„Ja som ten šach, mohol som mať 7-8 rokov. Sme chodievali smerom na Moravu, taká dedinka sa volá Drietoma. A tam tí naši dobrí známi, práve ten pán Chovan, čo on zamestnával moju matku, oni tam mali takú sokolskú chatu. Oni boli starí čechoslovakisti, starí sokoli. Chodili cvičiť do Sokola títo Chovanovi i Zaťovičovci starí. Oni si tam urobili také chaty na svahu v lese. Krásne lesy sú tam! Je to od Moravy a starého Hrozenkova je to asi 5 km, možno aj menej. My sme tam niekedy k nim na chatu, niekedy nám tú chatu na týždeň požičali. Bola dovolenka, že choďte tam na našu chatu. Skromnučké to bolo, žiadna sláva, ale bolo to dobré. Raz sme tam boli na takomto pobyte a pršalo. Bolo škaredé počasie a nedalo sa ani na hríby, ani na výlety. Lebo boli tam pekné výlety, terény. Našiel tam kdesi, nebolo čo robiť... a ešte myslím, že tam bol jeden môj strýco z Bratislavy. Hrabali sa tam, čo by sme mohli robiť, nejaké hry spoločenské a našli tam šach. A viem, že vtedy otec ma naučil, takto to vzniklo. Tak pri takomto pobyte, že vytiahol ten šach a naučil ma to. Otec. A mňa to bavilo, no nemôžem povedať, že nejako prehnane. Naučil som sa, ako sa hrá šach. Nebol som nejaký extra ani nadšený tou hrou, ale dobre. No tak pomerne ľahko som to pochopil tie základy, naučil som sa to. Základy a pravidlá.“
1:01:30 - 1:03:50 – Jánovo prvé stretnutie so šachom
„Potom som, samozrejme, postupoval v hierarchii. V 1973 som bol medzinárodný majster. Potom som usiloval o tie veľmajstrovské normy a to bolo ťažké. To som musel splniť normy. Niekoľkokrát mi to unikalo o bod, o pol bodu na turnaji, že furt som nemohol splniť. Potom som jednu splnil, ale bolo to ťažké. Vtedy som si urobil taký osobný záväzok sám so sebou, že keď to do 35 rokov života nesplním – už aj tak som bol dosť starý na to, dnes sú veľmajstri 16-roční, ale vtedy už aj do 30 rokov mal byť už aj vtedy. Tak som si hovoril, že keď to do 35 rokov nesplním, tak ten šach zavesím na klinec, aspoň reprezentáciu. Hrozne ma unavovala práca, rodina, už sme medzitým mali 3 deti a ešte šach. Reprezentačne to bolo ťažké. Tak som si hovoril, že niečo z toho musím vynechať. Takže neprestanem hrať úplne šach, ale budem sa venovať môjmu klubu. Ten klub medzitým rozkvital, VSŽ, my sme hrali federálnu ligu, ja som trénoval mladých. Ja som tam vychoval celú generáciu mladých šachistov, ktorá doteraz hrávajú.“
1:43:35 - 1:46:15 – Ján Plachetka sa usiloval o veľmajstrovské normy
„Deviati remizovali a jedenásti prehrali. Ale boli sme silní hráči už vtedy. Pre mňa to bolo ako v rozprávke, že študent gymnázia hral s majstrom sveta. Ja som s ním mal strašne zaujímavú partiu, ja som bol jediný, čo to mohol aj vyhrať, keby som sa lepšie vedel skoncentrovať v tej chvíli. Tá dohrávka, to bolo na tom fantastické, bola v Lucerne, ak to poznáte. To je najväčšia pražská sála. Neviem, akú to má kapacitu, tak 2-3 tisíc ľudí sa tam zmestí, možno nie. Ale hrali sme to tam. Vypredaná Lucerna plná ľudí. To už nikdy v živote nezažijú, čo ľudia prišli na šachy. No bolo to pekné. Áno, a ja som sa vtedy dosť zviditeľnil, lebo som mal takú tú najzaujímavejšiu partiu, najdramatickejšiu. Ja som úplne posledný končil, ja som úplne posledný zakončoval. Ešte som bojoval o remízu. Bolo to fascinujúce. To bol vo mne veľmi ohromný, to bolo strašné povzbudenie. Vtedy som sa rozhodol, že mal by som hrať šach, že asi na to mám. Keď s majstrom sveta viem remizovať, teda bola to len simultánka, ale aj tak. Tak asi na to mám.“
1:54:55 - 1:56:38 - Ján Plachetka remizoval s majstrom sveta Michailom Taľom ako 16-ročný študent
Ján Plachetka sa narodil 18. februára 1945 v Trenčíne Bohuslavovi Plachetkovi a Gabriele, rod. Mojtovej. Otec pracoval ako geodet, mama ako vedúca učtárne v odevnom závode Nehera, neskôr v kníhkupectve Chovanová. Mal mladšieho brata Jozefa a sestru Oľgu. Plachetkovci sa politicky neangažovali, no zmena politického režimu a nástup komunizmu ich rodinu zasiahli. Kvôli náboženskému presvedčeniu a angažovanosti v cirkvi odsúdili Jánovu tetu na osem rokov a tiež perzekvovali jeho starého otca Fraňa Mojtu, ktorý počas druhej svetovej vojny pôsobil ako starosta Nitry. Jánovi učaroval šach už na základnej škole, neskôr na gymnáziu ako 16-ročný hral simultánku s majstrom sveta Michailom Taľom, s ktorým remizoval. Šach hrával i počas vysokoškolského štúdia v Prahe, kde ho zastihol aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Po skončení vysokej školy, kde vyštudoval fyziku pevných látok, sa zamestnal v Košiciach a oženil sa. Ako šachista precestoval celý svet a v roku 1978 sa stal prvým slovenským šachovým veľmajstrom. S rodinou sa presťahoval do Trnavy a pracoval v jadrovej elektrárni. Ako hráč a neskôr ako tréner sa zúčastnil množstva majstrovstiev sveta aj šachových olympiád. November 1989 ho zastihol na majstrovstvách sveta družstiev v Izraeli. Po rozpade Československa dostal ponuku trénovať šachistov v Tunisku, kde spolu s manželkou prežili štyri roky. V roku 2021 napísal životopisnú knihu „Osem stretnutí s Michailom Taľom“.
