The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alžbeta Ošvátová (* 1935)

• narodená 10. mája 1935 v Čičmanoch

• rodičia Peter Hlasica a Irena, rodená Kubincová, o štyri roky mladšia sestra Irenka

• počas druhej svetovej vojny v dome oproti bol lazaret a vedľa sídlil partizánsky štáb

• v júli 1942 z dediny deportovali rodinu židovského krčmára Glásela

• v obci sa striedali partizáni s nemeckými jednotkami

• v decembri 1944 Nemci nariadili nástup mužov, bol v ňom aj Alžbetin otec

• domáci podporovali partizánov stravou a ubytovaním po domoch

• začiatkom apríla 1945 Nemci hľadali únikové cesty, miestni zlikvidovali tri hliadky

• 6. apríla vtrhlo do Čičman 300 Nemcov a podpálili horný koniec drevenej dediny

• nariadili druhý nástup a 65 mužov odvliekli do koncentračného tábora v Mühlbergu

• Alžbeta s mamou, sestrou, krstnou mamou a jej rodinou a ďalšími dedinčanmi ušli z dediny

• tri týždne sa skrývali v horách, v pivniciach a v bunkroch

• neskôr prešli do vtedy už oslobodeného Gápla, tam za nimi prišiel aj otec a vrátili sa do Čičman

• v dedine zhorelo asi 100 domov a hospodárskych budov a 500 ľudí prišlo o strechu nad hlavou

• pohorelci odišli do pôvodne nemeckých dedín, odkiaľ museli odísť nemecké rodiny

• Alžbetini starí rodičia odišli do Mostu na Ostrove, kam išla aj ona, 4 roky chodila do meštianky

• vrátila sa do Čičman, zamestnala sa v Rajci, vydala a porodila 3 deti

• v Rajci zažila aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy, nežnú revolúciu aj rozpad Československa

• dnes na dôchodku, píše rodinnú kroniku

Alžbeta Ošvátová, rodená Hlasicová, sa narodila 10. mája 1935 v Čičmanoch Petrovi Hlasicovi a Irene, rodenej Kubincovej. Alžbeta mala ešte o štyri roky mladšiu sestru Irenu. Otec sa zaoberal podomovým predajom galantérie a papúč, neskôr pracoval v horách. Mama bola v domácnosti a starala sa o hospodárstvo. Mali kravy aj koňa. Pamätníčka začala navštevovať prvý ročník ľudovej školy v Čičmanoch už v období existencie Slovenského štátu. Vtedy pomerne veľká dedina, v ktorej žilo 1 500 obyvateľov, mala v škole 80 detí v dvoch triedach. Nádherné a pokojné detstvo pamätníčky prerušila druhá svetová vojna, ktorá jedinečnú maľovanú dedinu a jej obyvateľov navždy kruto poznačila.

Začiatky vojny v Čičmanoch

Na podhorskú obec skrytú hlboko v horách Strážovských vrchov a jej obyvateľov doľahli krutosti ľudáckeho režimu Slovenského štátu hneď po jeho vzniku. Represie voči jedinej židovskej rodine Gláselovcov, ktorí mali v obci obchod a krčmu, prichádzali najmä od ľudí z nemeckých dedín. Jozef Glásel s manželkou a dcérou Ernou boli 17. júla 1942 deportovaní do Auschwitzu, odkiaľ sa už nevrátili. Ich syn Arnošt sa v tom čase v Čičmanoch nenachádzal.

Ťažká dostupnosť Čičman znamenala v období druhej svetovej vojny a najmä počas SNP ideálne miesto na partizánsku a odbojovú činnosť rôznych skupín. Už pred vypuknutím SNP sa Čičmany a okolité hlboké hory plnili partizánskymi skupinami rôznych národností. Čičmany boli dôležitým tranzitným bodom jednotiek Partizánskej brigády J. Žižku (PBJŽ) od Uhrovca, cez Valaskú Belú, Gápel, Čičmany, Fačkov až po Kunerad, kde sídlila Partizánska brigáda M. R. Štefánika. Čičmanci s partizánmi sympatizovali a veľmi ich podporovali. Dedinu obsadili partizáni PBJŽ hneď v prvý deň SNP 29. augusta 1944. Koniec leta a jeseň 1944 teda znamenali aj koniec relatívne pokojných čias v Čičmanoch.

Pamätníčka mala v tom čase deväť aj pol roka. „Vtedy sme do školy chodili aj nechodili. Učitelia boli akísi stresovaní. Takí zľakaní, lebo oni boli dospelí ľudia a vedeli, čo sa deje, rozumeli tomu. My sme boli deti. Keď začala vojna, tak naši rodičia boli akísi smutní a len si čosi šuškali. Tak si ticho rozprávali, boli vážni a náš otec povedali: ‚Deti moje zle je, ide vojna, idú ťažké časy.‘ No my sme tomu tak úplne nerozumeli. Vlastne sme to však chápali, že je to zlé,“ spomína na prvé dotyky s vojnou dnes.

Do domu oproti zvážali ranených a mŕtvych

Pamätníčka s rodičmi, sestrou, tetou a jej rodinou žili na hornom konci dediny. „Raz som sa dívala z okna, to bolo ešte začiatkom zimy 1944, no boli už snehy. Dívala som sa z nášho okna smerom na Paškov vršek. A tam sa brodili vojaci. Zohnutí, schúlení, prenesmierna zima už bola. Vtedy som niečo v sebe pocítila ako takú ľútosť, že tí chudáci ako asi trpia a ja som v teple v izbe. Vtedy v ten moment sa niečo vo mne pohlo a ja som pravdepodobne vtedy dospela. Potom sa to už začalo naplno...“ spomína na moment, kedy si uvedomila, že je naozaj zle. V susedstve u Krchovcov sídlil partizánsky štáb. Pamätníčka si spomína, že im velila ruská žena, pravdepodobne partizánka. Bola veľmi prísna, kričala, mala stále pri sebe zbraň. Pamätníčka sa bála okolo toho domu prejsť. Neskôr sa dozvedela, že ju niekto zastrelil.

V dome u Petrášov oproti bol zriadený lazaret. Pamätníčka si pamätá, ako s ostatnými deťmi aj dospelými nemo stáli na ceste. „My sme sa dívali, ako niečo zvážajú na saniach. Bolo veľa snehu, tie sane ťahali kone a mali bočnice. Zvážali mŕtvych pohádzaných na saniach hlava-nehlava. Potom ich dávali do tých miestností u Petrášov. Tí ľudia na saniach stonali, my sme sa drkotali od strachu. Nevedeli sme, čo sa deje. Počuli sme stony, náreky, výkriky bolestné. Aj v noci do domu sme počuli, ako tí ľudia strašne kričia. Boli medzi nimi Taliani, Maďari, Slováci, Francúzi,“ spomína si na lazaret v susedstve. V tom dome bol niekoľko týždňov. Do dediny zvážali mŕtvych a ranených hlavne z okolitých Strážovských vrchov, kde s malými prestávkami pokračovali boje až do konca vojny. Mŕtvych pochovávali do hromadného hrobu na miestnom cintoríne. Pamätníčka si spomína, že k nim chodil jeden mladý vojak a brával si na kolená malú Irenku, vraj mal doma podobnú dcérku. Inokedy zase mama ukryla v senníku nad maštaľkou vystrašeného partizána, ale do rána zmizol bez stopy.

Prvý nástup na výstrahu

Pamätníčka a ostatné deti v tom čase už do školy takmer nechodili. Škola bola obsadená striedavo partizánmi a nemeckými jednotkami. Začiatkom decembra 1944 sa do rodnej obce vrátil syn vtedy už nebohej židovskej rodiny a pomstil sa arizátorom ich majetku. Arizátora a jeho ženu zajali. Ženu neskôr zastrelili, mužovi sa podarilo ujsť. Tento incident využili Nemci a do obce vyslali asi 300 mužov. Veliteľ posádky dal 6. decembra 1944 nastúpiť pred obchod po Gláselovcoch do štvorstupu všetkých mužov od 16 do 60 rokov. Každý desiaty mal byť za podporu partizánov odstrelený. Medzi nimi bol aj otec pamätníčky, Peter Hlasica. Vtedy sa za mužov zaručili miestny farár Ján Štrba a ďalší majetní gazdovia. Vlastnými životmi zaistili bezpečnosť nemeckej jednotke, ktorá sa v dedine usadila. Nakoniec mužov pustili domov a Nemci v Čičmanoch zostali do konca januára 1945. Po ich odchode sa Čičmany stali opäť prechodným bydliskom partizánov.

Čakali koniec vojny, prišla pohroma

Začiatkom apríla hľadali ustupujúci Nemci únikové cesty, kadiaľ by sa vedeli čo najrýchlejšie presunúť aj s ťažkou technikou. Do dediny vtrhla hliadka nemeckých vojakov na motorke. Miestni ju hneď zlikvidovali a stopy zahladili. Druhú hliadku na aute stihol rovnaký osud. Čoskoro sa však v dedine objavila čata nemeckých vojakov na koňoch a chceli zlikvidovať bez stopy aj ju. To sa im však už nepodarilo. Jeden jazdec vyviazol a podal hlásenie veleniu vo Fačkove. Vtedy sa na Čičmany začala valiť pohroma. Pamätníčka si spomína na podvečer, kedy po dedine začal pobehovať miestny hlásnik. Bubnoval, aby všetci chlapi zobrali náradie a išli zatarasovať prístupové cesty do dediny, lebo sa blížia Nemci. Bolo to v piatok 6. apríla 1945. Išiel aj otec pamätníčky, no bolo už neskoro. Do dediny sa už z dolného konca blížili Nemci na tankoch a začali strieľať. V domoch pozostávali väčšinou nevládni ľudia, ženy a deti, muži zatarasovali cesty. „Vonku bolo počuť hrozný hluk. Výbuchy, dunenie, streľba. Akoby sa rúcali skaly a roztrhla sa pod nami zem. Cez okná sme zbadali blesky a silnú žiaru. Naša mama s tetou Aničkou začali strhávať periny, doklady, šatstvo, kroje a pchali všetko do pivnice, kde sme mali zemiaky. Potom sme sa aj my štyri šli skryť do pivnice pod domom. Keď sme boli v pivnici, aj napriek hroznému duneniu vonku, sme počuli akési moc hlučné rýchle kroky pri našom dome. Mama sa odvážili vyjsť von a volali: ‚Peter, si to ty Peter?‘ Ale neboli to náš otec. Okolo nášho domu behal kôň, bol ako úplne zdivený. Fŕkal, erdžal, asi sa mu podarilo ujsť z horiacej maštale,“ spomína na deň hrôzy, kedy horný koniec maľovaných Čičman zachvátil oheň.

Útek pred plameňmi do lesa

Drevenice na hornom konci boli v jednom plameni a bolo potrebné urýchlene opustiť dedinu. Mama Irena, krstná mama a krstný otec nahádzali na voz všetko, čo narýchlo pozháňali, navrch posadili ich 6-ročného Vladka a 6-ročnú Irenku. Ženy, 9 ročná Vlastička a takmer 10 ročná pamätníčka, cupitali za vozom hore Krchovou cestou. „Neboli sme ani teplo oblečené. Mne sa z nohy vyzula papuča – habatka. Nebolo času ju v tom blate a snehu ešte aj hľadať. A tak som za tým vozom bežala s jednou bosou nohou. Na krížnej ceste zabočili krstný otec s vozom vpravo, medzi predné a zadné vršky na sedlo. Potom doľava na zadné vršky a potom doprava na Slatinu, na Lazy a zastavili sme sa až v lese,“ spomína na útek z horiacej dediny pamätníčka.

Pamätníčka s mamou, sestrou a rodinou krstnej mamy dorazili na Mikľovské, kde už bolo asi 30 ľudí, čo tiež ušli z dediny. Väčšinou ženy a deti, chlapov bolo veľmi málo. „Všade bola tma ako v tmavých vlčích dierach. Z dediny sa valili husté čierne dymy. Ja som stratila orientáciu a za ten svet som nevedela, kde sme,“ spomína pamätníčka. „V noci nikto nespal. Nadránom prišiel jeden muž z dediny a priniesol veľmi zlú novinu. Povedal, že všetci muži, čo zatarasovali cestu, padli. Tiež povedal, že náš dom zhorel. Nastal obrovský nárek, to bola pre nás strašná rana,“ popisuje tragédiu pamätníčka. Na Mikľovském utečenci strávili jednu noc a jeden deň a ľudia sa rozhodli vrátiť do dediny. Išli potme potichu poza vršky. V dedine sa utiahli do kamenných pivníc na zemiaky. „Boli sme hlava na hlave. Nás deti vykladali priamo na zemiaky a dospelí sa tlačili pokope, ako sa dalo. Ľudia sa modlili, plakali, achkali. Pre mňa bola jedna vec vtedy radostná, že mi dali sárové papuče a sveter z ovčej vlny. Bolo mi to veľké, ale aj tak som bola veľmi rada. V pivnici sme sa skoro až dusili. Zvonku sa tam dostával ťažký dym, zhorenina, ale nikto si nedovolil otvárať ťažké dvere na pivnici. Jedno si nepamätám, či sme v tých prvých dňoch niečo jedli,“ spomína na ďalší úkryt, kde strávili tiež iba jednu noc a jeden deň. Tam sa dozvedeli, že ich dom nezhorel a niektorí chlapi stihli pred Nemcami ujsť do hôr.

Skrývanie sa v pivniciach a druhý nástup

Čičmanci v pivniciach celú noc počuli streľbu. Dozvedeli sa, že dedina je stále plná Nemcov, už o nich vedia a musia zase utekať. To už bolo 8. apríla 1945 a nacisti nariadili nový nástup. Z domov povyháňali ľudí, ktorí sa nestihli skryť a na školskom dvore dali zhromaždiť všetkých mužov od 14 do 60 rokov. Boli to hlavne tí, ktorí boli zatarasovať cesty a nestihli ujsť do hôr. Všetkých 65 mužov z nástupu bez výnimky odvliekli do Rajca a odtiaľ ich vo vagónoch transportovali do koncentračného tábora Mühlberg v Nemecku. Bola to krutá pomsta za postrieľané nemecké hliadky. Nemci zostali v dedine ešte ďalšie dva týždne, keďže jedinú schodnú cestu pre ťažkú techniku už obsadili približujúce sa jednotky sovietskej a rumunskej armády. Nemci zastrelili aj 4 dedinčanov a bez strechy nad hlavou zostalo pol dediny.

Dedinčania, ktorí sa skrývali v pivniciach, opäť museli utekať. Pamätníčka s mamou, sestrou, krstnými rodičmi a ostatnými potichučky poutekali naspäť do hôr. „Podvečer 8. apríla 1945, keď sa už zotmelo, vychádzali ľudia po skupinkách smerom na Lopušnú a ďalej k Harvaniciam. Pod touto Harvanickou horou sme sa celkom vysilení akosi dotiahli na miesto Dlhá dolina. Mama miestami Irenku niesli, lebo nevládala kráčať za ostatnými. Pritom guľky neprestajne nad nami hvižďali a ja som zakaždým takýmto hvizgotom myslela, že ju mám v chrbte alebo v hlave. Z dediny sa ozývali silné výbuchy a streľby. Po veľmi dlhej a strmej ceste sme tam konečne prišli. Deti plakali a líhali si na zem od vyčerpania,“ spomína na druhý útek z dediny pamätníčka.

Bunkre v Dlhej doline

V doline si dedinčania porozdeľovali bunkre a nejaké jedlo, čo stihli narýchlo zobrať z dediny. Pamätníčka si spomína na ich bunker takto: „Bola to vykopaná hlboká jama, okolo vrazené drevené koly obklopené konármi, tiež preložené aj nad jamou konármi a dno vyložené čečinou. Neviem, či ostatné bunkre boli také, ako ten náš, lebo my deti sme sa nesmeli roztrácať po hore. My tri sme v ňom mali dosť miesta. Boli sme iba malé drobné deti. Túlili sme sa k sebe, no bolo nám zima. Na varenie bol bunker ešte viac preložený, aby nebolo vidieť dymiť sa z neho.“ Pamätníčka uvádza, že síce mali teplé jedlo, ale bolo ho veľmi málo. Boli viac hladné ako najedené. Jedávali guľáš a melence v mlieku. Zopár odvážlivcov sa odvážilo do dediny pre zásoby jedla a doniesli zemiaky, múku, masť a slaninu. V hore mali nedostatok vody a hygiena tam nebola žiadna. Každý si zachraňoval len holý život. V tom čase nevedeli vôbec nič o otcovi a mama veľmi plakávala. Nespala, nejedla, len veľmi žialila. Pamätníčka s Irenkou boli z toho tiež veľmi smutné a nešťastné. Druhé ženy sa ich snažili aspoň trochu utešiť, no nešlo to. V Dlhej doline v bunkroch pobudli asi týždeň. Potom sa rozhodli, že odídu do bezpečia.

Smer oslobodené územie

Približne 30 ľudí zbalilo svojich pár vecí a pobrali sa do dediny Gápel, ktorá bola v tom čase už oslobodená. „Odchod bol určený na veľmi včasné ráno. Skoro sa mi zdalo, že je ešte noc. Ale išli sme. To boli galeje. Schádzali sme dolu horou, potom dolinou, ktorá sa volá Rieky. Dostali sme sa do Hanušovej na holé lúky s názvom Dúžavy. Tam sme sa všetci museli plaziť po zemi s odstupom jeden od druhého, aby sme neboli odhalení nemeckými vojakmi, ktorí všade sliedili. Doplazili sme sa na Morgoňovo, je to nad horou Háj. Tam sme už išli na nohách. Nasledovalo Zápoliačie, Lukačová a tam už bol chodník cez horu do Gápla. Všetci do jedného sme boli na smrť vyčerpaní od toľkej chôdze a hladu. Sama seba sa pýtam. Je možné na toto zabudnúť?“ zamyslí sa pamätníčka po toľkých rokoch.

Po dlhej a strastiplnej ceste prišli utečenci do Gápla. Pamätníčky, Irenky a ich mamy sa ujali starší manželia Zajacoví. Čičmanské deti chodili z vďaky dedinčanom pásať pod horu kozy. „V jeden deň sme začuli, že v hore niečo praskalo. Všetci sme sa naľakali. Potom sme už zazreli aj postavy. Začali sme vrešťať a utekali sme smerom na Gápel. Nechali sme tam aj kozy. Tí ľudia, čo z hory vyšli, pobehli za nami a kričali. ‚Detičky, stojte, nebojte sa nás, my vám neublížime.‘ Tak sme zostali stáť. Moja sestrička sa veľmi bála, tisla sa ku mne a objala ma obidvoma rukami. V tej skupine bolo asi 6 chlapov. Jeden z nich išiel rovno k nám dvom. Bol vysoký, zarastený, prikrčil sa k nám a začal veľmi plakať a stále hovoril. ‚Detinky moje, detinky moje drahé. Betuška moja, Iruška moja.‘ Ja som už videla, že sú to náš drahý otec,“ spomína ešte aj dnes so slzami v očiach na stretnutie s otcom, o ktorom si mysleli, že už nežije. Bolo to 27. apríla 1945. Pamätníčka si spomína aj na dojemné stretnutie ich otca s mamou, všetci plakali. V Gápli ostali ešte zopár dní, kým sa otec trochu nezotavil. Začiatkom mája sa pobrali konečne domov do rodnej obce.

Konečne návrat domov

Čičmany boli oslobodené 27. apríla 1945 sovietskou a rumunskou armádou. „V našom dome sa bývať síce dalo, ale bol zdevastovaný. Boli porozbíjané okná, vylomené dvere. V dome všetko rozhádzané a pováľané. Pre nás deti však najväčším šťastím bolo, že máme otca a maminku a že sme spolu,“ spomína na návrat domov pamätníčka. Pohorelcom boli čoskoro pridelené domy po násilne odídených obyvateľov z nemeckých dedín a Čičmanci sa rozišli na rôzne strany. V úkryte prežila aj otcova sestra teta Anička a mamini rodičia. Ich dom však bol neobývateľný. Starí rodičia Kubincoví odišli do Mostu na Ostrove. Jednou z mála šťastných udalostí tých dní bol návrat všetkých 65 mužov z koncentráku. Prišli 11. júla 1945. Pamätníčka si spomína, že po vojne s deťmi pásavala okolo dediny kravy a ponachádzali niekoľko mŕtvol vojakov a partizánov. Vojna sa prehnala aj cez laz Vrch, ktorý patril k Čičmanom. Po vojne sa postupne vyľudnil až úplne zanikol.

Nový život v Moste

Pamätníčka v roku 1946 ukončila piaty ročník ľudovej školy. Vybrali ju, aby mohla pokračovať v meštianke. Najbližšia v Rajci však bola pre zničené cesty nedostupná, tak v jedenástich rokoch odišla do Mostu k starým rodičom. Začala navštevovať meštianku v Podunajských Biskupiciach. Celý Most obývali pohorelci z Rajeckej doliny z Čičman, Zliechova, Košeckého Rovného, Frývaldu a niekoľko rodín z Oravy. Pamätníčka milovala školu, no bolo jej tam veľmi smutno. Stará mama chodila pomáhať do Bratislavy ujovi Štefanovi, ktorý robil riaditeľa v AuCafé v Petržalke. Zamestnal aj bratov Ambróza a Viktora. Po dvoch rokoch sa vrátila naspäť do rodnej dediny a chcela pokračovať v štúdiu v Rajci. No spolužiaci ju medzi seba vôbec neprijali. Stará mama z Mostu prišla na sviatok všetkých svätých do Čičman a zobrala ju naspäť. Pamätníčka nastúpila do ďalšieho ročníka už v Malinove, kam postúpili najlepší žiaci z Biskupíc. Starí rodičia medzitým opravili dom v Čičmanoch a na jeseň 1949 sa vrátili naspäť do rodnej obce. Pamätníčka šla bývať k tete Jozefke, no necítila sa tam dobre, a tak sa často utiekala k Bohu. Po skončení štvrtého ročníka meštianky mala pokračovať v ďalšom štúdiu v Bratislave, no odmietla. Nadobro sa vrátila do rodnej dediny. Až neskôr sa dozvedela, že mohla žiť na internáte a chodiť do školy. No bolo už neskoro.

Návrat do Čičman a život v Rajci

V lete 1950 sa počas prázdnin zamestnala na traktorovej stanici a neskôr pracovala v mäsových závodoch. Tam sa sama naučila písať na písacom stroji. V 16 rokoch si našla lepšie zamestnanie v textilnom závode Slovena v Rajci, kde napokon pracovala dlhých 38 rokov. Najprv robila vo výrobe, neskôr sa vďaka vlastnej šikovnosti dostala až na personálne oddelenie a robila osobnú sekretárku trom riaditeľom. Stále bývala u rodičov v Čičmanoch, no občas za zlého počasia prespávala v sociálnom dome pre cezpoľných zamestnancov. Tam stretla aj s lásku svojho života Štefana Ošváta z Michaloviec. V septembri 1961 za zosobášili a postupne sa im narodili tri deti – Petrík, Danka a Štefan.

V auguste 1968 sa v uliciach opäť objavili tanky. Pamätníčka si spomenula, ako museli pre nimi v apríli 1945 utekať do hôr. „Skoro som sa zbláznila, lebo som si myslela, že ide to, čo bolo predtým. Moje deti boli malé, Petrík mal 6 rokov a Danka 4 roky. No ja som ich už videla pozabíjaných, išla som zošalieť. Takí boli vtedy scelení tí ľudia, ako nikdy. Zľakaní boli z tých Rusov. Lebo tí Rusi išli na nás tankami,“ spomína na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. V Rajci našťastie neboli žiadne vážnejšie incidenty a časom sa situácia upokojila. Pamätníčka stále pracovala pri riaditeľoch Sloveny, viedla im korešpondenciu a zapisovala všetko dôležité. Kvôli práci teda musela vstúpiť do strany, no politicky sa nikdy neangažovala. V časoch najväčšej slávy Sloveny tam pracovalo až 1500 zamestnancov a ona im viedla personálnu agendu.

V novembri 1989 zažila ďalšiu veľkú zmenu. Zamestnanci poodovzdávali členské legitimácie, začali prichádzať noví riaditelia a podnik postupne upadal. Pamätníčka však už v roku 1990 odišla do dôchodku. So svojím milovaným manželom prežili spoločne šťastných 57 rokov. Dnes žije striedavo v Rajci a v Čičmanoch v rodičovskom dome. Spomína na všetko to dobré, čo tam prežila. S láskou píše kroniku svojej rodiny, kde zachytáva spomienky pre ďalšie generácie, aby nezabudli. Radosť jej robí 12 vnúčat a 7 pravnúčat.