The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Salner (* 1951)

• pamätník známy ako historik, vedec a etnograf

• narodil sa 1.marca 1951 v Bratislave, do židovskej rodiny

• Peter má staršieho súrodenca, Juraja

• obaja rodičia prežili pracovný tábor v Seredi

• otec, Vojtech Salner, bol známy aj ako Karol, Martin, Móric či Jozef a dokonca mal dva dátumy narodenia, kvôli vtedajšej vojenskej situácii- sedliacka židovská rodina, zaoberajúca sa drevorubačstvom

• veľké rozdiely medzi rodičmi, nebyť náhodného stretnutia v tábore, pravdepodobne by nevytvorili nikdy pár

• Peter navštevoval základnú školu na ulici Palackého, neskôr Strednú všeobecnovzdelávaciu školu na Vazovovej 38 a potom sa rozhodol pre Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, národopis- úspešne ukončená v roku 1974

• snaha o zamestnanie na Výskumnom ústave výživy ľudu- omyl, následne skladník v Mestskom dome kultúry a osvety

• 1975- “výskum súčasnosti” v Národopisnom ústave- prihlásil sa a bol prijatý - na Slovenskej akadémii vied pôsobí dodnes

• 90. roky- pozvaný Martinom Bútorom, projekt o ľuďoch, ktorí prežili holokaust, jeden z prvých na Slovensku, natočených vyše sto rozhovorov

• od roku 1996 do 2013, predseda židovskej náboženskej obce v Bratislave

• 1970- zoznámenie sa s budúcou manželkou Evou, 1974- svadba na úrade, 1977- narodenie syna Andreja

“Sám seba označujem doslovne za dieťa holokaustu.”

Aj tieto Petrove slová dokazujú, že sa hlási k svojmu židovskému pôvodu, kultúre a dejinám svojich predkov. Ďakuje za to najmä rodičom, ktorí počas celého detstva dbali, aby vedel a nikdy nezabúdal na to, kým je, odkiaľ pochádza.

Peter Salner, vedec a etnológ, známy nielen pre svoju bohatú pracovnú činnosť, ale aj pre silný vzťah k židovskej komunite, sa narodil 1.marca 1951 v Bratislave. Pamätník má ešte staršieho brata Juraja, ktorý v roku 1968 emigroval do Švajčiarska. Obaja jeho rodičia prežili holokaust. Petrov otec pochádzal zo Zvolena a v jeho živote sa skrýva niekoľko tajomstiev. Podľa svojho pasu či električenky sa volal Vojtech Salner, a tak sa aj predstavoval ľuďom. Občiansky preukaz mal ale na meno Karol, známi ho volali aj Martin či Béla a jeho židovské meno znelo Mojše Dajv ben Jojsef. Mal dokonca aj dva dátumy narodenia. Úradmi akceptovaný a vo väčšine dokladov uvádzaný dátum bol 27. februára 1894, avšak podľa Petrovej matky a niektorých dokumentov sa narodil o pol roka skôr, 31.augusta 1893. Peter uvažoval, že ho „omladili“ preto, aby na vojenskú službu nastúpil o trochu starší a zrelší. Ak to bolo z tohto dôvodu, veľmi mu to nepomohlo. Počas prvej svetovej vojny musel narukovať a v uniforme c.k. armády ho poslali bojovať na taliansky front. Utrpel priestrel nohy a padol do zajatia. Ešte o polstoročie neskôr bol schopný viesť rozhovor v taliančine.  

Mama Alica, rodená Marburgová, sa narodila 13.augusta 1913 v Rýmařove. Mestečko na severnej Morave bolo časťou Sudet, preto ako materinský jazyk uvádzala nemčinu. Rovnako ako jej manžel, pochádzala zo židovskej rodiny a obaja mali štyroch súrodencov, z ktorých však každému holokaust  prežila len jedna sestra.

Pôvod Petrových rodičov a osudy členov rodiny počas holokaustu

Hoci rodičia rozprávali o svojej minulosti len málo, pamätník sa všeličo dozvedel z ich akoby mimochodom povedaných poznámok, najmä však z dokumentov, ktoré našiel po ich smrti. Ako zistil, jeho prastarý otec z otcovej strany sa volal David Salner. Narodil sa na území dnešnej Ukrajiny, ale už v roku 1848 mal domovské právo v Habovke. Časť rodiny však žila v dnešnom Rumunsku, kde sa narodila aj otcova mladšia sestra Hedviga a najstarší brat Eli. Rodina sa venovala prevažne spracovaniu a predaju dreva. Zo zachovaných fotografií vidno, že rodina Salnerovcov, počnúc Petrovým starým otcom už nebola ortodoxná. Peter svojho otca Vojtecha vnímal ako človeka s jasným židovským zmýšľaním a so silným vzťahom k Izraelu, kam sa však nikdy nedostal. “To bol jeden z mála veľmi silných sionistov, ktorí v živote nevideli Izrael.”

Petrov otec Vojtech sa po skončení 1.svetovej vojny vrátil na Slovensko a v rokoch 1918 až 1942 žil v Martine. K tomuto mestu mal silný vzťah a často položartom hovoril: „Mamička, keď jeden z nás zomrie, ja sa vrátim do Martina“. Oženil sa, ale so svojou prvou ženou sa rozišli, no nerozviedli sa. Neskôr sa dozvedel, že ju zavraždili v Osvienčime. Keď v roku 1942 začali deportácie, otec sa pokúsil ilegálne prejsť cez hranice. Na maďarskej strane ho však chytili, zbili a odsúdili na dva mesiace väzenia. Trest si odsedel v Rimavskej Sobote a potom ho maďarské úrady vydali na Slovensko, kde ho odviedli do pracovného tábora v Seredi. “Na moje veľké šťastie” poznamenal pamätník. Práve v Seredi sa totiž zoznámil so svojou druhou manželkou, Petrovou matkou. V tábore pracoval v stolárskom družstve a so spoluväzňami snívali, že keď prežijú, emigrujú do vtedajšej Palestíny a založia kibuc, v ktorom budú vyrábať nábytok. Aktívne pôsobil aj v táborovom divadle.

Po oslobodení bývalí seredskí väzni skutočne založili stolárske družstvo v Bratislave, a práve on sa stal jeho predsedom. Z Vojtechovej rodiny sa zachránila len sestra Hedviga. Úradom tvrdila, že je kresťanka, z rodnej rumunskej dediny jej však neposielajú príslušné doklady, ktoré by to potvrdili.

Mamička Alica pred vojnou pracovala v obchode svojich rodičov. Neskôr krátky čas žila v Prahe a v máji 1938 odišla pracovať do Nitry. Marburgovci tiež neboli ortodoxní židia. V Rýmařove patrili do „lepšej“ spoločnosti, mali malú továreň na výrobu kobercov a obchod, v ktorom ich predávali. Rodinu preslávil najmä brat jej otca, profesor Otto Marburg. Dlho žil vo Viedni a v roku 1938 emigroval do USA. Ako neurológ sa špecializoval na sklerózu multiplex a jedna z foriem tejto choroby dodnes nesie meno Marburg multiple sclerosis.

Petrova matka Alica v Nitre pracovala v ortodoxnej rodine ako pestúnka dvoch malých dievčat. Pamätník z jej rozprávania vie, ako sa zachránila. Keď videla cez okno prichádzať gardistov, nestratila duchaprítomnosť. Vzala šaty jej zamestnávateľky a vybehla pred dvere. Gardistom povedala, že je krajčírka a prišla vyskúšať ušité šaty, avšak nik nie je doma. Potom sa skrývala v chudobnej katolíckej rodine neďaleko Nitry. Niekto ju však udal, že je židovka a odviedli ju do pracovného tábora v Seredi. Z jej najbližšej rodiny prežila len sestra Ružena, ktorá s manželom včas emigrovala do Palestíny. Tu sa narodila aj ich jediná dcéra. Ich troch bratov spolu s rodičmi a starou mamou transportovali do Terezína. Stará mama mala v tom čase už 92 rokov. Netušila, kde sa nachádza a našťastie zomrela na starobu skôr, než to stihla pochopiť. Ostatní členovia rodiny zahynuli v Osvienčime.

Práve pracovný tábor v Seredi sa stal miestom zoznámenia Petrových rodičov. Podľa jeho slov bol pôvod, vekové a sociálne rozdiely rodičov tak veľké, že za normálnych okolností nemali šancu sa zoznámiť, nieto ešte zosobášiť. Práve preto Peter hovorí, že “Sám seba označujem doslovne za dieťa holokaustu.” O konkrétnom dianí v tábore Petrovi  rodičia nechceli veľmi hovoriť, viac sa o tom dozvedel neskôr od ľudí, ktorí s nimi boli v Seredi. Po vypuknutí povstania sa otvorili dvere tábora a oni odišli do Banskej Bystrice k otcovej sestre Hedvige. Po potlačení SNP sa rozhodli ujsť do hôr. Bunkrovali v Selčianskej doline, zažili tu hľad, zimu i trvalý strach z prezradenia. Po oslobodení sa rozhodli presťahovať do Bratislavy, kde otec okamžite začal pracovať v spomínanom stolárskom družstve. So sobášom museli počkať, kým Vojtechovu prvú manželku nevyhlásili úradne za mŕtvu. Zohnali si prenájom na Mamateyovej ulici, odkiaľ sa spolu s Petrovým bratom presťahovali na Palackého ulicu vedľa Reduty. I keď Petrovi rodičia premýšľali nad emigráciou do Izraela, práve kvôli jeho narodeniu to museli odložiť. Neskôr, na základe nových politických skutočností, to už nebolo možné.

Petrova mama bola v domácnosti až do roku 1964, kedy získala zamestnanie v Dome Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Odtiaľ o dva roky neskôr prešla do Univerzitnej knižnice, kde zotrvala až do svojho dôchodku. Keďže v roku 1969 pomáhala organizovať brigády židovskej mládeže v Izraeli, označili ju za sionistku a bola opakovane vypočúvaná ŠtB. Ako politicky nespoľahlivú ju v knižnici preradili do kancelárie s disidentmi profesorom Kusým a Júliusom Strinkom. Otec Vojtech až do svojej smrti v roku 1972 pracoval v stolárskom družstve, posledné roky ako zásobovač a obchodný cestujúci. Aktívne sa angažoval aj v bratislavskej židovskej náboženskej obci. Najskôr pôsobil v revíznej komisii, neskôr ho zvolili do predstavenstva a krátky čas bol aj predsedom obce.

Spomienka na obdobie Petrovej mladosti, cesta za vzdelaním a profesionálna kariéra

Peter Salner svoje ranné detstvo opisuje ako úplne bežné. Žiaľ, následkom šarlachu mal od detstva slabý sluch. S rodičmi a s bratom Jurajom mal veľmi dobrý vzťah a na detské roky má zväčša pozitívne spomienky, hoci s jeho mamou to nebolo vždy jednoduché. Nakoľko zažila počas holokaustu hlad, bola schopná doniesť Petrovi nedojedený zvyšok raňajok až do triedy, čo vyvolalo výsmech spolužiakov. Dôvody jej počínania pochopil až oveľa neskôr. Medzi ďalšie spomienky radí túžbu stať sa pionierom. Už v predskolskom veku hrdo nosil bratovu pioniersku šatku a horko plakal, keď mu ju raz v Pioniersko paláci zobrali, lebo na to vraj ešte nemá nárok. Nadšenie ho definitívne prešlo v 60. rokoch, keď spoznal aj negatívnu tvár režimu.
Peter navštevoval základnú školu na Palackého ulici v Bratislave. Bol výborným žiakom, a nakoľko mal dobrú pamäť, nikdy sa nemusel príliš veľa učiť. Rád a veľa čítal, čo tiež nebolo na škodu. Neskôr sa rozhodol pre Strednú všeobecnovzdelávaciu školu, na ulici Vazovova 38, najmä preto, že tam chodil aj brat Juraj. Dodnes pozitívne spomína na učiteľský zbor, ale aj na to, že mu skončili pohodlné časy, keďže na dobré známky už nestačila len dobrá pamäť. V prvej triede ho neobišlo zlé vysvedčenie, ale potom sa zlúčili dve humanitné triedy a Peter medzi novými spolužiakmi našiel kamarátov, ktorí sa výborne učili a on nechcel za nimi zaostať.

Pred maturitou musel riešiť svoju budúcnosť. Ako dieťa istý čas chcel skúmať život zvierat v prírode, rýchlo však pochopil, že to je nereálne. Pre ďalšie štúdium si zvolil archeológiu, hoci tento predmet v roku 1969 neotvárali. Spoľahol sa na mamino presvedčenie, že „je federácia, bude aj archeológia“, jej názor sa však nepotvrdil. Po porade s mamou sa Peter nakoniec rozhodol pre národopis, lebo „to vraj je niečo podobné“. Úspešne zložil prijímacie pohovory a bol prijatý. Pôvodne chcel po roku prejsť na vysnívanú archeológiu, avšak dostal sa do dobrej partie spolužiakov a odbor ho zaujal.

K Petrovej mladosti neodmysliteľne patrí aj rok 1968, kedy mal 17 rokov. Zrazu mohol čítať dovtedy nedostupnú literatúru, spoznal dovtedy neznáme fakty o charaktere režimu i židovskej kultúre a dejinách. O okupácii sa dozvedel od mamy, ktorá ho zobudila skoro ráno so slovami, že prišli Rusi. Peter bol presvedčený, že je to hlúposť, ale rýchlo sa presvedčil, že mala pravdu. Peter dostal zákaz vyjsť z domu, avšak neposlúchol. So  svojim najlepším priateľom Paľom sa rozhodli vyjsť do ulíc. O tom, že Peter si neuvedomoval vážnosť situácie svedčí jeho rozhorčenie, keď videl, že po ulici išlo auto v protismere. Na neďalekom Námestí SNP bolo množstvo tankov. Spomína si, že so sovietskymi vojakmi sa dali do reči a lámanou ruštinou ich presviedčali, že tu žiadna kontrarevolúcia nie je a mali by ísť domov.

Petra veľmi ovplyvnilo, že v roku 1969, ako už takmer dospelý muž, sa v rámci mládežníckej skupiny dostal na brigádu do Izraela. Paradoxom je, že sa tam zoznámil so svojou budúcou švagrinou a švagrom, ale so svojou budúcou manželkou Evou nie, keďže v tom čase bola na zbere jahôd v Anglicku. Petrov pobyt trval šesť týždňov. Istú dobu v kibuci Kfar ha Makabi oberal bavlnu či trhal ovocie. Neexistovali tam peniaze, mal k dispozícii len kibucnú menu, s ktorou mohol v miestnom obchode kúpiť sladkosti, cigarety alebo lacný alkohol. Vyvrcholením programu bol týždeň prednášok v Tel Avive, kde sa dozvedel veľa o židovstve či živote v Izraeli a týždenný spoločný výlet po Izraeli.

Po úspešnom ukončení štúdia národopisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského sa Peter v deň svojej promócie oženil. Mal problém nájsť si prácu, keďže voľných miest pre etnografov nebolo veľa. Napokon získal “protekčne“ miesto skladníka v Mestskom dome kultúry a osvety, kde ale reálne fungoval ako odborný pracovník. Našťastie sa dozvedel, že Národopisný ústav SAV vypísal konkurz na “výskum súčasnosti”. Prihlásil sa, i keď od mnohých ľudí si vypočul, že to je zbytočné, keďže pre zlý kádrový profil ho aj tak nevezmú. Po úspešnom pohovore ho nakoniec prijali. Vedel, že sa musí vždy veľmi snažiť, ak tam chce zotrvať. Podarilo sa a Peter v Národopisnom ústave, ktorý sa v súčasnosti volá Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV v Bratislave pracuje dodnes. Ako hovorí, práca ho stále veľmi baví a napĺňa.

Spočiatku sa Peter venoval etnologickému výskumu súčasnej rodiny v Bratislave. Až neskôr sa pred ním otvoril, ako sám hovorí, „prekrásny nový svet“ vďaka výskumu spoločenského života mesta v medzivojnových rokoch. V 90. rokoch ho aj táto téma prestala naplňovať a hľadal novú motiváciu. Problém vyriešil Martin Bútora, keď ho pozval do projektu, zameraného na spomienky ľudí, ktorí prežili holokaust. Absolvoval viac než 100 takýchto  rozhovorov, vďaka čomu sa dozvedel mnoho o židovskej komunite, ale aj o svojej rodine a v neposlednom rade i o sebe samom. Židovskou komunitou sa zaoberal aj po ukončení tohto projektu. Je jedným z prvých, ktorí sa týmto témam na Slovensku začali venovať.

Okrem práce v Slovenskej akadémii vied ho v roku 1990 profesor Traubner vyzval, aby kandidoval do predstavenstva židovskej náboženskej obce v Bratislave. V roku 1996 ho zvolili za predsedu ŽNO a v tejto funkcii pôsobil až do roku 2013. “Mal som možnosť spoznať ľudí a ich problémy.” Všeobecne je považovaný za nepraktického človeka, a v novej funkcii zrazu bol zodpovedný aj za opravy budov a musel riešiť rôzne, dovtedy preňho neznáme problémy. Obec prevzal vo veľmi zlom stave, ale aj napriek tomu dokázal získať od nemeckej nadácie a z iných zdrojov prostriedky na rekonštrukciu starej košernej kuchyne. Tieto aktivity pokračovali vybudovaním komunitného centra. Veľmi zaujímavou skúsenosťou bola pre Petra inovácia starého židovského cintorína známeho ako Memoriál Chatama Sofera, kde sa stretli hodnoty ortodoxného judaizmu so súčasnou realitou. Zohral rolu mediátora medzi členmi židovskej náboženskej obce a bratislavskými úradmi a ortodoxnými židmi z Izraela či USA. Aj táto misia mala úspešný koniec.

Petrova najbližšia rodina, revolučné roky

Po skončení štúdia Peter založil rodinu. V Izraeli spoznal súrodencov svojej budúcej manželky Evy, ale s ňou sa prvý raz stretol až v roku 1970, keď prišla na pohovor do Bratislavy. Potom sa dlhšiu dobu nevideli,  až kým sa v roku 1973 nestretli náhodne pred jedálňou na Filozofickej fakulte. Rozhodli sa ísť spoločne stanovať na Zemplínsku Šíravu, a tam začali spolu vážne chodiť. O rok neskôr, v roku 1974, sa vzali. 2. júna 1977 sa im narodil syn Andrej.

November 1989 Petra zaskočil, a ako tvrdí on sám, na takúto zmenu nebol pripravený. Rok pred revolúciou ho pozvali prednášať do Viedne, ale k vycestovaniu mu úrady nedali súhlas. Rakúšania však pozvanie o rok neskôr zopakovali a  v júni 1989 na počudovanie všetkých známych povolenie vycestovať dostal.Vtedy bol ešte stále presvedčený, že v Československu nikdy k zmene režimu nepríde. Novembrová revolúcia bola príjemným prekvapením.

Rozdelenie Československa, ktoré prišlo o niekoľko rokov neskôr, si Peter neželal, ale tušil, že k nemu príde. Na prelome rokov 1991-1992 totiž prednášal jeden semester vo Švajčiarsku a mohol hektické dianie doma sledovať s odstupom. Prvé jeho pocity po rozdelení neboli najlepšie: “Židia boli vždy Čechoslováci a ja osobne som v tom nebol výnimka.” S odstupom času to až tak negatívne nevnímal a neskôr si uvedomil, že vzťahy s českými kolegami sa zlepšili.

Na záver príbehu Peter vyjadril svoj názor aj na súčasnú politickú scénu. Vadí mu, že miestami počuť hlasy ľudí, ktorí adorujú obdobie Slovenského štátu a jeho vedúcich činiteľov. Nie je však pesimista. Uvedomuje si síce, že sa v minulosti odohrali tragické veci, ale komunita to prežila a funguje ďalej. Predstaviteľov neonacistických skupín vníma ako nebezpečný, no okrajový jav a je presvedčený, že slovenská spoločnosť nedovolí, aby sa dostali k moci. Peter verí, že jeho komunita prekoná všetky nástrahy, avšak netrúfa si povedať v akej podobe bude ďalej existovať, keďže každá generácia vníma svoje židovstvo inak.

Ako vraví Peter: “Všetko je inak, iba toto je tak.”