The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Ružovič (* 1934  †︎ 2022)

• Narodil sa 6. mája 1934 v Devínskej Novej Vsi

• V roku 1951 nastúpil na Chemickú Priemyselnú Školu v Banskej Štiavnici

• S ďalšími členmi založil protištátnu skupinu s názvom “SOVA”

• Venovali sa sabotážnej činnosti a pomoci ľuďom utekajúcim cez hranice

• 6. decembra 1952 bol zatknutý

• Súd v Bratislave mu vymeral 7 rokov odňatia slobody

• Väzbu absolvoval v Leopoldove, Ilave, Hradci Králové a Rtyni v Podkrkonoší

• Za neúspešný pokus o útek bol premiestnený do väzby vo Valdiciach u Jičína

• V októbri 1958 bol prepustený na slobodu

• Väčšinu života prežil ťažkou manuálnou prácou

• V roku 1979 bol opäť väznený 8 mesiacov za údajné rozkrádanie socialistického majetku

• od roku 1995 žije v Prievidzi

• Zomrel 27. mája 2022.

Nepriazeň osudu pozdvihla morálne k princípom vernosti a odvahe mnoho statočných ľudí. Životná cesta jedného z nich sa začala 6. mája 1934. V Devínskej Novej Vsi sa rodičom Štefanovi Ružovičovi a matke Alžbete Ružovičovej rod. Jerigovej narodil syn Štefan. Rodičia boli pracovití ľudia snažiaci sa čestne zaopatriť svoju rodinu. Matka pracovala ako robotníčka v Drevárskom výskumnom ústave v Bratislave, v neskoršom období ako laborantka v miestnom liehovare. Otec väčšinu života prežil ťažkou prácou v kameňolome v Devínskej Novej Vsi. Detstvo prežíva v blízkosti pohraničnej oblasti, ovplyvnený svojim okolím aj názormi otca, ktorý bol pre neho vždy vzorom rovného človeka v charaktere i konaní. Kontroverzné obdobie prvého Slovenského štátu prežíva v laviciach ľudovej školy v Devínskej Novej Vsi, kde Štefan patrí medzi dobrých žiakov. Z tohto obdobia mu utkvela spomienka na jeden deň, keď ich so spolužiakmi namiesto vyučovania posielajú na železničnú stanicu zamávať chorvátskemu pohlavárovi Antemu Paveličovi pri jeho odchode z Bratislavy. Keď doba pokročila a vojna sa dotkla aj nášho územia zažíva spojenecké bombardovanie, pri ktorom sa ukrýva pod železničným mostom. Samotný prechod frontu trávi prevažne v pivnici, keďže v ich dome si sovieti zriadili vojenský štáb. Na vojakov spomína ako na kamarátskych ľudí, hoci s odstupom času dosť ľahkovážnych. Pri jednom incidente musí otec upozorniť Štefana na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí pri hre s ručným granátom, ktorý mu požičali. Po skončení ľudovej školy pokračuje štúdiom na štátnom gymnáziu v Bratislave na Kozej ulici. Tu strávi Štefan štyri roky, kým nastane školská reforma a gymnáziá sú zrušené. Musí sa teda teda pokúsiť ísť v živote novým smerom a vybrať si iné štúdium.

Študent z „nepriateľskej rodiny“

V roku 1949 si podáva prihlášku na Lesnícku Priemyselnú Školu v Banskej Štiavnici. Skúškami prejde bez problémov, avšak napriek tomu dostáva odpoveď, že z dôvodu veľkého počtu uchádzačov nebol prijatý. Situácia by nebola až tak zvláštna, nebyť informácie o iných študentoch z jeho okolia, vtedy už detí „čerstvých súdruhov“, ktorí boli navzdory horším výsledkom prijatí okamžite. S odstupom času sa dozvedá, že príčinou týchto problémov bol jeden údajný incident, ktorý sa odohral ešte na jeseň v roku 1948: „Vtedy sme chodili s otcom na drevo, na takzvané sucháre. Keď sme vzadu na dvore rezali zrazu niekto zabúchal na bránu. Stáli tam dvaja miestni komunistickí agitátori, ktorí chceli otca prehovoriť na členstvo v strane. On im odpovedal: ,Za Československej republiky som nebol v žiadnej strane, za Slovenského štátu som takisto nebol, a ani teraz do žiadnej strany nevstúpim!´Stále však v ruke držal sekeru, keďže sme odbehli od práce. Tí dvaja následne na miestnom výbore tvrdili, že sa otec tou sekerou nebezpečne zaháňal, až museli nakoniec ujsť. To však už pravda nebola.“ V roku 1949 sa teda Štefan dozvedá od istého Zdeňka Hejzlara, ktorý pochádzal z Devínskej Novej Vsi a pracoval ako politický pracovník na spomínanej Lesníckej priemyslovke, že škola dostala echo, aby ho neprijali, nakoľko je protištátny živel z nepriateľskej rodiny. Štefan si naplno začína uvedomovať svoju situáciu, aj krivdu a nespravodlivosť nového zriadenia. Podobný scenár nastáva aj pri jeho druhej žiadosti, tentokrát na Chemickú priemyslovku v Banskej Štiavnici. Zúfalý prichádza na úrad práce s otázkou, aký odbor môže študovať. Všetky lepšie študijné profesie ale už boli údajne obsadené. Počas návštevy kina sa však zoznamuje s mladým dievčaťom, ktoré zhodou okolností pracuje ako laborantka vo Výskumnom ústave v Bratislave. Dostáva od nej radu navštíviť tento ústav, kde mu nakoniec ponúkajú ročnú prax laboranta. Po jej absolvovaní by sa mohol na ich odporúčanie konečne dostať na Chemickú priemyslovku. V roku 1950 teda nastupuje ako praktikant, obetuje rok bez štúdia a nakoniec v septembri roku 1951 na vytúženú Chemickú priemyselnú školu v Banskej Štiavnici nastúpi. Následne v septembri roku 1952 prestupuje na novootvorenú chemickú priemyslovku priamo v Bratislave.

Počiatky protištátnej skupiny

Vo svojom súkromnom živote sa po nepríjemných skúsenostiach formuje myšlienkovo aj názorovo na odporcu komunistického zriadenia. S otcom tajne počúva rozhlasové vysielanie Hlasu Ameriky, Vatikán, či Londýn. Často v nich zaznievajú výzvy na zakladanie protištátnych tajných buniek a sabotážnu činnosť. Okrem nich aj informácie o skorom konci komunistického režimu v Československu. Štefan ako mladý študent sa týmito myšlienkami veľmi inšpiruje. Uvedomuje si výhodné postavenie svojho bydliska, keďže Devínska Nová Ves bola v blízkosti hraničného pásma s Rakúskom. Rád by pomáhal ľuďom, ktorí by chceli utiecť smerom za slobodou cez tento prísne strážený úsek. V danom období ho navyše kontaktuje spojka s odkazom od otcovho starého priateľa, plukovníka letectva Emana Vlašiča, ktorý emigroval ešte pred rokmi. Ten mu posiela žiadosť, keďže Štefan poznal dostatočne oblasť hraničného pásma, aby sa v prípade potreby podľa inštrukcií, ktoré obdrží zahrabané pod starou lipou pokúsil pomôcť osobám, ktoré sa budú snažiť prekročiť hranicu. Odhodlaný Štefan sa spojí s ďalšími mladíkmi a zakladajú protištátnu skupinu, ktorú nazvú “SOVA”. Jej členmi boli okrem Štefana aj Ľudovít Pešadik, Ferdinand Mislovič, Ján Beleš a Peter Jeck: „My sme založili tri základne, bola to miestnosť pod zemou s tromi lôžkami. Disponovali sme aj zbraňami, pištoľami. Našou úlohou bolo strážiť súdruhov, viazať pohraničiarov, robiť sabotáže a takisto pomáhať ľuďom s prechodom cez hranicu. Jednak poskytnúť nocľah v spomínanej tajnej základni a taktiež im potom pomôcť vo vhodnom okamžiku prejsť na druhú stranu.“ Skupina mala dokonca svoju spojku na schôdzach miestneho výboru komunistickej strany. Volal sa Rudolf Badrňa a bol to dôverný kamarát Štefanovho otca. Často im nosil správy o tom, čo sa na schôdzach preberalo. Jedného dňa dostali echo o vysťahovaní niektorých rodín z Devínskej Novej Vsi. Informácie o tejto veci mal mať istý pán Soukaný, predseda miestneho výboru komunistickej strany. Štefan sa teda rozhodol získať od neho informácie o konkrétnych rodinách: „Ja som si ho počkal za jeho bránou. Mal som so sebou revolver. Keď zrazu otvoril, tak Mislovič mu zasvietil baterkou do tváre a ja som mu oprel revolver na prsia s pokynom, aby mi okamžite vydal dokumenty, ktoré mal v aktovke. On mi ich samozrejme vydal. Bol tam zoznam 32 rodín z Devínskej Novej Vsi, ktoré mali byť vysťahované. Kam to neviem, ale zistili sme, že dve boli rodiny bývalých gardistov, a zvyšok sedliacke rodiny. Ja som ho ubezpečil, že papiere len prepíšeme a originálne dokumenty si nájde na druhý deň  v schránke. Dôrazne som mu ale pripomenul, že ak by ho napadlo nahlásiť udalosť na polícii, tak ten čo mu svieti do tváre príde za mnou, oznámi mi to a on už svetlo nového rána neuvidí.“ Štefan následne informuje spomínané rodiny o hrozbe vysťahovania. Varuje ich ,aby sa včas na túto variantu pripravili. Protištátna skupina konala veci na základe vlastného uváženia, inšpirovaná len odhodlaním a hlbokým presvedčením o nutnosti boja proti komunistickému režimu. Príležitostne ale pomáhali aj spomínanému Emanovi Vlašičovi pri osobách, ktoré potreboval dostať za hranice. Ako symbol používali títo ľudia modré „E“ („E“ ako Eman), ktoré slúžilo aj ako heslo pri overovaní dôveryhodnosti. Okrem toho sa skupina často venuje aj sabotovaniu miestnych komunistických udalostí, osláv, či sviatkov: „Tlačili sa rôzne letáky s protikomunistickým obsahom a heslami. Takisto pred voľbami sme obdržali samolepiace papieriky s nápismi: ,Verte demokratom! Príležitostne voľte číslo 2!´Indokedy zas, keď boli na oslavách vyvesené vlajky, tak sme ich strhli a zničili, hlavne tú sovietsku.“ Podarí sa im taktiež sabotovať zber úrody prerušovaním viazačov obilia, alebo znehodnotením zásob v skladoch. „V JRD Devínska Nová Ves (Jednotné Roľnícke Družstvo) bol sklad obilia. Tam sme hodili niekoľko kláskov nakazených takzvaným „Pilusom“. To je taký malý chrobáčik, ktorý sa rýchlo rozmnoží a všetko obilie znehodnotí.“ Občas konajú aj spontánne, napríklad keď sa Ferdinand Mislovič rozhodne zapáliť stohy slamy v miestnych senníkoch: „ Bolo to na silvestrovskej zábave v roku 1951, vtedy prišiel za mnou Mislovič, a pýtal sa ma či mám pri sebe zbraň, že ide dať komunistom novoročný pozdrav a tie stohy im zapáli. Ja som mu poradil, aby si navliekol na topánky moje ponožky, vyhrabal do stohu slamy dieru, vo vnútri to zapálil a následne utiekol. Stoh zhorel do tla, nikto na nič neprišiel, a keďže mal navlečené ponožky na topánkach, nezanechal žiadne stopy.“

Nočné prevádzanie ľudí cez hranicu

Podstatná časť činnosti skupiny spočíva však v pomoci ľuďom pri úteku za hranice. Štefan pomôže počas svojej činnosti utiecť mnohým osobám. Niektoré sa predstavili, iné zas nie. Problematická je občasná váhavosť týchto ľudí, keď nastal okamžik vhodný k prechodu: „ Oni u nás prespávali v tajnom úkryte. Čakalo sa na vhodný okamžik, pretože sa utekalo hlavne v noci a za dažďa, keď bola znížená viditeľnosť. My sme ich vtedy informovali, že musia okamžite odísť a prekročiť hranicu, pretože im inak hrozí odhalenie.“ V spôsoboch prekročenia hraníc skupina používala na pohľad jednoduché, ale veľmi efektívne metódy: „ Pri pohraničnom pásme boli elektrické ploty, keď sa naň hodila železná tyč – ale muselo sa to vedieť hádzať, zrazu všetko zaiskrilo. Vyhodilo poistky a celý úsek nami používaného pásma v dĺžke zhruba jeden kilometer zostal nechránený na približne 15 minút. Vtedy sa dalo prikrčený po tme prejsť cez rieku Morava, ktorá bola v tomto úseku najplytšia a boli ste na rakúskej strane. Takisto sa dala použiť doska, ktorá sa oprela o plot, človek po nej vybehol, prevážila sa a on skončil na druhej strane plota.“ Na rakúskej strane hranice majú chlapci svoje spojky, s ktorými si posielajú správy pomocou pergamenových lietadielok. Taktiež používajú morzeovku prostredníctvom svetiel z baterky. Pri tejto činnosti však zažijú v stráženom  pohraničnom pásme nejednu nebezpečnú  situáciu: „Potom sme sa báli, lebo keď sme si raz takto posielali odkazy niekto zo strážnej veže strieľal smerom k nám. Boli sme našťastie prikrčení a tak sa nikomu nič nestalo, ale odvtedy sme tam nechodili, pretože jeden pohraničiar vždy v blízkosti strážil zásobníky pitnej vody. Bolo to priveľmi nebezpečné.“ Našli sa dokonca ľudia skúšajúci prejsť hranicu na vlastnú päsť. Štefan si takto spomína na nešťastný incident šoféra nákladného auta s pieskom, ktorého bol svedkom: „Šofér, ktorý vozil piesok, bolo to cez prázdniny v roku 1950 sa ma pýtal kde je Morava najplytšia, a kde sa dá prejsť hranica. Dal mi aj 50 korún. Tak som mu povedal, ktorým smerom ísť, avšak upozornil som ho, že na opačnej strane je bahno, pretože sa tam Morava zvykne vylievať z koryta. On s tým naloženým autom s pieskom odbočil  a na plný plyn prerazil ten plot. Prešiel aj cez Moravu, pretože tam bola plytká voda, ale na rakúskej strane sa zaboril do toho bahna. Bolo počuť streľbu, ja som to videl, pretože som sa zvedavý išiel pozrieť. Na druhú stranu prešli naši pohraničiari na motorovom člne a zobrali chlapíka so sebou. Bol postrelený a zadržaný.“ Štefan pozná hraničné pásmo dôverne, je to prakticky jeho domov. Preto je tak často so svojou skupinou využívaný na pomoc a organizovanie prechodu osôb na druhú stranu za slobodou. Nikdy však nemá myšlienky na to, že by sám mohol utiecť. Pomáha aktívne každému kto ho potrebuje, vedomý si aj miery vlastného ohrozenia, ktorému sa tým vystavuje. Sám sa však cíti príliš previazaný so svojou domovinou. Stále v svojej mladíckej mysli povzbudený správami zo zahraničia verí, že komunistický režim sa už dlho neudrží. Že je to otázka mesiacov, či pár rokov. Preto tak aktívne rozvíja svoju činnosť, hromadí dokumenty, zbrane, cvičí sa v streľbe pripravený v správnom okamžiku pomôcť pri boji proti neslobode. Ani v najhoršom sne ho nenapadne, že nesloboda môže trvať ešte ďalších  40 rokov.

Prezradenie skupiny a zatknutie

Niekoľko rokov pomáha Štefan so svojou skupinou ľuďom, ktorí v zúfalstve, či prenasledovaní krutým režimom potrebujú spraviť posledný nebezpečný krok v ústrety vytúženej slobode. Ako mladý študent na prahu dospelosti vedie odhodlane svoj dvojitý život a cíti zodpovednosť za svoju krajinu i budúcnosť už vo veku, keď si iní rovesníci bezstarostne užívajú mladosť. Nad jeho skupinou sa ale začínajú sťahovať mračná. V okolí je priveľa zvedavých ľudí, priveľa angažovaných sympatizantov režimu, ktorí za povrchné výhody ochotne udávajú známych, či susedov. Osud Štefanovej skupiny sa schyľuje ku koncu. Dňa 6. decembra 1952 železničnú stanicu v Devínskej Novej Vsi obsadia bezpečnostné zložky spolu s agentmi v civile. Mladý Štefan chce ísť domov zo školy, ako ktorýkoľvek iný deň. Tentokrát ho však tvrdá ruka režimu neúprosne zasiahne: „ Pod vedením veliteľa zatýkacej štvorky plukovníka Jureňku ma zadržali, hodili ma do auta, na ruky mi dali želiezka, mojim šálom zaviazali oči. Celou cestou sa ma pýtali, či viem kam idem. Ja som cestu totižto dobre poznal. Nakoniec sme došli až k budove dnes známej ako „Dva levy“, vtedy sa tomu ale hovorilo „Špinavá plachta“. Volali ju tak pretože na oknách mali vždy špinavé zatiahnuté závesy, aby mohli kedykoľvek pod svetlami vo dne i v noci vyšetrovať.“ Postupne zadržia všetkých členov skupiny. Od tejto chvíle sa začína nekonečný sled vyšetrovaní, nátlaku i násilia pri snahe získať čo najviac podrobností o skupine aj jej prípadných spojkách, či komplicoch. Štefan zažíva na vlastnej koži všetky druhy nátlaku. Napriek tomu z neho dlhé mesiace nedokážu dostať potrebné priznania: „Želiezka na rukách, kopanec, facka bola bežná prax. Vyšetrovanie vo dne i v noci. Svetlomet do očí, alebo aj niekoľko dní žiadna strava.“ Keď sa vystriedali násilní vyšetrovatelia prichádza k Štefanovi ďalší, ktorý to skúša odlišným spôsobom: „Hovorili mu „Jozef Z“, ten mi oznámil: ,Počúvajte ma Ružovič, nebudeme sa tu naťahovať, nie ste tu prvý chlapec. Aj ja chcem získať postup, aj lepší plat. Dohodnime sa. Aj tak už máme svedectvá, kde je všetko jasné. Uzavrieme prípad. Vy budete mať pokoj odo mňa, ja od Vás. Odsúdia Vás a pôjdete niekam robiť!´ Tak som mu povedal, že súhlasím.“ Vyšetrovateľ necháva Štefanovi dokumenty z výsluchov už skôr zadržaného Jána Beleša, ktorý poskytol dostatok dôkazov i svedectiev o celej skupine, aj o jej fungovaní. Informuje ho, aby si svedectvo dôkladne preštudovala prepísal to do svojej výpovede s miernymi úpravami nech môžu prípad uzavrieť. Štefan vedomý si zrady jedného z členov, ako aj beznádejnosti celej situácie nakoniec potvrdzuje priznanie. Vyšetrovatelia sa našťastie dostali len k informáciám o predmetnom zapálení stohu slamy v JRD Devínska Nová Ves, sabotovaní zberov obilia, poškodzovaní hospodárskych strojov a o založení protištátnej skupiny. Ostatné sabotážne akcie obžaloba uvádzala len v rovine budúcich teoretických plánov skupiny, ktoré nestihli uskutočniť. Prevádzanie osôb cez hranicu sa podarilo pred nimi utajiť. Členovia bývalej skupiny dostávajú rôzne výmery trestov. Peter Jeck ako najmladší dostal jeden rok a bol prepustený na podmienku. Ľudovít Pešadik a Ferdinand Mislovič sú v čase procesu na základnej vojenskej službe. Preto ich s miernym oneskorením súdil osobitný vojenský súd v Trenčíne 19. októbra 1953. Ľudovíť Pešadik dostáva trest odňatia slobody na 2 a pol roka, Ferdinand Mislovič dostáva trest vo výmere 5 rokov. Ján Beleš, ktorého priznania spôsobili zatknutie ostatných členov dotáva trest dvoch rokov odňatia slobody. Proti Štefanovi Ružovičovi prebieha záverečné konanie 5. júna 1953, v ktorom je za zločin velezrady odsúdený na 7 rokov odňatia slobody. Okrem toho mu súd uďeľuje 10 rokov straty občianskych práv a takisto stratu majetku. Od tejto chvíle začína jeho trpké vítanie dospelosti v realite väzenských zariadení po celej republike.

Väzenské martýrium

Zo súdnej väzby v Justičnom paláci v Bratislave, kde strávil ďalší mesiac ho posielajú eskortou rovno do Prahy na Pankrác: „ Ja som vtedy ani nevedel, čo to eskorta je. Tak som si zbalil veci. Naložili nás do Antonov (väzenské prepravné vozidlá tej doby), vpredu bol jeden osobný voz, ďalší vzadu. Takisto motorky. V každom Antone boli s nami dvaja príslušníci stráže ozbrojení samopalmi a jeden pes. Vozidlá mali v priestore pre väzňov špeciálne klietky, čiže ste si nemohli ani sadnúť.“ Počas zastávky v Olomouci sa väzni pýtali kam ich vlastne vezú: „ Dozorca nám odpovedal: , Pôjdete na lepšie, tí vám tam ukážu!´ Ja som sa až potom dozvedel, že súd v Bratislave bol nakoniec neplatný a bude ma opätovne súdiť Najvyšší súd v Prahe.“ Rozsudok z Prahy potvrdil bratislavský pôvodný verdikt, čo Štefan prijal s úľavou, pretože sa obával vyšších trestov, ktoré sa na Pankráci udeľovali. Po tomto rozhodnutí Štefanova väzenská púť pokračuje 14 dňovým pobytom v Leopoldove: „ Za ten čas som tam stihol dostať po hube od istého devínskeho občana, ktorý tam robil náčelníka. Volal sa Michalík.“ Z Leopoldova ho premiestňujú do Ilavy, kde strávi na samotkách pol roka. Okrem toho v dôsledku pokazenej väzenskej stravy zažije karanténu väzňov kvôli epidémii  zažívacích ťažkostí. Počas svojho pobytu v Ilave pocíti opäť na vlastnej koži sadizmus niektorých dozorcov: „ V Ilave bol najhorší istý dozorca Kvasnica. Ja sa nebudem vulgárne vyjadrovať, ale mám na neho veľmi nepríjemné spomienky.“ Na jeseň roku 1953 Štefana opäť presúvajú, tentokrát do krajskej väznice v Hradci Králové. Tam strávi približne dva mesiace, po ktorých je umiestnený na hlavné pôsobisko výkonu svojho trestu, uhoľných a uránových baní Zdeňka Nejedlého nachádzajúcich sa v Rtýni v Podkrkonoší. Privítajú ho tu hrozbami a vyhrážkami, že sa už naspäť domov nevráti: „ V rozsudku som mal červeným písmom zvýraznené: NÁVRAT NEŽIADÚCI! Oni mi k tomu povedali: , Vy keď tu aj skapete nič sa nedeje!´ A neboli ďaleko od pravdy. Takmer každý deň tam niekoho zo šachty vyniesli mŕtveho. Bolo tam množstvo úrazov.“ Napriek tomu sa snaží prispôsobiť a navzdory všetkým strastiam prežiť kruté podmienky: „ Volali to tam takzvaný „tmavý důl“. Bývali sme v drevených barákoch, ktoré ešte donedávna obývali internovaní nemci, dôstojníci bývalého Wehrmachtu. Tých prepustili na základe medzinárodnej dohody a nás tam potom umiestnili. Pracovali sme väčšinu času v šachte. Robilo sa 12 hodín denne, normy boli vysoké. Potom mal byť 12 hodín oddych.“ Okrem tejto práce si však despotickí dozorcovia našli spôsob, ako väzňov trápiť aj v čase osobného voľna: „ Cez voľno nás náčelník Bydžovský, spolu s táborovým politrukom Spoustom nechal nastúpiť. Vybral si 50 ľudí a išli sme za prvú ohradu. Dal nám pokyn: , Tu budete kopať, po ramená do hĺbky, na šírku 50 cm!´ Keď sa to konečne vykopalo, nič sa tam neumiestnilo. Ďalšia smena to zas podľa pokynov zahádzala a takto to išlo dookola. Celé mesiace. Práca nemala žiaden význam. Išlo len o ďalšie fyzické vyčerpanie väzňov v čase voľna.“ Na barakoch v tábore boli väzni ubytovaní podľa národností: „ Jedna izba boli samí slováci, v druhej boli moraváci a na ďalšej česi. S moravákmi sme vychádzali ešte dobre, ale česi často zrádzali. Za drobné výhody a odmeny udávali dozorcom aj veci, ktoré neboli vždy pravdou, prípadne boli prikrášlené.“ Osobitou formou trestu, vtedy väzenským systémom často využívanou boli tzv. „korekcie“: „ Tam vás dali na 10 dní do betónového bunkra, bola tam betónová posteľ. Dostali ste jednu deku (prikrývku) a tak vás tam nechali. Strava bola každý tretí deň, aj to len polovica biednej väzenskej dávky. Takýchto korekcií som počas svojej väzby zažil 352 dní.“ Systém decimovania ľudskej dôstojnosti a postupnej likvidácie vôle i zdravia väzňov pokračuje aj v pracovnom zaradení. Štefan sa tak okrem ťažby uhlia dostáva aj k nebezpečnej ťažbe uránu: „ S uránom robili len väzni, nachádzal sa len v tenkej spodnej vrstve, hovorili tomu „latna“. Vždy keď ste vyšli žo šachty von prebehli vás prístrojom. Ak niečo trochu zapípalo museli ste ísť okamžite bokom. Vyzliecť sa zo šiat, prebrať si nové a pokračovať smerom stráženým uzavretým koridorom.“ V baniach zažije aj zával, ktorý mu zraní ruku. Môže teda chvíľu okrem ťažby pracovať pri obsluhe šachtového dopravníka. Z pobytu v tábore mu utkvie v pamäti dojímavá spomienka na návštevu jeho rodičov cez vianoce v roku 1953: „ Mama s otcom šliapali tri kilometre, po pás v snehu až k nášmu táboru. Doniesli mi dvojkilový balíček. Táborový politruk Spousta ho otvoril, a vrátil ho matke so slovami: ,Toto on nepotrebuje, tu má všetko zabezpečené!´ Mamka sa rozplakala, zobrala balík späť. Nasledovala polhodinová návšteva, po ktorej odišli.“ Pohľad matky na utrápeného syna ju ale prinúti konať. Niekoľko rokov sa usiluje všetkými možnými žiadosťami o Štefanovo podmienečné prepustenie. To nakoniec prichádza 27. septembra 1955: „ Ja som o ničom nevedel, nakoľko som o prepustenie nikdy nežiadal. Zrazu ma previezli do Hradca Králové. Tam mi dali civilné šaty. Zároveň som musel podpísať prehlásenie o podmienečnom prepustení. S dodatkom, že o tom čo som videl a robil počas výkonu trestu som viazaný mlčať.“ Štefan verí, že sa dočkal konca svojich útrap.

Krátky závan slobody

Pri návrate domov premýšľa nad svojou budúcnosťou. Nad plánmi na spoločný život so svojou snúbenicou Veronikou Rácovou, ktorá tam na neho celú tu dobu čaká. Život však opäť raz zamieša kartami Štefanovho osudu. Atmosféru blízkeho konca jeho slobodných plánov napovedá fašiangová tanečná zábava 16. februára 1956: „ Snúbenica tam bola so mnou a hovorí mi: , Štefan, tam vzadu stoja dvaja páni. Stále sa na teba pozerajú!´ Vravel som si, že ich preverím. Vyšiel som von na toaletu, jeden z nich išiel za mnou. Keď som sa vrátil on prišiel tiež. Povedal som jej teda, že mala pravdu, že sú to „fízli“. Vystrašená ma žiadala, aby sme niekam odišli. Ja som bol ale presvedčený, že čo sa má stať, sa aj tak stane.“ Odprevádza teda snúbenicu domov, ako to sľúbil jej matke. Akonáhle sa osamotený vracia cez dedinu zaistí ho pod rúškom noci zatýkacia jednotka:  „ Zrazu cez ulicu z jednej i druhej strany prišli autá, vyskočili traja ľudia s pištoľami v ruke a zhodili ma na zem. Bol som opäť zaistený.“ Štefan si ale stále nieje vedomý na základe čoho je zadržaný. Až postupne sa dozvedá, že príčinou boli malicherné incidenty z októbra a decembra 1955, keď mal údajne spievať fašistickú pieseň a vyvolávať protištátne heslá: „ Bolo to v hostinci zvanom Družstvo. Istý pán Támer, ktorý nám šil aj svadobné šaty, spolu s ďalšími ovplyvnenými svedkami Augustínom Michalíkom a Jozefom Valentom údajne vypovedal, že som si pri pulte mal pripíjať s otcom s poznámkou: „Ať žije československá dělnická třída a její bída!“ Okrem toho ďalší svedkovia Juraj Cvečko a Josef Soukaný vypovedali, že som 26. decembra v hostinci spieval spomínanú fašistickú pieseň. Pravda bola však taká, že pri východe som ešte stretol chlapcov od nás z dediny, ktorí zo srandy zvolali, že mi zaspievajú „Hej chlapci spod Tatier“. To bola tá údajná fašistická pieseň. Spievali ju však oni, a ani to nebola moja pieseň. Takže som sa dostal do väzenia v podstate len kvôli tomu nešťastnému vyhláseniu protikomunistického hesla.“ Prokuratúra následne odsudzuje Štefana na strávenie zvyšku trestu, ku ktorému dostáva navyše pol roka. Týmto sa končí jeho krátky pobyt na slobode. Namiesto svadby a svetlejšej budúcnosti okúsi opätovne krutú realitu obetí obludnej mašinérie komunistického väzenského systému.

Naspäť vo väzenskej rovnošate

Na Štefana čaká opäť rovnaká kalvária. Leopoldov, Ilava, Hradec Králové a nakoniec jeho trpko odskúšaný „tmavý důl“ Rtýně v Podkrkonoší. Tu sa po čase pokúsi so svojim spoluväzňom rakúšanom Egonom Kinaschom o útek. Egon bol starší väzeň, ktorý bol odsúdený po februári 1948, pretože údajne okrem československej pracoval aj pre nemeckú a rakúsku rozviedku. Vymerali mu vtedy 25 rokov odňatia slobody. Vznikne medzi nimi silné priateľstvo a v hlave sa začína rysovať nápad utiecť z miesta plného beznádeje: „ Počas príchodu na pracovisko sme sa odviazali z lana a vyhliadnutým úsekom, ktorý nebol dostatočne strážený sme utekali smerom k ohrade. Tú sme preskočili a ocitli sme sa na druhej strane. Nepoznajúc terén sme však zablúdili až smerom k veľkému vetráku. Tam nás príslušníci z tábora ozbrojení samopalmi a psami dostihli. Egon bol počas úteku postrelený.“ Štefan opäť ukázal svoju vernosť a statočnosť. Neopustí priateľa v krízovej chvíli, hoci sloboda bola tak blízko. Dokonca mu sľúbi, že keď raz bude mať syna pomenuje ho Egon. „ Po mnohých rokoch, keď som bol už na slobode a Egona prepustili ma prišiel navštíviť. Ja som nebol doma. Môj syn, ktorému som dal meno Egon mu zhodou okolností otvoril dvere. Vtedy prekvapený zistil, že som svoj sľub, ktorý som mu dal pred rokmi dodržal. Neskôr sme sa zvítali, zaspomínali, strávil u mňa istý čas. Mal povolenie odísť naspäť domov do Rakúska. Od tých čias som už Egona Kinascha nevidel.“  V tábore sú za pokus o útek, po sprievodnom tvrdom vyšetrovaní obaja premiestnení na výkon trestu do Valdíc u Jičína, kde je z bývalého kartuziánskeho kláštora zriadená jedna z najprísnejších väzníc v republike. Tu sa snaha o degradáciu Štefanovej dôstojnosti dostáva opäť na vyššiu úroveň: „ Bol to trest v treste. Na rovnošate som musel nosiť modrú pásku a na chrbte terč. Mal som zákaz akýchkoľvek prác mimo budovy.“  Pri pracovnom zaradení sa dostáva k výrobe matracov, lešteniu sklenených častí na lustre, či driapaniu peria, na ktoré má najhoršie spomienky. Pri spomínanom leštení začína mať výrazné problémy s očami. Podľa posudku lekára je teda z tejto práce uvoľnený a premiestnený na samoväzbu. Z nej chodieva každé ráno o 4.tej hodine čistiť zemiaky pre miestnu väzenskú kuchyňu. S odstupom rokov pozerá Štefan na spomienky spojené s väzením s nadhľadom. Sám si pamätá príjemnejšie, i trpkejšie zážitky z väzenia, ktorých bolo bohužiaľ omnoho viac: „ Napríklad počas mojej väzby v Bratislave, ešte na vianoce roku 1952 pristúpil k dverám jeden starší dozorca. Vhodil mi dnu balíček desiatich cigariet a desať zápaliek. Dal mi pokyn aby som do 22:00 hodiny krabičku vyfajčil a prázdnu ju vyhodil naspäť na chodbu. To bola tá príjemnejšia spomienka.“ Prekvapujúco príjemné spomienky má aj na kapitána dozornej služby Tokára, ktorého spoznal počas väzby vo Valdiciach: „ Jedného dňa si ma dal zavolať. Rozprávali sme sa o tom, že sme obaja slováci. Spomenul mi, že na mňa prišli nejaké udania, a že by ma mal teda potrestať. On však povedal, že ma nepotrestá. Vytiahol zo stolíka jedlo, ktoré mal na desiatu a povedal mi, že kým sa vráti mám ho zjesť. Len človek, ktorý zažije skutočné strádanie a hlad pochopí ako veľa to pre mňa vtedy znamenalo.“ Medzi najnepríjemnejšie skúsenosti zas patrí Štefanov incident z dozorcom, ktorý sa odohral taktiež počas jeho väzby vo Valdiciach: „ Bola tam veľká zima. Prišiel som za dozorcom Folbrechtom s prosbou, či by sa nenašla trocha uhlia. On mi odpovedal, aby som si slušne povedané našpinil do krku. Jedna tyč na väzenskej posteli bola uvoľnená. Neviem prečo, ale v tom vypätí som ju zobral a zahnal som sa s ňou na neho. On našťastie uhol hlavou, lebo inak by som ho do nej zasiahol. Takto som ho trafil do ramena. Za trest som dostal tri krát desať dní korekcie, s prestávkou desať dní.“ Metódy trýznenia väzňov za akékoľvek známky odporu boli čoraz krutejšie a sofistikovanejšie. Okrem mnohých si Štefan spomína na časté využívanie zúrivých strážnych psov: „ Noví väzni doplatili na to, že kládli odpor. Tam sa to neoplatilo. Oni hneď doviedli do cely aj dvoch psov a človek mal čo robiť, aby sa ochránil. Jedinou šancou bolo schúliť sa do kúta a rukami si chrániť hlavu aj tvár. To bola jediná možnosť obrany. Jednému môjmu spoluväzňovi Škobitovi pri takomto útoku pes z tela doslova vyhrýzol ľadvinu.“ V týchto neľudských podmienkach prežíva Štefan celé roky. Nakoniec sa však napriek vytrvalej snahe režimu, ktorý mu predpovedal smrť v krutých podmienkach vracia 28. októbra 1958, po takmer šiestich rokoch väzenského utrpenia na slobodu. Časť trestu je mu odpustená na základe toho, že ilegálnu činnosť páchal prevažne ako neplnoletý. Sloboda ale pre človeka so stigmou nepriateľa režimu a bývalého väzňa nebude jednoduchá.

Falošná sloboda v neslobodných časoch

Po návrate domov sa Štefan usilovne púšťa uskutočniť vysnívané plány. Veľkolepou svadbou si konečne v máji roku 1959 berie svoju snúbenicu Vieru Rácovú za manželku a púšťa sa do stavby domu. Popri ťažkej práci v kameňonlome vo Vápenke v Devínskej Novej Vsi, ktorú mu po prepustení pridelia, venuje všetok svoj voľný čas budovaniu hniezda pre svoju mladú rodinu, dúfajúc v lepšiu budúcnosť. Ako zručný remeselník, ktorému ide práca od ruky má už v roku 1961 hotovú celú hrubú stavbu. Akoby však strastí života nebolo dosť dostáva Štefan tentokrát príkaz k absolvovaniu povinnej vojenskej služby. Musí teda na dva roky opäť opustiť domov, manželku, deti i rozostavaný dom a  obliekať si vojenskú rovnošatu nenávideného režimu. Pridelený je k útvaru cestných a mostných jednotiek v Štúrove. V roku 1964 po skončení základnej vojenskej služby sa mu podarí vysnívaný dom dokončiť napriek varovaniu otca, či nechce radšej bývať na nejakom novom mieste. Štefan je však príliš hrdý a tak ako doteraz, ani tento krát sa nedá zlomiť a hrdo čelí osudu. Dokonca opäť pokračuje v tajnej pomoci ľuďom, ktorí potrebujú emigrovať. Či už s pomocou pri prechode hranice, radami, alebo drobnými službami najrôznejšieho charakteru. Poučený sklamaním z minulosti, ale pracuje tentokrát na vlastnú päsť. Zamestnanie nachádza v Tehelni v Devínskej Novej Vsi, kde pracuje pri peci. Strávi tu 10 rokov. Obozretné oko režimu však stále nezabúda na svojich nepriateľov. Život mu strpčuje nekonečné množstvo námatkových domových prehliadok, pri ktorých mu zabavujú veľké množstvo vecí súkromného charakteru. Doklady o vzdelaní aj fotky a spomienky na minulosť. Jeho súkromný život je neustále sledovaný a obmedzovaný. Na žiadosť riaditeľa Podunajských strojární istého Baláža, ktorý je bývalým veliteľom štátnej tajnej bezpečnosti prestupuje do práce v tomto závode. Dostáva tam pozíciu skladníka. Dodnes nevie z akého dôvodu si ho vybral. Je možné, že mal byť opäť viac sledovaný. Po štyroch rokoch strávených v tomto závode sa zamestná vo firme Kovoplast, kde pracuje pri expedícii a výdaji tovaru. Práve tu prichádza v roku 1979 zámienka, akou môže režim Štefanovi opäť skomplikovať život: „ Prišli záhradkári z obce Veľké Úľany, kupovali fólie na fóliovníky. Nemali ale povolenie na nákup vo veľkoobchodnej cene. Ja som sa s nimi po ich naliehaní dohodol, že im tovar predám. Avšak musia mi do troch dní dodať potvrdenie o tom, že môžu nakupovať vo veľkoobchodnej cene. Niekto ma ale udal. Skôr ako prešli spomínané tri dni ma zatkli.“ Štefana odsúdia podľa vtedajšieho § č.132 o rozkrádaní socialistického majetku a dostáva trest 8 mesiacov odňatia slobody, ktoré strávi v Leopoldovskej väznici. Po odpykaní trestu sa osudom skúšaný Štefan snaží opäť trpezlivo v nepriateľskej dobe zaradiť do života.

Novopečení súdruhovia demokrati

Prvé kroky vedú prirodzene k snahe nájsť si zamestnanie. To Štefan dostáva vo firme Protetika v Bratislave, kde sa preškolí na prácu pri výmenníkových staniciach. V Protetike strávi ďalších desať rokov svojho života aj začiatok Nežnej Revolúcie spojenej s vytúženou predstavou slobody. Napriek tomu sa nevyhne konfrontácii s pazúrmi bývalého režimu, keď vidí vo fabrike lístinu s kandidátmi na nové demokratické vedenie podniku. Úprimnosť a odhodlanie, za ktorým si vždy stál z neho opäť raz prehovorili: „ Čítali sme to tam viacerí. Ja som sa pri niektorých menách nezdržal a prepáčte mi za výraz, ale povedal som: , Zase sú tam tie isté svine komunistické!´Niekto to posunul ďalej a čoskoro som bol prepustený. Oficiálnym dôvodom bol vraj alkohol na pracovisku, čo bola lož.“ A tak sa Štefan vďaka bývalým súdruhom musí v časoch rannej demokracie opäť pretĺkať životom, snažiac sa hľadať si nové zamestnanie. Nakoniec sa mu podarí preškoliť sa na prácu v strážnej službe, kde strávi niekoľko rokov strážením rôznych objektov. Po čase zakotví pri strážení v miestnom autobazáre. V hlave mu spolu s pár dobrými známymi započne myšlienka skúsiť konečne v slobodnej dobe podnikať. Chceli by odkúpiť podnik Mototechna sídliaci v blízkosti bazáru. Po rokoch útlaku a neslobody, ktorý si odskúšal na vlastnej koži, po rokoch príkazov, čo má kde a pre koho robiť ho napĺňa predstava byť konečne pánom svojho osudu. Aj túto snahu však niečo prekazí. Okrem Štefanovej zásadovosti hlavne ješitná zababelosť ďalšieho zo zástupu bývalých súdruhov: „ Vec s podnikaním bola rozbehnutá, ale moji partneri mi oznámili, že pôjde s nami do toho ešte jeden človek. A bol to bývalý komunista, veľký komunista. Ja som nevedel, že on stojí za mnou a povedal som: , S takou sviňou komunistickou sa predsa nebudem dávať do partie!´ On to počul a zariadil aj ultimátum na mojom pracovisku, aby ma okamžite prepustili.“ Takto teda do Štefanovho života naposledy zasiahli mračná minulosti aj v roku 1994. Namiesto lepšej budúcnosti sa ocitne tri mesiace pred dovŕšením dôchodkového veku bez práce. V roku 1995 sa teda so svojou treťou manželkou Jarmilou Ružovičovou rod. Biskadskou sťahuje do Prievidze, kde žije Štefan Ružovič dodnes.

Napriek zhoršenému zdravotnému stavu, telesnej imobilite a slepote jeho slová stále vzbudzujú rešpekt. Ide z neho rovnaké odhodlanie, s akým sa pred rokmi pustil na svoju ťažkú púť boja proti režimu, ktorému už nemohol viac nečinne prihliadať. Život ho zrazil mnohokrát na kolená, ale on vždy znova vstal. Neustúpil zo svojho presvedčenia, majúc pred očami dôstojnosť nielen svoju, ale predovšetkým budúcnosť svojho milovaného národa a domoviny. Preto je Štefan Ružovič stále živým mementom toho, že človek, ktorý nestratí tvár ani v ústrety najtemnejším časom národa, bude navždy vzorom nádeje pre našu slobodnú budúcnosť...

pre Post Bellum natočil a spracoval Michal Roľko dňa 17. 10. 2015