The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Petras Figusch (* 1943)

• narodená v roku 1943 vo Zvolene

• odvedenie Evinho otca do pracovného tábora v roku 1952

• sťahovanie z Mládzova (okres Poltár) do Bratislavy

• začiatok štúdia na Fakulte telesnej výchovy a športu (FTVŠ) na Univerzite Komenského v Bratislave v roku 1961

• zoznámenie sa s manželom na lyžovačke na Donovaloch v roku 1968

• 15. marca 1969 uzavretie manželstva

• august 1969 neplánovaná emigrácia do Nemecka

• sťahovanie do Stuttgartu v roku 1972

• pridelenie nemeckého občianstva v roku 1976

• koniec 80. rokov – legalizácia pobytu v zahraničí

Ja som dosť na sebe pracovala, že som dnes taká, aká som. Tá doba zničila plno ľudí, ja som nebola určite jediná, ktorá tak tým trpela.

Proces vykúpenia

Eva Petrášová, rodená Figuschová, sa narodila v roku 1943 ako najstaršia z troch detí. Jej starý otec Ján Samuel Figusch založil v roku 1896 čalúnnickú dielňu vo Zvolene. Rodina Figuschovcov mala svoje korene v Bavorsku. Medzi slávnych potomkov rodiny patril Viliam Figuš Bystrý, hudobný skladateľ, hudobný pedagóg, klavirista, zbormajster, dirigent a autor prvej slovenskej opery Detvan, brat Evinho starého otca. Rodina Figuschovcov bohato finančne podporila aj výstavbu nového evanjelického kostola vo Zvolene, o čom dodnes svedčia lavice s vytesaným rodinným erbom.

Po smrti starého otca v roku 1942 podnik prebrali jeho dvaja synovia, Samuel a Evin otec Gustáv. Figuschovci mali hlboké sociálne cítenie, nebola to firma, ktorá chcela len zarábať, ale aj ľuďom pomáhať finančne či intelektuálne, preto Evin otec vyučoval chlapcov z kopaníc, staval učňovskú školu a ubytovne. Okrem čalúnnictva sa firma venovala aj výrobe nábytku, a keďže v čase existencie ľudáckej Slovenskej republiky bola takáto firma skoro jediná, dopyt po tovare z dielne Figusch bol obrovský. Ich nábytkom boli zariadené napríklad hotely na Sliači a na Štrbskom plese. Vďaka tejto práci a rozvozu nábytku sa Gustáv v roku 1942 zoznámil so svojou budúcou manželkou Máriou, ktorá tiež pochádzala z evanjelickej rodiny. Narodila sa v Ratkovej, ale s rodičmi žila v obci Breznička, ktorá sa nachádza v okrese Poltár. Po svadbe sa Evini rodičia usadili vo Zvolene, kde si hneď oproti továrni začali v tom istom roku stavať rodinný dom. V roku 1943 sa im narodila prvá dcéra, pamätníčka Eva.

Po februárovom prevrate v roku 1948, kedy sa k moci dostali komunisti, bola ich továreň ešte v tom istom roku znárodnená, tak ako aj pozemky, ktoré otec zakúpil na plánovanú výstavbu novej továrne a učňovského strediska. Výroba pokračovala ďalej, ale bez bratov Figuschovcov, ktorým bol vstup do továrne zakázaný. Generáciami nadobudnutý majetok rodinnej továrne sa im už nikdy nevrátil. Továreň napokon úplne zanikla v roku 1988, výrobné haly boli zrútené a ostali iba predné priestory predajne s výkladom. Evin otec išiel pracovať do Nitry, kde bola podobná továreň, kam denne dochádzal. Do ich rodinného domu k nim nasťahovali dve rodiny vojakov aj s deťmi. V tomto období bývali prakticky v jednej izbe, pričom kuchyňu a kúpeľňu zdieľali všetky tri rodiny spoločne takmer tri roky. Cieľom komunistov bolo rodinu z domu úplne vypudiť, čo sa im nakoniec aj podarilo. V roku 1968 bola v ich rodinnom dome zriadená knižnica a neskôr im mesto Zvolen ponúklo, že ich dom odkúpi. Po Nežnej revolúcii im ho v reštitúcii vrátili.

Život ovplyvnený PTP

Tlak režimu na Evinho otca napokon vyvrcholil jeho umiestnením do pracovného tábora, najskôr v Ružomberku, neskôr v Ilave, kde v hrozných podmienkach strávil roky 1952 – 1954. Pracovný tábor sa podpísal najmä na jeho duševnom zdraví. „Otec po návrate z lágru chcel stále spáchať samovraždu, nosil slučku v kabáte, my sme ako deti stále s ním museli chodiť.“ Gustáv sám v listoch písal, že pri živote ho držala viera v Boha a vedomie, že ako veriaci nemôže spáchať samovraždu. „Dostali také zelené uniformy bez výložiek a museli ťažko pracovať. Kopali kanály a nad nimi stáli takí mladí vojaci a ich cieľom bolo ich úplne dostať dole, duševne ich ponížiť, dostať ich z domu, to bola tá komunistická prevýchova,“ takto Eva cez spomienky svojho otca hovorí o pracovnom tábore ako o mieste, kde komunisti mali za jediný cieľ bohatých ľudí, kňazov a kulakov psychicky zdeptať, ponížiť, vziať im všetko a úplne ich vylúčiť zo spoločnosti.

Časté sťahovanie sa

Po otcovom uväznení poslali pamätníčku s jej mamou bývať do Nemcami obývanej dediny. Dedinu ani dedinčanov nepoznali, preto im starý otec našiel dom na Mládzove v okrese Poltár, kde strávili tri a pol roka. Evina mama bola bez vzdelania a bolo pre ňu ťažké nájsť si prácu, s miestnymi ženami šila a tak zarábala aspoň nejaké peniaze. Bývali prakticky v dvoch izbách a menová reforma v roku 1953 ich pripravila takmer o všetko. „Ja si na to pamätám, keď mama hrozne plakala, že nemáme žiadne peniaze.“ Pomocnú ruku im vtedy podal predseda jednotného roľníckeho družstva, pán Miadok. Sám mal manželku a päť detí a počas 2. svetovej vojny so svojou rodinou ukrýval a zachránil židovskú rodinu so štyrmi deťmi, za čo získal aj ocenenie Spravodliví medzi národmi. Pamätníčka sa s dvomi jeho deťmi dodnes priatelí.

Evin otec po návrate z tábora nebol schopný práce kvôli zlému duševnému stavu. Jej mama veľmi chcela žiť v meste, nebola dedinské dievča. Kedysi často chodili na Sliač a ona stále túžila po mestskom živote. Preto predala dom v Moldave nad Bodvou, ktorý zdedila po svojej tete z maminej strany, a kúpila byt na Ulici Fraňa Kráľa v Bratislave. Po tri a pol roku strávenom na Mládzove sa presťahovali do Bratislavy, kde začali nový život v jednoizbovom byte v bytovke a takmer bez peňazí. „Ja som bola ako decko hrozne nešťastná, že sme stade odišli.“ Eva vtedy navštevovala šiesty ročník základnej školy. Jej otec stále trpel bolesťami hlavy, no časom sa zamestnal v Západoslovenských nábytkárskych závodoch. Ako vyučený a skúsený remeselník v odbore ponúkal firme rôzne zlepšovacie návrhy, ktoré boli patentované pod iným menom, za čo dostával malú províziu, no oficiálne tam bol zamestnaný ako úradník. Keďže Evina mama nemala vzdelanie a mala problém nájsť si prácu, začala študovať. Po ukončení štúdia sa zamestnala na Univerzite Komenského ako knihovníčka. Eve sa v meste nepáčilo a nechcela tam bývať.

Pamätníčkina mama chcela, aby Eva študovala na gymnáziu, kam aj v roku 1955 nastúpila. Život v Bratislave a komunistickú propagandu na škole nenávidela. Škola jej nerobila žiadnu radosť: „Ja som takto protestovala, aj som si farbila vlasy, neučila som sa a klamala som mamu. Vždy som si myslela, že keď na tej žiackej knižke ležím, že ona sa ma nebude pýtať na známky.“ Pamätníčka ani jej súrodenci neboli členmi KSČ. Po maturite bolo jej snom študovať poľnohospodárstvo, ale keďže škola si vyžadovala cestovanie, čo bolo pre nich finančne náročné, mama jej túto školu nepovolila. Eva si potom vybrala novovzniknutú Fakultu telesnej výchovy a športu (FTVŠ) na Univerzite Komenského v Bratislave, kam nastúpila v roku 1961.

Cesta za vzdelaním

Ešte pred nástupom na univerzitu jeden rok pracovala v Západoslovenských nábytkárskych závodoch, kde si vyrábaním zubných kefiek zlepšovala kádrový profil, pretože z gymnázia nedostala odporučenie na ďalšie štúdium. V závode ako 18-ročná založila Brigádu socialistickej práce, bola vyznamenaná, jej meno bolo na nástenkách a plnili plán na 100 %. Ani to však nestačilo, aby ju v nasledujúcom školskom roku prijali na univerzitu. K prijatiu jej pomohol až odporúčací list od riaditeľa závodu. Škola ju bavila, boli dobrý kolektív. Počas štúdia na univerzite si zarábala roznášaním čerstvého pečiva, mlieka a masla a tiež upratovala v byte jednej Nemky. Cez prázdniny sa vždy vracala na Mládzovo, kde pracovala na družstve, kosila, šoférovala traktor, mala tam mnoho priateľov, každý ju tam poznal a ona si plnila túžbu žiť na dedine. Štúdium na FTVŠ UK úspešne absolvovala a počas štúdia získala mnoho významných kontaktov na ľudí angažovaných vo vrcholovom športe. Po ukončení vysokej školy pamätníčka vycestovala do Londýna na brigádu v hoteli. „Ja som sa nechcela len v takom malom kruhu pohybovať, potrebovala som vyjsť von a mať ľudí okolo seba, takú slobodu v podstate. Po tom som dlho túžila.“

Po absolvovaní vysokej školy začala v roku 1966 vyučovať telesnú výchovu na strojníckej priemyslovke, neskôr na Strednej ekonomickej škole v Bratislave, terajšej Obchodnej akadémii Imricha Karvaša, kde bol riaditeľom Jozef Vášáry (otec herečiek Emílie a Magdy Vášáryových). Pamätníčka má naňho výborné spomienky, opisuje ho ako veľmi ľudského a lojálneho človeka, ktorý mal vždy len tie najlepšie úmysly.

V roku 1968 sa na lyžovačke v Donovaloch zoznámila so svojím manželom Jurajom Petrášom, ktorý bol v tom čase ženatý a mal jedného syna. Krátko po vpáde okupačných vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa mali ešte platné cestovateľské víza, preto vycestovali do Viedne, ale bolo pre ňu nemysliteľné emigrovať a opustiť celú rodinu a starých rodičov, preto prišli naspäť. „Tak sme sa z Viedne ešte aj vrátili. V tom zamestnaní som sa dobre cítila. Ďuro robil v Kovoprojekte a dobre zarábal. Mali sme pridelené dva byty a dobré zamestnanie, takže som si myslela, že čo?“ Eva a Juraj sa zosobášili 15. marca 1969. Po svadobnej ceste, ktorú strávili v Dubrovníku, začala u časti kolegov pozorovať silnejúce prosovietske nálady, oslavovali príchod sovietov a bojovali proti riaditeľovi Vášarymu. Ona tieto postoje nezdieľala a s niektorými kolegami tento nesúhlas aj prejavovali. „Tak sme chodili a trieskali sme do tých tankov. Aj som mala takú fotku, ako som vyliezla na tank a nás tam fotili... To bolo veľmi smutné obdobie. Musím povedať, že to by som už nechcela viackrát zažiť, ako tie tanky išli, ako stáli na tom námestí.“

Cesta na západ

Evin brat šiel hneď po skončení strednej školy pracovať do cementární vo východnom Nemecku, potom v západnom. Neplánoval tam ostať, ale naučil sa jazyk, zaľúbil sa a ostal tam žiť. Eve aj s manželom ponúkol možnosť prísť cez letné prázdniny na brigádu do Nemecka. „Ponúkol nám, aby sme prišli do Nemecka, že tam môžeme robiť a zarobiť si nejaké peniaze. Museli sme splácať aj byt a chceli sme si kúpiť auto. Prilepšiť si. V podstate išlo o to ísť do zahraničia, išlo o zvedavosť.“ Obaja si vybavili ročné uvoľnenie z práce a v auguste 1969 vycestovali. Ich víza im umožňovali pohybovať sa medzi východným a západným Berlínom bez policajnej kontroly. Prácu si našli takmer okamžite, Eva ako pracovníčka v továrni a jej manžel ako robotník na stavbe.

Novembrové nariadenie československej vlády o návrate emigrantov do vlasti pod hrozbou odsúdenia a odporúčanie Evinej mamy nevrátiť sa ich presvedčili, aby sa usadili v Nemecku. „My sme nikdy nechceli emigrovať. Potom nám mama písala, že ostaňte tam, že tá situácia sa hrozne zhoršuje.“ V apríli 1970 sa im narodila prvá dcéra Susanna. Napriek tomu, že v Nemecku mali prácu, museli žiadať o azyl. Pri výpovedi ich uznali za politických utečencov a v Nemecku žili s červeným utečeneckým pasom. Eva vtedy pracovala aj v soboty a zarábala 460 mariek, jej manžel zarábal podobne.

Život v Nemeckej spolkovej republike

Po materskej dovolenke Eva už nenastúpila do továrne, ale išla pracovať ako trénerka a učiteľka športu do športového klubu pre deti aj dospelých, a tak začala jej kariéra v Nemecku. „Nejako boli Nemci veľmi naklonení k tým Čechoslovákom, lebo poznali situáciu v Československu, takže sme mali aj šťastie, že sme prišli v takej dobe, kedy boli hľadané pracovné sily.“

V roku 1972 na dovolenke v Costa Brave Evin manžel dostal od svojej bývalej švagrinej pozvanie presťahovať sa do Stuttgartu: „Príďte do Stuttgartu, je tu veľa Slovákov. Máme tu plno známych a zapadnete tu dobre.“ Následne na to sa presťahovali do Stuttgartu, kde žijú dodnes. Nasledujúci rok sa im narodila druhá dcéra Tina. Po siedmich rokoch života v Nemecku získali nemecké občianstvo.

Po príchode do Stuttgartu podala Eva žiadosť o pracovné miesto na Ministerstvo kultúry, ktoré vtedy spravovalo aj školstvo, a dali jej na výber päť škôl. Vybrala si gymnázium, kde pracovala 36 rokov ako učiteľka športu. Bola veľmi obľúbená. „Bola som prísna učiteľka, niektorí sa pri mne trápili. Som vďačná Nemecku, že zo mňa vytvorilo to, čím som. Neviem, či by som to isté dokázala na Slovensku. Stálo to veľa energie. Prežili sme ťažkú dobu.“

Eva s otcom naposledy telefonovala 29. januára 1977, kedy sa rozprávali o jeho blížiacej sa návšteve Nemecka. Krátko po tom, ráno 2. februára 1977, odišiel z ich bratislavského bytu a už sa nikdy nevrátil. V tú zimu boli veľké mrazy a Dunaj v Bratislave bol úplne zamrznutý. Napriek rôznym pátracím akciám cez rozhlas, televíziu či plagáty ho nikto nevidel a nevie o jeho zmiznutí nič povedať. Otec Evu navštívil v Nemecku len raz a mama dva-trikrát. Evina mama po revolúcii bojovala za to, aby boli za manželovo neoprávnené väznenie odškodnení. Po rokoch dohadovania na úradoch dostali za otcovo prenasledovanie nie veľkú finančnú kompenzáciu.

Od roku 1977 bolo legislatívne upravená možnosť podať žiadosť o legalizáciu pobytu v zahraničí. Eva s rodinou o legalizovanie požiadali až koncom 80. rokov. Československo avšak navštívili až po roku 1989. Po Nežnej revolúcii im slovenská vláda uznala, že toto konanie bolo nespravodlivé a vrátili im slovenské občianstvo. Ona aj jej tri dcéry majú aj slovenské občianstvo, syn a Evin manžel majú iba nemecké, pretože si to neprial.

Evin druhý brat nikdy neemigroval a ostal žiť na Slovensku. Za emigráciu svojich súrodencov bol potrestaný prepustením z SAV, kde dovtedy pôsobil ako chemik. Oženil sa, narodila sa mu dcéra a začal pracovať ako docent na vysokej škole, kde si chcel urobiť doktorát, ktorý mu zamietli. Po revolúcii sa stal riaditeľom informačného strediska pre Európsku radu. Kvôli ich emigrácii vyhodili z práce aj Evinho švagra. Evu aj s manželom odsúdili v Československu v ich neprítomnosti na 3 roky väzenia. Krutý výsluch ŠtB po návrate z návštevy v Nemecku, kde bol práve u Petrášovcov, zažil aj syn Evinho manžela z prvého manželstva,.

Napriek tomu, že má Eva Nemecko rada a vďačí mu za mnoho, chce byť pochovaná na Slovensku, v rodnej Ratkovej. „Mám Slovensko rada, ja za to nemôžem. Ja som moje deti naučila po slovensky.“ V obci Ratková pamätníčka kúpila 300-ročný dom po maminých predkoch, ktorý zrekonštruovala a dnes sa tam často a rada vracia. Okrem tohto vlastní v Ratkovej ešte dva ďalšie domy a v jednom z nich je dnes malé múzeum. V obci založila občianske združenie Naša Ratková, ktorému predsedala 12 rokov. Členovia OZ organizovali rôzne stretnutia a kultúrne podujatia.

Eva vždy veľa pracovala a aj keď bola na mnoho úloh sama, vždy sa našiel niekto, kto jej pomohol. Energiu, ktorú má, vraj zdedila po otcovi, ktorý jej bol aj veľkým vzorom. „On robil a robil. Snažil sa, nikomu neublížil a bol potrestaný. On si to nezaslúžil. A preto ja tých komunistov nenávidím.“ Hovorí, že človek musí mať v živote nejaký cieľ. „Keď máš nejaký cieľ v živote a za ktorým ideš, tak sa ti aj splní plno vecí. Ja som chcela mať veľkú rodinu a Pán Boh mi dal, že som mala štyri zdravé deti. Každý musí mať svoj cieľ a dosiahnuť niečo.“