The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Tibor Oláh (* 1952)

• 1952 sa narodil v Detve, tu v rómskej osade prežil detstvo a mladosť

• 1965 ako žiaka základnej školy ho upútalo maľovanie a učiteľ si všimol jeho talent

• 1968 začal pracovať ako stavebný robotník

• 1980 sa po pobyte v ČR presťahoval do Rožňavy na východe Slovenska a tu potom oslovil Gemerské osvetové stredisko a začal vystavovať svoje diela

• 2002 ako 50 ročný spoznal budúcu manželku a oženil sa

Pamätník p. Tibor Oláh nám v rozhovore povedal, že sa narodil 30. 05. 1952 v Detve, čo je malé mesto na strednom Slovensku blízko Zvolena. Narodil sa ako štvrté dieťa z ôsmich – v súčasnosti už žijú len štyria, ostatný zomreli v dôsledku chorôb. S rodinou bývali v rómskej osade, ktorá bola vzdialená od samotného mesta a viedla k nej len poľná cesta, v malej dvojizbovej drevenici bez elektriny „taká chalúpky to bola, sa pamätám, že sme mali dieru v stene a zapchávali sme ju handrou aby nám neťahalo“. V dvoch malých izbách bývalo 10 ľudí ako hovorí „bývali sme všetci dohromady, spávali sme jeden druhému pri nohách v jednej posteli aj traja, štyria“. Otec pamätníka pracoval v závode strojárskom ZŤS Detva, matka sa istý čas venovala domácnosti potom asi keď pamätník navštevoval 3 triedu ZŠ, musela ísť pracovať ako kuchárka (na čo mala príslušné vzdelanie) do miestnej ZŠ aby zvýšila nízky príjem rodiny. Podľa slov pamätníka v detstve zažíval biedu aj hlad „jedli sme všetci z jedného hrnca a vôbec sme sa nehádali, mama si len prstom vytierala zvyšky z hrnca, keď sme všetci dojedli lebo chcela viac nechať nám deťom, také dobré srdce mala.“ Aj keď otec pracoval a prinášal pravidelný príjem nestačilo to pre mnohopočetnú rodinu. Rodina chovala sliepky, neskôr aj prasa a obrábala záhradku, v ktorej si pestovala zeleninu. Chudobou netrpela len pamätníkova rodina ale aj rodiny zo susedstva, ktoré tiež obývali podobné drevenice. „Môj bratranec raz hodil klince prasaťu do žrádla, aby sme ho museli zabiť lebo už chcel jesť mäso.“ Aj napriek chudobe pamätník rád spomína na detstvo a na to ako starej naháňal kozy starej mami, v súčasnosti rád svoje spomienky na krajinu svojho detstva prenáša na svoje obrazy.

Pamätník pochádza zo zmiešanej rómsko-nerómskej rodiny, starý otec zo strany matky bol nerómsky gazda – kulak, ktorý choval hospodárske zvieratá, kone a obrábal pole a zobral si rómsku ženu a starý otec z otcovej strany bol Róm, ktorý si zobral Nerómsku ženu. Aj keď je pamätník zo zmiešanej rodiny cíti sa ako Róm Starý otec z matkinej strany a otec pamätníka patrili počas druhej svetovej jednotky k partizánom – otec nejaký čas (asi 4 roky) v koncentračnom tábore pravdepodobne to bol Terezin. Otec pamätníka po ukončení vojny poberal odškodné. Rodičia pamätníka sa spoznali v období druhej svetovej vojny – matka pamätníka pomáhala partizánom a svojmu budúcemu manželovi stravou ako hovorí: „otec chodil k maminmu oknu po jedlo“.

Pamätník navštevoval základnú školu v Detve, kde jeho matka pracovala ako kuchárka. Ako 13 ročného ho upútala v ZŠ maľba. Učiteľ v ZŠ deťom maľoval, pamätník sa cez prestávku snažil napodobiť učiteľa a namaľoval na tabuľu krajinku. Učiteľ spoznal v žiakovi talent a dával ho za príklad ostatným žiakom. Aj mladší brat pamätníka začal maľovať, pozdejšie sa stal vzorom a učiteľom pamätníka. Po ukončení ZŠ nastúpil pamätník na strednú školu odbor sústružník. Túto školu nedokončil, pretože v 16 rokoch nastúpil pracovať ako stavebný robotník, aby zvýšil príjem rodiny – mama musela podpísať prehlásenie, že pamätník je v prípade úrazu zodpovedný sám za seba. Niekedy okolo osemnásteho roku života nastúpil pracovať do ZŤS Detva, kde pracoval aj jeho otec a prihovoril sa za syna. Podľa slov pamätníka „otec bol tvrdý komunista, doma na stenách mal vyvesené fotografie komunistických pohlavárov“, vďaka tomu sa rodine podarilo získať byt v meste. Otec pamätníka tragicky zahynul – zrazilo ho auto. Matka si neskôr našla prácu v ZŤS Detva, kde bol o niečo vyšší plat ako v ZŠ. Vzťah pamätníka ku komunistickému zriadeniu vystihujú jeho slová „bola to veľká basa, človek nemal voľnosť“. Členovia komunistickej strany mali určité výhody napr. dostali byt, prácu atď. ale boli sledovaný viac ako ostatný obyvatelia „komunisti dali prácu ale držali ich v šachu“ a bol na nich vyvíjaný tlak „po desiatej hodine nemohol byť nikto vonku, koho videli policajti na ceste, hneď ho zastavili a kontrolovali“. Rómov polícia kontrolovala a sledovala viac ako ostatných obyvateľov. Pamätník si spomína na prípad keď išiel z práce a cestou z autobusovej zastávky ho zastavili policajti, v tej dobe vyšetrovali trestný čin vlámania. Policajti pomaly išli autom za mnou a prstom ma privolali ako psa“. Pamätník musel predložiť občiansky preukaz, na ktorom mal trocha zahnutý roh, zobrali ho na policajnú stanicu, kde ho vypočúvali „viete čo je to keď vám dá poriadnu pelendrekom po pätách? Ako keby vám 220 voltov pustili do nôh. Na druhý deň som chodil po špičkách lebo ma tak boleli nohy.“ Po výsluchu musel podpísať prehlásenie, že nedošlo k telesnej ujme. Pri sťažnostiach matky pamätníka takmer zbili aj ju. Aj z tohto dôvodu pamätník po čase odišiel do ČR, kde sa k Rómom správali lepšie.

Otec pamätníka pochádzal z významnej muzikantskej rodiny, všetci súrodenci boli muzikanti. Významný členovia rodiny boli napr. významný huslista a skladateľ .Rinaldo Oláh alebo Ján Berky Mrenica koncertný majster významného folklórneho súboru Sľuk. Otec pamätníka hrával v ľudových skupinách na husle a cimbal „mama otcovi rozbila cimbal lebo na zábave, kde hral sa strhla nejaká bitka, jedného popichali. Nechcela aby už hrával“. Hrával Aj týmto spôsobom otec prinášal do rodinného rozpočtu peniaze. Pamätníkovi sa páčila otcova hra na husle „otec mal husle zavesené na stene, keď mal trochu vypité tak som to využíval a hovoril mu otecko on už vedel, že chcem aby hral.“ Vo svojich mladých časoch hrával aj pamätník vo folklórnej skupine (na bicie), spolu s niektorými súrodencami. Najčastejšie hrávali na dedinských zábavách a svadbách „keď vedeli, že hráme my prišli na zábavu aj zďaleka.“ Ich skupina sa volala StarRoma, mali svoje kroje, v ktorých hrávali. Časom sa skupina zúčastnila hudobných skúšok v Košiciach, kde obsadili 3 miesto (hrali aj vlastnú tvorbu) a všetci členovia získali hudobné preukaz, ktorý oprávňoval hudobníka oficiálne hrať na verejných miestach. Pravidelne hrávali v rôznych podnikoch vo Zvolene.

V súvislosti s diskrimináciou na Slovensku – pamätník spomína aj na dobu keď Rómovia nesmeli ísť riadne do obchodu alebo do kina, keď mal 22 rokov odišiel pracovať do Českej republiky. V ČR nezažil takú diskrimináciu ako na Slovensku, kde Rómovi dávali len podradné práce. Pracoval na rôznych miestach a závodoch napr. v chemickom závode, v bani v Ostrave, sklárňach Teplice a inde. V ČR bol s prestávkami počas, ktorých bol na Slovensku, 15 rokov. Po trvalom návrate na Slovensko pracoval v Inžinierskych stavbách Košice a presťahoval sa na východ Slovenska do Rožňavy. Počas svojho pobytu v Rožňave sa začal venovať náboženstvu (aj pod vplyvom svojej matky a jej výchovy) a navštevovať kostol. V kostole stretol ako 50 ročný aj svoju budúcu manželku „povedal som si, že keď sa do päťdesiatky neožením vstúpim do kláštora“. Po stretnutí v kostole pozval manželku a jej brata k sebe domov na návštevu venovať sa čítaniu z biblie. S budúcou manželkou sa stretával dva roky a spoznávali sa navzájom, obaja boli veriaci. Po dvoch rokoch sa zobrali. Manželka vychovávala dve dcéry so svojim bývalým druhom. Najprv bývali spoločne v Rožňave v činžiaku, ale manželka chcela bývať v rodinnom dome, preto sa presťahovali do rodinného domu do Plešivca, kde bývajú doteraz.

Pamätník od sa od 13 rokov sa s prestávkami amatérsky venuje maľovaniu. Jeho hlavným vzorom je jeho brat Dušan Oláh, ktorý je zároveň aj jeho učiteľom. Dušan maľuje rôznymi spôsobmi napr. maľby olejovými farbami, temperami a inými a tieto techniky postupne učil aj pamätníka. Sám pamätník sa považuje za insitného umelca, rád maľuje krajinky a využíva pri tom aj spomienky na svoje detstvo a mladosť. Ako prvý si jeho tvorbu všimli susedia v Rožňave, oni ho nahovorili aby sa ohlásil v Gemerskom osvetovom stredisku. Pamätník sa ohlásil u riaditeľky osvetového strediska, ktorá ho navštívila doma, pozrela si jeho práce a zorganizovala jeho autorskú výstavu. Po čase sa zúčastnil rôznych výstav krajských aj celoštátnych, na ktorých získal čestné uznania a rôzne ceny. Svoje diela má v súčasnosti vystavené v etnografickom múzeu v Martine a v Rómskom múzeu v Brne, vystavoval svoje diela aj v Bratislave a inde. Niektoré jeho diela sa mu podarilo aj odpredať rôznym kupcom „prišiel z Ameriky jeden etnograf a jeden z Prešova aj tomu som predal jeden obraz a tomu Amerikánovi som predal dva obrazy.“ Pamätník sa aj v súčasnosti venuje maľovaniu, nemá peniaze na farby, preto si aj 3 mesiace postupne kupuje farby kým začne maľovať a niekedy mu farby pošle jeho brat Dušan Oláh. Ani teraz v dôchodkovom veku nestráca životný entuziazmus, učí sa a stále verí, že sa bude v maľovaní zlepšovať, že bude vystavovať a dosiahne úspech. Žije so svojou rodinou – manželka, dcéra a vnučky, ktoré vychováva. V časti obce, kde žije býva aj širšia rodina manželky, s ktorými sa denne stretávajú.