The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Savčinský (* 1963)

• narodený 10. marca 1963 v Bardejove. Otec Československý reprezentant v skoku do výšky

• november 1989 aktívna účasť na organizovaní a príprave mítingu v Bardejove, zakladá koordinačné centrum VPN v Bardejove

• 1990 poslanec Federálneho zhromaždenia

• 1991 predseda poslaneckého klubu VPN

• 1992 člen predsedníctva Federálneho zhromaždenia

• 1998 vstup do komunálnej politiky, mestský poslanec, viceprimátor - Bardejov

Vladimír Savčinský sa narodil 10. marca 1963 v Bardejove. Jeho rodina však nepochádza z mesta na severovýchode Slovenska. Vladimírov predok z otcovej strany, Grigorij Savčinský, patril medzi významných ukrajinských buditeľov. Pôsobil v Ľvove a okolí. Po sesternici jeho deda je pomenované divadlo v Ľvove - Ľvovská opera Solomiji Krušeľnickej. Rodina v minulosti utekala z Haliče / terajšia západná Ukrajina / a skončila nakoniec až v Bardejove. Otcova matka patrila medzi významnú českú strednú vrstvu. Prapradedo z tejto strany, Václav Syrový, bol členom výboru pre znovuobnovenie pražského národného divadla po jeho vyhorení, babka mala veľmi dobré kontakty na rodinu Stránských, Stránsky bol minister prvorepublikovej vlády. Z maminej strany bol zase čistý „Rusnák“ - Rusíni obyvatelia severovýchodu Slovenska, časti Poľska a Ukrajiny. „Toto moje rodinné zázemie predurčovalo aj to, že som žil z prvorepublikovej tradície, vedel som, čo bola Katyň, vedel som, aké boli pomery na Haliči. Táto rodinná tradícia sa u nás šírila.” Okrem toho bol Vladimírov otec československým reprezentantom v skoku do výšky a mal možnosť chodiť na západ. „Otec rád rozprával, že naša propaganda za symbol socializmu označovala žeriav. No a on hovoril, že v rozbombardovanom Berlíne je takých žeriavov všade veľa. V propagande a realite boli trochu rozdiely.”

 

Rodinná tradícia

 

Dedo bol počas prvej republiky notárom pre celú oblasť Bardejova a Svidníka. V Ladomírovej sa spriatelil s predstaveným kláštora otcom Sávom. Kláštor po druhej svetovej vojne zanikol, ale po VOSR sa stal hlavným centrom ruskej emigrácie. Po Paríži tam vydávali najviac publikácií. Mali aj vlastnú tlačiareň. Predstavený kláštora Sáva sa civilným menom volal Konstantin Petrovič Struve. Jeho otec, Peter Berngardovič Struve,  bol ruský ekonóm, filozof a editor. Po ruskej revolúcii v roku 1917 celá rodina emigrovala do Československa. Pri prechode frontu sa dedo obával toho, že by ho mohla zatknúť sovietska NKVD. Nielen pre jeho kontakty, ale aj preto, že pochádzal z Haliče. Nič také sa našťastie nestalo a po vojne pokračoval vo svojej práci. V 50. roku ho poslali do predčasného dôchodku. “Po pol roku ho opäť zamestnali, lebo bolo treba vypisovať papiere a viesť administratívu.“

 

 

 

Štúdium

 

Vladimír vyštudoval gymnázium v Bardejove. “Strednú školu som prežil viac menej v knihách. Snažil som sa vyhýbať akýmkoľvek aktivitám a nikde sa neangažovať.”  Stredoškolské obdobie bolo pre Vladimíra obdobím študovania paleoantropológie. “Počas gymnázia som šiel na brigádu do Brna len pre to, že som vedel, že tam je významný ústav Anthropos, že tam pracuje dr. Jan Jelínek, ten patril medzi svetovú špičku. Ako druhák na gymnáziu som mal tú česť sa s ním zoznámiť.” Vďaka tejto známosti si mohol Vladimír pozrieť aj originál Věstonickej venuše. Po skončení gymnázia pokračoval v štúdiu na vysokej škole. “Pôvodne som chcel ísť študovať medicínu, ale tam som sa nedostal. Na prírodovedeckej fakulte v Košiciach sa otváral iba odbor biológia matematika, a tak som šiel tam.” 

Na vysokej škole začala študovať v roku 1981. Tam Vladimíra zaujímala kozmicko-vedecká fyzika. Vladimír ju ukončil prácou na tému Spracovanie kozmického žiarenia. Ani počas vysokoškolského štúdia sa nijako politicky neangažoval. Začínalo však obdobie perestrojky a glasnosti a zároveň sa Vladimír oboznamoval so sovietskou literatúrou. “Oproti Československu aj Gorbačovov Sovietsky zväz vyzeral vtedy ako reformná krajina.” Po skončení vysokej školy, v roku 1985,  sa Vladimír vrátil do rodného mesta.

 

Život v Bardejove

 

Na gymnáziu začína učiť matematiku, biológiu a počítače. “Začal som sa angažovať v miestnej komunite. Chodil som do mestského klubu mladých.” Tam sa Vladimír zoznámil s partiou mladých ľudí. “V Bardejove to fungovalo tak, že Mestský klub mladých bol pod okresným výborom SZM. Potom tam bol Krajský výbor SZM a to boli stalinisti.” Mestský klub mladých viedol Jozef Porjanda. Chodievali tam na koncerty folkoví speváci z Čiech, ako Jiří Dědeček a Jan Burian. “Netvrdím, že to bol ťažko disidentský život, ale dozvedeli sme sa vďaka nim informácie, čo sa deje v Prahe.” Koncom 80. rokov tak získavali informácie o dianí mimo Bardejova. Vladimír sa v tom období stal predsedom filmového klubu v Bardejove. V rámci neho prichádzala aj väčšia sloboda. Cez filmové kluby sa dalo dostať k filmom, ktoré neboli v oficiálnej distribúcii. „Paradoxne to neboli len naše trezorové filmy, alebo „kapitalistické“ filmy, ale aj sovietske filmy ako Pokánie, alebo Červená kalina, ktoré u nás do verejnej distribúcie nepustili.”

V 80. rokoch žili ľudia vo „svojich milých šialenstvách”. Okrem filmového klubu sa Vladimír venoval aj atletike. Chcel si urobiť rozhodcovské skúšky. „Otec niekedy počúval Hlas Ameriky a vďaka tomu sme trochu vedeli, že sa dejú nejaké veci vo svete. Ale bolo to ako správy z inej dimenzie. Myslím si, že v Bardejove gro ľudí nevedelo ani o Sviečkovej manifestácii. Nedostalo sa to k nim. Možno pár ľudí z katolíckej cirkvi o niečom tušilo. Informovanosť nebola veľká. Ľudia na dedinách toho vedeli veľmi málo.” Takto si Vladimír spomína na obdobie pred novembrom 1989.

 

17. november 1989

 

„V polovici novembra1989 som šiel do Šale. Tam bol 17. novembra výber filmov do filmových klubov a filmotéky. Presne si teda pamätám, čo som robil 17. novembra.” - uzatvára Vladimír spomienku na tento deň. V Šali sa stretla skupina režisérov a ľudí, ktorí sa zaujímali o filmové umenie. „Nevedeli sme síce, čo sa deje, ale hovorilo sa, že niečo sa už deje.” Po návrate domov vďaka kontaktom Jozefa Porjandu prichádzali prvé informácie z Prahy o tom, čo sa tam deje. „Treba povedať, že neexistovali žiadne sms-ky, žiadne mobily. Telefonovať sa dalo len cez pevné linky. Komunikácia nebola vôbec jednoduchá. Napriek tomu sme sa v klube mladých začali organizovať a pripravovať na “niečo.” Netušili sme však, čo to bude.” 

Celý nasledujúci týždeň sa v Bardejove nič nedialo. Koncom týždňa sa aj do mesta dostali informácie, čo sa v po celej krajine deje deje. Na pondelok, 27. novembra bol vyhlásený generálny štrajk. Aj ten však bolo treba pripraviť a zorganizovať. „Niekedy mám pocit, že sa vytvára dojem, že ľudia prišli a spontánne to urobili. Bez nich by to samozrejme nefungovalo. Málokto si však uvedomuje, že to niekto organizoval. Že v meste viseli letáčiky, ktoré zvolávali na námestie, že niekto rozdával stužky, síce Francúzske trikolóry, ale vtedy v obchode iné neboli. Nebolo to samo od seba. Vyhlásenie sme tlačili u nás na gymnáziu. Bola tam ihličková tlačiareň.”

Na pondelok, na dvanástu, bol vyhlásený generálny štrajk. O udalostiach už informovala aj televízia. Začínali prvé “Štúdia dialóg”. „Prvé dni boli vnímané ako študentská záležitosť. Nie ako nejaká revolúcia. Boli zmasakrovaní študenti a to podľa mňa pohlo ľuďmi aj tu v Bardejove. To prvé stretnutie v Bardejove bolo neorganizované. Hlavným hovorcom bol pán  Imrich Kotvan. Pod oknami Mestského národného výboru bolo ozvučenie a zhromaždilo sa tam niekoľko tisíc ľudí.” Po príhovoroch sa v klube mladých stretla skupina asi dvadsiatich ľudí a podpísali vytvorenie koordinačného centra VPN v Bardejove. Druhý deň dvaja svoj podpis odvolali. Nebolo vtedy jasné, čo sa bude diať.

 

Prvý organizovaný míting v Bardejove

 

Po generálnom štrajku Jozef Porianda zorganizoval diskusiu v športovej hale. V preplnenej športovej hale štvorica aktivistov viedla diskusiu s predstaviteľmi komunistickej strany v Bardejove. „Nebol to až taký problém, lebo tá regionálna komunistická verchuška nebola intelektuálne a vzdelanostne nejako kvalitná.” Diskusie sa zúčastnili aj riaditelia závodov, ktoré pôsobili v Bardejove. Po tejto diskusii v klube mladých začali pripravovať prvý organizovaný míting v Bardejove, ktorý mal byť v piatok 1. decembra 1989.  „Ja som ten 89’ prežíval na adrenalíne a robil som veci, ktoré by som za normálnych okolností nemal odvahu urobiť. Moderovanie mítingu pripadlo na mňa. Za normálnych okolností by som to nezobral. Ja som to moderoval, uvádzal hostí a robil som to, čo mi na papieri podával Jožo Porjanda. On mal v hlave scenár. Už nikdy nebolo na námestí toľko ľudí, ako v ten piatok.” Za hercov v Bardejove vystúpil Marek Ťapák. “Nikdy predtým by som nepovedal, že vystúpim pred plným námestím. Nerozmýšľal som, čo by sa stalo, keby prišli na to, kto tlačil letáky a kto pripravoval míting. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, čo všetko sa mohlo stať. Väčšinou sa ľudia stávajú hrdinami vo svojej nevedomosti. Vtedy som to neriešil.”

Postupne začali vznikať v každej fabrike a škole centrá VPN. „Ja som na asi mesiac tvoril dvojicu s Ferom Chrzanom a spolu sme obiehali dediny. Ráno som odučil a poobede sme šli buď do fabriky, alebo na nejakú školu, večer na nejakú obec. V noci som sa vrátil a pozeral som Štúdio dialóg. To bol môj jediný zdroj informácii.”  V dedinách vysvetľovali ľuďom, čo sa deje. “Nikto na dedinách severovýchodného Slovenska netušil, kto je Havel, čo je perestrojka, čo sa udialo v Poľsku. Nikto nebol pripravený na zmenu. Boli pripravený počúvať tajomníka Okresného národného výboru a to bolo tak všetko.”

Ľudia nechápali dosah zmien a otázka zmeny režimu bola až na konci diskusií. Tých sa zúčastňovali aj študenti.Koncom roka 1989  sa VPN a OF (Občianske Fórum ) dohodlo s komunistickou stranou, že sa začnú kooptácie. Najskôr na najvyšších úrovniach a neskôr aj v jednotlivých mestách. V Bardejove prizvali na rokovania ľudí, ktorí sa angažovali v roku 1968. Vladimír na to spomína takto: „Bolo tam medzi nimi cítiť napätie. Neskôr som sa dozvedel, ako to v roku 1968 fungovalo. Najskôr vyhodili tých, čo sa angažovali. Vyhadzovali ich tí menej angažovaní a tých nakoniec vyhodili tiež. Kým neprišlo pokojné obdobie normalizácie.”

Za predsedu okresného národného výboru nakoniec po dohode VPN a KSS vybrali pána Štefančíka. „Na konci januára si nás pán Štefančík zavolal na okresný úrad. Povedal nám, že už prebrali moc a my už môžeme ísť domov. To bol ďalší impulz, ktorý ma nabudil.”

 

Vstup do “veľkej” politiky

 

Koncom januára sa konal prvý snem VPN v Bratislave a vo februári sa Vladimír Savčinský stal členom republikovej rady VPN. Členom republikového výboru bol už aj vtedajší poslanec Marcel Strýko z Košíc. Vladimír s ním často cestoval do Bratislavy a stal sa jeho zdrojom informácií. „Tam som sa dozvedel, čo to bol naozajstný disent. Ako fungoval Marcel Strýko. On bol napojený priamo na Prahu. Nebol však jednoduchá povaha. Aj vďaka nemu som od začiatku nedôveroval Mečiarovi.”

Vo voľbách v roku 1990 v Bardejove navrhli svojich kandidátov do Národnej rady a do Federálneho zhromaždenia. V rámci volebnej kampane sa v Bardejove objavil napríklad Václav Havel aj Marian Čalfa. „Okresný koordinačný výbor VPN bol však od tohoto predvolebného podujatia odstavený. Najhoršie čo môže byť je, keď si nejaký vysokopostavený úradník myslí, že on má formovať politickú vôľu. My ako predstavitelia VPN sme boli odstavení. Povedali nám, že oni, na Mestskom úrade,  to už na tom úrade zvládnu.” Z kandidátov do SNR za Bardejov neprešiel nikto. Ako poslanca Federálneho zhromaždenia navrhli Vladimíra Savčinského. Tam sa nakoniec aj dostal a bol zvolený do Snemovne ľudu. „Stal som sa členom najvýznamnejšieho poslaneckého klubu. Potreboval som sa však takpovediac dovzdelať. Večery som trávil so skupinou neskoršej Občiansko-demokratickej aliancie napríklad s Danielom Kroupom, Marcelom Prokopom, Jirkom Skalickým a Bratinkom. Pri rozhovoroch s nimi som dobiehal to, čo mi chýbalo.” 

Na jeseň 1990 sa stal Vladimír Savčinský aj tajomníkom poslaneckého klubu VPN. Jeho predsedom sa stal Jozef Bakšaj. Ten sa v januári 1991 stal ministrom zahraničného obchodu ČSFR. Vladimír Savčinský sa stal predsedom poslaneckého klubu VPN. „Podľa mňa jeden z dôvodov bol ten, že som nepatril do žiadneho krídla. V Bratislave si ma začiatkom roka 1991 Martin Kontra, Zelenaj a Kočtuch zavolali do hotelovej izby a presviedčali ma, že by som mal ísť s nimi. Že liberálna klika okolo Langoša a Šebeja nie je vhodná. Začalo tak obdobie, kedy sa nám začal poslanecký klub štiepiť. Pred voľbami v roku 1992 sme chceli pomôcť Václavovi Havlovi. Chceli sme zmeniť ústavu, aby sa Československo federalizovalo, aby sa nerozpadlo, chceli sme referendum, to sa ale nepodarilo. Už nám chýbali hlasy. Keď vzniklo HZDS a z nášho klubu odišli významní predstavitelia, už to bolo komplikované.”

V tom čase odišiel na Ústavný súd Ernest Valko a stal sa jeho predsedom. Vladimír Savčinský sa stal členom predsedníctva Federálneho zhromaždenia. „Tesne pred voľbami sme riešili Jana Budaja. Bol pozitívne lustrovaný. Nikto ho nechcel likvidovať. Dostal ponuku, aby sa stiahol a odišiel na študijný pobyt do zahraničia. On však bol presvedčený, že pravda je na jeho strane. Tam nastal rozkol vo VPN. Zrazu sa objavila SNS, objavili sa Mečiarovci... Fedor Gál, Peter Tatár a Jano Langoš boli akoby od diabla, a vzniklo hnutie, ktorému výraznou mierou pomohli Ján Budaj a Milan Kňažko. Aj pri mojom stave vedomostí bolo jasné, kto je Mečiar.” Po Topoľčianskom sneme VPN, ktorý ešte deklaroval jednotu, vzniklo HZDS a po ňom prišli voľby. VPN-ODÚ sa po voľbách v roku 1992 nedostalo do parlamentu. „Pre mňa bolo to obdobie zúfalé. Po sneme VPN-ODÚ v Košiciach po nás ľudia hádzali kamene a keby tam neboli policajti, možno by došlo aj k lynču. To bola záverečná éra VPN. Všetci chceme slušné Slovensko, chceme slušných politikov a ľudia si v tom ´92 vybrali práve tých neslušných. To je aj koniec hnutia ODÚ-VPN. “

 

Rozdelenie Československa

 

“Rozdelenie Československa bola pre mňa osobne ťažká rana. Už na jar 1990, keď vypukla tzv. pomlčková vojna – tak to bola absolútne abstraktná a nezmyselná téma. Aj napriek tomu väčšina Slovákov nechcela rozdelenie a my sme boli relatívne federalizovaný. Množstvo kompetencií bolo na jednotlivých republikách. Kompetenčný zákon však v parlamente vďaka politickým hrám neprešiel. Aj Klaus chcel byť premiérom 15 miliónovej značky Československo. On nechcel rozdelenie. Pochopil však, že s Mečiarom sa nedá na ničom rozumnom dohodnúť. Dohodli sa na rozdelení. Česi však boli pripravení rozdelenie pripraviť rýchlo a kvalitne. Mečiar mal okolo seba nekompetentných ľudí, ktorí neboli pripravení niečo riadiť. Pre mňa to bolo sklamanie. ”

 

Komunálna politika

 

Vladimír Savčinský sa po rozpade VPN stal členom Strany konzervatívnych demokratov, tá sa zlúčila s Demokratickou stranou a prichádzajú predčasné voľby v roku 1994. Demokratická strana sa v nich do parlamentu nedostala. „Pre mňa rok 1989 končí až v roku 1998. Vtedy som povedal, že tá veľká politika už nie je pre mňa. Vždy ma to ťahalo domov. V komunálnych voľbách som sa stal poslancom mestského zastupiteľstva, kde som doteraz. Posledné dve volebné obdobia ako viceprimátor, čo mi niektorí vyčítajú, že ja, ako človek, ktorý bol proti Ficovi, podporujem primátora Smeru. Politika je však o kompromisoch. Svoju dramatickú etapu života som si odbil v ´90 rokoch, na ktoré som osobne hrdý. Mojom snahou bolo transformovať socialistické Československo na kapitalistické Československo. To sa naplnilo. Transformácia bola síce komplikovaná, ale nakoniec sa podarila. Len myslenie ľudí sa nepodarilo zmeniť. Z toho som sklamaný. Dejú sa tu zlodejiny, ale stále sme členmi Európskej únie. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby to Mečiarovi vyšlo a stali by sme sa členom trojbloku s Bieloruskom a Ruskom.”