Róbert Schmidt

* 1968

  • „V pondelok podvečer som si robil zadania, keď sa vo vestibule internátu začali zhromažďovať študenti, ktorí o niečom debatovali. Bol už večer, nejak okolo pol desiatej, a ja som si uvedomil, že je tam už veľká masa ľudí, ktorí sa o niečom horlivo rozprávajú, tak som zavrel zadania a pridal sa. Začala tam potom diskusia o tom, ako zmlátili študentov v Prahe. Bolo medzi nami aj jedno dievča, ktoré bolo vtedy v Prahe navštíviť rodinu a rozprávalo nám o tom, čo sa tam stalo. Boli sme z toho v šoku – dovtedy neexitovalo, aby polícia tak hrubo zakročila proti demonštrantom, možno tak v '68. Celá diskusia sa potom zvrtla na to, že v Prahe zbili protestujúcich študentov. Musíme ich nejako podporiť a trvať na tom, aby sa to vyšetrilo. Pred dav sa postavili rôzni rečníci a riešilo sa, aké budú naše požiadavky. Potom sa spisovali, pričom sa často kládol apel na riadne prešetrenie zákroku. Od jedného staršieho študenta tam zaznel aj taký návrh, že budeme žiadať, aby sovietske vojská opustili Československo. Vtedy sa rozhostilo ticho, lebo to už sa nám zdalo príliš odvážne. Nakoniec sa tam zorganizoval provizórny štrajkový výbor a dohodli sme sa, že sa na druhý deň zhromaždíme pred školou. Teraz nastala dlhá diskusia o tom, ako sa tam dostaneme – nemôžeme vytvoriť dav, lebo nás rovno zoberie ŠtB. Tak sme sa dohodli, že každý z nás príde na nejakú hodinu a spontánne sa zhromaždíme pred technikou. Nadviazali sme potom kontakt aj s iným internátom. Prišli sa na nás pozrieť aj eštebáci, vedeli sme, že sú to oni, lebo nosili také zeleno-sivé baloniaky, chvíľu nás pozorovali a odišli. Potom sa začali na písacom stroji spisovať požiadavky a ostávalo už len oznámiť to rektorovi. Tým bol vtedy profesor František Zábranský, ktorý sa stal zhodou okolností rektorom krátko predtým, po tom ako odstúpil predchádzajúci rektor. Tak sme išli na vrátnicu, kde bol automat. Našli sme jeho číslo v telefónnom zozname a zavolali mu. Oznámili sme mu, že neprídeme do školy, lebo sa chystáme na zhromaždenie, ktoré sa uskutoční pred technikou. A on nám na to povedal, že 'dobre, ja tam prídem tiež'.“

  • „Mal som kamaráta, ktorý bol organizovaný tramp. Volal sa Rasťo Havalda, už nežije. Rasťo mal trampskú prezývku “Frankie“ a tuším v druhom ročníku na gymnáziu napísal do Slobodnej Európy prosbu, aby mu zahrali nejakú pesničku – Karel Kryl tam vtedy viedol jednu reláciu o hudbe. Podpísal sa len tou trampskou prezývkou. Veľmi rýchlo na neho prišli, mali medzi sebou špicľov. Prišli potom k nemu domov eštebáci a našli u neho veľa kaziet s nahrávkami, ktoré vymazali. Inak, jeho otec bol profesor. Nakoniec ho nevyhodili z gymnázia, vraj zo zdravotných dôvodov, ale mal z toho veľké problémy. Mal som potom na vysokej škole spolužiaka, ktorý mal tiež podobnú skúsenosť. Oni takto vychytávali celú sieť ľudí, ktorí mali zakázané nahrávky Karla Kryla. Medzi mladšou generáciou sa to vtedy nesmelo šíriť, vedeli ste sa k tomu dostať iba cez Slobodnú Európu, alebo zo starých platní. Vtedy existovalo niečo také ako zakázaná hudba, čo je dneska nepredstaviteľne, takže Rasťo bol v tomto taký burič.“

  • ,,Viacerí sme vtedy dostali nápad, a asi ja som bol toho iniciátor, že urobíme mapovanie, dokumentáciu a kategorizáciu skládok. Nechceli sme sa dotýkať priemyselných skládok, bolo to o odpade, ktorí vyhadzujú ľudia – každá dedina mala smetisko prakticky hocikde. Pripravili sme to ako organizácia SZOPK aj s jej širšou základňou, s tým, že máme na to ľudí a budeme hľadať cesty, ako tie skládky zlikvidovať. Ale potrebujeme na to aj podporu orgánov, aby sa to znova neopakovalo. Vypracoval som celý dotazník, podarilo sa nám zohnať mapy, čo vtedy nebolo ľahké, pretože mapy neboli len tak dostupné pre ľudí, hlavne tie podrobné – my sme mali v mierke 1:50 000. Pomáhala nám s tým aj jedna pani z okresného výboru SZOPK, ktorá nám v tejto veci veľmi priala. Vybavila nám rozmnoženie dotazníkov, čo vtedy nebolo len tak dostupné. Mal som potom toho celú kopu. Nakopírovali sme mapy, pripravili sady pre základné organizácie s inštrukciami, ako to budú mapovať, a vtedy si predvolali nášho okresného tajomníka na stranícky výbor. Keď sme ho potom na druhý deň s kamarátom navštívili, upratoval iba v trenkách kanceláriu a povedal nám, že to, čo si na výbore vypočul, to nám neželá, a že máme čo najskôr dať od toho ruky preč. My sme vtedy nechápali prečo, ale ďalej sme už na tom nesmeli robiť. Nešlo ani tak o to, čo chceme robiť, ale hlavný problém bol v tom, že chceme niečo organizovať bez nich.“

  • „Najprv starý otec nechcel nosiť pásku, pretože sa nepovažoval za Nemca. Prinútili ho. Keďže nebol antifašista, nenosil antifašistickú pásku – vtedy boli biele a žlté pásky. Inak, tie pásky museli šiť aj oni doma. Po nejakom čase mu nedávali prídely na potraviny v rámci lístkového systému. Zásoboval ich vtedy brat starej mamy, generál Emil Perko, ktorý im posielal balíky. Veľmi sa im vtedy snažil pomôcť aj po úradnej stránke. Predsa len, po vojne to bol vtedy na Slovensku niekto. Starý otec tiež musel chodiť na nútené práce, ale to nejakým spôsobom prežil. Nebolo to pre neho až také hrozné, pretože bol naučený pracovať aj fyzicky, aj keď bol inteligent. Najhoršiu spomienku však mali na Rudé gardy. To mi rozprávala stará mama, ako vtedy chodili s košom po nemeckých bytoch výrastkovia s páskou na ramene a zbierali zlato a šperky, pretože Nemci museli všetky svoje cennosti odovzdať. Prístup k Nemcom sa zmenil, keď odišli Američania a nahradili ich československí vojaci. Nemci už nemohli nič dostať, boli už len preháňaní a prenasledovaní. Starý otec napríklad spomínal, ako americkí vojaci večer nemeckým dievčatám sťahovali biele pásky z ramena a chodili s nimi tancovať. Vtedy bolo zakázané bratať sa s Nemcami. Bolo to hlavne nemecké mesto, ale žili tam aj Česi, takže im to nikto nemohol vytýkať. Ani im to nikto nemohol dokázať, lebo oni tam boli páni. Ale potom sa zmenila situácia.“

  • Full recordings
  • 1

    Košice, 24.03.2023

    (audio)
    duration: 04:44:06
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Pamätám si, ako sme volali z vestibulu vtedajšiemu rektorovi, že nenastúpime do školy

Róbert Schmidt sa narodil 15. mája 1968 v Bojniciach. Jeho matka Valéria, za slobodna Pinterová, sa narodila v roku 1938 v obci Kolta, nachádzajúcej sa na južnom Slovensku. Následkom Prvej viedenskej arbitráže strávila obdobie raného detstva na okupovanom území. Mala maďarské občianstvo sedem rokov. Otec Karol Schmidt sa narodil v roku 1932 v Bardejove do slovensko-nemeckej rodiny. Po skončení druhej svetovej vojny bola otcova rodina obeťou perzekúcie príslušníkov nemeckej menšiny v Československu. Detstvo a obdobie dospievania strávil Róbert v Prievidzi, kam sa jeho rodina presťahovala za prácou. Od útleho detstva mal pozitívny vzťah k prírode, ktorý ho na strednej škole priviedol do Slovenského spolku ochrancov prírody a krajiny v Prievidzi (SZOPK). Počas svojho pôsobenia v SZOPK s kolegami pripravili akčný plán, ktorým chceli bojovať proti divokým skládkam v chatovej oblasti blízko Prievidze. Ten napokon z politických dôvodov nebol zrealizovaný. Po absolvovaní Gymnázia Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi nastúpil v roku 1986 na Vysokú školu technickú v Košiciach (VŠT). Po vypuknutí Nežnej revolúcie sa stal členom študentského štrajkového výboru, kde sa aktívne podieľal na boji za slobodu a demokraciu. Ako člen štrajkového výboru mal možnosť byť v decembri 1989 prítomný pri štrajku väzňov nápravno-výchovného ústavu Košice-Šaca. V roku 1992 nastúpil na doktorandské štúdium na VŠT, kde neskôr pôsobil už len ako odborný asistent. V rokoch 2002 – 2003 absolvoval štipendijný pobyt na Akadémii banícko-hutníckej v Krakove. Od roku 2003 zostal pôsobiť v Krakove, kde si spravil kurz na sprievodcu cestovného ruchu. Mal možnosť spolupracovať na príprave trasy pre Vrba–Wetzler Memorial a memoriál Stopami ukrývaných detí, ktorý organizuje Post Bellum SK. V súčasnosti pôsobí ako profesionálny sprievodca cestovného ruchu v Krakove.