The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Pavol Šalamon (* 1951)

• narodil sa 29. júla 1951 v Košiciach

• 1957 – 1966 absolvoval základnú školu v Košiciach

• 1966 – 1969 absolvoval štúdium na SVŠ v Košiciach

• 1969 – 1974 absolvoval štúdium na Univerzite Komenského v Bratislave

• 1974 – 1975 vojenčina v Martine

• 1976 – 1990 pracoval v štátnom archíve v Košiciach

• 1990 – 1996 vyučoval latinčinu

• 1996 – 2007 pôsobil v archíve Open Society pri Stredoeurópskej univerzite v Budapešti

• od roku 2007 – Archív mesta Budapešť

• do roku 2014 pracoval v Dokumentačnom stredisku holokaustu (Holokauszt Dokumentációs Központ és Emlékgyűjtemény)

Pavol Šalamon pochádza zo židovskej rodiny z Košíc, ktorá bola poznačená holokaustom. Hoci sám sa narodil až po druhej svetovej vojne, dopady holokaustu vnímal v rodine veľmi citlivo najmä z rozprávania svojej mamy. Práve jej najbližšia rodina sa nevrátila z koncentračných táborov. Keď sa pamätník začal venovať povolaniu archivára a dokumentaristu, zhodou okolností mal možnosť dokumentovať aj holokaust. Pavlov otec Alfréd Šalamon (1914) pochádzal z dediny Veľký Bočkov, ktorá je dnes na Ukrajine blízko hraníc s Rumunskom. Počas existencie medzivojnovej Československej republiky bola súčasťou Podkarpatskej Rusi. Bol maliar domov a bytov. Matka Edita, za slobodna Neumanová (1923), pochádza z dediny Zemplínske Jastrabie a bola domáca, ale privyrábala sa šitím. Obaja rodičia žili od detstva v Košiciach.

Zo starých rodičov poznal len deda z otcovej strany, ktorý zomrel, keď mal Pavol päť rokov. „Dedo bol obchodný cestujúci a veľmi aktívny člen židovskej náboženskej obce,“ spomína si pamätník. Ostatní zomreli pred jeho narodením. Maminých rodičov deportovali v roku 1942 z Čeloviec.

Život medzi vojnami

Otec pochádzal z ortodoxnej židovskej rodiny. Boli veľmi chudobní a mal ešte troch súrodencov. Vojnu prežil len otec a jedna sestra. Otec už ako mladý koncom 20. rokov išiel do učenia za maliara. Mama viac spomínala na medzivojnovú Československú republiku. Chodila do židovskej neologickej školy. Spomínala, že rodičia s ňou chodili do divadla aj do kina. Boli nábožní a chodievali do synagógy.

O veľkej hospodárskej kríze rodičia veľmi nehovorili. Mamini rodičia mali pri dome stolársku dielňu na výrobu nábytku. Otec ako maliar domov mal prácu vždy. Mama si ešte aj teraz, ako 99-ročná, spomína na svoje detstvo veľmi optimisticky.

Život židov v Košiciach po Viedenskej arbitráži

Keď sa Košice stali na jeseň 1938 súčasťou Maďarského kráľovstva, tak sa život obyvateľov Košíc zmenil. Nová maďarská administratíva začala židov obmedzovať na vlastníctve majetku a boli prijímané aj ďalšie nariadenia namierené proti židovskému obyvateľstvu, nemohli napríklad navštevovať kiná. „Mamu dokonca zavreli ako 15-ročnú na jeden deň do väzenia, lebo hovorila s kamarátkou po slovensky,“ spomína si Pavol na rozprávanie mamy.

Pavlova mama spomínala na tie časy nerada. Hovorila len o najkrutejších zážitkoch, ako sústreďovali židov do synagógy a do tehelne pred deportáciou. „Mama mi rozprávala, ako ich hnali do tehelne cez celú Štúrovu ulicu a ľudia stáli na ulici a pozerali na nich. Bola to trauma aj pre počúvajúceho, takže som sa viac nepýtal,“ spomína pamätník. Do tehelne nahnali aj maminu sestru Katarínu, aj starých rodičov. Potom ich deportovali vlakom do Auschwitzu. Starých rodičov Nemci pravdepodobne zabili hneď, lebo mali nad 60 rokov a neboli pre ich účely vhodní na prácu. Pavlovej mame so sestrou sa podarilo prežiť len preto, lebo boli mladé a silné. Po troch dňoch v Auschwitzi ich Nemci poslali do okolia Rigy pracovať v lese. Tam prežili viac ako rok a potom mali byť presunuté do Nemecka. Oslobodenia sa nakoniec dožila len pamätníkova mama. „Mama so sestrou utiekli z nejakého transportu na území Poľska, ale Nemci po nich strieľali. Mame zasiahli len ruku, ale jej sestra jej zomrela v náručí,“ spomína Pavol. Jeho mama potom bola dlho v nemocnici v Poľsku a do Košíc sa vrátila až v októbri 1945.

Osudy otca na východnom fronte

Pavlov otec už počas vojny utiekol do Budapešti, kde sa chcel ukryť. „Pri jednej razii ho však chytili maďarskí žandári. Keďže slúžil za Československa vo vojsku ako ženista, poslali ho na východný front k ženistom. Vo februári 1943 spolu s kamarátmi preplávali na člnoch cez rieku Don a prebehli k Rusom,“ spomína Pavol.

Príslušníci sovietskej armády prebehlíkom z maďarskej armády neverili a zobrali ich ako zajatcov do tábora v meste Karaganda, ktoré je dnes v Kazachstane. Pavlov otec ovládal jidiš, ktorý bol jeho materinský jazyk, potom sa naučil po slovensky aj po maďarsky. V zajateckom tábore sa mu jazyky zišli, lebo zvládol aj nemčinu i ruštinu a robil prekladateľa. To mu možno pomohlo prežiť ťažké podmienky v zajateckom tábore.

Zajatcom bol približne rok a potom sa prihlásil do československej armády, ktorá sa formovala v Sovietskom zväze pod vedením Ludvíka Svobodu. Neskôr s 1. československým armádnym zborom pomáhal oslobodzovať aj Československo, zažil tiež boje na Dukle. Po ceste domov stretol niekde na území Sovietskeho zväzu svojho staršieho brata Vojtecha. „Nespomínal podrobnosti, viem len také čriepky z toho úseku jeho života a ja som sa nepýtal,“ hovorí Pavol. O tom, že otec bol naozaj v zajateckom tábore, sa Pavol dozvedel neskôr aj od archivárky z Karagandy, s ktorou sa stretol v Open Society Archives v Budapešti a ktorá mu neskôr poslala otcov kartotečný lístok s jeho podpisom. Po vojne sa pamätníkov otec vrátil do Košíc.

Návrat do povojnových Košíc

Keď sa Pavlova mama vrátila do Košíc, v jej rodnom dome na dnešnej Timonovej ulici už bývali jej vzdialení príbuzní, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov skôr. „Prišla domov a nemusela si vymáhať vrátenie domu, ako sa to stávalo u iných navrátivších židov,“ hovorí Pavol. Z jej bližšej rodiny sa z táborov vrátil už iba bratranec. Nikto ďalší neprežil.

Rodičia po prežitých vojnových hrôzach uvažovali aj o emigrácii z Československa. „Mama už mala vybavené aj doklady, ale na naliehanie bratranca ich dala jeho žene a tak si zahatala cestu odísť,“ spomína pamätník. Neskôr jej už československé úrady nechceli dovoliť emigrovať. V 60. rokoch už bol zase Pavlov otec príliš starý na takú životnú zmenu a necítil sa na nový život v emigrácii.

Po vojne chcela rodina začať nový život. S minulosťou sa však stretávali aj na úradoch. „Mama sa raz rozčúlila, lebo na národnom výbore, kde prišla žiadať o podporu, jej niekto povedal, že mala radšej zostať v plynovej komore. To sa, žiaľbohu, stávalo a židia sa báli reagovať,“ dodáva Pavol. Spomína si tiež, že k jeho mame chodili kamarátky a dosť často rozprávali o živote v koncentračnom tábore. Takže pamätník už potom o táboroch nepozeral filmy ani nečítal knihy, pretože to všetko bolo spojené so zabitím  jeho  nepoznaných príbuzných.

Komunistický prevrat 1948

Zmenu režimu rodičia pamätníka nevnímali tragicky, lebo ako robotníci skôr dúfali v lepšie časy. V roku 1950 sa jeho rodičia spoznali cez židovskú komunitu. Uzavreli sobáš napriek tomu, že otec bol z ortodoxnej židovskej rodiny a mama z neologickej. V minulosti také zmiešané sobáše neboli v židovskej komunite bežné. „Rodičia chodili naďalej do synagógy, ale svoju vieru už spochybňovali a možno to bolo len automatické,“ uvažuje pamätník.

Antisemitizmus nezmizol ani po vojne. Najmä po príklone Izraela na stranu západu sa v Československu razila protižidovská politika. Pamätníkovi rodičia sa s tým naučili žiť a svoje židovstvo nejako očividne nedávali najavo.

Detstvo v centre Košíc

Pavol sa narodil v roku 1951. Býval s rodičmi na dnešnej Timonovej ulici (vtedy sa volala Malinovského) v centre Košíc. Chodil do maďarskej škôlky a do slovenskej školy. Na dvore pri dome hrával s chlapcami futbal. Na hudobnú školu chodil na Kováčsku ulicu. Vo dvore bola aj pivnica, kde mali neskôr s kapelou prvé koncerty.

S výsmešným postojom detí k svojmu židovskému pôvodu sa sem-tam v škole stretával. „Asi v štvrtom ročníku ma navrhli na predsedu triedy a jeden zo spolužiakov vykrikoval, že ten židko by nemal byť predseda. Mňa sa to dotklo a otec bol veľmi nahnevaný. Prišiel do školy, vyťahal toho chlapca za uši a išiel s ním aj za riaditeľom. Bol z toho veľký cirkus. Do školy prišli aj rodičia toho chlapca. Nemalo to potom žiadnu dohru,“ spomína si Pavol.

Pamätník sa stal i pionierom a pamätá si na skladanie pionierskeho sľubu, pretože to bolo veľká udalosť aj s vojakmi. Z ďalších povinných osláv sviatkov v období socializmu mu utkveli v pamäti najmä lampiónové sprievody na výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. „Bol to pre nás deti zážitok, lebo sme mohli byť vonku aj večer, lampióny svietili a príhovory politikov či komentáre rodičov sme nevnímali,“ spomína si.

Obrodný proces na strednej škole

Po základnej škole pokračoval v štúdiu na strednej všeobecne vzdelávacej škole (SVŠ), čo bola predchodkyňa gymnázia. „Hneď v prvom ročníku sme si založili kapelu s názvom Kostolné myši. Hrali sme vlastné pesničky. Mali sme vzory v starších spolužiakoch, Marcela Dekanovského (budúce filmový režisér) a Reného, ktorí spievali protest songy,“ spomína. Pavol hrával v hudobnej škole na violončelo, neskôr prešiel na kontrabas, aby sa lepšie uplatnil v kapele. Tiež hrával vo folklórnych súboroch, hoci sám tú hudbu dovtedy veľmi nepočúval.

Uvoľňovanie politických pomerov v 60. rokoch si teda pamätá skôr cez hudbu a záujem o knihy z psychológie. „Spolužiaci raz do školy doniesli Masarykovu knihu o samovražde a učiteľka nám ju zhabala,“ spomína si. On zase spolužiakom doniesol do školy knihu s hebrejskou abecedou, lebo ich to zaujímalo. „Dubčeka som nikdy nevnímal ako veľkú osobnosť, bol sympatický, ale nebol dobrý rečník a pôsobil na mňa rozpačito,“ konštatuje Pavol.

August 1968

Na príchod okupačných vojsk, ktoré začali obsadzovať Československo, si Pavol pamätá veľmi dobre. Bol v Košiciach a o štvrtej ráno ho zobudilo obrovské dunenie tankov na dlažbe. „Mama sa o mňa bála, tak ma niekoľko dní nepustila von a ja som nebol burič,“ spomína. O streľbe v centre Košíc sa dozvedel až neskôr od spolužiakov. „Sledovali sme, čo sa deje najmä z rádia a z rozprávania druhých. Pre mňa to bolo nepochopiteľné, ako pre väčšinu národa,“ dodáva Pavol. Spomína si tiež, že jeho spolužiak reagoval na okupáciu tak, že roztrhal ruský časopis, ktorý bol o cestovaní a svete. „To mi bolo ľúto, lebo ja som ho rád čítal, pretože bol kvalitný ako National Geographic alebo ako časopis 100+1. Takto reagujú mnohí ľudia a pre mňa je to neprijateľné,“ dodáva.

Pavlovým osobným protestom proti okupácii bolo, že odmietol maturovať z ruštiny, hoci mal ten jazyk rád. Namiesto toho musel maturovať z piatich predmetov a nie zo štyroch. Napriek tomu nezanevrel na ruštinu kvôli tomu, že okupačné vojská obsadili Československo. Jediný jazyk, ktorý sa odmietol učiť, bola nemčina, a to kvôli zážitkom jeho rodičov z druhej svetovej vojny.

Štúdium jazykov v Bratislave

Pavol mal nadanie na jazyky, takže po strednej škole šiel v roku 1969 študovať francúzštinu a latinčinu na Univerzitu Komenského v Bratislave. Na škole mal šťastie na výborných profesorov latinčiny, ktorých ako študenti obdivovali za ich preklady slávnych antických diel. Zvykal si na študentský život aj na život na internátoch v Mlynskej doline a v Horskom parku. Okrem toho hral na kontrabas vo folklórnych súboroch.

Po ukončení vysokej školy Pavol ostal žiť v Bratislave, kde sa aj oženil. Začal pracovať ako dokumentarista vo Výskumnom ústave zváračskom, lebo tam potrebovali ľudí, ktorí hovorili cudzími jazykmi. Na jeseň už išiel na vojenčinu do Martina, kde ho pridelili na ošetrovňu aj napriek tomu, že nemal zdravotnícke vzdelanie. „Bolo to od nich veľmi nezodpovedné, ale po čase som robil len kancelárske práce,“ spomína si Pavol.

Po vojenčine sa rozviedol a vrátil sa z Bratislavy do Košíc. Prácu si našiel v Štátnom oblastnom archíve v Košiciach, kde potrebovali latinčinára a zároveň niekoho, kto vie po maďarsky. Pavol pracoval v archíve až do roku 1990, keď začal učiť latinskú právnickú a lekársku terminológiu na Rektorátnej katedre Univerzity Pavla Jozefa Šafárika.

V archíve mal odborne zdatných kolegov, ktorí neboli straníci. Na Chartu 77 si spomína, že ju museli odsúdiť, aj keď ju nikto nečítal, čo sa mu zdalo absurdné. Nepočúval Slobodnú Európu často a do disidentského hnutia sa aktívne nezapájal. Spätne však ľudí, ktorí sa tam angažovali, obdivuje, pretože vedel, že za to boli v socialistickom Československu prísne tresty.

Perestrojku, ktorá začala v Sovietskom zväze v polovici 80. rokoch, v štátnej správe v Československu nebolo veľmi vidieť. „Snáď iba v boji proti alkoholizmu, ale pilo sa aj naďalej,“ spomína si. Pavol chodil v tom čase aj na povinné odborárske schôdze ROH, kde sa rozprávali prázdne reči, ktorým už nikto neveril. „Človek už nie veľmi vnímal, čo tam ľudia rozprávajú, lebo to boli bláboly,“ spomína si.

Rok 1989

O udalostiach 17. novembra 1989 v Prahe sa dozvedel z televízie. Počúval aj maďarské a iné zahraničné správy. Spomína si na plné námestie v Košiciach aj na prejav vtedajšieho predsedu vlády Mariána Čalfu, člena KSČ, ktorý mal spolu s disidentmi na balkóne Štátnej vedeckej knižnice. „Povedal som si, že či sa ráno zobudil a zistil, že je demokrat, ale veľa ľudí sa takto zmenilo zo dňa na deň,“ hovorí o prezliekaní kabátov v revolučných časoch Pavol.

Od revolúcie neočakával veľké zmeny, skôr to, že sa pred ním otvorí svet a bude môcť voľnejšie komunikovať s príbuznými v zahraničí. Pavol je skôr skeptik, ktorý berie všetko s odstupom, i keď vtedy bol nadšený a tešil sa, že dochádza k zmene. Dubčekov návrat do politiky som vnímal s rozpakmi. Ľudia ho považovali za symbol Pražskej jari, ale ja som ho nepovažoval za veľkého politika,” vysvetľuje.

V prvých slobodných voľbách už začal Pavol vnímať, že sú na scéne aj nacionalistické strany ako SNS, ktoré hlásajú myšlienky ľudáckej Slovenskej republiky. To sa mu nepáčilo. Z rozpadu Československa nebol nadšený, ale neprežíval to tak emocionálne ako niektorí jeho známi či priatelia. „Jeden môj známy povedal, že keď vznikne samostatné Slovensko odíde a aj odišiel do Izraela. Ja som o možnosti emigrácie neuvažoval,“ spomína si Pavol. Otvorený antisemitizmus v spoločnosti ešte nevnímal, ale v novinách už čítal všeličo. Znepokojovali ho najmä vodcovské snahy niektorých politikov.

Kariéra archivára v Budapešti

Profesijne sa však v 90. rokoch posunul k lepšiemu zamestnaniu. Učil latinskú terminológiu na Právnickej fakulte a neskôr aj zahraničných študentov, aj z Izreala, na Lekárskej fakulte a Veterinárskej univerzite. To bola pre neho dobrá skúsenosť, lebo dovtedy v živote veľa ľudí z Izraela nestretol. Od roku 1996 začal pracovať v archíve Open Society pri Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Gro archívu tvorila činnosť rádia Slobodná Európa od 50. rokov. „Spracovali sme nie nahrávky, ale podkladové materiály na reportáže a mal som kolegov z celej Európy,“ spomína si Pavol. Po ukončení pôsobenia v tomto archíve v roku 2007, ostal ešte pracovať v Budapešti v Archíve hlavného mesta, do roku 2011 a v Dokumentačnom stredisku holokaustu až do roku 2014. 

Oživovanie myšlienok spochybňujúcich holokaust aj medzi politikmi vníma veľmi negatívne. Kladie to za vinu aj učebným osnovám a učebniciam, ktoré o holokauste hovoria veľmi málo. „Na témy, ktoré falšujú históriu, treba reagovať primeraným spôsobom,“ dodáva pamätník. Nemyslí tým nejaké vyhlásenie historikov na webe SAV, ale na prvých stránkach novín alebo v televízii. „Keďže sa to nedeje, tak sa jed a dezinformácie šíria ďalej, čoho sme svedkami aj teraz,“ dodáva.

Ako svoje životné motto zhrnul: „Snažím sa pomáhať ľuďom v núdzi bez rozmýšľania, v rámci mojich možností. Treba byť empatický. Nezáleží na tom, či je človek Žid, Slovák alebo Maďar, mal by byť v prvom rade človekom.“