoje majetky a bankové účty, odovzdať rádiá a bicykle a ostatné drahocennosti. V marci 1944 územie Maďarska a terajšieho južného Slovenska obsadili nemecké vojská, pozatvárali členov sociálnodemokratickej strany a Židom nariadili nosiť žlté hviezdy. Rodičov Vojtechovho otca aj ostatných Židov zo Zlatnej na Ostrove čoskoro sústredili do geta vo Veľkom Mederi  do bývalej ošipárne. Vojtechova mama Eva prežívala podobné represálie v Györi, kde židovské rodiny sústreďovali na perifériu mesta. Z maminho rozprávania vie, že v malom trojizbovom byte žilo spolu aj osem rodín. Prvé dni v getách ešte neboli také strašné, keďže ľudia ešte mali nejaké zásoby potravín. Ale čím dlhšie to trvalo, tým to bolo horšie. Mieste orgány zneužili to, že Židia verili v Ústavu, v ktorej bola zakotvená ochrana majetku a súkromného vlastníctva. Napriek tomu, že sa šírili fámy o deportáciách a  koncentračných táboroch, neverili im. Preto aj počiatočné sústreďovanie do giet prebiehalo relatívne pokojne.

Deportácie vo vlastnej réžii
Transporty z Maďarska do koncentračných táborov začali 19. marca 1944. Územie Maďarska bolo rozdelené do piatich zón, z ktorých postupne vyvážali. Ľudí z geta vo Veľkom Mederi deportovali do Auschwitzu a Vojtech predpokladá, že ich tam zabili, keďže už mali svoj vek. Otcov brat zmizol bez stopy, pravdepodobne tiež zahynul v niektorom tábore v Poľsku. Vojtechova mama so sestrou a mamou boli do dobytčích vagónov natlačené  13. júna 1944. „Bolo veľmi horúco, teplo a kde mamička bola s mojou starou mamou a sestrou ich bolo 78. Niekde ich bolo 80. Nevedeli si ani sadnúť. Dali tam niečo na tie potreby a trochu vody a to bolo všetko. Cestovali tri dni. Niektorí mali zašité do kabátov a svetrov zlato a niekde, keď bol a nejaká zastávka, tak boli ochotní dať trochu vody. Tam veľa ľudí zomrelo. V mamičkinom vagóne zomrelo 12 ľudí. Vtedy sa nepýtali, kto mal 85 rokov alebo bol invalid, to nikoho nezaujímalo. Boli tam deti, nemuvňatá...“ spomína Vojtech na mamino rozprávanie. Za dva aj pol mesiaca bolo z územia Maďarska a južného Slovenska deportovaných 535 tisíc Židov. „Treba povedať, že to boli žandári z južného Maďarska vycvičení na toto a oni boli veľmi krutí, ešte oveľa viac krutí ako Nemci. Oni to nechali na týchto a tá nemecká garda to len kontrolovala a dirigovala, ale oni nezasahovali. Takže treba povedať, že maďarských Židov deportovali Maďari, nie Nemci,“ spresňuje pamätník. Ozbrojená stráž aj železničiari za každého človeka vo vagóne fakturovali a keďže dane sa v tých časoch platili vopred, aj Vojtechov starý otec odvedenými daňami za obchod prakticky zaplatil za deportáciu seba a celej svojej rodiny.

Vojtechova mama v tábore
Po troch dňoch strastiplnej cesty Vojtechova mama, jej sestra a ich mama dorazili neskoro večer do Auschwitzu – Birkenau. Židia si mysleli, že idú na nútené práce, preto si veľa z nich pobralo aj také veci, ktoré nepotrebovali. V júli v najväčších teplách mali ľudia na sebe zimné kabáty. Hneď na začiatku museli odovzdať batožinu aj všetky cennosti, ktoré im ešte zostali. Malé deti odtrhli od mám a dali na starosť starým rodičom a tých rovno dali nabok. V tejto skupine sa ocitla aj Vojtechova stará mama, hoci mala iba 46 rokov, no mala pár šedín a na sebe dlhý čierny kabát. „Ešte v ten večer ju zabili, v tú noc. Ešte nič nevedeli, ale moja mama povedala, že videli ten dym a cítili ten strašný zápach z krematória. Ešte nevedeli, čo je to, ale vtedy už mali tušenie, že tu niečo nesedí. Už vtedy stratili mamu a moju  mamu so sestrou šupli do tých drevených barakov,“ spomína Vojtech. Keďže deportácie prebiehali veľmi rýchlo a baraky neboli dostavané, mama so sestrou spávali na zemi. Na druhý deň ich zbavili vlasov a všetkých ochlpení, dostali iné väzenské šaty a dreváky. Vojtechova mama si spomínala, aj na doktora Mengele, ktorý elegantne vyobliekaný svojou povestnou paličkou ukazoval na stranu smrti a života. Po dva aj pol týždni mamu aj sestru opäť šupli do vagóna a odvliekli do ďalšieho tábora na juhu Poľska Pieszyce (pozn. Peterswaldau, vtedajšie územie východného Nemecka), kde pracovali v textilnej továrni. Vojtechova mama mala v tom čase 19 rokov a jej sestra o tri roky viac. Keď ešte žili s mamou v Györi, často jej pomáhali s šitím. Tieto zručnosti im zrejme pomohli prežiť náročné pracovné podmienky aj životné podmienky. „Mama mi povedala, neviem, či to môžem povedať, že raz už večer videla týchto správcov, že z kuchyne vyhodili cibuľu jednu uvarenú. No a mama tam išla a strčila si to do (vrecka). Jeden strážca ju videl a zbili ju do krvava, týždeň nemohla ani pracovať. Kvôli tej cibuli, ktorú vyhodili na smetie,“ približujem mamine spomienky Vojtech. Eva, jej sestra a ostatné väzenkyne tábora boli oslobodené 9.mája 1945 vojakmi sovietskej armády.

Cesta domov a nový život
Po oslobodení sa sestry vydali na dlhú cestu domov. „Mama so sestrou týždeň cestovala rôznymi vlakmi a povoleniami späť do Maďarska, chceli sa vrátiť. Došli až do Bratislavy a z Bratislavy ich nechceli pustiť ďalej a nechceli ich pustiť ani do budovy stanice. Takže vonku na betóne museli celú noc sedieť, nakoľko videli, že ako vyzerali, že nemali ani vlasy ani nič. Boli veľmi krutí,“ približuje spomienky svojej mamy Vojtech. Na stanici v Bratislave sa dvom zbedačeným ženám im otočili chrbtom československí vojaci. Mama a jej sestra nemali na ruke tetovanie, keďže z Auschwitzu ich zakrátko deportovali ďalej. Nikto im neveril, že boli v koncentračnom tábore a navyše to boli Židovky a Maďarky zároveň. Podarilo sa im dostať do Komárna a odtiaľ pešo do Györu. V ich byte už žili cudzí ľudia a z ich majetku im vôbec nič nezostalo. Vojtechov otec sa domov do Zlatnej na Ostrove vrátil koncom apríla 1945, vážil iba 36 kg. Doma taktiež nič nenašiel a nepodarilo sa mu naspäť získať ani veci, ktoré pred odchodom do geta dali jeho rodičia do depozitu susedom, dobrým známym. Porcelán, kuchynské zariadenie, obliečky a všetok nábytok už nikdy viac nevidel. Z niekdajšieho obchodu Neumannovcov ostali len štyri holé steny. V ruinách domu sa mu nájsť iba tri vidličky a tri rodinné fotografie. Evina staršia sestra sa čoskoro vydala a brat, ktorému sa počas vojny podarilo ukrývať, emigroval do Belgicka. Jej niekdajšia známosť, mladý medik, zahynul na Ukrajine a ona zostala úplne sama. S Jozefom sa spoznali až po vojne a presvedčil ju, aby za ním prišla žiť do Zlatnej na Ostrove. Dievča z mesta zvyknuté na život v Györi, sa presťahovalo na dedinu, kde bolo jednoduchšie dostať sa k jedlu. Zosobášili sa v auguste 1945, no kvôli zdravotný ťažkostiam spôsobeným vojnou a životom v koncentračnom tábore sa jej nedarilo otehotnieť. Vojtech sa narodil v októbri 1946 a jeho brat Ondrej o tri roky neskôr.

Nové meno a odchod z vidieka
Neumannovci žili v Zlatnej na Ostrove, kde Vojtecha jeho brat Ondrej prežili šťastné detstvo. Mama mala spočiatku jazykové problémy a nemohla ísť sama ani nakupovať, no otec ju priúčal. „Ona nemala občianstvo, lebo bola Maďarka. V roku 1946 vydávali také potvrdenia, ktoré sa volalo potvrdenie o štátnej spoľahlivosti. Kto ho nemal, tak mal problém. Mama ho nemala, vtedy otca zavolali v 1947, nech zmení priezvisko na nejaké slovenské a vtedy sa aj musela vzdať maďarskej národnosti, lebo inak ich deportujú do Čiech. Vtedy bola tá výmena, ten problém. Vtedy sa otec vzdal tohto mena a stal sa z neho Novák,“ spomína Vojtech na obdobie, kedy sa mama musela vzdať svojho občianstva a celá rodina prijať nové priezvisko. Otec pracoval v poľnohospodárstve, mama bola s deťmi doma. Po februárovom prevrate v roku 1948, kedy sa  k moci dostali komunisti, tak aj z obavy, aby mamu neposlali naspäť do Maďarska, čím by zničili ich rodinu, otec vstúpil do komunistickej strany. “Židia potom aj vstúpili do komunistickej strany a de facto mali ďakovať, že boli oslobodení a otec to ako obyčajný člen myslel aj vážne, ale on bol pôvodne sociálny demokrat,“ spomína Vojtech. Mama stále chcela žiť v meste a presviedčala otca, aby sa v dedičskom konaní uchádzal o niektorý z bytov v Komárne, ktoré zostali po jeho bratrancoch, ktorí zahynuli počas holokaustu, no otec nechcel. Presťahovali sa až v roku 1957 po maďarskej revolúcii.

Príchod do mesta a návrat antisemitizmus
Vojtech a jeho brat dlho netušili ani o svojom židovskom pôvode. „Vôbec nechceli rozprávať. Ja ako malý chlapec 8-10 ročný som vôbec o týchto veciach nevedel. Len to sme vedeli s mojím bratom, že v noci plakali. Nevedeli sme, že prečo. Ani som nevedel, že mám židovský pôvod, kým na mňa nenakričali v škole,“ spomína Vojtech na bolesť rodičov, ktorú ako malé deti s bratom vnímali.  „Oni začali rozprávať, keď sme mali takých 15-16 rokov, vtedy tak veľmi ťažko. O týchto veciach nechceli veľmi rozprávať. Chceli zabudnúť na to.“  Vojtech s bratom nastúpili do školy, kamarátili sa s deťmi na ulici a nevnímali, že sú nejakým spôsobom iní. Chlapci v Zlatnej začali chodiť do slovenskej školy, tak pokračovali aj v Komárne. „Židia sa domnievali, že z dôvodu lojality, by mali deti chodiť do slovenských škôl, nie do maďarských. Takže viacmenej taká tretina z celkového počtu Židov v Komárne sme chodili do maďarskej školy,“ vysvetľuje pamätník.  „Radšej ako byť Židia a ešte aj Maďari, radšej byť servilní a lojálni. Preto moji súverci chodili do slovenských škôl,“ približuje, prečo väčšina detí židovského pôvodu chodila do slovenských škôl. „Keď som nastúpil do základnej školy, bol som nejaký druhák, tak vtedy na mňa kričali, že Židák a neviem čo. Ja som nevedel, čo to je. V tých rokoch sa moji rodičia veľmi báli, či nebudú potrestaní. Ten antisemitizmus tam bol a neboli to spoľahliví ľudia. Veľmi sme ani nechodili do kostola či synagóg. Jednoducho, keď  sme mali nejaké menši sviatky, tak sme ich slávili doma zatvorení. Nenaučili ma ani hebrejčinu, mama hovorila aj po nemecky,“ spomína Vojtech. Rodičia sa snažili žiť čo najnenápadnejšie a po procese s Rudolfom Slánskym a jeho poprave sa utiahli ešte viac. Mamin brat Ján, ktorý žil v Belgicku, občas posielal svojej sestre aj jej rodine pozdravy a listy. Vtedy pre Vojtechovho otca párkrát prišla aj štátna bezpečnosť a zobrali ho na výsluch. Po revolúcii v Maďarsku v roku 1956 prišli aj o kontakty s maminou sestrou, ktorá žila v Budapešti. 

Študentské časy a vojenčina
Vojtech vyštudoval strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Komárne s vyučovacím jazykom maďarským, kde v roku 1964 zmaturoval. Chcel pokračovať v štúdiu na medicíny v Bratislave, no nezobrali ho z dôvodu nedostatku miesta. V októbri sa však uvoľnilo jedno miesto, tak nastúpil do rozbehnutého ročníka. Kvôli úrazu na bicykli však vynechal veľa prednášok, nestihol dorobiť skúšky a vylúčili ho zo štúdia. Chcel prestúpiť na univerzitu do Budapešti, no vtedajší minister školstva mu to nedovolil. Mladý 19 ročný Vojtech teda narukoval na základnú vojenskú službu do Karlových Varov, kde pôsobil ako radista. Jeho jednotka mala byť vyslaná aj do Egypta na pomoc sovietskym vojakom počas arabsko-izraelského konfliktu. „Postavili nás tam a povedali: ’ No, súdruhovia (bolo nás 20 tých najlepších), budete pomáhať sovietskym súdruhom v Egypte.’ Samozrejme, nikto nechcel, ale dostali sme príkaz. Tam už boli tie veľké vojenské lietadla a ja som ako radista mal taký 20 metrový drôt. Našteloval som ho na maďarské vysielanie izraelského rozhlasu. Na druhý deň oni už prekročili Suez, tak som vedel, že my tam už nepôjdeme,“ spomína Vojtech. „Ja som tak rozmýšľal, že nemôžem prežiť! Buď ma zastrelia Arabi, keď sa dozvedia, že som Žid, to bol veľký problém. Alebo Židia preto, že som zradca. Ale nakoniec to dopadlo dobre,“  spomína Vojtech na chvíle, kedy sa kvôli svojmu židovskému pôvodu obával o svoj život. V Karlových Varoch Vojtech zažil aj vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. „Neďaleko v Krušných horách bolo nové vysielacie zariadene, z ktorého vtedy v 1968 prvýkrát mali vysielať farebné vysielanie. Nemci to stavali, to bolo krásne pripravené. Nás tam poslali v septembri 1968, sme to išli strážiť. Mali sme samopaly, ale nemali sme ani náboje. V noci tam prišli takí zo strednej Ázie, oni nevedeli, ani kde sú. Pozerali na nás, chystali pušku, že my sme fašisti, germánci, nevedeli, že už sú v Československu,“ približuje Vojtech príchod sovietskych vojakov do Krušných hôr. „Pred mojimi očami rozstrieľali celé to vysielacie zariadenie, obrazovku, všetko. Rusi to boli, vlastne Ázijci. Oni boli takí hrubí, zatvorili nás a tvrdili, že my sme Nemci. My sme im ukazovali, že tu máme hviezdu, že sme z Československa. Neverili nám. To bol september 1968,“ spomína Vojtech na napäté chvíle. O dva týždne išiel domov na dovolenku a pamätá si, že v uliciach videl množstvo tankov a raketovú techniku, ktorú si sovieti doviezli do pevnosti v Komárne.

Dlhá cesta za vzdelaním
Po vojne Vojtech nastúpil ako kultúrny referent v Československom svaze mládeže (pozn. ČSM). Podieľal sa na príprave kultúrnych podujatí, majálesov či výstav. Neskôr pracoval ako referent pre pracujúcu mládež. Svojho sna študovať na vysokej škole sa nevzdal. „Každý rok som si podal žiadosť na vysokú školu. Na právo som chcel ísť, no nepustili ma. Že socializmus nepotrebuje právnikov, potrebujú politikov a že ak veľmi chcem, tak môžem ísť na vysokú školu politickú, že to mám zadarmo a veľmi dobre. No ale ja som tam nechcel v žiadnom prípade,“ spomína Vojtech na svoju túžbu študovať. Práca v ČSM vyžadovala, aby vstúpil aj do straníckych štruktúr. Spomína si aj na ťažké roky normalizácie, kedy sa musel zúčastňovať nezmyselných seminárov a školení, kde starí straníci vysvetľovali opodstatnenosť okupácie Československa. „Každý museli podpísať prehlásenie, že súhlasíme so vstupom vojsk varšavskej zmluvy, lebo sme to považovali za jediné a jedinečné riešenie, aby Československo zostalo v socialistickom bloku. Už som tam viac nechcel pôsobiť,“  spomína pamätník. Vojtech chcel z práce vo svaze odísť. Dávali mu najavo, že už je pre prácu s mládežou starý, má čudný pôvod a navyše je Maďar. „Zavolali ma na okresný výbor strany a povedali mi, že nakoľko mojich rodičov oslobodili sovietske vojská, aby som prešiel na Zväz československo-sovietskeho priateľstva, nakoľko má veľmi zlé meno, že sú tam len pijani a aj s Rusmi aj s ostatnými, strašné veci sa tam udiali... Že aby som to zobral. Ja som s tým nesúhlasil, ja som tam nechcel ísť. Povedali mi, že v prípade, ak to zoberiem, ta ma pustia na vysokú školu,“  spomína Vojtech, ako sa mu konečne naskytla možnosť študovať na vysnívanej vysokej škole. Nové miesto zobral a začal diaľkovo študovať právo. Vojtech štúdium ukončil v roku 1984.

 Stranícke tresty a informácie zo zahraničia
V polovici osemdesiatych rokov sa Vojtech vďaka svojej tete, ktorá mala kontakty s riaditeľom tlačovej agentúry, dostával k tajným a dôverným informáciám určeným len novinárom. Vojtech tušil, že socialistické zriadenie je v našej krajine na spadnutie. „Dostal som tri stranícke tresty – pokarhanie, pokarhanie s výstrahou a tak. Prednášal som v slovenských lodeniciach, bolo tam 1000 ľudí . Ja som nevedel, že je tam nejaký ukrytý magnetofón. Hovoril som o čistkách v Sovietskom zväze, hovoril som o Stalinovi, aj prečo Sovietsky zväz utrpel straty, hovoril som o ukrajinskom hladomore a také veci, čo som získal,“ spomína Vojtech na posledné roky práce v zväze. Vojtecha si zavolali do Bratislavy na ústredný výbor, no on už bol rozhodnutý z práce odísť. „Tak som dal aj výpoveď. Chcel som robiť právnika do nejakej firmy, ale nepustili ma,“  spomína Vojtech na ťažké časy v práci. Kvôli jeho vyhraneným názorom mu nedovolili ani vycestovať do zahraničia do Juhoslávie, kam chcel vziať manželku, ktorá v tom čase na tom nebola zdravotne najlepšie. „Z Maďarska sme sa dostali k oveľa dôveryhodnejším informáciám. V Maďarsku nebol až taký tvrdý režim ako u nás. Tam určité novinové alebo samizdaty, tam sme sa lepšie dostali k dokumentov, aj k ručne písaným. Ja som raz dostal ďalší trest. Bola nejaká veľká akcia, stranícke fórum, kam pozvali okrem funkcionárov aj všetkých riaditeľov podnikov, závodov a spoločenských organizácií. Tam vysvetľovali, že charta a Havel a tak, že treba ísť proti tomu a bojovať. A ja som sa ako hlupák postavil a spýtal som sa: ‘Ako môžeme bojovať proti niečomu, čo ani nepoznáme? Ako máme presvedčiť ľudí, aby bojovali proti tomu, čo nie je zverejnené?’ Potom nakričali na mňa, čo si to dovoľujem a že by to v straníckej tlači zverejňovali?! Potom som mal druhú otázku, že či my nemôžeme ísť do Maďarska, keď sú rozdelené rodiny, len každé dva roky sme mohli. Vtedy mi povedali, že „Pán Novák, hranica nie je špacírgang, v žiadnom prípade!“  spomína Vojtech na svoje rebelovanie tesne pred pádom režimu v Československu. V roku 1989 končila jeho dcéra strednú školu a chcela ísť študovať na vysokú. Kvôli otcovi sa však na štúdiá nedostala.

Zmena režimu a rozpad Československa
V novembri 1989 už Vojtech aj jeho kolegovia vedeli, že režim čoskoro padne. Počúvali Slobodnú Európu a s pár dôveryhodnými kolegami sa dostal k rôznym listom, ktoré po prečítaní spálili. „Vedeli sme, že aj ŠTB chodí, ale verte mi, že vtedy sme sa už tak nebáli. Už sme vedeli, že to musí nejako padnúť. Len sme nevedeli ako. Nevedeli sme, či to bude krvavé alebo pokojné, ale už sa to búrilo poriadne,“ spomína Vojtech na posledné dni pred pádom režimu. V Komárne, podobne ako v iných mestách po celej krajine, sa organizovali zhromaždenia. Predseda miestneho národného výboru sa s ním radil, ako predísť konfliktom. Vojtech navrhol, aby demonštrácie organizovali pred inou budovou ako OVKSS, aby nedošlo k potýčkam s políciou. „Nevedeli sformulovať list pre obyvateľov. Tak som zobral papier a ceruzku a dvojjazyčne som napísal, že pozývame vás na zhromaždenie 18. novembra vtedy a vtedy. Školy boli organizované a v noci potom mali sme tých aktivistov. A na mojom stroji, ja som mal dobrý rozmnožovaní stroj, dali sme vytlačiť 300 listov a tí agitátori vycapili na sídliskách, na dverách a tak ďalej. Keď sa skončila demonštrácia, o tri dni prišli za mnou do kancelárie. Nepoznal som ich a povedali, že sú zo štátnej bezpečnosti,“ spomína Vojtech, ako pomáhal pri organizácii demonštrácií. Vojtecha zobrali na políciu, vypočúvali, no v noci pustili. V tom čase sa generálny tajomník v Prahe vzdal funkcie a Vojtecha už nemali prečo viac držať. „Vtedy sa to všetko rozpadlo, tie spoločenské organizácie sa všetky rozpadli. Vznikli také nové formáty, napr. spoločenské nejaké organizácie. Ja som sa stal predsedom, mňa zvolili, volili v tajnej voľbe. V 1991 ma zavolali na mestský úrad za právnika, aby som dal do poriadku, vtedy vznikli nové, teda mesto získalo majetok. Predtým nemali majetok, len štátny majetok bol a mesto ho spravovali. Tam som bol tri roky právnika. Neskoršie v 1994 ma zvolili za zástupcu primátora,“ spomína Vojtech na ďalšie pracovné roky. Neskôr sa dozvedel, že bol sledovaný ŠTB. Obrátil sa aj na Ústav pamäti národa, kde mu vytlačili dokumenty, že bol sledovaný ako podozrivý pod krycím menom „sionista“.

Rozpad Československa a návrat antisemitizmu
V júni 1990 sa v Československu konali prvé slobodné voľby. „Bol som v rozpakoch, nakoľko videl som, že niektorí ľudia roztrhli stranícku knižku. Ale nie tí obyčajní, také že napr. primár nemohol byť primárom, keď nebol členom strany, takže to boli ľudia nanič z hľadiska strany. Ale tí veľké pohlavári, roztrhli stranícke knižky a na druhý deň už boli v kostoloch. To ma veľmi hnevalo,“ spomína na prevrátenie kabátov Vojtech. Zmenu režimu privítal, ale priznáva, že sa museli učiť úplne od nuly, ako funguje štát v nových podmienkach. „Už sme neboli dvadsaťroční, mali sme už viac rokov. Bola to dobrá škola a ja som vďačný, že som toto obdobie vedel prežiť a adaptovať sa do nových pomerov.“ Rozdelenie Československa posudzoval negatívne. „My sme sa domnievali, že bolo by dobré, byť pospolu, napriek tomu, že sme vedeli, že Slovensko bolo zdrojom základných vecí a technické veci ako nábytok vyrábali v Čechách. Napriek tomu to ťažké strojárenstvo, to Slovensko bolo trošku trestané, že tie klimatické škody boli na Slovensku.  Vedeli sme, že to nie je to tak celkom rovnaké. Domnievali sme sa, že tou federáciou sa to dá trošku vyrovnať. Ale keď to nešlo, tak to nešlo. Mali sme strach, takú neistotu,“ spomína Vojtech na rozpad Československa. Vedel, že každá zmena režimu prináša extrémistické prejavy. „Vedel som z politológie, že ak dôjde k zmene režimu, že niektorí si mýlia slobodu slova so slobodou všetkého.“ Po Komárne sa začali objavovať staré nacionalistické heslá ako „Maďari za Dunaj“, objavil sa Kotleba aj Mečiar. „Keď som bol právnik v tých rokoch 1991 – 1993 dostal som 170 anonymných listov. Že som hlupák, Žid, prečo som nezostal v Osvienčime a tak. Ja som si to ukladal a primátor sa ma pýtal, prečo s tým nič nerobím. A ja že prečo by som s tým niečo robil? Keby mi napísal, že zle pracujem, kradnem, že si dvojtvárny alebo ja neviem čo, to by ma mrzelo,“ spomína na návrat prejavov antisemitizmu pamätník.

Nový život v Európe
Postsocialistické štáty začali vstupovať do Európskych štruktúr. Maďari vstúpili do NATO v 1999 a Slovensko v 2004. Do Európskej únie vstúpili spoločne v máji 2004. Vojtech veril, že nová generácia to všetko ustojí a zdravý rozum zvíťazí. „Myslím si, že tá slovenská generácia, ktorá vyrastala po roku 1989 už nechce byť izolovaná, chce žiť v európskych štruktúrach. Chcú podnikať, byť bohatí, cestovať. Vyrástla nová generácia, ktorá neplače za tým, čo bolo pred 100 rokmi. Že jednoducho sme európsky národ, Maďari a Slováci tie tisícročia spolužitia by mali využiť a nie zneužiť,“ uzatvára optimisticky svoje rozprávanie pamätník.