Viera Šagátová

„Nemci prepadli Miezgovce zavčas rána, keď ešte ľudia spali. Najskôr začali rabovať. Náš dom bol postavený nový, prvý dom. Rabovali, vypúšťali hydinu, brali kravy, brali ošípané. Ľudia sa už predtým báli, už tých Nemcov čakali, tak partizáni postavili bunkre za dedinou a ľudia sa utekali schovať do tých bunkrov." - „Aj vy ste tak utekali?" - „Áno. Báli sme sa už dlho, lebo sme boli prvý dom od Bánoviec, tak sme spávali u rodiny na konci dediny pod hájom. A keď prišli, hneď začali rabovať a zapaľovať domy. V Miezgovciach bolo vyhorených 40 domov, medzi nimi aj náš. Mali sme postavený pekný nový domček. Oni tie domy polievali nejakou tekutinou, neviem, čo to bolo a potom zapaľovali. Bolo to niečo hrozné, keď toľko domov horelo, strašné niečo. Ľudia utekali do hôr, aby sa poschovávali."

„Takže potom prišli Nemci a zobrali nám tetu. Mala jedno dievčatko. Ten Nemec ju strašne fackal. Lebo predtým boli doma aj môj otec aj jej muž, sem tam prichádzali z tej hory sa umyť. Bývali v tých bunkroch, tak sa potrebovali prezliecť a umyť. A potom nás vyhnali z postele. V tej pivnici sa tie steny až trblietali a kvapkala nám na hlavu voda a ja som z toho ochorela, celú tvár som mala samé vredy. Keď prišli do tej pivnice a vyhnali ma z postele, mama na mňa ukázala, nech sa pozrú ako vyzerám, nech ma nechajú. Ale nie, len von, von, museli sme von. A tete hovorili ,Kde máš muža?', ona odpovedala, že nežije s mužom. On bol partizán, otcov brat, tiež bol s ním v tých hájoch. Vravela, že s ním nežije, že ona nevie. Ten Nemec ju potom tak udrel po tvári, to si pamätám, akoby to dnes bolo, že až odpadla a nariekala. Povedali jej, aby sa obliekla a išla s nimi. Chcela vziať aj svoje dieťatko, jej dcérka mala 10 rokov. Ale nechceli jej dovoliť, nesmela si ju zobrať. Tak ju odviedli s ostatnými ľuďmi do Bánoviec na okres. Zobrali vtedy ešte jedného chlapca, robil u notára, v Uhrovci sa učil. Odviedli ich a už sa nevrátili. Len sa stratili a nevedeli sme, kde."

„Keď prišli Nemci do Miezgoviec, začali rabovať dedinu a potom vyhlásili, aby všetci mladí muži z obce prišli na nástup do dediny. Kto neuposlúchne, že bude popravený. Tak tí chlapci tam prišli, ale všetko mladí, vyberali si len tých mladých, takých chlapcov 16 - 17 ročných. Takých si vybrali. A potom ich hnali do Bánoviec. Veľa z nich sa už nevrátilo. Z Bánoviec ich neskôr z Trenčína deportovali do koncentrákov."

„Nemci prepadli Miezgovce zavčas rána, keď ešte ľudia spali. Najskôr začali rabovať. Náš dom bol postavený nový, prvý dom. Rabovali, vypúšťali hydinu, brali kravy, brali ošípané. Ľudia sa už predtým báli, už tých Nemcov čakali, tak partizáni postavili bunkre za dedinou a ľudia sa utekali schovať do tých bunkrov." - „Aj vy ste tak utekali?" - „Áno. Báli sme sa už dlho, lebo sme boli prvý dom od Bánoviec, tak sme spávali u rodiny na konci dediny pod hájom. A keď prišli, hneď začali rabovať a zapaľovať domy. V Miezgovciach bolo vyhorených 40 domov, medzi nimi aj náš. Mali sme postavený pekný nový domček. Oni tie domy polievali nejakou tekutinou, neviem, čo to bolo a potom zapaľovali. Bolo to niečo hrozné, keď toľko domov horelo, strašné niečo. Ľudia utekali do hôr, aby sa poschovávali."