The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Pollák (* 1924)

• narodený 15. 7. 1924 v Žiline

• od siedmich rokov navštevoval židovskú ľudovú školu a neskôr študoval na meštianskej škole v Žiline

• po vzniku Slovenského štátu a prijatí tzv. Židovského kódexu pracoval ako robotník vo firme Elektrozávod Malý

• koncom roka 1942 zapojil do podzemného hnutia

• po prezradení ich činnosti koncom roka 1943 ušiel v januári 1944 do Budapešti

• v lete 1944 sa po úteku z tzv. Kastnerovho vlaku dostal opäť na Slovensko

• po vypuknutí SNP sa s rodinou ukrýval na strednom Slovensku

• po vojne profesionálny jazdec na motocykloch

• v roku 1968 emigroval do Rakúska a potom USA

• v začiatkoch normalizácie sa vrátil domov

• po návrate z emigrácie pracoval v autoservise a neskôr v Mototranse Žilina

• od 1984 žije na dôchodku

Juraj Pollák sa narodil 15. júla 1924 v Žiline. Rodičia pochádzali z Moravy. Otec Ľudovít bol pôvodom z Těšína a matka Emanuela pochádzala z Místka. V roku 1922 sa presťahovali do Žiliny. Ešte v Místku sa narodili Jurajov starší brat Viliam (1916) a sestra Vierka (1921). Ich starý otec tu pôsobil ako lekár. Rodina bola židovského vierovyznania, ale inklinovala k neológii, v ktorej sa nedodržiavali prísne náboženské predpisy. Otec vlastnil v Žiline živnosť – obchod s textilom. Rodina bola priemerne situovaná, matka bola v domácnosti, prípadne pomáhala otcovi v obchode.

Vehementný nástup nacizmu

Juraj od siedmich rokoch navštevoval židovskú ľudovú školu. Bola to zmiešaná škola, spoločne ju navštevovali chlapci aj dievčatá a okrem židovských detí školu medzi jej žiakov patrili aj katolíci a evanjelici: „Dosť chorľavý som bol, mal som málinko oneskorený vývin. Inak všetko prebiehalo normálne. Detstvo bolo šťastné, až keď sa chýlilo k druhej svetovej vojne, tak sa situácia veľmi zhoršila. Dovtedy sme si ani neuvedomovali, že sme niekto iný, boli sme úplne integrovaní do spoločnosti. Po autonómii sa to začalo vyhrocovať a stále sa to zhoršovalo a zhoršovalo. Ten nástup nacizmu bol veľmi silný a vehementný.“

Autonómia bola prijatá práve v Žiline 6. októbra 1938. V tom období už bolo cítiť narastajúci antisemitizmus a postupne prichádzali aj protižidovské obmedzenia, ktoré vyvrcholili prijatím Židovského kódexu. Juraj už ďalej študovať nemohol, nesmel ani pracovať, len ako robotník. Otec mu vybavil zamestnanie vo firme Elektrozávod Malý, kde navíjali elektromotory a transformátory. Na svojho šéfa pána Malého, u ktorého sa vyučil, si spomína ako na úžasného človeka a filantropa, ktorý mu dal veľa do života. 

Zapojenie do podzemného hnutia a útek do Maďarska

Otcov obchod bol arizovaný. Jurajova rodina sa podobne ako iné židovské rodiny pohybovala na hranici prežitia: „Boli teroristické skupiny - Hlinkova garda bola hlavným nositeľom - a boli represálie, bitky a pod. Človek si musel neustále dávať pozor.“ V roku 1942 sa Jurajovej rodine podarilo vyhnúť prvej vlne deportácií do koncentračných táborov v Poľsku, hoci už boli internovaní v koncentračnom stredisku na Závodskej ceste v Žiline. Tu bolo od marca do októbra 1942 najväčšie koncentračné stredisko na deportáciu - okolo 20-tisíc židov z celého Slovenska: „Majiteľ tej firmy, kde som robil, pán Malý za nás intervenoval a otec dostal výnimku, lebo bol nedostatok odborníkov a asi po dvoch mesiacoch nás prepustili.“

Na pracovisku sa Juraj koncom roka 1942 zapojil do podzemného hnutia spolu s Ottom Grossom, Albertom Grünwaldom a Pavlom Feldmannom, ktorý bol šéfom bunky. Ich spojkou bola Jolanka Kellermanová, ktorá podľa Juraja niesla najväčšie riziko: „Začali sme v skupinách ako priatelia a boli sme organizovaní v bunkách. Každá bunka bola väčšinou tak štyria-piati ľudia a nikto nevedel o tej ďalšej, pretože bolo veľké riziko prezradenia pod fyzickým násilím. Členovia bunky sa poznali navzájom a jeden z členov mal vždy spojenie na ďalšiu bunku. To bol náš odboj, tak sme sa bránili voči vtedajšej situácii.“

Po prezradení ich činnosti koncom roka 1943 ušli pred príslušníkmi Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB) zo Žiliny. Najprv sa asi dva až tri týždne skrývali na Slovensku. V januári 1944 všetci okrem Pavla Feldmanna a Jolanky Kellermanovej unikli do Budapešti. Prechod cez hranice, ako aj pobyt v Budapešti im zabezpečovali spojky podzemného hnutia. V Budapešti sa ukryli medzi židovských utečencov v bývalom starobinci, kde bol dočasne vybudovaný utečenecký tábor.

Podmienky v horthyovskom Maďarsku boli podstatne miernejšie ako v Slovenskom štáte. Avšak 19. marca 1944 obsadili Maďarsko nemeckí nacisti a okamžite začali s masovými deportáciami židov. Čoskoro obsadili príslušníci SS aj tábor a do nákladných áut nakladali ľudí. V tejto zložitej situácii sa Jurajovi a jeho dvom kamarátom podarilo utiecť cez zadnú časť budovy: „Ten tábor nebol stavaný ako tábor, to bolo len pre cudzincov. Boli tam len Poliaci a Slováci, a tam sme sa dozvedeli aj o likvidácii židov. Tak sme vedeli, že situácia je veľmi zlá. Bol tam strážený vchod, ale vzadu ešte boli ďalšie dvere, ktoré boli uzamknuté. Polícia mala kľúč, my sme zistili číslo pri upratovaní, lebo sme upratovali aj policajnú kanceláriu, keď sme mali službu. Nám vpašovali duplikát kľúča, ktorý sme vyskúšali pri leteckom útoku na Budapešť. My sme teda mali kľúč a čakali sme na vhodný okamih úteku. Ak by sa nám podaril útek, mali sme ísť tam a tam, to bola blízka adresa, a tam nás bude čakať taxík. Taxikár bol inštruovaný, čo ďalej. To bolo podzemie a bolo perfektne organizované.“

Z Maďarska za necelé dva mesiace deportovali 437 000 židov do vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Brezinka, kde bola väčšina zavraždená. Horthy pozastavil deportácie až na nátlak svetovej verejnosti. Spôsobilo ju hlavne zverejnenie správy dvoch slovenských židov Vrbu a Wetzlera, ktorí ušli v apríli 1944 z Osvienčimu a v Žiline napísali svetoznámu správu o hrôzach v koncentračnom tábore. Tieto okolnosti sa však Juraj dozvedel až po vojne.

Po úteku sa skontaktovali so spojkou z podzemného hnutia, tá sprostredkovala spojenie s ďalšou spojkou, ktorá im zabezpečila fiktívne doklady na dočasný pobyt. Juraj Pollák dostal doklady na meno Stanislaw Malodecki z Poľska. Situácia v Maďarsku bola veľmi nebezpečná, preto spojka, muž s krycím menom Mimiš, rozhodol, aby sa presunuli na Slovensko. Zabezpečil im cestovné lístky na vlak a ďalšia spojka – sprievodca ich mal odovzdať osobe na hraniciach. Bohužiaľ však tento sprievodca pracoval pre gestapo. V budapeštianskej železničnej stanici Ferencváros ich zatkli a odviezli do väzenia. Jurajovi sa ešte podarilo zbaviť fiktívnych dokladov, čo sa však jeho dvom druhom nepodarilo. Nasledovalo kruté vyšetrovanie: „U tých dvoch druhých, to bol Otto Gross a Albert Grünwald, zistili, že majú falošné doklady. Ja som samozrejme tvrdil, že nie som žid a že mám brata, ktorý bol v tom vlaku a ktorý má moje doklady. Takto som sa všelijako vyhováral. Potom bolo vyšetrovanie, ale vždy som obstál a nakoniec mi dali úradný doklad a pustili ma von.“ Pamätník dostal nové, tentoraz oficiálne doklady na poľské meno Stanislaw Malodecki a dočasný pobyt. Podmienka bola nájsť si prácu, ubytovanie a o sedem dní sa mal hlásiť na polícii. Otto Gross a Albert Grünwald boli deportovaní do koncentračného tábora v Nemecku, kde zahynuli. Otto Gross navyše veľmi nešťastne. Prvý deň po oslobodení tábora Američanmi bol veľmi vyhladovaný, najedol sa, ale jeho trávaci systém to nevydržal a Otto zomrel. 

Dramatický transport a útek z Kastnerovho vlaku

Po prepustení sa Juraj mohol legálne pohybovať po meste. Nemal však peniaze, len pár drobných, za ktoré si kúpil noviny. Cez inzerát si našiel ubytovanie u jedného starého pána, ktorý mal skromný byt s jednou izbou a kuchyňou: „Našťastie som natrafil na človeka, ktorý ma ubytoval. Úplne cudzí človek. Rozprávali sme sa spolu po nemecky. Pýtal aj peniaze, ale tie som nemal. Podozrivá mu bola moja oholená hlava, lebo takto chodili len vojaci a väzni. No nakoniec som mu bol možno sympatický.“ Z rozhovoru sa pán dozvedel, že Juraj je vyučený elektrikár. Mal suseda, ktorý potreboval takéhoto človeku do svojej elektrodielne. U neho potom pracoval asi dva až tri týždne. Medzitým hľadal kontakt na podzemné hnutie. Stretol v Budapešti člena podzemného hnutia, ktorého už predtým poznal. Musel byť veľmi opatrný, lebo gestapo sliedilo všade a po každom. Niekedy zatknutí na ulici slúžili ako návnady.

Juraj sa opäť pripojil k podzemnému hnutiu a získal prístup k dôležitým informáciám. Jedného dňa mu oznámili, aby sa v určenom čase dostavil na železničnú stanicu, odkiaľ bude vypravený transport židov do Švajčiarska. Zoznamy osôb vypracovala Židovská náboženská obec v Budapešti. Obsahovali vybrané židovské rodiny, rabínov, ale aj bohaté osoby. Juraj dodnes netuší, prečo bol v tejto vybranej skupine, pravdepodobne tam boli miesta rezervované aj pre židovský odboj, ktorý ho tam zaradil. Vravelo sa, že je to obchod za švajčiarske lieky pre nemeckých nacistov. V súčasnosti sa označuje tento presun ľudí a vlak z Budapešti do Švajčiarska ako Kastnerov vlak, podľa Rudolfa Kastnera, maďarského novinára a právnika, ktorý rokoval počas masových deportácií maďarských židov s Adolfom Eichmannom o prepustení 1685 židov, ktorí by mohli bezpečne odísť do Švajčiarska výmenou za peniaze, zlato a diamanty.

Táto vlaková súprava zložená z 35 dobytčích vozňov opustila Budapešť 30. júna 1944: „Do toho transportu som sa dostal, no ako to dopadne, nikto nevedel. Ja som chcel z toho transportu zdrhnúť.“ Juraj neveril, že cestujú do Švajčiarska, po všetkých svojich skúsenostiach myslel len na najhoršie a ničomu nedôveroval. V dobytčáku sa tiesnilo niekoľko desiatok ľudí. Boli tu dve vedrá – jedno na pitnú vodu a druhé slúžilo ako toaleta. Vo vozni bolo malé vetracie okienko, na ktorom sa dali plechové kryty regulovať. Juraj s nimi manipuloval a špekuloval, ako by sa dalo ujsť. To vzbudilo pozornosť ostatných spolucestujúcich, ktorí chceli, aby s tým prestal. Mali strach, že ich Nemci postrieľajú. Upútalo to aj kápa - dozorcu, ktorý bol určený ešte v Budapešti spomedzi tamojších židov. Kápo bol v každom vozni a mal na ruke bielu pásku s hákovým krížom.

Juraj sa tomu kápovi otvorene priznal, že chce ujsť. Nakoniec mu dal bielu pásku a z Juraja sa stal kápo. Vlak mal ísť pôvodne z Budapešti do Viedne, ale pravdepodobne kvôli poškodenej trati bol presmerovaný smerom na Bratislavu. Napokon zastavil v Ivanke pri Dunaji: „Nemci otvorili vozeň a každý kápo mal do vozňa priniesť vedro vody a vyprázdniť druhé vedro. Spravil som to a staršiemu Nemcovi pri vozni povedal, že chcem vykonať ešte potrebu pod vozňom, lebo že vedro je teraz čisté. Jemu sa to veľmi nepáčilo, ale napokon súhlasil. Musel tušiť, že chcem ujsť. Vliezol som pod vozeň a tam som si stiahol nohavice a sledoval okolie. Na druhej strane vozňa prechádzali dvaja Nemci, ktorí strážili väzňov. Keď prešli popri mne a boli k sebe otočení chrbtom, tak som medzi nimi prebehol.“ Hneď vedľa stanice bolo kukuričné pole, kde sa ukryl a čoskoro začul, že vlak odchádza. Po nejakom čase sa odtiaľ dostal a išiel smerom do Bratislavy po poľnej ceste. Zrazu sa pred ním objavila staršia žena na bicykli. Povedala mu, aby čakal neďaleko od dediny, že mu prinesie jedlo. Juraj bol obozretný, bál sa, aby nepriviedla žandárov, a počkal ju na inom mieste. Priniesla mu jedlo a mlieko.

Po niekoľkých dňoch bez stravy bol Juraj strašne hladný. Vyčerpaný prišiel až na okraj Bratislavy, kde zbadal pracovať v rovnošatách skupinu väzňov. Boli z pracovného tábora židov v Bratislave. Jeden z nich Juraja spoznal. Bol to jeho 17-ročný kamarát Emil Lukáč zo Žiliny. Keďže vedel, že Juraj ušiel do Budapešti, bol veľmi prekvapený, keď ho uvidel. Porozprávali sa cez plot a Emil mu navrhol, aby sa pridal k pracovnému oddielu, že ostatné vybavia. Asi o hodinu už išiel spoločne s ostatnými v židovskom pracovnom oddiele do kasární. Bol tu lekár, dali mu najesť a dostal aj nejaké peniaze. Gardistov v pracovnom tábore mali kúpených. Juraj zatelefonoval aj rodičom domov do Žiliny a začiatkom júla 1944 bol už doma na Štefánikovej ulici. Nikde však nemohol chodiť, lebo po úteku do Budapešti ho museli rodičia nahlásiť Policajnému úradu v Žiline. Odtiaľ odišlo 18. marca 1944 hlásenie o úteku troch „židov mladších ročníkov“ do Ústredne štátnej bezpečnosti v Bratislave.

Ďalšia etapa boja o holé prežitie

V noci z 28. na 29. augusta 1944 vypuklo SNP (Slovenské národné povstanie) a začala sa nacistická okupácia Slovenska. Po polnoci odišiel Juraj za sestrou a švagrom k ich bytu, aby ich varoval pred príchodom Nemcov: „Ja som povedal našim, že musíme zmiznúť, mal som už skúsenosti z Maďarska. Sestra bývala s manželom neďaleko. V noci som išiel po ňu, či sa pridá, ale nemohol som sa k nim dostať. Čas utekal, vedel som, že ráno Nemci obsadia Žilinu.“ Keďže sa mu s nimi nepodarilo stretnúť, nechali doma odkaz, že odchádzajú pred Nemcami smerom na Strečno a tam ich budú čakať. Čakali, no oni neprišli. Museli pokračovať ďalej smerom na Vrútky. Jurajov švagor spravil osudovú chybu, keď odišli na stanicu v Žiline, kde boli zaistení. Juraj už švagra a svoju tehotnú sestru nikdy nevidel a dodnes má výčitky, že ich nedokázal varovať.

S bratom a rodičmi cestovali z Vrútok chvíľku vlakom a potom pokračovali peši do Banskej Bystrice. Po príchode si našli podnájom a Juraj začal pracovať v autodielni, kde opravoval vojenské vozidlá. Po obsadení Banskej Bystrice Nemcami 27. októbra 1944 sa vojaci, povstalci a utečenci presúvali cez Uľanku do hôr. Nemci štukami (lietadlá typu Junkers Ju 87) strieľali do ustupujúcich ľudí. Okolo cesty boli mŕtve ľudské telá, kone a dobytok. Pollákovci postupovali hlbšie do hôr smerom na Donovaly. Prešli cez Staré Hory a osady Jelenec, Motyčky, Štubne, až napokon našli útočisko v osade Jergaly pod Donovalmi. V horách sa stretli s rodinou Rómov z Necpál, ktorí sa tiež ukrývali pred nacistami: „Tí sa vyznali lepšie v týchto podmienkach. My sme sa k nim pridali, to bola taká partia, asi rodina. My sme hlavne nemali čo jesť, ale oni boli životaschopní. Náhodou sa zatúlala krava, oni ju zabili, a tak sme sa pri nich priživili.“

Neskôr si postavili stan, v ktorom bývali. Problém bol s nedostatkom jedlom. Otec sa rozhodol, že ho pôjde zaobstarať, ale chytili ho Nemci. Tí mali v osade Jergaly veliteľstvo. Zbraň ani doklady pri sebe nemal a pri vyšetrovaní povedal, že je miestny. Mal šťastie, že rozprával po nemecky. Vystavili mu dokument, s ktorým sa mal hlásiť na úrade v Banskej Bystrici. Juraj sa medzitým rozhodol otca hľadať a neskoro v noci sa mu to podarilo. V novembri sa už v hore bývať nedalo, preto sa v Jergaloch schovávali u jednej starenky. Avšak v Žiline mali ešte vo svojom byte ukryté nejaké peniaze. Juraj sa tak vybral na riskantnú cestu domov. Na občianskom preukaze si v priezvisku Pollák vyškrabkal jedno písmenko „l“ a zmenil ho na „j“. Stal sa tak Poljak. Prešiel cez Donovaly do Korytnice, kde si kúpil cestovný lístok a nastúpil do vlaku do Ružomberka. O pár minút si k nemu prisadlo šesť nemeckých esesákov. V poriadku však docestoval do Ružomberka, kde prestúpil na vlak do Žiliny. Vo vlaku ho kontrolovali dvaja gardisti v uniforme a jeden civil. Všetko však prebehlo v poriadku. Juraj bol opatrný a vystúpil z vlaku už v Tepličke nad Váhom. Dobre vedel, že na žilinskej stanici sú veľké kontroly a nechcel riskovať zatknutie.

Vyhľadal svoju kamarátku Lydu Strýkovú, keďže v ich byte už býval istý Švancar, funkcionár z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (PO HG) z Kysuckého Nového Mesta. Byt bol prázdny, nábytok Švancar predal, ale keďže nevymenil zámok, Juraj sa dostal dnu a zobral ukryté peniaze. Istý čas sa ukrýval v sušiarni v ich bytovom dome, kde mu Lyda nosila potraviny a deky: „Ona bola krásavica a zamiloval sa do nej jeden gestapák. To bola taká zhoda okolností. Ona bola veľmi šikovná a podchytila ho. Nie kvôli láske, ale musela veľmi dobre hrať svoju úlohu. On sa neskôr pridal k nej a začal skôr pracovať proti nacistom. Nakoniec si od neho vypýtala bianko cestovné povolenie, to mi dala a vypísali moju legitimáciu. A ja som šiel ďalej, cestoval som s dvoma hákovými krížmi a mal opečiatkované to cestovné povolenie.“

Po krátkych úkrytoch u kamaráta v Žiline, u istých komunistov v Považskom Chlmci a chvíľkovom pobyte v Čadci, kde aj pracoval, sa vybral za rodičmi na povstalecké územie. Podľa Juraja sa to ani celé nedá vyrozprávať – „to bolo tisíc príhod medzitým“. S cestovným povolením mohol bez problémov cestovať vlakom. Na Donovaloch bola trasa zatarasená stromami, čo mali na svedomí pravdepodobne partizáni. Rodičov objavil čírou náhodou v osade Hanesy pri Donovaloch. Radosť zo stretnutia bola obrovská. Bolo krátko pred Vianocami v roku 1944. Rodina bola rada, že je spolu, navyše vďaka Jurajovi mali aj nejaké peniaze. V osade však ostať nemohli, a tak išli na Donovaly, kde jednu noc prespali u istého gazdu, a ďalší deň sa pobrali do osady Štubňa neďaleko Motyčiek. Natrafili na človeka, ktorý im ponúkol, že v horách na jeho pozemku si môžu vybudovať bunker. Poskytol im aj nástroje potrebné na stavbu a sám im pomáhal pri práci. Dovnútra bunkru sa im podarilo umiestniť aj piecku. Museli sa mať však na pozore, lebo po potlačení povstania boli veľké represálie aj na civilnom obyvateľstve, keďže viacerí pomáhali partizánom a utečencom.

Rodina sa ešte niekoľkokrát presúvala, ale Nemci už ustupovali, bola treba len vydržať. Koniec vojny ich zastihol začiatkom mája 1945 v osade Rybô. Odtiaľ odišli do Banskej Bystrice a potom do Martina. Tu sa Juraj stretol so strýkom Richardom, ktorý bol poručíkom prvého Československého armádneho zboru: „Ten ušiel z protektorátu do Poľska a z Poľska do Sovietskeho zväzu. Tu sa dostal do Svobodovej brigády, bol poručíkom a s brigádou prišiel až do Martina, kde sme sa stretli úplnou náhodou.“ Po návrate do Žiliny sa rodina vrátila do svojho bytu na Štefánikovej ulici. Švancar, ktorý byt Pollákovcom počas vojny obsadil, zmizol. Pravdepodobne ušiel do zahraničia.

Život po vojne, motošport, emigrácia a návrat z nej

Po vojne sa začal život postupne civilizovať, aj keď podľa Juraja antisemitizmus, napriek odhaleným hrôzam holokaustu, nezmizol: „Ja si myslím, že situácia na Slovensku je taká, že je tu na to živná pôda. Hlavne tie živly, ktoré sa nemôžu alebo nechcú uplatniť, hľadajú nejaké východisko a sa spolčia do organizácií, ktoré toto vyhľadávajú.“ Juraj sa považuje za ateistu a voľnomyšlienkára a sám priznáva, že krátko po vojne sympatizoval s komunistami, ale veľmi rýchlo z toho vytriezvel.

Po vojne sa profesionálne venoval jazde na motocykloch a zúčastňoval sa pretekov. Po skončení kariéry pracoval sedem rokov ako inštruktor v autoškole. V roku 1968 po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa emigroval do Rakúska, neskôr do USA, ale po istom čase sa vrátil domov. Vysvetľuje to nezvyknutím si na podmienky života v USA a naviazanosťou na matku, voči ktorej pociťoval výčitky svedomia: „Emigroval som do Rakúska autom, pretože v prvých dňoch, keď prišli Rusi, sa to ešte dalo. V Rakúsku som pracoval v jednej elektrodielni a strašne dobre som sa mal. Mal som výbornú šéfku a nemecky som vedel, ale som urobil chybu a išiel do Ameriky. Mama ostala doma, bola osamelá a my sme boli spolu tandem. A nemal som celkom čisté svedomie, čo sa týka sestry, že som neurobil dosť na jej záchranu. A to ma veľmi trápilo a nakoniec som sa vrátil späť.“ Po návrate bol pod drobnohľadom komunistov, ktorý už nastupovali na normalizačný režim. Ako vraví, nejaké veľké perzekúcie nepociťoval, hlavne v porovnaní s podmienkami cez druhú svetovú vojnu. Mal zakázané cestovať, bol mu odobratý pas a taktiež ho monitorovala ŠtB aj cez blízkych kamarátov: „Samozrejme som bol nepriateľ režimu, ale s tým som počítal. Nechcel som sa angažovať nejako proti, hoci som názorovo bol, ale nemohol som si to dovoliť, keďže som vedel, že som na čiernej listine. Boli nasadení na mňa, aj som vedel, kto. Jeden bol môj kamarát, ten mal nejaké maslo na hlave, a tak sa im musel upísať.“

Juraj po návrate z emigrácie pracoval v autoservise a neskôr v Mototranse Žilina, kde bol až do odchodu na dôchodok v roku 1984. Veľmi ho potešil november 1989, z ktorého myšlienkami sympatizoval, a negatívne vnímal rozdelenie Československa. Mal moravské korene a so samostatným slovenským štátom mal svoje skúsenosti cez vojnu. Priznáva, že mal obavy a myslel si, že to bude ešte oveľa horšie.

Dôchodok trávi v Žiline. Zúčastňuje sa diskusií, besied a spomienkových a smútočných udalostí spojených s obdobím holokaustu. V roku 2015 po skončení pochodu Vrba-Wetler Memorial z Osvienčimu do Žiliny odhalil pred účastníkmi pochodu pamätnú tabuľu na počesť úteku Vrbu a Wetzlera na budove bývalého židovského starobinca v Žiline.