The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľudovit Petík (* 1952)

• 1952 sa narodil v obci Ražňany (okr. Sabinov), kde vyrastal spoločne s ďalšími 9 súrodencami. Otec bol murár, ale zároveň muzikant z hudobníckej rodiny, matka bola ženou v domácnosti

• 1966 ukončil základnú školu a nastúpil na učňovskú školu do Jablonca nad Nisou v závode LIAZ.

• 1968 po okupácii sa vrátil a východné Slovensko, kde v prešovskom závode ZVL pokračoval v učňovskom vzdelaní.

• 1971 ukončil učňovku, oženil sa s manželkou Jolanu (rod. Holubovou) a narukoval na základnú vojenskú službu

• 1973 po ukončení vojenskej služby a nastúpil ako vodič nákladných automobilov do ZVL Prešov

• 1974 získal podnikový byt

• 1988 po 15 rokoch (resp. po 17 ak počítame aj vzdelanie v podnikovom učilišti) prešiel do Dopravného podniku mesta Prešova, kde nastúpil ako vodič MHD.

• 2014 odchádza na dôchodok

• S manželkou vychovali 5 detí – všetci sa vyučili v remeslách a väčšina aj pokračuje v hudobníckej tradícii poväčšine v zahraničí (Anglicko, Belgicko, Švajčiarsko), kde dlhodobo žijú.

Narodil som sa v roku 1952 v obci Ražňany (okr. Sabinov). Môj otec bol z muzikantskej rodiny. Spoločne s mojou mamou mali 11 detí, avšak prvá dcéra zomrela, keď som ešte nebol na svete. Vyrastali sme teda desiati.

V Ražňanoch som začal chodiť na základnú školu. V tom čase tam bol iba prvý stupeň, t. j. 1.-.5. ročník. Od šiesteho ročníka som už chodil do základnej školy do Sabinova. Tam som aj skončili základnú školu, to bolo v roku 1965 alebo 1966.

Po základnej škole som s maminým bratom odišiel do Českej republiky. V tom čase on pracoval v Jablonci nad Nisou v LIAZ-ke a táto fabrika potrebovala učňov. Tak som sa prihlásil na ich učilište a nastúpil tam do školy. Avšak prišiel rok 1968, okupácia a naši sa veľmi báli, tak som sa vrátil do Ražnian. Nastúpil som do prešovského závodu ZVL, kde som v roku 1971 dokončil učňovské vzdelanie a v tom istom roku som sa oženil s manželkou Jolanou (rod. Holubovou).

Následne som v roku 1971 narukoval na základnú vojenskú službu do Mikulovic u Jeseníka, čo bolo na poľských hraniciach. Tam zistili, že mám rodinu v Amerike a aj napriek tomu, že som ich nikdy nevidel, nemali sme nijaké kontakty, bol som označený ako nespoľahlivý, a tak ma prevelili do Babic pri Prahe.

Po dvoch rokoch vojenčiny som sa v roku 1973 vrátil naspäť k manželke do Prešova a ihneď som nastúpil ako vodič do ZVL. Požiadal som si o podnikový byt, ktorý som dostal už v roku 1974. Bol na vtedajšom novom Sídlisku III. A od tej doby až do dnešných dní tam bývam.

V ZVL som pracoval 15 rokov (resp. 17, ak počítame vzdelanie v podnikovom učilišti) ako vodič nákladných automobilov.  Jazdil som iba trasy po Československu. V roku 1988 som prestúpil do Dopravného podniku mesta Prešova, kde som začal pracovať ako vodič mestskej hromadnej dopravy. Pracoval som tam až do dôchodku v roku 2014. Počas svojej kariéry som najazdil viac ako 3 miliony kilometrov bez nehody. Stále som bol hodnotený ako vynikajúci pracovník a už v prvý rok práce v Dopravnom podniku prišli od cestujúcich pochvalné dopisy.

Manželka Jolana rod. Holubová (1951) žila celý život v Prešove, avšak jej rodina pochádza z obce Hrabkov (okr. Prešov). Mali sme spolu 5 detí. Troch chlapcov a dve dievčatá. Najstarší je Róbert, potom je Jolanka, Marián, Iveta a Martin. Takmer všetci sú vyučení a žijú v zahraničí. Sú vyučení aj ako remeselníci ale takmer všetci (hlavne chlapci) sa živia ako muzikanti. Jeden žije v Anglicku, druhý vo Švajčiarsku, dcéra je v Belgicku a pod. Tam žijú, tam pracuj, tam sa im narodili deti, tam už aj niektorí majú občianstvo.

S manželkou som sa spoznal prostredníctvom jej brata, ktorý si vzal za manželku moju sesternicu. Kým boli deti malé, bola s nimi doma a neskôr nastúpila ako skladníčka do ZVL v Prešove, kde pracovala 8 rokov. Neskôr takmer 10 rokov pracovala ako pomocná kuchárka v prešovskej reštaurácii Savoy. Posledné roky pred dôchodkom pracovala ak upratovačka na základnej škole na Sídlisku, kde sme bývali.

Muzikanstvo sa u nás dedí z pokolenia na pokolenie. Pradedo, ktorý žil v Sabinove vozil miestnu barónku na koči a zároveň aj hral. Mal svoju kapelu. Bol dobrý huslista. Môj dedo bol lepší huslista a po ňom jeho syn, môj otec bo ešte lepší huslista, lebo mal talent. Aj otcovi súrodenci boli dobrí muzikanti, ale otec bol výnimočný muzikant. Už ako 15-násť ročný chlapec chodil do Prešova na Cemjatu hrať pre prešovskú smotánku, ktorá sa tam stretávala. V tom čase tam hrala vychýrená rómska kapela z obce Chmiňany (okr. Prešov), s ktorou otec hrával. Otec ako mnoho iných muzikantov robil aj remeslo, lebo z muzicírovania sa nedalo úplne vyžiť. Celý život robil na stavbe a cez víkendy chodil hrať. Jeden čas aj do hotela v Tatrách, kde mali trvalejší angažmán.

O otcovi a spomienky otca na obdobie Slovenského štátu

Otec bol v II. svetovej vojne vojak v bojovom útvare slovenskej armády a asi po pol roku na vojne ho Nemci zajali. Najskôr z  armády utiekol a prišiel domov, ale jeho otec sa bál, že čo to urobil, tak môj otec sa dal k partizánom. Velil im nejaký ruský dôstojník, ale jeho meno si už nepamätám. On ho vedel, ale ja si to už nepamätám. Po nejakom čase tých partizánov zajali a boli deportovaní do Prešova, do Sokolovských kasárni. Odtiaľ ich deportovali do Nemecka. Mňa osobne veľmi mrzí, že sa nikde v súčasnosti nehovorí, že aj slovenskí Rómovia boli deportovaní do Nemecka. Ale ich bolo viac. Napríklad sestra môjho svokra bola prekrásna žena. Nemci ju ako 17 ročnú zobrali a už nikdy viac ju nevideli. Oficiálne ich odvážali do Nemecka, ale vlak zastavil v Poľsku. To bol vlak, v ktorom boli rôzni zajatci. Môj otec mal uniformu a okrem toho nikto by nepovedal o ňom, že je Róm, lebo bol svetlejší ako ostatní, mal zelené oči (my sme 10 súrodenci, ale piati majú zelené oči). Ako vojaka ho viezli na nútené práce do Nemecka, ale v Poľsku na vlastné oči videl ako z toho vlaku vysadzovali Rómov.

Keď sa vrátil z Druhej svetovej vojny domov, tak musel nastúpiť znova na základnú vojenskú službu. Dva a pol roka bol v Liptovskom Mikuláši. To bola „odmena“ za to, že bol v koncentráku. Vtedajšia vládnuca sila, miesto toho, aby ho ocenila, dali mu nejaké vyznamenanie za to, že tam trpel, robil na nútených prácach v Nemecku apod., tak za odmenu išiel na dva a pol roka do Liptovského Mikuláša. Keď išiel do dôchodku, nedostal ani 255, nedostal nič, lebo vtedy vystúpil zo strany, lebo videl tú špinavosť, ktorá sa robila. Vystúpil asi v roku 1966. Jeho bratia ostali a on vystúpil.

Otec nám o minulosti stále rozprával. Prežil Slovenský štát, socializmus, komunizmus a aj tú demokraciu - zomrel až v roku 2003. Keď videl Rómov, ako chodia po kontajneroch, vyberajú odtiaľ potraviny a jedia, stále hovoril: „Ani za Slovenského štátu to nebolo aby Rómovia boli takí chudobní. Chudobní boli, ale aby chodili tak otrhaní, špinaví – to neexistovalo. Aj keď nebola robota, prišli do dediny ku gazdom niečo pre nich urobili (na dvore alebo na poli) a tí im dali nejaké potraviny – zemiaky, kapustu atď.“ Spomínal, že za Slovenského štátu v Ražňanoch nevysťahovali Rómov z dediny. Nesmeli chodiť do mesta, ani do Sabinova ani tu do Prešova, lebo keď ich chytil policajt Pačaj, hneď ich zavreli, ostrihali dohola, zbili a pod. Ale otec aj v tom čase chodil hrávať na Cemjatu pre miestnu elitu. Väčšinou tam hral tam alebo v kaviarni v Prešove. Už vtedy o ňom vedeli, že je dobrý muzikant a keďže bol slušný a slušne oblečený veľa bielym hral na svadbách. Veľa ľudí ho poznalo, boli uznávaní. Starosta povedal, že nemajú problém a tak sa v obci nič nedialo. Do pracovného tábora na Petič sa z obce nedostal nikto. Ale v čase Druhej svetovej vojny nie len na Petič chodili robiť, ale aj Branisko. Mnohí museli chodiť na Branisko, kde sa vozili kamene a oni museli tu cestu robiť.

Otec až do konca života býval v Ražňanoch. Mama pochádzal z Pečovskej Novej Vsi a za slobodna sa volala Ema Duždová (nar. 2.6.1932).

O starom otcovi a starej mame z otcovej strany

Môj otec pochádzal z obce Ražňany, ale dedo pochádzal z obce Chmiňany (okr. Prešov). Volal sa tak isto ako ja – Ľudovít Petík. Deda si pamätám veľmi dobre, lebo som mal 8 rokov, keď zomrel. Bol veľmi dobrý murár a ešte lepší rezbár. Mal ešte aj vandrovný list. Bojoval v Prvej svetovej vojny, odkiaľ sa vrátil až po siedmich rokoch. Bol v Taliansku a vytvoril si tam dobré kontakty, ktoré využíval aj po vojne – chodil tam často za prácou. Jeden z jeho bratov odišiel do Ameriky. Starý otec sa presťahoval do obce Ražňany, lebo tam potrebovali dobrých remeselníkov. Dali im tam pozemok na dom, a tak tam aj so starou mamou ostali.

Stará mama sa narodila v Sabinove a bola zo zmiešanej rodiny. Za slobodna sa volala Juliana Oziminová, ale pochádzala z rodiny Orgovánovcov. Klára Orgovánová je naša vzdialená príbuzná. Otec mi rozprával, že stará mama vraj pochádzala zo židovskej rodiny. Jej sestra v Sabinove slúžila v židovskej rodine. V tej dobe nebolo bežné, aby sa rómska žena len tak dostala k práci v židovskej rodne. Podobne aj sestra moje svokry, ktorá sa na rodila v obci Chmiňany a vydala sa do Sabinova, slúžila v židovskej rodine – varila, upratovala a pod. To bolo len niekoľko rodín, ktoré robili v tých židovských rodinách.

Dedko s babkou mali 9 detí – 5 chlapcov a 4 dievčatá. Najmladší syn Štefan im zomrel ako 15. ročný počas Druhej svetovej vojny, kedy ho privalil padajúci múr počas bojov v Ražňanoch. Otec bol druhý najmladší a narodil sa 31.3.1923. Dnes už nežije nikto z nich. Otec zomrel v roku 2003 tesne pred svojimi 80. narodeninami.

O starom otcovi z maminej strany– výbornom cimbalistovi a ako otec spoznal mamu

Môj dedo po maminej strane Jozef Dužda, bol široko-ďaleko najlepší cimbalista. Bol vzdelaný, pretože 12 rokov chodil do školy a vedel aj po maďarsky. Neviem odkiaľ pochádzal, ale ich rodina taktiež mala muzikantskú tradíciu. Dedo mal svoju kapelu, v ktorej občas hral aj môj otec. Každopádne sa navzájom poznali. Dedo vedel, že otec je výborný muzikant, a tak nemal nič proti tomu aby si vzal za manželku jeho dcéru. O dedovi sa v rodina traduje jeden príbeh: Do Lipian sa vydala jedna Maďarka za nejakého pána, ktorý tam žil. Rozprávala iba po maďarsky a učila sa hrať na cimbal, a keďže hľadali pre ňu učiteľa, prišli aj za dedom. Dedo mal v tom čase starý rozbitý cimbal a keď tá grófka prišla k nemu a videla v akom stave ho má, tak nejako presvedčila rodičov, aby kúpili nový. Tí súhlasili a z Maďarska doviezli 2 cimbaly: jeden pre ňu a jeden pre deda.

Ja si ten cimbal pamätám. Ten cimbal sa dochoval v Pečovskej Novej Vsi v maminom rodinnom dome. Moja mam tiež vedela hrať na cimbal, aj na kontrabas, ale dedo nechcel aby s nimi hrala, tak sa tomu nikdy nevenovala. Ale keď sme prišli do Pečovskej Novej Vsi tak vždycky niečo pre nás zahrala. Neskôr ten cimbal dedov brat predal do Hanušoviec nad Topľou istému cimbalistovi, ktorý s nim odišiel do Čiech, do Litvínova. Tam som ho aj koncom 70. rokov vypátral, kúpil som ho späť a priviezol domov. Avšak potom som urobil chybu. Stál u nás v byte, nikto na ňom nehral, a keď sa o tom dozvedel riaditeľ ZUŠ v Prešove, tak ma presvedčil aby som ho predal jednému z jeho žiakov. Dnes ten cimbal je niekde pri Bardejove.

Rómovia v obci Ražňany

V Ražňanoch v 50. rokoch Rómovia žili na okraji obce, ale nie v chatrčiach ale v bežných váľkových domoch. V komunite bola silná tradícia murárstva. Bolo tam asi 10 rodín a všetci sme boli v podstate Petíkovci. Iba jedna rodina bola Horvátovcov. Žili sme v podstate na tej istej ulici ako teraz, iba na opačnej strane. Nerómovia bývali hneď vedľa a mali sme spoločné záhrady, susediace dvory a pod. Nebývali sme oddelene. V 60. rokoch otcov brat Ignác tvrdo bojoval za to, aby došlo k vysporiadaniu pozemkov a Rómovia si mohli postaviť lepšie domy. To sa v 1964 alebo 1965 podarilo, Rómovia si mohli odkúpiť pozemky. Zástupca MNV bol veľký dobráčisko a s Rómami vychádzal veľmi dobre. Postupne si všetci pozemky odkúpili a postavili nové murované domy. Bohužiaľ v ďalších rokoch už nebolo možné ďalšie pozemky kúpiť, tak mnoho rodín, hlavne mladých, sa odsťahovalo preč. Poväčšine do Čiech. Je to možno aj škoda, lebo napr. strýko mal asi 8 deti, z ktorých štyria vyštudovali vysokú školu. Ďalší bratranec je konštruktér, iný skončil vojenskú školu v Moskve atď. Ale všetci sú už preč. Sú v Čechách a mnohí sa už ani k Rómom nehlásia.

Pamätám si situáciu, že jeden z nich, keď bol ešte skôr s manželkou na dovolenke na Zemplínskej Šírave, tak cestou späť do Čiech sa zastavil v rodnej obci. A predstavil manželke svojich príbuzných. A ona až tam sa dozvedela, že jej manžel je Róm. A to už obaja boli v dôchodku.

Keď sme vyrastali v Ražňanoch ako dieťa, tam nikdy nebola nenávisť medzi bielymi a Rómami, lebo sme spolu nažívali. Susedov sme mali bielych. Navštevovali sme sa navzájom, s ich deťmi sme spoločne chodili pásť dobytok, ja som u nich často jedával a oni u nás. My sme nechodili k susedom na záhradu kradnúť čerešne. Keď som chcel čerešne, mali sme svoje, alebo som si vypýtal od susedov a mohol som si naoberať a naoberal som rovno aj im. Áno chodili sme ako deti na zemiaky, kukuricu, cibuľu alebo uhorky, ale iba na družstevné. Ale to sme všetci deti tak chodili – rómske aj nerómske. Nikdy sme nechodili jeden druhému kradnúť – ako v Jarovniciach, v Ostrovanoch alebo iných komunitách. A pritom je to možno iba nejakých 3 kilometre od nás.

Koniec koncov s okolitými rómskymi komunitami sme sa veľmi nemuseli. Nie so všetkými, lebo niektoré rodiny aj tých horších komunitách boli veľmi dobré. Oni nás nazývali paraďoše a my sme im nadávali do degešov. Neskôr sa to aj v tých komunitách zlepšilo, ale v 60.-70. rokoch to bola z nášho pohľadu katastrofa. Ani sme sa veľmi nenavštevovali, lebo popravde sme sa báli, aby sme domov nedoniesli nejaké vši. V niektorých rodinách to bol problém. Ale boli aj komunity, s ktorými sme mali dobré vzťahy. Napríklad Chmiňany, kde sme mali aj rodinu.

O rómskom jazyku

U nás doma s rodičmi sme hovorili len rómsky. Ja hovorím plynule rómsky, ale s mojimi vnúčatami už rozprávam hlavne po slovensky. A s deťmi tak isto. Aj ma to tak zlostí, že niekedy hovorím vnukovi: „Nedokážeš povedať dve súvislé slová po rómsky?“ „Dedo, keď mi to nejde“. Niektorí aj rozumejú, ale nerozprávajú.

S manželkou medzi sebou, keď sme sami, tak hovoríme po rómsky. Ale sú deti alebo vnuci tak rozprávame len po slovensky.

O Olašských Rómoch.

Keď sme boli mladí, tak sme na ulici v Prešove spoznali už podľa prvého pohľadu Rómov z dedín a z mesta. Dokonca sme vedeli niekedy rozpoznať aj s ktorých dedín pochádzajú. Hlavne podľa toho ako sa obliekali. Na ulici sme v tom čase ihneď spoznali aj Olašských Rómov. Spoznali sme ich podľa správania, podľa jazyka, podľa oblečenia. Veľmi sme sa nestýkali. Ani oni s nami. Považovali sme ich za iných. Vo všeobecnosti sme ich vnímali ako tých, ktorí sú namyslení a myslia si o sebe, že sú niečo viac, ako tých, ktorí sa poväčšine živia nepoctivo, kradnú, obchodujú a pod. Ak kočovali nejakí Rómovia, tak to boli iba olašskí. Zlostilo nás to, že práve to pouličné zlodejstvo, ktoré robili len oni, tak sa prenášalo na nás na všetkých Rómov. Že potom o nás všetkých hovorili, že kradneme. Veľmi nemali záujem ani chodiť do školy, na druhej strane, že veľmi radi ukazujú svoje bohatstvo – zlato. Pravda boli aj medzi nimi rodiny, ktoré sa tešili veľkej úcte, boli medzi nimi aj veľmi dobrí muzikanti. Napríklad Makulovci z obce Petrovany (okr. Prešov), tak ti s našimi chodili hrať, spolu sme chodili do školy a pod. Keby som v tom čase prišiel k rodičom a povedal, že sa chcem oženiť s olašskou Rómkou, to neprichádzalo do úvahy. To bolo nemysliteľné.

Teraz sa často používa výraz Rumungri, ale my sme si tak nikdy nehovorili. My sme boli Rómovia a oni boli Olaši. Žiadne iné pomenovanie neexistovalo.

O Rómoch v médiách pred rokom 1989

Pre nás to bola obrovská novina, keď Gondolánovci zaspievali pesničku. To bola taká novinka, že som hneď zobral gitaru, zapamätal som si z akého akordu melódiu a už sme to hrali. Pre nás to bolo niečo výnimočné, lebo nikdy predtým televízia nedávala nič pre Rómov. V tom čase to bol taká udalosť, že každý o tom hovoril. Alebo film Cigáni idú do neba.Pamätám si, že sme s manželkou na ten film išli pozerať na amfiteáter, kde ho premietali. Bolo tam veľa Rómov z okolitých dedín. Bolo pre nás niečo famózne. Medzi sebou sme hovorili: pozri sa, v Rusku dokázali a je tam komunizmus a dali šancu tým Rómom a u nás to stále zaostáva. Kým sa mi dopracujeme aspoň na ich úroveň, to ešte prejde veľa rokov. A tak to aj bolo. Keď sa objavilo v televízii niečo rómske alebo nejaký Róm, tak sme to vnímali veľmi pozitívne – Gott, Bíla, Bitova a pod.

O politických aktivitách po roku 1989

Približne od roku 1994 som bol súčasťou priestupkovej komisie na mestskom úrade v Prešove. Tesne po revolúcii, mi navrhli, aby som kandidoval za SDĽ. Aj som kandidoval za 4. volebný obvod. Ja som vtedy získal dosť hlasov, že som mohol byť poslancom ale nakoniec to skončilo tak, že som skočil ako prvý náhradník. Som presvedčený, že došlo k manipulácii pri sčítaniu hlasov.

Po roku 1989 hneď po revolúcii sme zakladali Demokratický zväz Rómov. Mám ešte dodnes ten preukaz doma. Potom sme sa premenovali na politickú stranu – Strana Rómskej iniciatívy. Veľmi ma ťahali do spolupráce s nimi. Veľmi som im aj pomohol, aj som im priviedol stovky členov. Avšak mne sa nepáčili mnohí ľudia, ktorí sa tam začali objavovať, tak som od toho odišiel. Vtedajšia vláda (dostal som ponuku priamo od Dzurindu) dokonca navrhla aby som robil poradcu pani Orgovánovej v Prešovskom okrese, ale neprešlo to. Navrhoval som im riešenia avšak buď ma nepočúvali alebo ich presadili pod svojim menom.

Hneď po revolúcii som im povedal: ak chcete riešiť tento problém, najprv vyriešte pozemky, bývanie. Keď ich majoritná spoločnosť nechce mať v dedine, dobre, tak nech ostatnú mimo dedinu. Avšak tak, aby tam mali nejaké potraviny, obchod, blízko lekár, aby tam išiel spoj atď. To je v prvom rade. A zamestnať ich. Na verejno-prospešné práce. A dbajte na tom, aby deti chodili do školy. Keď Róm nemá vzdelanie, nemá možnosť sa dopracovať k robote. Urobme rekvalifikačné kurzy. Nemôžete tento národ nechať iba tak, aby žil z jedného dňa na druhý. V tej osade si Róm nevie pomôcť. A keď vidíme, že v tej osade je nejaká rodina schopná, že deti sa učia, tak ich vyberte z tej osady a premiestnite ich niekde inde.

Ale ešte aj dnes sú tu stále predsudky. Keď bývate so susedmi 45 rokov na jednom poschodí a stále vám niekto povie, že vy ste cigán, vy tu nepatríte a napíše vám na lístok a hodí do schránky, kam speje táto spoločnosť? Ten list mám ešte odložený. Stále je nenávisť voči Rómom. Asi musia vymrieť minimálne tri generácie aby sa niečo zmenilo.