The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

MUDr. Peter Osuský (* 1953)

• narodil sa 11. októbra 1953 v Bratislave

• pochádza z evanjelickej rodiny s bohatou históriou

• jeho predkami boli biskup Samuel Štefan Osuský, politik štefan Osuský, Ján Krivoš

• Petrov otec, mama a mamin brat Ján Krivoš sa aktívne zúčastnili SNP

• navštevoval Gymnázium na Vazovovej ulici v Bratislave

• vysokoškolské štúdium absolvoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

• pracoval ako lekár a vysokoškolský pedagóg

• v roku 1989 sa stal hovorcom VPN na Lekárskej fakulte

• spolu s docentom Liškom predsedali prvej schôdzi Senátu Lekárskej fakulty

• bol zakladajúcim členom Slovenskej lekárskej komory, v ktorej pôsobil ako jej viceprezident

• v roku 1993 vstúpil do Strany konzervatívnych demokratov

• bol predsedom Demokratickej strany

• bol členom Občianskej konzervatívnej strany

• je poslancom NR SR za stranu Sloboda a Solidarita

Peter Osuský sa narodil 11. októbra 1953 v Bratislave. Otec Ján Osuský (1919) bol dermatológ a popri medicíne sa venoval basketbalu - najprv ako hráč a neskôr ako rozhodca a funkcionár. Starý otec pamätníka bol bol biskup západného dištriktu prof. Samuel Štefan Osuský – teológ, filozof, zakladateľ bohosloveckého štúdia na Slovensku. Jeho bratranec Štefan Osuský – právnik, diplomat, a politik sa stal krstným otcom Petrovho otca Jána.

Mama Oľga rod. Krivošová (1923) bola očná lekárka. O bohatej rodinnej histórii sa pamätník dozvedal najmä od maminho brata - lekára Jána Krivoša, ktorého celoživotným záujmom bola história a politika. Vlastnil veľkú knižnicu a pre pamätníka bol veľkou inšpiráciou. V roku 1861 sa jeho prapradedo Ján Krivoš zúčastnil Memorandového zhromaždenia v Turčianskom sv. Martine. Jeho syn Ján Krivoš, pradedo pamätníka, bol úspešný obchodník so železiarskym tovarom a mešťan, ktorý si zobral za manželku Nemku zo Stuttgartu. Mali spolu deväť detí. Pradedo počas sviatkov vyvesoval slovenskú trikolóru z balkóna svojho domu v Liptovskom Mikuláši a nebol ochotný ju zvesiť ani po vyzvaní stoličným úradom. Jeho celoživotné postoje dokumentuje skutočnosť, že bol účastný Martinskej deklarácie a bol jeden z jej deklarantov.

Biskup Samuel Štefan Osuský – príbeh výstavby Mohyly M. R. Štefánika

Biskup Samuel Štefan Osuský bol zakladateľom a predsedom družstva pre výstavbu Mohyly Milana Rastislava Štefánika na Bradle: „U starých rodičov v Liptovskom Mikuláši bol na knižnici celé moje detstvo krásny portrét Tomáša Garyka Masaryka. Takzvaný brezovský starý otec, teda biskup Samuel, dostal od Kafku, autora sochy generála Štefánika, ktorá dnes znovu stojí pred Slovenským národným divadlom na nábreží Dunaja, jej menšiu kópiu. Išlo o znak vďaky za to, že starý otec Samuel bol zakladateľom a predsedom družstva pre výstavbu bradlianskej mohyly. A to bola vtedy významná vec, kde sa do akcie vyvážania, napríklad kamenia a travertínu potrebného na stavbu, zapojili všetci slušní brezovskí gazdovia. A že ich bolo! Na svojich koníkoch a na vozoch vyvážali tony a tony kamenia potrebného na stavbu Bradla. A keďže starý otec, v tom čase už profesor bohoslovia, toto všetko koordinoval a zastrešoval, dostalo sa mu tej cti a toho daru od Bohuslava Kafku. Takže štefánikovská a masarykovská tradícia v našej rodine pretrvávali a, samozrejme, že ma to formovalo.“ Starý otec biskup Osuský bol v päťdesiatych rokoch vyhodený nielen z miesta profesora teológie, ale v rámci akcie B bol vyhnaný aj z Bratislavy. Nasledujúce roky prežil v malom dome v Brezovej pod Bradlom.

Príbeh Štefana Osuského

Minister školstva Maďarského kráľovstva gróf Aponyi prišiel na inšpekciu na lýceum, kde Štefan študoval. Keďže bol vynikajúci žiak, vyučujúci ho vyvolal k odpovedi. Štefan excelentne odpovedal, za čo ho gróf pochváli so slovami: „Bude z teba dobrý a vzdelaný Maďar“. Keďže Štefan na to nijako neodpovedal, gróf to zobral ako urážku maďarstva a aj seba. To malo za následok, že Štefan bol zo školy vyhodený a bolo mu zabránené ďalšie štúdium na akejkoľvek škole v Uhorsku. Rodina mala príbuzných v Amerike, rodičia ho teda poslali do Ameriky, kde na Harvarde vyštudoval právo. Pôsobil ako americký Slovák a člen Slovenskej ligy. Ako mimoriadny a splnomocnený vyslanec ČSR na parížskej konferencii podpísal dňa 4. júna 1920 Trianonskú zmluvu. Počas Prvej Československej republiky bol Dr. Štefan Osuský dvadsať rokov veľvyslancom ČSR v Paríži. Keď sa Československo rozpadlo a prišli nemeckí diplomati, ktorí žiadali, aby im vydal budovu veľvyslanectva už neexistujúceho štátu, Štefan im povedal, že zavolá políciu, ak okamžite neodídu, lebo toto je územie slobodného Československa. Štefan Osuský bol zástancom spravodlivého, vyváženého federatívneho Československa. A keďže sa v tejto veci nezhodol s prezidentom Benešom, ich cesty sa napriek spoločnému pôsobeniu v londýnskej exilovej vláde rozišli. Bol celoživotným presvedčeným odporcom fašizmu a komunizmu.

Druhá svetová vojna a SNP

Otec pamätníka, mama a mamin brat Ján Krivoš sa aktívne zúčastnili SNP: „Môj otec, moja matka a i môj strýc Ján Krivoš boli členovia Vysokoškolského strážneho oddielu v Slovenskom národnom povstaní. Tým pádom aj všetci traja boli objektívnymi držiteľmi takzvanej dvestopäťdesiatpäťky. Neboli teda rozhodne zapojení do nejakých komunistických ťahov, pretože ako hovoril správne môj starý otec: ´Komunisti robili SNP? A to ako ho robili? Však v Mikuláši by si ich na malý rebriniak všeckých naložil.´ Teda matematicky ho nemohli robiť a robil ho napríklad Vysokoškolský strážny oddiel, kde bol neskorší dekan farmácie Mandák a iní ľudia. Oni, samozrejme, neboli komunisti, ale boli československí vlastenci, ktorí nenávideli nacizmus a Slovenský štát ako jeho prisluhovača. A to bol dôvod, prečo tam boli. A nie to, ako si komunisti privlastnili, že oni robili SNP.“ Po porážke povstania sa starý otec ukrýval a matka Oľga so svojou mamou Máriou boli v Liptovskom Mikuláši. Na základe rozhodnutia nemeckej exekučnej moci sa rodinní príslušníci tých, ktorí boli podozriví z účasti na povstaní a skrývali sa, boli odvedení na prácu do Nemecka. Do kasární Vartovka takto odviedli aj jeho mamu a starú mamu. SS veliteľ transportu si vyžiadal spis a dal si ich predvolať. Po ich vypočutí povedal: „Veľkonemecká ríša nebojuje s manželkami a dcérami svojich nepriateľov. Prepustiť!“ Toto rozhodnutie malo za následok, že do transportu sa nedostali.

Holokaust

Generálny biskup evanjelickej cirkvi Čobrda spolu s dištriktnými biskupmi vydali Pastiersky list, v ktorom vyzvali evanjelických duchovných, aby krstili židovské deti a Židov vôbec. Vďaka tomu bolo prostredníctvom evanjelických kňazov zachránených mnoho židovských detí nielen v sirotincoch. Brat matky pamätníka bol československý vlastenec a spolu s ďalšími spolužiakmi a kamarátmi z gymnázia zorganizoval letákovú akciu proti kolaborantskému miestodržiteľovi menom Guzikievic: „A vtedy zorganizovali oni ako hádam dvadsaťroční študenti, vtedy to bolo v tridsiatom deviatom, štyridsiatom, teda sedemnásťročný bol môj strýc, ale boli tam aj starší o niečo, spolužiaci z gymnázia, letákovú akciu. Samozrejme, ako to tak chodí, keď to robia polodeti, tak tí pôvodcovia boli vypátraní a môj strýc bol posadený Šaňom Machom do Ilavy, ktorá predstavovala v tom čase taký záchytný koncentrák pre odporcov režimu. A dokonca sa v Mikuláši konal monster proces, kam osobne Šaňo Mach prišiel dozrieť, aby títo poblúdilci boli primerane potrestaní a vykázaní do medzí. To predstavenie sa konalo za účasti verejnosti, ktorá mala prísť sa pozrieť na to, ako sa režim vysporiada s týmito holobriadkami, ktorým ukážeme, ako sa po kostole hvízda. Teda, to bol taký kontakt našej rodiny s režimom a so Šaňom Machom. A, samozrejme, že celú dobu až po vznik povstania, kde sa teda aj strýko aj jeho sestra - moja matka, a aj môj otec, vtedy ešte ako frajer mojej matky, zapojili a to bola zhruba taká nejaká naša odpoveď na režim.“

Významným počinom pamätníka po takmer šesťdesiatich rokoch od holokaustu bolo počas jeho poslaneckého mandátu rozšírenie Trestného zákona Slovenskej republiky o paragraf 322d o Osvienčimskej lži, ktorý hovorí o tom, že: „Ten, kto popiera, schvaľuje, ospravedlňuje zločiny holokaustu, sa môže potrestať, ak tak robí verejne, sadzbou do troch rokov bezpodmienečne“. O desať rokov neskôr bol tento paragraf na pamätníkov návrh rozšírený o tzv. Jáchymovskú lož týkajúcu sa popierania zločinov, ktoré napáchal komunistický režim.

Päťdesiate roky

Starý otec z matkinej strany bol verejný notár a advokát, ktorého rodinu menová reforma v roku 1953 pripravila o úspory i životnú poistku. Svoje povolanie už vykonávať nemohol a spolu so svojou manželkou dostávali 308 korunovú penziu. Komunistický režim ich úplne ožobráčil. Starý otec biskup Samuel taktiež prišiel o celoživotné úspory a so svojou manželkou Darinou sa istú dobu, kým sa nútene v rámci Akcie B nepresťahovali naspäť do Brezovej pod Bradlom, zostali starať o záhradu, ktorú vlastnili na bratislavskej Kolibe. Začiatkom šesťdesiatych rokov im režim „ponúkol“, že záhradu za symbolickú cenu vykúpi. Druhou možnosťou bolo vyvlastnenie. V pesimistickom presvedčení, že komunizmus tu bude naveky, rodina súhlasila s predajom, aj keď to vzhľadom na cenu bolo skôr darovanie ako predaj. Násilné vysťahovanie starého otca biskupa z Bratislavy, jeho vyhodenie z fakulty a bytu plného kníh, malo pre neho vážne následky. Stal sa z neho zlomený človek. To isté sa stalo aj manželke Darine, starej mame pamätníka. Dovtedy viedla v Bratislave činorodý život, precízne sa starala o domácnosť a tiež o mnohých študentov bohosloveckej fakulty. Akcia B ju z tohto prostredia vykorenila a zostala smutnou a depresívnou ženou.

Detstvo

Pamätník prežil šťastné detstvo. Prázdniny trávil zvyčajne u starých rodičov v Liptovskom Mikuláši. Rád si spomína na svoju triednu učiteľku zo základnej školy, pani Hanu Majerčíkovú, ktorú mal rád pre jej dobrotivý a láskavý prístup k deťom. O desaťročia neskôr sa mu jeho pani učiteľka vynorila v dojemnej spomienke pri návšteve múzea holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme, ktoré navštívil so svojou manželkou: „A tak sme v jednej z siení, ktorá bola venovaná Spravodlivým medzi národmi, videli stáť také, kvázi ako keby šuplíkové skrinky, kde boli jednotlivé šuplíky hrúbky dva centimetre, alebo jeden a pol, a v nich v každej boli materiály niekoho zo Spravodlivých medzi národmi. A teraz si predstavte miestnosť, kde sú stovky šuplíkov. Na každom kuse bol takýto stĺp s tými šuplíkmi až dole a do výšky chlapa a ja som jeden otvoril, aby som videl, ako to vyzerá, čo tam je. A tam bola hore fotografia mladej ženy s deckom na rukách. A keď som sa na ňu pozrel, tak hovorím mojej žene: – Mili, táto vyzerá ako naša triedna –. Keď som vytiahol ten šuplík celý, tak som videl, že sa týka našej triednej. Že ona, so svojim mužom si osvojili židovské dievčatko za štátu, a zachránili ho.“

Šesťdesiate roky

Uvoľnenie politickej situácie v šesťdesiatych rokoch manželov potešilo. 21. augusta 1968 sa vracali z dovolenky v Turecku. V autokempingu v Rumunsku sa z rádia dozvedeli, že Československo bolo obsadené. Cez československé hranice sa domov nedostali, a tak využili známosť, ktorú mali na Balatone. Tu strávili tri dni. Po otvorení hraničného priechodu na východe krajiny sa cestou po južnom Slovensku vracali domov. Doma našli na zemi črepiny z vázy, ktorú roztrieštil odrazený projektil zo zbrane ruského vojaka. Keďže v tom čase doma nikto nebol, nikoho našťastie nezranil. Keď sa pamätník, dôsledný ctiteľ pravdy, stal prorektorom Univerzity Komenského, podarilo sa mu dosiahnuť výmenu pamätnej tabule, ktorá bola umiestnená na stene auly univerzity a týkala sa smrti Danky Košanovej: „Mám rád pravdu o našich dejinách, a keď som sa stal prorektorom, tak na univerzite visela taká blbá tabuľka, že tam tragicky zahynula Danka Košanová. A ja som vtedy povedal, že tú tabuľku neznášam a tá musí ísť preč a musí tam ísť pravda. A tak mi vedenie univerzity a rektor Gahér povedali: ,Tak, Peter, urob to. Potom sa to objedná a urobí.´ A tak som musel vymyslieť krátky, úderný a jasný text na dva riadky. Ústav pamäti národa mi dodal dokonca až pitevné protokoly všetkých troch mŕtvych, ktorých tam zastrelili, nielen Danku Košanovú, aj Holíka atď. A tak som napísal vetu, ktorá tam teraz je. A tá veta znie: Tu, v paľbe sovietskych okupantov, vyhasli životy. Inými slovami, konečne je to jediné miesto v Bratislave, kde je napísaná pravda. Jasná pravda, a nie že tragicky zahynula. Lebo tragicky zahynieš, i keď ti zo strechy univerzity padne škridla zo štvrtého poschodia na hlavu. Ale toto bola vražda, to znamená, toto je veľký rozdiel. A ešte Peter Legner pri vchode do Hlavnej pošty má stále lživú tabuľku a ja som rád, že aspoň táto je pravdivou a že je na mojej univerzite. A že teda moje vedenie ma absolútne podporilo a súhlasilo s tým, že sme tam tú tabuľku dali. A na druhú stranu sme ju zavesili v spolupráci s VŠVU, ktorej dekan sám navrhol ten námet, tabuľu našim študentom, ktorí sa v deň pred sedemnástym novembrom angažovali v zápase o demokraciu.“

V septembri 1968 začal navštevovať Strednú školu na Vazovovej ulici v Bratislave. Mal skvelých učiteľov, na ktorých dodnes rád spomína, zvlášť na profesora Hrabovského, ktorý ho učil latinčinu. Už ako dieťa rád chodieval so starým otcom do kina. Neskôr, keď už chodieval sám, nevynechal žiadnu príležitosť pozrieť si v kine či vo filmovom klube celovečerný film. Filmové umenie mal rád natoľko, že sa chcel stať režisérom. Vzhľadom na kádrový profil svojej rodiny by sa však na takéto štúdium nedostal. Jehp matka rozhodla, aby si dal prihlášku na medicínu.

Prijímačky, štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského

Prijímacie pohovory urobil na 97,5 bodu zo 100 možných, no napriek tomu ho na medicínu neprijali: „Pri prijímacom konaní, kde sa preberali kandidáti, vystúpil predseda celozávodného výboru Komunistickej strany Slovenska na Lekárskej fakulte docent Križko a povedal: ´Doktorské dynastie tu trpieť nebudeme.´“ Potom sa však jeden známy jeho mamy zmienil ďalšiemu svojmu známemu o tomto prípade. Tento človek, ktorého rodina osobne nepoznala, bol predsedom univerzitného výboru KSS. Prišiel na zasadnutie prijímacej komisie, ktorá rozhodovala v poslednom možnom termíne o odvolaniach neprijatých uchádzačov. Na tomto zasadnutí sa spýtal prítomných, vrátane docenta Križka, či má niekto niečo proti Osuskému, ktorý dosiahol na prijímacích pohovoroch takýto výsledok. Nikto nenamietal a pamätník bol na lekársku fakultu prijatý. O mnoho rokov neskôr, už ako dermatológ, bol zavolaný na konzílium k pacientovi s alergickou kožnou reakciou. Až po jeho vyšetrení sa z dokumentácie dozvedel, že pacientom bol človek, ktorý sa zaslúžil o jeho prijatie na medicínu. Počas štúdia medicíny ho výrazne formoval jeho krúžkový vedúci, docent biochémie Branislav Liška. Aj počas stojatých vôd normalizácie viedli v krúžku dlhé diskusie o politike. Docent Liška ich viedol k tomu, aby si sami utvárali na veci a udalosti vlastný názor a aby o ňom boli schopní s ostatnými diskutovať.

Nežná revolúcia v roku 1989

19. novembra 1989 mu telefonoval docent Liška a pozval ho, aby s ním išiel na diskusiu so študentmi lekárskej fakulty. Bolo to už v rámci študentského štrajku a táto diskusia sa pretiahla hlboko do noci. A tak sa stal pamätník jedným z dvoch učiteľov Lekárskej fakulty, ktorí pri svojich študentoch stáli od začiatku a chodili s nimi na demonštrácie. Stal sa na fakulte hovorcom VPN a spolu s Branislavom Liškom vypracovali stanovy a predsedali prvej schôdzi Senátu Lekárskej fakulty. Bol zakladajúcim členom Slovenskej lekárskej komory, kde istý čas pôsobil ako jej viceprezident. V roku 1993 sa rozhodol vstúpiť do politiky v Strane konzervatívnych demokratov, kde stretol mnohých ľudí, ktorých si mimoriadne vážil. Pamätník s láskou hovorí o svojej manželke, ktorej vďačí za to, že sa dopracoval k niečomu, čo by bez jej podpory nikdy tak dobré nebolo: „Základ je, aby človek mal pevnú oporu doma v manželke. Ja som tú oporu mal a môj život vďaka nej už je desiatky rokov taký, že sa pomerne pokojne môžem obrátiť dozadu. Aj dopredu, keď sa kukám na svoje deti.“ Pamätník sa celý svoj život drží kréda T. G. Masaryka: „Nebát se a nekrást.”