Ladislav Ruman

„Keď mi môj kolega, pán Kočiš, nenápadne naznačil, že mi môže požičať literatúru vo vtedajšom Československu zakázanú, tak som s tým samozrejme súhlasil. Potom ma upozornil, že by som to mal držať v tajnosti. Ja som ale už bol poučený a naozaj som o tom nikomu nehovoril. Spomeniem len poslednú knihu, ktorú som mal požičanú od tohto pána a čítal som ju celú noc. Bolo to nemecké vydanie knižky od Viktora Suvorova Der Eisbrecher, v slovenčine Ľadoborec. Po prečítaní som mu ju nevrátil späť, pretože som dostal echo, bohužiaľ, neviem od koho, že ju mám doručiť osobe, ktorá bude sedieť na vopred dohodnutej lavičke v parku a ktorá sa mi má prihovoriť dohovoreným heslom: ,Dnes nám nesvieti slnko.´ Zhodou okolností však v ten deň svietilo ako bláznivé. Ja som teda knihu odovzdal človeku, ktorého som nikdy predtým, ani potom nevidel. Pravdepodobne kanál, prostredníctvom ktorého to fungovalo, išiel z Maďarska, keďže knihu mi požičiaval práve pán Kočiš.“

„Z môjho pohľadu uvediem ešte jednu vec. Už keď bolo rozhodnuté o rozklade starých štruktúr a víťazstve demokratizačného procesu, tak sme so študentmi často diskutovali o tom, či nebudeme obviňovaní zo snahy získať funkcie. Preto sme sa jednotne dohodli, že nikto z nás neprijme nijakú funkciu. Pre mňa to bolo celkom logické, pretože som bol skôr pozorovateľom politického diania, ako jeho aktívnym účastníkom. Bohužiaľ, toto dané slovo, som neskôr musel porušiť.“