The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Viera Noy (* 1947)

• v rokoch 1942 – 1945 sa rodičia ukrývali na farmách

• v roku 1946 sa narodila setra Marta

• narodila sa 8. decembra 1947

• v rokoch 1964 – 1966 absolvovala štúdium na gymnáziu v Piešťanoch

• v rokoch 1966 – 1968 absolvovala štúdium rehabilitačnej nadstavby v Bratislave

• 15. novembra 1968 emigrovala cez Viedeň a Rím

• v rokoch 1971 – 1999 pracovala na rehabilitačnej klinike

• v roku 1972 sa prvýkrát po emigrácii stretla s rodičmi v Rumunsku

• v roku 1979 absolvovala prvú cestu do Československa

• v roku1984 mala svadbu v Izraeli

• od 1999 má vlastnú prax

Vďaka piešťanským kúpeľom sa uplatnila v USA 

Niekoľko dní po vstupe sovietskych vojsk v auguste 1968 sa rozhodla odísť z Československa. Podporila ju matka, ktorá nástojila, aby emigrovala spolu so sestrou. Obe sestry, Viera Nováková Noy a Marta Nováková Gavorová, sa uchytili v Spojených štátoch. Stali sa známymi odborníčkami vo svojich profesiách: Viera ako fyzioterapeutka a Marta ako biochemička. Žili bohatým spoločenským životom a v emigrácii sa mohli opierať o obrovskú súdržnosť židovskej komunity a komunity emigrantov. Aj vďaka nim získala Viera Nováková prácu v rehabilitačnom inštitúte s vynikajúcou povesťou, ktorý navštevovali politici i smotánka z Hollywoodu. A čiastočne to bolo aj vďaka tomu, že prišla z Piešťan, kúpeľov známych aj medzi lekármi v USA.

„Zavolal mi lekár, ktorý mal rehabilitačnú kliniku, po tom, čo mu o mne hovoril môj známy. Poznal Piešťany. Na druhý deň som išla na pohovor, opýtal sa ma na pár vecí ohľadne rehabilitácie a na ďalší deň som mohla nastúpiť,“ opisuje pamätníčka. Druhou stránkou rovnakej mince je, že československí emigranti šírili dobré meno Piešťan v zahraničí a získavali pre kúpele klientov.

Potomok rodiny, ktorú temer vyhladili

Viera Nováková Noy sa narodila v Zemianskych Sadoch 8. decembra 1947 v židovskej rodine, z ktorej prežili holokaust len jej rodičia. „Stopäť členov našej rodiny zahynulo v koncentračných táboroch,“ opisuje. Jej otec Rudolf Neuman a matka Margita Endlerová sa zachránili tak, že otec – zručný poľnohospodár – išiel pracovať na statok pri Trnave a matka tam pomáhala v kuchyni. „Nemajú ani sobášny list, zobrali sa len tak v lese s kamarátmi,“ opisuje pamätníčka.

Matka pochádzala z Leopoldova a mala dve sestry, otec z Lukáčoviec pri Nitre mal štyroch súrodencov. Keď sa začali transporty Židov zo Slovenska, ešte boli príbuzných odprevádzať. Nikto neprežil.

Povojnové roky

Práca s pôdou zachránila rodine život a vďaka nej mohli aj v rokoch socializmu žiť prijateľným spôsobom. Po vojne sa otec stal riaditeľom Výskumného ústavu rastlinnej výroby v Piešťanoch. Rodina sa usadila v kúrii v Borovciach, kde mal ústav experimentálne pozemky. „Otec vstúpil do komunistickej strany, aby sme mohli chodiť do školy, vzdelanie bolo v našej rodine dôležité. Musel aj kvôli zamestnaniu. Prispôsobil sa,“ spomína pamätníčka. „Boli sme tam jediná židovská rodina a všetci to o nás hneď vedeli. Deti v škole na nás ukazovali, že to idú tie židovské pánčatá.“ V Boroviciach žili 12 rokov a potom sa presťahovali do Piešťan, kde chodila na gymnázium.

Skryto pobožní

Rodina nebola ortodoxná, ale niektoré náboženské pravidlá dodržiavala. Slávili židovské sviatky, v piatok sa varila šábesová večera, nejedli bravčovinu. „V Piešťanoch synagógu zničili komunisti, na židovské sviatky sme chodievali do Trnavy. Tam sme sa stretávali, piekli placky, spievali. Macesy sa nosili z Viedne. Do synagógy sme chodili tajne, keď bola tma, nikto to nesmel vidieť,“ spomína pamätníčka.

Život v Bratislave

Po skončení gymnázia študovala v Bratislave rehabilitáciu, dvojročnú nadstavbu. Už pri výbere štúdia ju vlastne matka pripravovala na emigráciu. „Vždy som chcela byť učiteľka, ale mama hovorila, že musím mať takú profesiu, aby to bolo medzinárodné. Bola som športovo založená, tak bola rehabilitácia pre mňa prirodzené rozhodnutie,“ opisuje. Výchova v rodine bola prísna, obe sestry boli vedené, aby sa učili na samé jednotky.

V Bratislave boli kontakty so židovskou komunitou živšie. „Synagógu zbúrali, ale pod hradom bola židovská kóšer kuchyňa. Chodili sme na stretnutia študentov zo židovských rodín,“ vysvetľuje.

Rok 1968

Štúdium rehabilitácie ukončila v júni 1968 a o mesiac neskôr sa zamestnala vo Výskumnom ústave reumatologických chorôb v Piešťanoch. „Deň pred augustovými udalosťami sme sa išli s kamarátmi omočiť do teplej vody na kúpalisku Eva, prešli sme cez plot a potom sa začala búrka. So slnečníkom ma odprevádzali domov.“ Keď na druhý deň išla do práce, nevedela, prečo má každý tranzistor na uchu. „Až v práci som sa dozvedela, že Rusi okupujú Československo,“ spomína na udalosti z 21. augusta 1968. Vtedy začala uvažovať o emigrácii. „Mama trvala na tom aby sme odišli spolu so sestrou, a tak sme sa 15. novembra ocitli vo Viedni. Mali sme víza na dva týždne.“

Pomoc židovským utečencom

Po príchode do Viedne bývali dva týždne u známych, potom sa prihlásili na HIAS (Hebrew Immigrant Aid Society, Spoločnosť na pomoc židovským vysťahovalcom). Je to najstaršia organizácia pomáhajúca utečencom. Formálne vznikla v roku 1903, ale už predtým existovali rôzne skupiny, ktoré od 80. rokov 19. storočia pomáhali obetiam pogromov v Rusku a vo východnej Európe.

Prostredníctvom HIAS mali obe sestry ubytovanie - najskôr vo Viedni, potom v Ríme. Dostali vreckové a hradili im aj letenky do USA, potom aj ubytovanie a stravu v USA na prvé dva mesiace. „Vo Viedni som najprv pracovala v kóšer reštaurácii, potom v butiku na Mariahilfer Strasse. Majiteľ bol z Nitry a potreboval niekoho, kto vie aj po slovensky. Potom dal prácu aj sestre. Aj v Ríme sme pracovali,“ spomína.

V Taliansku stretli kardinála, Slováka, ktorý ich pozval na audienciu u pápeža Pavla VI. „Išli sme tam asi 20 židovských detí z Československa. Mňa potom vybrali na súkromnú audienciu. Mám s pápežom spoločnú fotografiu, bolo to aj v novinách,“ opisuje.

Príchod no New Yorku

Prvá práca pamätníčky v USA bola v šperkárskej dielni. „Boli tam samé Španielky a rýchlo ma urobili šéfkou. Ja som počítala korálky a potom som ich dala dievčatám, ktoré ich navliekali.“

Sestra si ako prvá našla zamestnanie vo svojom odbore, ale prvé tri mesiace nedostávala plat. „Ja som zarábala 70 dolárov na týždeň. Náš známy z Brooklynu nám hovoril, že v Amerike treba týždeň zarábať na bývanie a zvyšok mať na útratu. Hľadali sme preto byt za 70 dolárov na mesiac a našli sme ho v Bronxe. Bývali sme tam dva roky.“

Vôbec netušili, že sa sťahujú do štvrte s vysokou kriminalitu a nízkou životnou úrovňou. „Známi nám hovorili, že pred vojnou bol Bronx typickou židovskou štvrťou s peknými budovami v európskom štýle. Bolo tam veľa Hispáncov a Afroameričanov, ale aj my sme boli tmavé a zapadli sme,“ usmieva sa pamätníčka.

Podľa židovských organizácií žilo v roku 1937 v Bronxe 592 185 Židov, čo bolo 44 percent miestnej populácie. Sestry bývali v južnej časti blízko štadiónu baseballového tímu Yankees, ktorá sa neskôr preslávila ako rodisko popkultúry breakdance a hip-hop.

V komunite židovských emigrantov

Pamätníčka si hľadala prácu ťažšie. Diplomy mala síce preložené a notársky overené, no nestačilo to na prácu v nemocnici Pomohli jej známi - napríklad pán zo Žiliny, ktorý sa im prihovoril v reštaurácii Praha. Do USA prišiel tiež cez HIAS hneď po vojne a sestry sa mu zapáčili ako potenciálne židovské nevesty pre jeho synov. „Nám sa nepáčili, ale kamarátili sme sa. Stále nám volal, či niečo nepotrebujeme a ja som sa sťažovala, že sa mi nepáči práca s korálkami. Raz mi zvolal, či by som ako zdravotníčka nechcela ísť robiť pre jednu pani v New Hampshire.“

Táto práca znamenala vstúpenie do absolútneho luxusu. Pamätníčka nemusela robiť pomocníčku v domácnosti. Na starosti mala iba raňajky a mala dohliadnuť na to, aby pani Polac užívala lieky. „Nevedela som, akú má diagnózu. Spočiatku sme chodievali plávať a do prírody, ona šoférovala. Potom sa jej stav zhoršoval, až som ju raz našla v izbe mŕtvu,“ spomína. Až vtedy sa dozvedela, že desať rokov zápasila s rakovinou.

Manžel chorej panej jej potom pomohol – zoznámil ju s lekárom, ktorý mal zariadenie na rehabilitáciu. „Doktor Kraus vyštudoval medicínu vo Viedni, odkiaľ s rodičmi chodieval do Piešťan. Mal privátnu kliniku na Park Avenue, chodili k nemu klienti z Bieleho domu a aj z Hollywoodu. Pracovala som u neho od roku 1971, až kým nezavrel kliniku.“

Slávni klienti

Doktor Kraus bol lekárom olympijského lyžiarskeho tímu, chodili k nemu aj tenisti i ďalší športovci. „Začal ako ortopedický chirurg, potom prestal operovať a zameral sa na fyzioterapiu, v ktorej mal vynikajúce výsledky. Volali ho felčiar. Bol súkromným lekárom Kennedyovcov, aj ja som pracovala s viacerými členmi tejto rodiny,“ opisuje.

Spoločenský život

Klienti doslova vtiahli pamätníčku do víru spoločenského života: pozývali ju na večierky, na lyžovačky, dostávala lístky do divadla. Obe sestry bývali spolu osem rokov až do Martinej svadby v roku 1976, kúpili si byt vo štvrti Queens. Oproti nim cez nádvorie bývali Posnerovci, rodina klenotníkov zo Slovenska, ktorí si v New Yorku otvorili hodinárstvo. Andy Warhol, známa osobnosť súčasného umenia pôvodom zo Slovenska, k nim chodieval kupovať hodinky. S Petrom Posnerom potom obe sestry navštevovali Warholov klubu Underground na Brodwayi. A raz v českej reštaurácii stretli Miloša Formana, s ktorým sa spriatelili. „Keď počul slovenčinu, prihovoril sa nám. Bývala som so sestrou a on k nám rád chodieval, často som mu varila.“

Dlhoročné priateľstvo ju viaže aj s Formanovým kameramanom Miroslavom Ondříčkom a jeho rodinou. „Keď prišiel prvýkrát, bol po autonehode a nemohol hýbať krkom, tak chodil ku mne na rehabilitáciu,“ spomína.

Stretnutia s rodičmi

S rodičmi sa prvýkrát stretli tajne v Rumunsku v roku 1972. Vtedy ešte mali takzvané biele pasy, s ktorými mohli cestovať všade okrem Československa. „Rodičia doma tvrdili, že idú do Prahy. Môj americký priateľ Dávid doniesol premietačku. So sestrou sme predtým v Izraeli nafilmovali ľudí, ktorých naša rodina poznala,“ spomína na stretnutie.

Keď sa rodičia vrátili, polícia ich vypočúvala. „Mama sa vynašla, tvrdila, že išli deti presvedčiť, aby sa vrátili späť.“ Do USA prišli rodičia prvýkrát Marte na svadbu v roku 1976. Vydala sa za emigranta pôvodom z Bratislavy. Marta pracovala 55 rokov na jednom mieste - ako biochemička v nemocnici Montefiore v Bronxe. Ich otec zomrel v roku 1985, ale mama za nimi chodila do USA každý rok až do roku 2000. A pamätníčka chodievala na mesiac do Piešťan. Obe sestry boli v Československu po odchode odsúdené v neprítomnosti na dva roky, ale rozsudok neskôr zrušili.

„Prvýkrát som bola v Československu v roku 1979, potom som chodila každý rok.“ Do svojich sietí sa ju pokúsila vtiahnuť ŠtB, ale spoluprácu odmietla. „Oslovili ma, keď som bola v Československu tretí krát. Až ma zamrazilo. Mám prácu, kde chodia rôzne známe osobnosti, nemôžem si dovoliť prísť o ňu. Ale netlačili na mňa.“

S manželom sa zoznámila v kibuci

So svojím manželom Elim Noy sa zoznámila v Izraeli v kibuci Dafna. Eliho rodičia prišli z Nemecka ešte pred vojnou a on vyrástol v kibuci. „Keď som tam bola prvýkrát v roku 1973, bol to super socializmus. Všetci chodili spoločne do práce, mali spoločné stravovanie, zeleninové záhradky, všetko sa robilo spoločne. Každý kibuc mal nejakú priemyselnú alebo poľnohospodársku výrobu – v Dafne sa pestovala bavlna a kukurica a vyrábali sa topánky,“ opisuje.

Kibuc bol na libanonských hraniciach a často tam dopadali rakety. Pamätníčka tam chodievala ešte aj s deťmi v 90. rokoch. „Raz sme strávili tri dni v bunkri,“ spomína. Kibuc Dafna vysťahovali asi pred dvadsiatimi rokmi. No aj väčšina ostatných zanikla, zmenili sa na súkromné letoviská.

Svadba v Tel Avive, o príchode rodičov úrady v Československu nevedeli

Pôvodne sa plánovali zosobášiť 15. apríla 1984 v Budapešti, ale matka ženícha ochorela a nemohla cestovať. S pomocou newyorského rabína sa im podarilo termín svadby dodržať – len namiesto Budapešti sa zobrali v Tel Avive – a mohli prísť aj rodičia z Československa, tiež s jeho pomocou a s podporou známych vo Viedni.

„Rodičom som povedala, že svadba má byť vo Viedni a tam si vybavili víza.“ Až keď sa stretli vo Viedni, sa rodičia dozvedeli, že pocestujú do Izraela. Aj vo Viedni pomohli známosti. Vybavili rodičom víza i letenky mimo poradia, a napokon sa všetci dostali do Izraela včas, deň pred sobášom.

„Mali sme malú svadbu v synagóge v Tel Avive, oslava sa konala v reštaurácii na pláži. Rodičia žiarili, cestovali sme s nimi po Izraeli dva týždne. Stretli sme známych, s ktorými si písali, oslávili Pesach v Jeruzaleme, navštívili sme Mŕtve more...”

Správy o matkinej sestre

Keď boli v Jeruzaleme, vo výklade galérie si všimli obraz s podpisom Pressburger. Tak sa volal manžel sestry pamätníčkinej matky, ktorá zahynula v koncentračnom tábore. „Dali nám telefónne číslo, no nikto sa nehlásil. Ale keď sme boli v Izraeli o rok neskôr s manželom, zodvihol to brat manžela maminej sestry a do desiatich minút prišiel za nami do Hiltonu v Tel Avive.“

Súkromná prax

Po svadbe sa pamätníčka odsťahovala s manželom na americký vidiek. V rokoch 1985 a 1986 sa jej narodili deti. „Synov Orena a Eitana delí od seba iba 14 mesiacov. Starší je v realitnom biznise spolu s manželom, venujú sa najmä prestavbe starých budov. Aj mladší pracuje v realitnom biznise, ale študoval hudbu. Skladá v štýle hip hop a na československých akciách často robieva dídžeja.“

V roku 1999 odišiel šéf pamätníčky do dôchodku, potom si otvorila súkromnú prax. „Ešte aj teraz mám pacientov, hoci menej. Lekári, čo mi ich posielali, už väčšinou nežijú,“ hovorí o svojom terajšom živote.