The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Pešek (* 1940)

• narodil sa 20. februára 1940 v Plzni

• v rokoch 1954 – 1958 absolvoval stredoškolské štúdium na Střední průmyslové škole strojnické v Plzni

• od roku 1958 začal pôsobiť v Závodech V. I. Lenina v Plzni (Škoda-Plzeň) na pozícii pomocný konštruktér

• v rokoch 1959 – 1961 absolvoval povinnú vojenskú službu ako člen pohraničnej stráže v Aši

• v rokoch 1961 – 1964 bol oblastným predsedom Československého zväzu mládeže

• v roku 1962 bol členom pracovného tímu, ktorý dohliadal na sprevádzkovanie prvej 100-megawattovej turbíny v Československu

• v roku 1964 absolvoval služobnú cestu do Talianska, kde mal možnosť navštíviť atómové elektrárne Garigliano a Latina

• v rokoch 1965 – 1973 bol umiestnený do jadrového výskumu v atómovej elektrárni Jaslovské Bohunice

• v rokoch 1974 – 2000 pôsobil na úseku predmontážnej kontroly v Závodoch priemyselnej automatizácie (ZPA)

• počas svojho pôsobenia v ZPA absolvoval externé nadstavbové štúdium na Českém vysokém učení technickém v Prahe, kde študoval odbor hospodárenie s teplom

• po Nežnej revolúcii založil firmu, ktorá sa špecializovala na montáž fotovoltaických systémov, solárnych kolektorov a tepelných čerpadiel

• od roku 2000 je na dôchodku a rekreačne sa venuje vinárstvu

• s manželkou Vlastou má dvoch synov – Miroslava a Branislava

Detstvo strávil v pohraničnej sudetskej oblasti, kde bol svedkom povojnového odsunu príslušníkov nemeckej menšiny. V dospelosti pôsobil v legendárnych závodoch Škoda-Plzeň, kde sa stal členom pracovného tímu, ktorý dohliadal na sprevádzkovanie prvej 100-megawattovej turbíny v Československu.

Vladimír Pešek sa narodil 20. februára 1940 v západočeskej metropole Plzeň. Mesto, ktoré je známe najmä vďaka svojmu rozvinutému priemyslu a pivovarníctvu, neskôr určilo aj jeho celoživotné smerovanie.

Rodičia pamätníka sa zoznámili, tak ako mnoho párov v tých časoch, na zábave. Otec Václav sa živil ako zámočník a pochádzal z obce Bučí, ktorej názov bol prozaicky odvodený od toho, že v okolí rástli mladé buky. „Tú dedinu prakticky založil môj starý otec, ktorý bol jeden z jej prvých obyvateľov. Nachádzal sa v nej mlyn, osem domov a funkčná drevená zvonica,“ približuje Vladimír. 

Matka Milada, za slobodna Plicová, sa narodila v obci Horní Bělá, vzdialenej len štyri kilometre od bydliska Vladimírovho otca. Z rodinných dôvodov jej nebolo umožnené získať plnohodnotné vzdelanie, a tak strávila väčšinu svojho života ako žena v domácnosti.

„Maminka sa veľmi dobre učila, no tým, že babička bola chorľavá a nemohla sa starať o hospodárstvo a dobytok, musela odísť zo školy v šiestom ročníku. Keď sa jej neskôr zlepšil zdravotný stav, mama odišla k vzdialenej príbuznej do Prahy. Naučila sa tam piecť skvelé vianočné pečivo a svadobné koláče a neskôr sa tomu venovala,“ hovorí pamätník.

Starý otec v lágri

Spomienky Vladimíra na starých rodičov sú aj z dôvodu predčasného úmrtia otcových rodičov spojené najmä so starým otcom z matkinej strany – Josefom. Ten sa počas svojho života dostal niekoľkokrát do stretu s veľkými dejinami.

„Dedko v mladosti narukoval do prvej svetovej vojny, kde sa dostal do rakúsko-uhorskej armády. Zabezpečoval tam spojenie veliteľstva s jednotkou, takže prakticky pendloval na koni a odovzdával správy. Naučil sa tam po nemecky, čo sa mu vypomstilo v období okupácie Čiech a Moravy – Nemci vtedy dávali do každej obce svojho zástupcu a potrebovali tam mať niekoho, kto sa s nimi dohovorí. Napriek tomu, že starý otec bol obyčajný murár, miestni ho dosadili za starostu a on tak mal na starosti komunikáciu s Nemcami,“ vysvetľuje pamätník. 

Na pôsobenie Josefa v pozícii starostu obce Horní Bělá dozerala Vladimírova stará matka Anežka, ktorá bola podľa jeho slov bystrou ženou s výbornými komunikačnými schopnosťami. Z času, ktorý strávil v detstve u svojich starých rodičov, mu utkveli v pamäti najmä príbehy starého otca z obdobia, kedy slúžil v prvej svetovej vojne. „Spomínal mi, ako sa raz jeho jednotka dostala do talianskeho zajatia. Bolo ich tam asi 60. Jedného dňa piatich z nich, medzi nimi aj starého otca, poslali kopať zákopy. Keď sa po týždni vrátili späť do lágru, všetci ostatní zajatci už boli mŕtvi - vraj sa otrávili z rýb. Ich telá potom museli zakopávať. Starý otec od tej doby nejedol ryby, dokonca ani kapra na Vianoce. Bola to trauma, ktorá ho držala až do smrti.“

Miesto, cez ktoré prechádzala hranica

Detstvo prežil Vladimír v obci Horní Bělá, ktorá sa nachádza iba 25 kilometrov od Plzne. „Bol to taký chudobný kraj v zmysle toho, že sa tam nedalo nič pestovať, pretože tam bola neúrodná zem. Jeden rakúsko-uhorský mocipán nechal celé toto územie zalesniť čiernymi borovicami, takže sme boli prakticky stále v lese, kde sme chodili trhať čučoriedky, zbierať hríby a bylinky.“ 

Obdobie raného detstva opisuje pamätník ako idylické a to aj napriek tomu, že obec, z ktorej pochádza, sa kvôli svojej polohe stala v čase narastajúcej politickej agresie a rozpínavosti Adolfa Hitlera súčasťou dramatických dejinných udalostí – po podpísaní Mníchovskej dohody v septembri 1938 prišlo Československo o veľkú časť svojho územia, ktoré pripadlo nacistickému Nemecku. Vladimír si v tomto kontexte spomína na to, ako za ich záhradou viedla sudetská hranica. „V čase, keď sa tvorili Sudety, Nemci odsúvali Čechov do vnútrozemia a zaberali ich usadlosti. Dedko bol vtedy čerstvo zvolený za starostu a bol pri tom, ako sa osadzovali v dedine hraničné kolíky. Na jednej zo spoločných prechádzok mi potom ukazoval, kade viedli provizórne hranice.“ 

Napriek tomu, že si pamätník z rozprávania starého otca nespomína na to, že by v obci došlo k nárastu konfliktov medzi jej nemeckými a českými obyvateľmi, pomníchovské hranice, ktoré viedli medzi obcami Horní Bělá a Zahrádka, priniesli ich českým pohraničným obyvateľom nové výzvy. „Otcov brat Josef pôsobil ako učiteľ v Zahrádke, čo bola prvá nemecká obec za hranicou. Veľmi sa vtedy snažil o to, aby mala škola väčší počet českých ako nemeckých žiakov, pretože iba vďaka tomu sa mohlo vyučovať v češtine. Takže keď išiel peši do roboty, pozbieral cestou české deti – tým, že takto udržiaval ich potrebný počet, škola sa nemusela zatvoriť,“ vysvetľuje Vladimír.

Život na hranici medzi americkou a ruskou zónou

Ďalšiu vlnu obáv z existenčného ohrozenia vyvolal na jar roku 1939 globálny vojnový konflikt, ktorého následkom došlo k zániku Československa a vzniku Protektorátu Čiech a Moravy. Českí obyvatelia pohraničných oblastí, ktorí čelili ďalšiemu náporu nemeckej armády, si tak museli zvykať na stálu prítomnosť okupantov. „Protektorát som prežíval spolu so svojou mladšou sestrou Alenkou – ja ako dvojročný, ona ako polročná, až do školského veku. Častokrát sa stávalo, že sme zostali sami zamknutí doma,“ konštatuje pamätník. 

Máj roku 1945 sa niesol v Horní Bělé okrem radosti z konca vojnovej kataklizmy aj v znamení príchodu americkej oslobodzovacej armády, ku ktorej sa neskôr pridali vojaci Červenej armády. Obcou tak opätovne prechádzala hranica, tentokrát medzi americkou a ruskou zónou. „Oslobodili nás Američania. Tí neskôr oslobodené územie odovzdali Rusom a našou dedinou tak viedla demarkačná čiara. V okrese potom vznikol veľký ruský tábor, kde koncentrovala ruská armáda vojenskú techniku, tanky a delá,“ hovorí Vladimír.

Drsná rozlúčka s nemeckými susedmi

Obyvateľov oslobodeného sudetského územia však čakala ďalšia dramatická udalosť – odsun príslušníkov nemeckej menšiny, ktorý prebiehal v rokoch 1945 – 1946. „Videl som to na vlastné oči. V Kaznějove bola veľká vlaková stanica, kde bol prístup zo všetkých strán. Urobili tam zoraďovaciu stanicu, kde Nemcov nakladali do vagónov. Pamätám si aj na to, ako cez dedinu prechádzali vozy s vysťahovalcami, ktoré pripomínali pevnosti – boli po vrch zaplnené nábytkom a všetkým možným. Jednoducho, čo mohli, to si nabalili,“ opisuje pamätník.

V týchto turbulentných povojnových časoch nastúpil Vladimír do základnej školy v Dolní Bělé, ktorá bola vzdialená jeden kilometer od jeho domova. „Boli sme silný ročník – štandardne bývali v triede traja žiaci, my sme boli ôsmi. Bol to dané aj tým, že v roku 1940 sa žilo o čosi normálnejšie, ako na začiatku vojny.“

Vďaka matkinej sestre Marii si pamätník v súvislosti s povojnovými udalosťami spomína aj na obdobie lístkového prídelového systému. „Teta vtedy pracovala ako predavačka v konzume vo vedľajšej dedine. Každý mesiac musela nalepovať potravinové lístky na také archy. Neskôr, keď mala robiť výkazy, zvykla si ich brávať domov a keďže vtedy ešte neboli lepidlá, používala na to vajíčkové bielka. Všetci sme z toho boli zúfalí, pretože potravinové lístky boli v tom čase cennejšie ako peniaze a ak by jej náhodou nejaké chýbali, na mieste by ju zavreli.“

Konštruktér v Leninových závodoch

Začiatok roka 1948 priniesol Československu zmenu politického zriadenia – po februárovom prevrate sa dostali k moci predstavitelia komunistickej strany a demokraciu postupne nahradila totalita. V období vrcholenia politických procesov a prenasledovania triednych nepriateľov začal Vladimír študovať na Střední průmyslové škole strojnické v Plzni, kde sa zameral na odbor konštruktér turbín. Do školy dochádzal každý deň skorým ranným autobusom.

„Na priemyslovke sme mali jeden veľmi ťažký predmet – parné turbíny, kde sme pracovali s logaritmami a vysokoškolskou matematikou. Častokrát som si nevedel poradiť s úlohami a stávalo sa, že keď som si išiel večer zničený ľahnúť, posadila sa za stôl maminka. Ráno, keď som sa prebudil, bol príklad vyriešený. Avšak mal som potom problém vysvetliť to v škole profesorovi, pretože výsledok bol síce správny, ale s iným postupom,“ hovorí pamätník.

Po ukončení stredoškolského štúdia nastúpil Vladimír ako čerstvý absolvent na pozíciu pomocného konštruktéra do Závodov V. I. Lenina Plzeň (ZVIL), ktoré boli pred zoštátnením známe pod názvom Škoda. Za premenovaním podniku stál najmä problematický buržoázny pôvod jeho zakladateľa, šľachtica Emila Škodu. ZVIL sa však v rámci časti svojej výroby museli opätovne vrátiť k svojmu pôvodnému názvu, nakoľko zahraniční zákazníci začali odmietať tovar od neznámej značky. „Dáni si u nás objednali turbogenerátor, lenže vlaková dodávka sa napokon vrátila späť s tým, že to nevyrobila Škodovka. Z výrobkov sa potom zaškrabávali značky ozubeného kolesa s červenou hviezdou uprostred, na ktoré sa navarili znaky starej Škodovky. Takto upravenú zákazku už Dáni prebrali a pokiaľ viem, sú spokojní dodnes,“ konštatuje Vladimír.

V aute so špiónmi

Rok po nástupe do ZVIL však musel Vladimír zamestnanie dočasne opustiť a nastúpiť na povinnú vojenskú službu, ktorú absolvoval v meste Aš v úseku pohraničnej stráže. Počas svojho pôsobenia vo vojenskej službe sa dokonca dostal do styku s vojenskou kontrašpionážou, ktorú vozil ako šofér. Jej prítomnosť bola daná strategickou polohou mesta, v ktorého blízkosti sa nachádzal jeden z najlepších ruských radarov. „Z toho radaru bol dosah skoro na celú Európu. Západne štáty potrebovali vedieť, čo všetko dokáže, takže Ašský výbežok bol preplnený špiónmi. No a ja som vozil vojenskú kontrašpionáž a počúval tie ich rozhovory v aute. Mal som, samozrejme, zákaz sa o tom s kýmkoľvek rozprávať. Takže to bola veľmi zaujímavá vojenská služba,“ konštatuje pamätník.

Okrem prepravy príslušníkov kontrašpionáže mal Vladimír na starosti aj zabezpečovanie fotografických materiálov. „V nástupných dokumentoch na vojnu som sa priznal, že viem fotografovať a vyvolávať negatívy, takže som vyfasoval aj fotokomoru s kvalitným vybavením a používal som to pre tieto vojenské služby. Celé to obdobie mám zdokumentované na fotografiách – keby som bol vtedy chcel, tak som mohol neskôr udávať tých ľudí štýlom, že ten a ten bol pri rabovaní, ten pri zatváraní kláštora a podobne.“

Do priebehu Vladimírovej povinnej vojenskej služby neskôr zasiahla aj studená vojna, ktorá v tom čase vrcholila. „Mal som končiť v lete roku 1961. Lenže stala sa taká vec, že sa začal budovať berlínsky múr a nám predĺžili vojnu o ďalšie tri mesiace, pretože sa uzavrel Berlín a čakalo sa, kedy vypukne vojna.“

Návrat do Škodovky

Vladimír tak oficiálne ukončil svoju povinnú vojenskú službu až v decembri 1961, krátko pred vianočnými sviatkami. Začiatkom nového roka už opäť pôsobil v ZVIL na pozícii pomocného konštruktéra. „Keď som potom po vojne nastúpil do závodu, nevedel som ani poriadne držať ceruzku v ruke a mal som pracovať s rysovacou doskou. Prebiehalo to tak, že môj vedúci nakreslil výkresovú zostavu a ja som mu robil detaily. Bolo to veľmi náročné, pretože napríklad taká turbína je oveľa komplikovanejší stroj, než motor tryskového lietadla. A ja som musel kresliť tie turbíny v reze!“

V tom istom roku, ako sa Vladimír vrátil do ZVIL, bolo zároveň vyhlásené aj sté výročie existencie podniku. Súčasťou osláv malo byť aj triumfálne a symbolické uvedenie 100-megawattovej (MW) turbíny do prevádzky, ktorá mala byť prvou turbínou tohto typu v Československu.

„Keď bola turbína takmer dokončená, putovala do skúšobne v Tisovej. Ľudia zo skúšobne potom dostali od politických predstaviteľov pokyn, kedy presne majú vyhlásiť, že turbína už beží. Tí politikom odkázali, že sa to nestíha, pretože to má svoje postupy, inak hrozí havária. No oni trvali na svojom, že už sú pozvaní súdruhovia zo Sovietskeho zväzu, stavajú sa tribúny a bude oslava. Tak sa stalo, že turbína havarovala,“ spomína pamätník.

Po fiasku s turbínou závod vybral tím ľudí, ktorý mal dohliadať na to, aby bola riadne sprevádzkovaná. Jedným z jeho členov bol aj Vladimír, ktorý v tom čase ešte nemal zadelenú samostatnú prácu. „Hnali ma, musel som tam skrátka kruto makať. Vyhlásilo sa, že turbína už beží – čo bol blaf na ľudí a pritom sa ešte potajme vyrábali vo fabrike náhradne diely. Potom neskôr boli tí, ktorí sa zaslúžili o sprevádzkovanie mašiny, ocenení, pričom sa tam ocitlo aj moje meno. Následne som bol prevelený z konštrukcie do jadrového výskumu, kde sa vyvíjali zbrane a raketomety a dostal som nový preukaz Škoda-Plzeň.“

Dramatické pristátie na letisku v Miláne

V nasledujúcich rokoch začal Vladimír pôsobiť na novom pracovnom úseku v jadrovom výskume, vďaka čomu sa niekoľkokrát pracovne ocitol v Jaslovských Bohuniciach, kde v tom čase prebiehala výstavba prvého bloku atómovej elektrárne. „Prežil som tam kus mladosti, pričom prvýkrát som pracovne navštívil elektráreň v roku 1964. Bol to komplikovaný proces – reaktor sa vyrábal čiastočne vo výrobni v Kunčicích, čiastočne v Škodovke a následne sa presunul do veľkej haly v Jaslovských Bohuniciach, kde sa kompletizoval. Potom už hotový reaktor presunul 800-tonový žeriav, ktorý ho vytiahol do reaktorovej sály a tam ho spustili dolu do reaktorovej šachty,“ vysvetľuje pamätník.

V roku 1964 zažil Vladimír aj svoju prvú pracovnú cestu do zahraničia vďaka projektu na vytvorenie reaktora závislého výlučne na ruskom palive. „Pri práci na projekte vznikol nápad ísť sa pozrieť na nejaké menšie reaktory v zahraničí. Dlho sa uvažovalo, kam vycestujeme, až nakoniec vyhrali talianske jadrové elektrárne Garigliano a Latina. Tie disponovali v tom čase dvoma reaktormi, ktoré fungovali na podobnom princípe ako tie ruské. Celú exkurziu zabezpečovala Vedecko-technická spoločnosť, ktorá spolupracovala s čedokom (ČEDOK pozn. edit.). Ten mal na starosti zabezpečiť cestu, ubytovanie a stravu v Taliansku,“ približuje okolnosti pamätník.

Pracovná cesta do Talianska bola pre Vladimíra unikátna nielen preto, že po prvýkrát navštívil krajinu za železnou oponou, ale bol aj členom prvej posádky linky Gruzínsko-Miláno, ktorá nastúpila na palubu lietadla Tupolev Tu-104. „Leteli sme vtedy z nového letiska, kde bola vybudovaná iba jedna dráha, z ktorej štartovali lietadlá typu Tu-104. Keď mal pilot v Miláne zahájiť pristávací manéver, brnkol o prídelové koleso. Zrazu sa ozvala obrovská rana a lietadlo sa začalo rútiť po dráhe. Nakoniec sa mu to podarilo ubrzdiť a zastaviť na konci pristávacej dráhy. Naraz sa za nami rútili hasiči, záchranári a húfy áut. Všetci na nás pozerali ako na zjavenie, že sme to prežili. Bol to zázrak,“ spomína Vladimír.

Druhýkrát za železnou oponou

Rok po návrate z Talianska sa Vladimírovi naskytla príležitosť nazrieť po druhýkrát za železnú oponu – ako oblastný predseda Československého zväzu mládeže (ČSM) mal možnosť zúčastniť sa výmenného zájazdu v blízkosti francúzskeho univerzitného mesta Grenoble. Zájazd sa uskutočnil z iniciatívy burgundského profesora v spolupráci s miestnym dievčenským lýceom. „Vďaka tomu, že som v práci popisoval technologické výrobné procesy výroby reaktora, naučil som sa písať reportážnym štýlom. Raz za mnou prišli mládežníci s tým, že je potrebné odovzdávať výkazy činnosti. Nakoniec sme boli jediní, ktorí odovzdávali hlásenia, a tak nám ponúkli za odmenu možnosť ísť na zájazd, ktorý bude zorganizovaný ústredným výborom ČSM,“ vysvetľuje okolnosti pamätník.

Na ceste do Francúzska však zažil Vladimír množstvo peripetií spôsobených tým, že ČSM sa snažil minimalizovať svoje výdavky. „Ráno o 5.00 h sme vystúpili z vlaku v Štrasburgu, kde sme čakali na spoj. Došiel však vlak, ktorý mal radenú iba prvú triedu a najbližší mal odchod až o 16.00 h. Nakoniec sme dorazili na miesto o 22.00 h úplne zdecimovaní.“

Autor najlepších zlepšovacích návrhov

Po návrate z Francúzska sa zmenil Vladimírov život radikálnym spôsobom – jeho priateľka Vlasta, s ktorou sa stretával počas svojho pôsobenia v Jaslovských Bohuniciach, zostala tehotná. „Spoznali sme sa v Gril bare. V tom čase bola študentkou práva. Jedného dňa som od nej dostal list, že nastala vážna doba. Nedalo sa nič robiť a ja som prišiel za ňou.“ Sobáš prebehol 18. decembra 1965 a do rodiny čoskoro pribudol okrem prvorodeného Miroslava aj syn Branislav.

Následne začal Vladimír pôsobiť naplno v Jaslovských Bohuniciach, kde sa musel spočiatku vyrovnať so slabou pracovnou morálkou kolegov. Vďaka pracovným návykom, ktoré si so sebou priniesol z Plzne, bol niekoľkokrát vyhlásený za autora najlepšieho zlepšovacieho návrhu a bol i ocenený štedrou finančnou odmenou. „Panovali tam iné pomery ako v Škodovke, kde sme museli vykazovať nejakú produktivitu. Tu to bolo o inom – iba samé obkecávačky a príchody delegácií, proste, nestálo to za veľa,“ konštatuje.

Vďaka práci v Jaslovských Bohuniciach však získal Vladimír možnosť usadiť sa s rodinou v Piešťanoch, kde si začali s manželkou budovať spoločné zázemie. V kúpeľnom meste ho neskôr zastihol aj príchod vojsk Varšavskej zmluvy, ktorým sa započala okupácia Československa. „Z činžiaku som vtedy fotografoval maďarské tanky, pretože v Piešťanoch boli hlavne Maďari. Spomínam si, ako som prvý deň okupácie išiel s kolegami z atómky pešo. Po štreke sme sa dostali až do Veľkých Kostolian, kam prišiel nejaký náhodný zabudnutý vlak, a tak sme na neho naskočili a vystúpili v Piešťanoch,“ spomína na prvý deň okupácie pamätník.

Všeobecný kultúrny a spoločenský úpadok, ktorý so sebou neskôr prinieslo obdobie normalizácie, sa prejavil aj v pracovnej atmosfére v atómovej elektrárni. Nárast politického nátlaku napokon spôsobil, že Vladimír podal výpoveď. „Začala mi tam vadiť tá politická situácia. Keď potom prvý tajomník KSČ Gustáv Husák vyhlásil v roku 1973, že je to neúnosné, aký je počet ľudí v strane, a tí, ktorí majú pocit, že už nie sú prínosom pre komunistickú stranu a chcú sa zbaviť členstva, môžu tak urobiť bez následkov, predstúpil som počas veľkej akcie na tribúnu, kde som odtrhol svoju fotografiu zo straníckeho preukazu, odovzdal im ho a povedal: ‘Toto je vaše, toto je moje a ja končím!’ a bolo.“

Prvomájový sprievod zahalený rádioaktívnym mrakom

Novým pracovným pôsobiskom Vladimíra sa stali Závody priemyselnej automatizácie (ZPA), kde zotrval až do svojho odchodu do dôchodku. Vzhľadom na to, že išlo o úplne iný odbor, než v akom pôsobil predtým, rozhodol sa doplniť si svoje vzdelanie diaľkovým štúdiom na Fakulte elektrotechniky v Prahe. „Mal som tam takú pracovnú skupinu, v ktorej bolo osem Poliakov a jeden sovietsky odborník z Norilska, ktorého sme volali „Sibiriak“. Mojou úlohou bolo robiť predmontážne kontroly prístrojov, čo znamenalo, že bez môjho podpisu sa nemohlo nič namontovať. Išlo o prístroje, ktoré ovládajú atómovú elektráreň a bolo ich vyše 7 000 – takže som mal skriňu plnú protokolov, partiu ľudí, ktorí písali dokumentáciu a partiu ľudí, ktorí to potom vyhodnocovali,“ hovorí Vladimír.

Pri spomienke na roky strávené v ZPA sa Vladimírovi vybavuje kuriózna rada, ktorú dostal od kolegu. „Dostal som školenie, aby som bol pripravený na to, že keď budem mať zamestnancov, ktorí sú na dôchodku a prežili montáže, aby som si zvykol na to, že budú pracovať, jedine ak bude po ruke alkohol. Raz sa zjavil vo dverách „Sibiriak“ a ja som na ňom skutočne videl abstinenčné príznaky. Tak som ho zobral do kancelárie, zamkol a nalial som mu. On to do seba hodil bez ostychu, ako keby mal zahynúť, ak to nevypije. Potom sa za mnou zastavil vždy dva razy za mesiac a ja som už vedel, čo sa deje.“

V roku 1986 zasiahla svet správa o tragickej havárii v atómovej elektrárni v Černobyli. Jej následky boli ničivejšie o to viac, že sa jej dosah snažili sovietske politické špičky utajiť. Vladimír ako človek, ktorý sa dlhodobo pohyboval v prostredí atómovej energetiky, prežíval túto udalosť veľmi intenzívne. „Konal sa vtedy prvomájový sprievod a my sme mali informácie, že je nad nami rádioaktívny oblak. V sprievode som stretol známeho a povedal mu, že čakám na manželku a ideme domov, pretože nemá význam nechať si to sypať na hlavu. Nakoniec sme zapadli do kaviarne a objednali si gin. Vypil som ho toľko, ako ešte nikdy predtým.“

Václav Havel v uliciach Prahy

Obdobie Nežnej revolúcie zastihlo Vladimíra v Prahe, kde sa pravidelne zúčastňoval na výrobných poradách k výstavbe atómovej elektrárne Mochovce. „Revolučné dianie som prežíval prakticky ako Pražák. Dokonca som mal možnosť stretnúť Václava Havla na stanici Můstek predtým, ako sa objavil na tribúne.“

Nové podnikateľské príležitosti, ktoré so sebou priniesla transformácia sovietskeho hospodárstva, využil tak ako mnohí v tej dobe a založil si vlastnú firmu. „Špecializovali sme sa na montáž fotovoltaických systémov, solárnych kolektorov a tepelných čerpadiel. V súčasnosti v tom pokračuje mladší syn, ktorý po mne prevzal firmu.“ 

Udalosti, ktoré po Nežnej revolúcii viedli k pokojnému rozdeleniu Československa, vnímal Vladimír ako príslušník českej menšiny žijúci na Slovensku neutrálne. „Vôbec ma to nezasiahlo. Naďalej som cestoval za rodičmi ako predtým. Najazdil som takto 1 600 000 km, pretože som tam vozil deti každý rok na prázdniny.“

Po tom, ako na sklonku milénia odišiel do dôchodku, sa začal naplno venovať svojej vášni – vinárstvu, s ktorým sa po prvýkrát bližšie zoznámil na výmennom pobyte vo Francúzsku. „Venujem sa tomu prakticky od roku 1974. Ďalší impulz som dostal od svojho suseda, ktorý ma naučil skamarátiť sa s vínnou révou. V súčasnosti už máme kvalitne vybavenú pivnicu so všetkým potrebným na spracovanie hrozna a skúšame to s odrodou Chardonnay,“ uzatvára svoj príbeh Vladimír.