Anna Očenášová (* 1924)

Anna Očenášová (1924)

 „Táto doba, štvanie ma znepokojujú. Myslím si, prečo tento nepokoj, kto a prečo vyvoláva medzi Slovákmi a Maďarmi tieto nezrovnalosti? Aký sme mali my tvrdý život, ale spokojný. My sme spokojne líhali, aj spokojne vstávali. Ale v dnešnej dobe... Toto je strašná doba.“

             Anna Očenášová sa narodila 3. januára 1924 v Komjaticiach (okres Nové Zámky). Ľudovú školu skončila v roku 1938, niekoľko mesiacov pred vyhlásením Viedenskej arbitráže 2. novembra 1938. Komjatice bola takmer čisto slovenská obec, kde miestni obyvatelia nepociťovali žiadne problémy medzi Slovákmi a Maďarmi. Podľa Anny Očenášovej bol väčší problém v spolužití medzi Slovákmi a Čechmi, pretože väčšina úradníkov, ale aj napríklad vyššie postavených zamestnancov na železnici bola českej národnosti, čo sa nepáčilo miestnej inteligencii, ktorá ťažko hľadala uplatnenie.

            Ani začiatkom roka 1938 v Komjaticiach nepociťovali, že sa schyľuje k obrovskej zmene, ktorá zasiahne ich životy. Až rýchly spád udalostí, vyhlásenie mobilizácie v Československu a propaganda z Budapešti, ktorá hlásala pripojenie územia Slovenska k Maďarsku, zapríčinili obavy rodiny Anny Očenášovej. „Prešlo leto a už sme vedeli, že nás budú zaberať Maďari. Ľudia boli prestrašení, že bude vojna. Nebolo tu žiadne vystupovanie, žiadne demonštrácie proti Maďarom, my sme sa báli. Prišiel november, došli Maďari a ľudia chodili ako múmie.“

            Ako každý obyvateľ Komjatíc aj Anna Očenášová sa bola pozrieť na príchod maďarského vojska do obce. Najprv odišlo česko-slovenské vojsko smerom na Nitru a za ním prichádzalo maďarské od Nových Zámkov. Ľudia mlčky stáli na uliciach a prizerali sa tomu, čo sa bude diať. Opačným prípadom bolo niekoľko maďarských rodín, ktoré vítali vojakov ako svojich osloboditeľov. Dievčatá v maďarských krojoch ich nadšene pozdravovali s kvetmi v rukách a objímali ich. S príchodom nového režimu zakúsili Slováci na južnom Slovensku národnostný útlak, ktorý za prvej Československej republiky nepociťovali.

            Surová maďarizačná politika vyvolávala odpor medzi Slovákmi, ktorí sa nevedeli zmieriť s okupáciou a odmietali antidemokratický postup maďarských úradov, bránili sa proti odbúravaniu občianskych práv a sociálnych istôt, ktoré im poskytol československý štát. Nespokojnosť pred Vianocami 1938 prerástla do otvorených demonštrácií. Na múroch domov a vlakoch sa objavovali nápisy „Nechceme žiť v maďarskom otroctve!“, „Preč od Maďarov!“, „Vianoce chceme svätiť na Slovensku!“ Vojenské orgány odpovedali represáliami, nasadením žandárov, za ktorými nasledovalo zatýkanie, vypočúvanie a fyzické týranie.

            K prvému vážnejšiemu incidentu v Komjaticiach došlo, keď žandári rozohnali protestujúcich obyvateľov. Najviac nespokojní boli študenti, ktorí sa rozhodli 18. decembra 1938 pred kostolom protestovať za prinavrátenie Komjatíc k Česko-Slovensku. Podľa Anny Očenášovej ľudia chceli v prvom rade ukázať svoju nespokojnosť s pomermi po pričlenení Komjatíc do horthyovského Maďarska. Maďarskí žandári privolali na pomoc jednotku pohraničného vojska. Vyzvali dav, aby sa rozišiel, no keď sa tak nestalo, veliteľ rozkázal nasadiť na pušky bodáky a začali zhromaždenie rozháňať, čo sa im násilím aj podarilo. „Už pri kostole bolo veľa žandárov a ako sme vychádzali z kostola, pamätám sa dobre, oni už mali pušky dole a na nich pripevnené bodáky a tak išli za nami, každý musel ísť do svojej ulice. Môj brat tam ešte niečo na tých maďarských žandárov vykrikoval. Prišiel k nemu jeden z nich a poriadne ho vyfackal.“ Po demonštrácii nastalo zatýkanie najmä mladých mužov, ktorých uväznili v komárňanskej pevnosti. Po intervencii grófky Lujzy Esterházyovej všetkých o niekoľko dní prepustili.

            Zhoršenie hospodárskej a sociálnej situácie sa odrazilo aj v živote Anny Očenášovej, keďže v Komjaticiach a okolí nebola žiadna robota, musela chodiť sezónne pracovať na poľnohospodárske veľkostatky, aby si zarobila aspoň nejaké peniaze na živobytie. Okrem toho si prilepšovala pašovaním potravín cez hranice na Slovensko (vykŕmené husi, kačice, bravčovú masť) a odtiaľ zase nosila tovar, ktorý nebolo dostať v Maďarsku (šaty, topánky, mydlo), čo bola riskantná činnosť, za ktorú hrozilo zabavenie tovaru a bitka od maďarských pohraničníkov.

            Druhá svetová vojna nepriamo zasiahla aj do života Anny Očenášovej. Starší brat musel narukovať do maďarskej armády. Zaobchádzanie s vojakmi bolo značne kruté, velitelia si na vojakoch vybíjali zlosť pri akomkoľvek drobnom priestupku, alebo ak sa im dotyčný vojak znepáčil. Keď prišiel Annin brat na Vianoce domov, nemohla ho spoznať, pretože bol vychudnutý a otrhaný, akoby prišiel z koncentračného tábora. „Takto bol trýznený. Keď došiel z vojny domov na dovolenku, na Vianoce, bol samý vred, zničený. Horšie došiel ako z lágru. Povedal: ,Viac tam nejdem, radšej si život zoberiem‘.“ Tesne po Novom roku ušiel na Slovensko, ako to urobilo mnoho ľudí pred ním, tu si našiel zamestnanie a vyčkal koniec vojny.

            Útrapy Komjatičanov sa zväčšovali s príchodom frontu. Ľudia museli kopať zákopy a schovávať sa v pivniciach pred bombardovaním. Tragicky sa do ich životov zapísal 25. marec 1945. Na Kvetnú nedeľu sa obyvatelia obce zúčastnili bohoslužby v kostole. Omšu však prerušilo bombardovanie, čo vyvolalo obrovskú paniku. Ľudia utekali z kostola v snahe ukryť sa pred vybuchujúcimi bombami, pričom ich „kosili“ guľomety sovietskych lietadiel. Bilancia strát bola hrozná, v tento deň padlo približne 150 obyvateľov Komjatíc, pričom obec o niekoľko dní oslobodili vojská II. ukrajinského frontu. Ľudia sa tešili, že sa konečne skončilo ich trápenie, čo však nebola pravda. Ruskí vojaci sa správali hrubo, rabovali domy, brali zásoby a znásilňovali ženy. Anna Očenášová sa schovávala, aby sa nestala jednou z obetí.   

            Po sedemročnej okupácii sa Komjatice vrátili do Československej republiky, čo každý prijal s nadšením. Obec sa z vojnových hrôz spamätávala veľmi ťažko, bolestivé spomienky zo straty najbližších rodinných príslušníkov pretrvávali desaťročia.