The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

JUDr. Alojz Petríček (* 1926)

• narodený 18. 3. 1926 v Beluši

• navštevoval ľudovú, neskôr meštiansku školu v rodisku

• od septembra 1938 študoval na rehoľnom gymnáziu v Trenčíne, kde aj maturoval

• od 1946 študoval právo na Právnickej fakulte UK v Bratislave

• po skončení štúdia nastúpil do Závodov ťažkého strojárstva (ZŤS) v Martine

• 1952 – 1964 bol zvolený za predsedu závodného klubu pre kultúru

• od 1964 bol v telovýchovnom klube

• v súčasnosti žije na dôchodku v Martine

Alojz Petríček sa narodil 18. 3. 1926 v Beluši, obci na Považí ako v poradí desiate dieťa svojich rodičov.

 

Druhá svetová vojna prežitá na piaristickom gymnáziu v Trenčíne

 

Otec bol aj remeselník aj roľník, venoval sa kováčskemu remeslu, na čo bol pyšný. Na roliach mu pomáhali práve jeho zákazníci pre ktorých vykonával kováčske práce. „Po prechode frontu v roku 1945 už nemohol pokračovať v kováčstve, lebo čo mal dielňu, tak ju mal pri moste a ten vyhodili nemecké vojská, keď prechádzali cez dedinu a sa zosypala.“

Ľudovú školu, vtedy Masarykovu obecnú školu navštevoval v rodnej obci. Prelomové roky 1938 a 1939 už živo vnímal. „V tridsiatomôsmom roku, keď boli demonštrácie tak aj nás žiakov zhromažďovali a sme museli kričať na ulici proti Židom a Čechom. Vtedy z vedľajšej fary ma zavolal pán farár po skončení zhromaždenia. ,Petríček ty by si nemal takto kričať, lebo ťa raz dovediem do bytčianskeho archívu a nakoniec sa dozvieš, že ti predkovia prišli po Bielej hore do tejto púchovskej doliny.‘“ Neskôr tu navštevoval meštiansku školu, ale riaditeľ školy odporučil otcovi štúdium na gymnáziu. Po prijímacom pohovore sa dostal v septembri 1938 na rehoľné gymnázium v Trenčíne, kde patril do úplne prvého ročníka. Prišla požiadavka, aby bol jeden žiak umiestnený do tunajšej rodiny. „Dva roky som býval u takého exponovanejšieho predstaviteľa režimu, kde som videl režim v celej nahote. Zavolali nás aj keď Tiso rečnil na námestí v Trenčíne.“

Pamätník si spomína, že počas Slovenského štátu bolo vnímať radikalizovanie spoločnosti a celé mesto bolo polepené protižidovskými letákmi, čo iniciovala a realizovala Hlinkova garda. Prenasledovanie židovského obyvateľstva sa dotklo aj neďalekých susedov Petríčkovcov v Beluši. Tí jedného dňa jednoducho zmizli. Pravdepodobne v noci boli odvedení a ich ďalší osud je neznámy.

Veľmi dobre si pamätá aj na vypuknutie Slovenského národného povstania. V období pred jeho vypuknutím robil zapisovateľa u mláťačky u Františka Taranzu, ktorý bol českého pôvodu. „Občas ma pozval k obedu. A raz ma zavolal k obuvníkovi Tomáškovi, ktorý mal informácie vždy aktuálne o situácii. Bolo vidieť že spolupracujú spolu ako osoby českého pôvodu. Na ďalší deň prišli k nemu a ho vyšetrovali kto spolupracuje s partizánmi.“ Neskôr sa Alojz dozvedel, že počas SNP ho niekto udal a bol zastrelený.  

Vypuknutie SNP zarezonovalo aj u gymnazistov, ktorým práve začínal školský rok. Jeden ich mladší spolužiak – Ďurkovič sa zapojil do partizánskeho hnutia na Jankovom vŕšku. Neskôr bol aj vyšetrovaný, ale riaditeľ gymnázia ho zakryl a zaručil sa za neho. Ďurkovič neskôr pôsobil ako riaditeľ v Závodoch ťažkého strojárstva (ZŤS) v Martine, kde pôsobil aj pamätník Ich ďalšie osudy tak boli previazané.. 

V Trenčíne zažil aj koniec vojny a maturitné skúšky robil už v obnovenej republiky. Z piaristického gymnázia sa stalo 2. štátne gymnázium. Po maturite sa zúčastnil na zjazde stredoškolskej mládeže v Martine, ktorý zorganizoval historik Pavol Pollák.

 

Štúdium práva v Bratislave a komunistický prevrat

 

V roku 1946 odišiel do Bratislavy, kde začal študovať právo. Všímal si veľké vyhranenie medzi ľavicovým komunistickým hnutím a demokratickým hnutím. Veľkú popularitu v tom čase mal Gustáv Husák, ktorý písal intelektuálne ladené články hlavne v časopise Nové slovo. Alojza s priateľmi však zaujímali skôr české časopisy, ktoré vydávala napr. skupina okolo Pavla Tigrida. V tom čase vrcholil boj o moc a Alojz sa zúčastnil veľkého zhromaždenia Demokratickej strany na obranu demokracie, kde bol hlavný rečník Jozef Lettrich. Po skončení sa vybrali partia ľudí ku Grassalkovičovmu palácu, kde skandovali heslá napr. Do Dunaja hlbokého Gottwalda a Širokého. Alojz priznáva, že neskôr po zmene režimu mal obavy, či táto udalosť a jeho aktivity nebudú viesť k jeho vylúčeniu zo štúdia. 

V prevrate na Slovensku a to ešte aj pred februárom 1948 bol hlavný aktér Gustáv Husák, ktorý poznačil aj štúdium na právnickej fakulte. Zvolával rôzne stranícke aktívy, vylučovali sa vyučujúci, čo ovplyvnilo náladu na celej univerzite a poznačili aj štúdium. „Bola mela, som to sledoval veľmi podrobne. Husák k nám aj prehovoril a nás spucoval vysokoškolákov, že očakáva výsledky. Potom prišli čistky medzi profesormi a aj previerky študentov. A ja som mal to veľké šťastie, že môj kamarát, ktorý bol neskôr poradca OSN v Guinei a zomrel vo Švajčiarsku išiel na previerkovú komisiu za mňa.“ Medzi Alojzových mladších ši starších spolužiakov patrili aj Karol Plank, neskorší predseda najvyššieho súdu, či Peter Colotka, neskorší predseda vlády.

Alojz štúdium dokončil a mal šťastie, že nemusel niekam ísť na umiestenku, ale známy mu sprostredkoval prácu. Nastúpil tak do Závodov ťažkého strojárstva (ZŤS) v Martine. „Kolega starší, ktorý odchádzal a ja som namiesto neho nastupoval mi hovorí: Tu máte stôl, vy si poradíte čo Vám bude čo odovzdávať a nechal ma tak. bol takýto podarený. Ja som nemohol na neho kričať, že to nie!“ V roku 1952 pri zavádzaní špeciálnej výroby (čiže tankov) mal problémy s kádrovým profilom. „Nikto mi nič nepovedal, len mi kádrovák doručil prepúšťací list. Že nemôžem v nových podmienkach, čo tu budú s takým kádrovým posudkom od rodnej obce ďalej pracovať. Napísali o mne, že ma nepoznajú, ale ma nedoporučujú! To je vážne v tom liste napísané.“ Všetko sa vyriešilo, keď sa za neho postavil nový podnikový riaditeľ – robotnícky káder Šišovský, rovesník pamätníka. Na jeseň 1952 ho povolali zo závodného výboru, lebo fabrika dostala do správy evanjelický zborový dom. Dostal za úlohu urobiť zmluvu s farárom Vajdičkom, čo bola osobnosť. „Keď som mu predložil návrh, tak sa na mňa tak pozrel a hovorí: Myslíte že to podpíšem? Ja viem pán farár, že to nepodpíšete, lebo by ste dali súhlas s tým zabratím. Ja som si svoju povinnosť splnil, nahlásim, že takto som pochodil. Ale pán farár to zobral na vedomie, že sa tam nasťahuje nový zriaďovateľ.“      

 

Pôsobenie v kultúre a v telovýchove

 

V rokoch 1952 – 1964 bol zvolený za predsedu závodného klubu pre kultúru. Založilo sa množstvo krúžkov venujúcich sa kultúre. Práca v kultúre ho napĺňala, prišla mu zmysluplná a bola to aj vítaná zmena od náročnej právnickej práce. Vďaka nej sa v roku 1953 sa zoznámil s Máriou Kučerovou, ktorá hrala v divadle a ktorá Alojza natoľko zaujala, že si ju zobral za ženu. Považuje to za svoje najväčšie životné šťastie. Za najväčší úspech na poli kultúry považuje, že sa mu podarilo vybaviť a aj cez svoje známosti zohnať financie na postavenie Domu kultúry v Martine v roku 1964.

V roku 1964 začína nová etapa v Alojzovom živote a na popud nového riaditeľa prešiel do telovýchovnej jednoty. „Bol som veľký fanúšik turistiky, tak z toho asi usudzovali, že môžem v telovýchove robiť.“ Aj pamätníkovým pričinením sa podarilo vybudovať zimný štadión, ktorého výstavba prebiehala v dvoch etapách. Realizácia podobných projektov v čase komunizmu niesla riziká a bolo sa treba pohybovať veľmi opatrne. Často sa to však neobišlo bez problémov a Alojzov kolega skončil na 3 mesiace vo väzení. Odstavený bol aj Alojz a skončilo jeho pôsobenie v telovýchove. Za úspech v tejto sfére považuje že sa podieľal na vybudovaní krytej plavárne. 

Obdobie normalizácie rovnako ako nástup komunistického režimu má spojený s osobou Gustáva Husáka. Petrovi Colotkovi, s ktorým mal inak korektný vzťah vyčíta, že napriek určitej sebareflexii, ktorú ešte za svojho života učinil nebol schopný v plnej miere prijať zodpovednosť za toto nešťastné obdobie našich dejín.   

Rok 1989 vnímal zblízka ale ostal pasívny. „Nebudem nič prikrášľovať som ešte nebol na dôchodku, som bol predsedom závodného výbore už na generálnom riaditeľstve ZŤS. A boli sme silno viazaný na podnikový výbor. Som si povedal, že mi závodný výbor si musíme dáku tvár zachovať lebo sme spolupracovali sa stranou aj vládou. Tak som zvolal poslednú valnú hromadu v decembri, čo som mal pripraveného nástupcu straníka, tak sme ho tam nedali, lebo by ho nezvolili. Tak sme tam dali bezpartajného inžiniera, ktorý to zobral a až do samého konca to viedol. Nebol som nositeľom práporu, lebo mi to nepripadalo moc fér robiť zo seba revolucionára a sa angažovať“

Rozdelenie Československa ho veľmi mrzelo, lebo podľa vlastných slov bol nasiaknutý českou literatúrou a je vlastník rozsiahleho Čapkoveho diela. Amatérsky sa venuje histórii, rozčuľujú ho rôzne dezinformácie a nacionalistický výklad dejín, ktorý má stále miesto v slovenskej historiografii.  Mladej generácii odkazuje: „Aby si našla dobrý zdroj vzdelania, aby začala od vzdelania – to je základ! To urobí dobrý obzor a potom sa môže dobre rozhodnúť v živote.“ 

 

pre Post Bellum nahral a spracoval Roland Valko